Len dva týždne po článku o Márii Magdaléne sa ponoríme do ďalšieho kresťanského príbehu, ktorý sa odohráva v roku 67 n. l., kedy už po Kristovi niet takmer žiadnej stopy. S výnimkou práce apoštolov a nasledovníkov, ktorí čelia veľkému tlaku na prežitie, najmä v Ríme, kde vládne cisár Nero a prívrženci Ježiša sú hádzaní levom v aréne alebo upaľovaní ako živé pochodne.
V tom čase žije vo väzení apoštol Pavol, ktorý po rozsudku čaká prakticky na trest smrti. Apoštol Pavol je biblický príbeh, ktorý si dáva načas s nastolením postáv, atmosféry a dejových línií. Až by sa mohlo zdať, že nechce ani nič rozprávať, len nás nechá rozjímať nad kresťanskými ideami a ukáže nám, aké to mali kresťania ťažké v Ríme počas krutého vládcu.
Film Paul, Apostle of Christ (USA, 2018, 108 min.) pod režisérskou taktovkou Andrewa Hyatta, so scenárom Terenca Berdena a Andrewa Hyatta, sa snaží podať report, ako sa vníma kresťanstvo 30 rokov po Mesiášovi, ako rýchlo niektoré kampane na jeho podporu vzrástli a aj to ako sa mu v Ríme nedarí. Hoci sa myšlienky kresťanskej lásky, apoštolských listov a učenia dostávajú na povrch, ide to pomaly a máloktorý divák sa bude musieť prinútiť sledovať vizuálne nie príliš zaujímavé dobrodružstvo.
Je tu troška surových scén, ale nič, čo by ste už nevideli. Je tu pár dobrých výkonov, ale nič mimoriadne. Olivier Martinez prekvapí skôr prízvukom ako hereckým umom, akurát zamaskovaný James Falkner sa nakoniec dočká dobrého partu s vyústením.
Apoštol Pavol má rozbitú naráciu medzi viaceré línie: Pavla, Lukáša, kresťanskú komunitu v Ríme (tá bojuje s dilemou, či majú v Ríme ostať a šíriť kresťanstvo alebo radšej zdrhnúť) a Maurícia, prefekta a šéfa väznica (ktorý má chorú dcéru a nevie si dať rady).
Azda je fajn, že nevidíme všetko doslovne; viaceré prestrihové scény vyvolajú otázky, čo vlastne sledujeme. No o samotnom Pavlovi sa veľa nedozvieme a veľká pozornosť sa sústredí skôr na postavu evanjelistu Lukáša. Že je to stúpenec Ježisa Krista a pokračuje v jeho učení za každých okolností. Jeho premenu zo Šavla vidíme skôr len zbežne (netešte sa na ňu ako zásadný dejový zvrat) a že toho v živote veľa zažil.
Stvárňuje ho Jim Caviezel (tu hneď znalcom začne blikať kontrolka, že to je Ježiš z Gibsonovho Umučenia) a je celkom vďačnou postavou, ktorá mieša kultúrne i náboženské rozdiely: kresťanský Grék v Ríme je nezávideniahodná pozícia, o život sa bojí neustále a jeho profesia lekára je veľmi cenná.
Kompletný príbeh Pavla: Apoštol pohanov | Vysvetlenie biblických príbehov
Historický Kontext a Kontroverzie
Slovenský týždenník Plus 7 dní uverejnil 18. decembra 2009 článok Našiel sa otec? Pôvod Ježiša podľa evanjelií a z pohľadu vedcov, ktorého autorom je Vladimír Hudák. Pisateľ sa opiera o knihu Ježišova dynastia, ktorej autorom je James Tabor a v slovenčine vyšla v roku 2007.
Je na vážne zamyslenie, či vôbec reagovať na tento typ článkov, ktoré sa zvyčajne pre svoju bulvárnosť a nízku vedeckú kvalitu nestoja za serióznu pozornosť. Keďže ide o týždenník s vysokou čitateľnosťou a v niektorých ľuďoch môže téma vyvolať rozpaky alebo otázky, prikladám niekoľko postrehov.
Tvrdenia a Odpovede
- Tvrdenie: Presný dátum narodenia Ježiša Krista nikdy nebol známy, rozhodla o ňom až cirkev.
Odpoveď: Cirkev nikdy netvrdila, že pozná presný dátum Ježišovho narodenia a nikdy neskrývala, že oslava Ježišovho narodenia je symbolicky vložená na 25. december.
- Tvrdenie: Iba Matúš a Lukáš hovoria o pôvode Ježiša z panny.
Odpoveď: Evanjeliá nie sú na prvom mieste historicky faktografickým opisom Ježišovho života. Skôr by sme mohli hovoriť o teológii histórie.
Autor prehliada, že všetky evanjeliá uvádzajú exkluzívny vzťah medzi Ježišom a Bohom, ktorého Ježiš nazýva Otcom, pričom evanjeliá ukazujú na rozdielnosť Ježišovho synovstva a adoptívneho synovstva kresťanov.
- Tvrdenie: Podľa Biblie bol Jozef Máriiným mužom, mal s ňou niekoľko detí, no nie Ježiša, ktorého Mária porodila ešte pred ich sobášom.
Odpoveď: Evanjeliá nie sú typické životopisné diela. Vyhásením, že učenie o večnom panenstve nemá oporu v Novom zákone, si autor šliape po vlastnom jazyku, keď niekoľko riadkov vyššie tvrdil, že „iba títo dvaja evanjelisti (Matúš, Lukáš) hovoria o pôvode Ježiša z panny.“
V Matúšovom evanjeliu má rodokmeň patriarchálnu štruktúru - prechádza z otca na syna. Tento patriarchálny model je však v rodokmeni Matúšovho evanjelia porušený jediný raz práve v prípade Ježiša Krista, keď čítame: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.“ (Mt 1,16)
Ak by evanjelista chcel zachovať tú istú štruktúru, napísal by: „Jozef mal syna Ježiša...“ Evanjelista to však nemohol napísať, lebo Ježiš nie je synom Jozefa, prenáša odovzdanie života na Máriu a pri nej je uvedené grécke sloveso gennao - porodiť. Vzniká tak otázka, kto je otcom Ježiša, ak Jozef je síce uvedený ako Máriin manžel, ale v texte mu je odňaté sloveso vyjadrujúce splodenie. Ježišovo narodenie je zázračné. Jeho otcom je Boh.
- Tvrdenie: Už v časoch krátko po Ježišovej smrti kolovali chýry, že Mária mala Ježiša s rímskym vojakom, ktorý sa volal Pantera.
Odpoveď: Pri rekonštrukcii železničnej dráhy v Bingerbrücku bol objavený cintorín z obdobia Rímskej ríše. Našiel sa aj nápis: Tib(erius) Iul(ius) Abdes Pantera Sidonia ann(orum) LXII stipen(diorum) XXXX miles exs(ignifer?) coh(orte) I sagittariorum h(ic) s(itus) e(st). Tiberius Iulius Abdes Pantera zo Sidonu, vo veku 62 rokov, slúžil 40 rokov, nosil štandardu 1. kohorty strelcov, leží tu.
Autor sa však vo svojich argumentoch dopúšťa niekoľko nepresností. Nesprávna je interpretácia mena Abdes, ktorú autor prekladá ako Boží sluha. Ebed v preklade znamená iba „sluha“. Dodatok „Boží“ už primyslel autor. Meno Pantera je latinského pôvodu a znamená panter (divoká šelma). Vojak ho dostal pravdepodobne pri získaní rímskeho občianstva, čo vojaci dostávali po 25 rokoch vernej služby v rímskej armáde.
Domnienka, že židovské dievča Mária z Nazareta mala pomer s rímskym vojakom, z ktorého sa narodil Ježiš je konšpirácia autora bez reálneho základu podobná tej, že Ježiš mal pomer s Máriou Magdalénou v podaní Dana Browna v diele Da Vinciho kód.
Padanie pod Mocou Ducha
Mnohí z nás už boli na zhromaždeniach a videli, ako ľudia, za ktorých sa služobníci modlili, pokojne padajú na zem. Tento článok bol napísaný s cieľom objasniť jav „padania pod mocou Ducha“ alebo „odpočinku v Duchu“, ako ho niektorí radšej nazývajú, s odôvodnením, že „padanie“ nie je ideálny výraz pre taký nádherný Boží dotyk.
Jedna z vecí, ktoré uvidíme, je, že prejavy Božej moci nie sú ničím novým, ale sprevádzali väčšinu mocných hnutí Ducha Svätého v dejinách cirkvi. Boli to práve nevedomosť a nevera, ktoré tak často okradli cirkev o takéto prejavy Božej moci. Mnohí veriaci vôbec neočakávajú, že by Boh urobil niečo nadprirodzené, ale sú preľaknutí a plní obáv, keď tak urobí!
Naše telá boli navrhnuté pre zem; preto, keď sa nebeský majestát dotkne zeme a keď sa Boh dotkne človeka mocným spôsobom, jeho telo to nevie úplne obsiahnuť a často padá pod mocou Ducha Svätého. Niektorí ľudia mylne považujú „odpočinok v Duchu Svätom“ za nový jav. To má však ďaleko od pravdy.
John Wesley, evanjelista z 18. storočia, zožal hojnú kritiku od serióznych cirkevníkov, lebo mnohí „klesali k zemi“ počas jeho zhromaždení, kým o iných sa zasa píše, že „ležali na zemi a nemohli vstať“.
Whitfieldovo prvé osobné stretnutie s padaním pod Božou mocou je celkom úsmevné. Ironicky pôsobí, že keď sám Whitfield kázal na druhý deň, štyria ľudia takmer naraz padli v jeho blízkosti. Kým začal slúžiť po Amerike, Whitfieldovo kázanie úplne bežne doprevádzal jav odpočinku v Duchu Svätom.
Jonathan Edwards opísal Whitefieldovu návštevu vo svojom domovskom meste Northampton, v štáte Massachusetts, vo svojich Listoch o prebudení: „Celá miestnosť bola plná výkrikov, odpadávania a podobných vecí. Ostatní ľudia z iných častí mesta o tom počuli a prišli na zhromaždenie. To čo videli a počuli, sa ich mocne dotýkalo, takže mnohí z nich boli premožení podobným spôsobom. A pokračovalo to ešte niekoľko hodín - čas modlitby, spevu, duchovných rád a rozhovorov.
Medzi ďalších priekopníkov, ktorí bežne vídavali tento jav počas svojej služby boli D. L. Moody, Evan Roberts, Smith Wigglesworth a Peter Cartwright.
Bolo to práve tam, kde sa odohralo slávne stanové zhromaždenie v Cane Ridge, v štáte Tennessee. Tejto stanovej kampane sa zúčastnil dav, ktorý sa rôzne odhaduje na 10 až 20 tisíc ľudí. Istý presbyteriánsky kazateľ napočítal 3000 ľudí, ktorí v tom istom čase ležali na zemi. Väčšina súdobých klerikov s týmito zhromaždeniami nesúhlasila a považovali ich za emocionálne vzbĺknutia.
Charles Finney, slávny protestantský kazateľ a triezvy muž, ktorý sa vyhýbal nevhodným emóciám, videl stovky ľudí padnúť pod mocou Ducha. Keď kázal, mnohí dokonca padali zo stoličiek.
V súvislosti s podobnými javmi na svojich zhromaždeniach došiel Finney k nasledovnému záveru: „V každom období dejín cirkvi vidíme prípady, kedy ľudia zažili také jasné prejavy Božej pravdy, že úplne premohli ich fyzickú silu. Toto sa zjavne stalo aj Danielovi. Odpadol a nevládal sa postaviť. Saul z Tarzu bol premožený žiarou slávy, ktorá ho obklopovala.
Vo svojej knihe Premožený Duchom došiel Francis MacNutt k záveru: „Zdá sa, že kázanie v protestantskej cirkvi, ktoré malo ten najhlbší a najtrvácnejší účinok v Anglicku ako aj v Spojených štátoch, bolo taktiež doprevádzané tým, že poslucháči boli premožení mocou Ducha.
Hoci sa výraz „odpočinok v Duchu Svätom“ nenachádza priamo v Písme, skúsenosť, ktorú predstavuje, tam určite nachádzame. Daniel píše o tom, že v ňom nebolo sily a prišiel naňho tak hlboký spánok, že, keď sa ho Pán dotkol, padol. Saul, neskôr apoštol Pavol, padol na zem, keď sa stretol s Pánom na ceste do Damašku (Sk 9,14; 26,14). Presne to isté sa stalo Ezechielovi, keď videl Hospodinovu slávu (Ez 1,28).
„Odpočinok v Duchu Svätom“ je výsledkom toho, že Božia sláva sa citeľne prejavila. Na jednom zhromaždení, kde som kázal, bola Božia moc tak evidentná, že všetci prítomní padli na zem bez toho, aby som sa ich ja alebo ktokoľvek iný dotkol. Samozrejme, že je to možné - tak ako s každou inou skúsenosťou. To však nevyvracia skutočnosť, že mnohí v Biblii, v dejinách cirkvi a dokonca aj dnes skutočne okúsili tento ozajstný Boží dotyk.
Hoci niektorí kresťanskí vodcovia v devätnástom storočí používali výraz „odpadnutie“ alebo „omdletie“, tieto slová nepopisujú presne skutočnosť, aj keď to tak môže na prvý pohľad vyzerať.
Charles Finney vo svojej knihe Oheň prebudenia píše: „Stretol som sa s mnohými prípadmi, kedy fyzická sila bola úplne premožená jasným porozumením nekonečne veľkých a hlbokých právd náboženstva.
Ježiš povedal, že z nášho najhlbšieho vnútra budú prúdiť rieky živej vody. Duch Svätý, ktorý v nás prebýva, môže prúdiť cez nás, aby sa dotkol životov iných ľudí. Keď sa toto deje, ľudia vedia, že sa ich dotkol sám Boh. Nikto vtedy nemôže povedať, že ich niekto stlačil k zemi.
Biblická skúška je: „Budete ich poznať po ovocí.“ (Mt 7,15-20) Pre mňa sú početné svedectvá o zmenených životoch, uzdraveniach a slobode z celoživotných pút dostatočným dôkazom zdroja týchto skúsenosti. Niečo pochybného pôvodu by nepriviedlo ľudí bližšie k Ježišovi.
Klerikálny Celibát v Latinskej Cirkvi
V rokoch 2012 - 2018 študoval históriu na Masarykovej univerzite v Brne. V rámci magisterského štúdia sa zameriaval na cirkevné dejiny a venoval sa predovšetkým dejinám celibátu. Na rovnakej univerzite aktuálne pokračuje v štúdiu ako externý doktorand s témou Obraz kléru a laikov vo vizitácii arcidiakona Pavla z Janovic. Je zamestnaný ako historik v Trenčianskom múzeu v Trenčíne.
Pri čítaní Dejín salonských a splitských biskupov (Historia Salonitanorum atque Spalatinorum pontificum - skrátene tiež Historia Salonitana), ktoré boli v 13. storočí spísané rukou splitského arcidiakona Tomáša (1200/1201 - 1268), narazíme na vcelku prekvapivú správu. Tomáš popisuje, ako bol asi v roku 1050 zo splitského metropolitného stolca zosadený arcibiskup Dabralis (chor. Dobralj/Dabral). Bol ženatý, mal deti, a so svojou rodinou žil celkom otvorene v biskupskom paláci.
Dejiny myšlienky, že sexuálna zdržanlivosť má nejakú pozitívnu duchovnú hodnotu, siahajú až do predkresťanských dôb. Prvé cirkevné synody, ktoré sa pokúšali na klerikov uvaliť takto chápaný celibát (v zmysle sexuálnej abstinencie), sú známe zo 4. storočia n. l.
Viacero významných cirkevných otcov 4. storočia zastávalo názor, že sex ako taký je nečistý a Boží služobník by sa mu mal vyhýbať, ako len môže, a to aj v prípade, že je ženatý.
Hoci v Prvom liste Timotejovi sa ešte dočítame, že zákazy vstupovať do manželstva sú „náuky démonov“ (4,1-5), v 4. storočí viacerí významní muži vrátane rímskeho biskupa Siricia šírili, paradoxne na základe rovnakého Pavlovho textu, názor, že „žiadny veriaci sa nemôže modliť, pokiaľ sa nevzdá manželského obcovania“ (Hieronymus: Adversus Jovinianum I,34).
Celé ďalšie storočia boli na lokálnych synodách opakované požiadavky na sexuálnu čistotu kléru, čo svedčí o tom, že realita každodenného života bola veľmi ďaleko od mníšskych ideálov. K výraznejšej zmene malo dôjsť až v 11. a 12. storočí. Veľká cirkevná reforma vychádzala príznačne spoza kláštorných múrov a od pápežského stolca, na ktorý od polovice 11. storočia zasadli muži, ktorí mali k mníšskemu reformnému hnutiu blízko alebo boli sami pôvodne mníchmi. Za prvého z takýchto pápežov býva považovaný Lev IX.
Vo svojom diele popisuje Tomáš arcibiskupa ako mocného a urodzeného muža, ktorého činy sa nikto neodvažoval kritizovať, takže robil čokoľvek, čo uznal za vhodné. Zaoberal sa väčšmi svetskými než duchovnými záležitosťami, preto bol aj ženatý a mal deti „ako nejaký laik“. Celý biskupský palác bol vraj plný rozruchu a kriku detí.
Keď sa o situácii dozvedel pápež Lev IX., vyslal do Splitu svojho legáta Jána. Ten nechal zvolať synodu, na ktorej mal zjavne Dabralis možnosť hájiť sa. Tomáš dva spomínané argumenty sformuloval len veľmi stručne: „…[Dabralis] hovoril, že vyššie zmienenú ženu si vzal právoplatne, a že podľa vzoru východnej cirkvi s ňou môže žiť.“
Prečo sa však paradoxne na jej prax odvolával? Predovšetkým si musíme pripomenúť, že dielo arcidiakona Tomáša je jediným existujúcim prameňom poznania o živote arcibiskupa Dabrala, a tiež o synode, na ktorej mal byť zosadený.
Je dosť dobre možné, že Dabralis v skutočnosti povedal v podstate niečo iné než to, čo mu bolo prisúdené o dvesto rokov neskôr latinským celibátnikom v niekoľkoslovnom zhrnutí. Konflikty medzi Východom a Západom boli až príliš často založené na neznalosti a nedorozumeniach.
Keď bola napríklad v roku 1061 zvolaná do Splitu synoda, jedným z hlavných ustanovení bol zákaz svätiť slovanských duchovných, ktorí neovládajú latinu. Klerikom bolo ďalej zakázané nosiť dlhé brady na byzantský spôsob a samozrejme tiež spávať so svojimi ženami.
Dabralis, zdá sa, je trochu podobný prípad. Do jeho úst vložená odvolávka na prax Východu naznačuje, na ktorú svetovú stranu sa asi klonil, a je jasné, že patril do tábora antireformistov.
Lev IX. bol síce energickým zástancom celibátu, ale nie najznámejším. Zatienil ho jeho mladší spolupracovník Hildebrand, ktorý na pápežský stolec nastúpil v roku 1074 a prijal meno Gregor VII. Práve po ňom dodnes nesie meno celé reformné hnutie 11. a 12. storočia, známe ako gregoriánska reforma.
Za definitívne kanonické presadenie klerikálneho celibátu pre všetky vyššie svätenia v latinskej cirkvi sa najčastejšie považuje II. lateránsky koncil zvolaný v roku 1139. Ten manželstvá kňazov zakázal, a existujúce de iure zrušil. „Služobník oltára“ už na Západe nemohol legálne žiť so ženou ako s manželkou.