Stredoveká literatúra odrážala feudálny spôsob života a náboženský svetonázor. Literárnou autoritou sa stala Biblia. Moc mala v rukách cirkev a aj v literatúre bola Biblia vzorom. Rozšírenou metódou bola imitácia (napodobňovanie) a literárny štýl bol rétorický (kvetnatý, ozdobný).
Stredoveká literatúra sa člení sa na feudálne svetskú a feudálne náboženskú. Náboženská literatúra zobrazovala kresťanské cnosti, ktorými bol obdarovaný svätec, ako sústredená postava legiend (František z Assisi). Ďalej sa delila na orientálnu a európsku literatúru.
Európska literatúra vyrastala na základe spoločenského poriadku a kresťanského náboženstva. Ovplyvnila ju náboženská nadzmyslovosť. Zdôrazňovala kresťanské cnosti stelesňované jej hrdinom - svätcom, často pustovníkom. Využívala prvky rétorického štýlu (kvetnatý, ozdobný), topika (citát z Biblie), anafória, parafrázovanie a opakovanie myšlienok. Rétorický literárny štýl bol veľmi ozdobný, experimentálny a emociálny. V literatúre vládol synkretizmus (splývanie umeleckej a vecnej literatúry). Pestovala náboženské literárne žánre: legendy, piesne, kázne, príbehy zo života s dôrazom na zázraky, krátke rozprávanie o príkladoch mravného života vo forme bájky.
Mapa stredovekej Európy.
Slovenská stredoveká literatúra
Slovenská stredoveká literatúra mala oneskorený nástup, pretože sme nemali písmo. Člení sa na literatúru písanú v Uhorsku latinčinou (1000-1500). Stredoveká literatúra odrážala feudálny spôsob života a náboženský svetonázor. Literárnou autoritou sa stala Biblia. Panovalo latinské: Modli sa a pracuj!!
Slovenská stredoveká literatúra sa delí na:
- Náboženskú - slúži pre potreby cirkvi - má bohoslužobný, výchovný a vzdelávací charakter; hlavným hrdinom je idealizovaný svätec - človek silnej náboženskej viery, múdry a odvážny.
- Literatúru písanú po latinsky a slovakizovanou češtinou (1000 - 1500)
- Starosloviensku literatúru (800 - 1000)
Začiatky literatúry u nás sa utvárajú ešte pred vznikom Veľkej Moravy, jedná sa o ústnu ľudovú slovesnosť, ktorá vznikla ešte pred písanou literatúrou. Slov. formuje za vzniku Uhorska koncom 11. storočia úradným, liturgickým, náučným a literárnym jazykom je latinčina začiakom 15. storočia preniká sem postupne čeština, ktorú sem prinášajú študenti vracajúci sa zo štúdií z Čiech. Čestina je ľahko zrozumiteľná, preto rýchlo preniká do života.
Staroslovienska literatúra
Vznikla v období Veľkej Moravy, ktorú založil knieža Mojmír a zveľadil knieža Rastislav. Slovania nemali do polovice 9. storočia písmo a nepoznali žiadne náboženstvo - boli pohanmi. Kresťanstvo na naše územie doniesli franskí (nemeckí) kňazi v latinskom jazyku. No keďže sa knieža Rastislav obával ich politického vplyvu, poslal posolstvo do Byzantskej ríše k cisárovi Michalovi III., aby mu poslal kňazov - učencov, ktorí by šírili kresťanstvo v zrozumiteľnom jazyku. Cisár vybral na túto úlohu dvoch bratov - učencov a kňazov zo Solúna (mesto v dnešnom Grécku) - boli to Konštantín (Cyril) a Metod.
Na Veľkú Moravu prišli v roku 863. Pred príchodom zostavili prvé písmo Slovanov - hlaholiku a preložili Nový zákon z gréčtiny do staroslovienčiny - bol to prvý spisovný jazyk Slovanov (nebol to jazyk hovorový, ale knižný). Počas svojho života pripravili Cyril a Metod aj svojich nasledovníkov - žiakov a museli brániť svoje učenie pred trojjazyčníkmi - kňazmi, ktorí uznávali len tri liturgické jazyky: latinčinu, gréčtinu a hebrejčinu.
Za vlády Svätopluka, Rastislavovho synovca, boli ich žiaci z Veľkej Moravy vyhnaní - uchýlili sa do kláštorov v Čechách alebo v Bulharska, kde pokračovali vo svojej činnosti. V Bulharsku zmenili písmo - zostavili nové, jednoduchšie z veľkých písmen gréckej abecedy - cyriliku. Z cyriliky vznikla azbuka, ktorú dodnes používajú niektoré slovanské národy. Stredoveká literatúra má prevažne náboženský charakter a jej hrdinom je svätec.
Literatúra, ktorá sa zachovala v staroslovienskom jazyku, je staroslovienska literatúra. Delí sa na:
- Prekladovú - texty preložené z latinčiny, gréčtiny a hebrejčiny do staroslovienčiny;
- Pôvodnú - bola napísaná po starosloviensky (nebola preložená); najznámejšie pamiatky:
Významným kultúrnym činom Konštantína a Metoda bolo zostavenie prvého slovanského písma - HLAHOLIKY, založenie 1. slovanského literárneho jazyka - staroslovienčiny, a vytvorenie 1. slovanskej prekladovej a pôvodnej literatúry. Boj o uzákonenie staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka sa nazýva boj proti trojjazyčníkom, pretože dovtedy cirkev uznávala ako bohoslužobné jazyky gréčtinu, latinčinu a hebrejčinu. Vďaka práci Konštantína a Metoda k nim načas pribudla aj staroslovienčina.
Staroslovienska literatúra sa delí na:
- PREKLADOVÚ - bola určená pre náboženské potreby. Pôvodné preklady sa nezachovali, zachovali sa len odpisy žiakov z 10. a 11. storočia. Išlo o preklady diel z gréčtiny a hebrejčiny. Misál - omšová kniha, Žaltár - zbierka žalmov, Biblia - do staroslovienčiny boli preložené rôzne časti Starej a Novej Zmluvy, Breviár - modlitebná kniha pre kňazov, Spevník, súdny zákonník
- Pôvodná - literatúra, ktorá vznikla na Veľkej Morave, po vyhnaní Metodových žiakov aj v Bulharsku, Čechách a na Kyjevskej Rusi.
Proglas
Proglas - predhovor k prekladu evanjelia (Konštantín); je to prvá slovanská báseň, v ktorej autor zdôrazňuje potrebu zrozumiteľného domáceho jazyka a vzdelávania. Posledné verše básne:
Chcem radšej iba pätoro slov povedať,
rozumom prostým tých päť slov vyrieknuť,
aby aj bratia všetko porozumeli,
než nezrozumiteľných slov riecť tisíce.
Autorom je Konštantín. Báseň obsahuje 110 veršov ktoré niesu usporiadané do slôh. 1 verš je vyčlenený slovami: „Som predspev ku svätému Evanjeliu.“ Za posledným veršom je: „Amen.“ Konštantín v básni hovorí o preklade Evanjelia. Zdôrazňuje, že človek môže pochopiť Boha iba v jazyku ktorému rozumie. Konštantín priamo cituje svätého Pavla, evanjelistu Matúša, Marka, Lukáša, Jána, čím využíva tzv. anaforu (opakuje to isté slovo na začiatku).
Konštantín napísal veršovaný Proglas (Predslov k svätému Evanjeliu). Proglas je vôbec prvá slovanská báseň, s obrazným štýlom, popretkávaná biblickými citátmi. Bohato využíva výrazové prostriedky stredovekej poézie. K najvýznamnejším veľkomoravským pamiatkam patria Pochvala Cyrilovi Filozofovi, Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, Život Konštantínov. Tieto diela napísal pravdepodobne Konštantínov a Metodov žiak Kliment, ktorý musel odísť pred prenasledovaním z Veľkej Moravy a uchýlil sa do Macedónie.
Proglas je oslavná báseň, veršovaný predslov k prekladu svätého Evanjelia, v ktorom Konštantín oslavuje slovnký preklad Písma a vyzdvihuje domáci jazyk ako základ knižnej vzdelanosti. Je napísaná obrazným štýlom a popretkávaná biblickými citátmi.
Legendy
Obľúbené boli legendy - príbehy zo života svätých. Najznámejšie boli: Moravsko-panónske legendy (Kliment - žiak C a M), ktoré sa delia na Život sv. Konštantína a Život sv. Metoda. V Živote sv. Konštantína je opísané detstvo K, jeho štúdium, nadanie, posolstvo Rastislava Michalovi III. i obhajoba slovanského jazyka. Život sv. Metoda je kratší a vecnejší, viac sa z neho dozvedáme o vtedajšej spoločenskej situácii. Legenda obsahuje aj dokumenty o zriadení arcibiskupstva na území VM i o vymenovaní Metoda za arcibiskupa. Ďalšie staroslovienske pamiatky sú: Kyjevské listy, Pražské zlomky, O písmenách, Život Naumov.
Ďalšou významnou veľkomoravskou pamiatkou sú Moravsko-panónske legendy. Tvoria ich Život sv. Konštantína (autor Kliment) a Život sv. Metoda (autor pravdepodobne Gorazd). Legenda je stredoveký prozaický alebo básnický útvar zobrazujúci život svätcov; využíva sa tu idealizovaná charakteristika, citácie a exemplá. Moravsko-panónske legendy predstavujú umeleckú prózu a historický dokument. Nie sú to pravé legendy - autori sa pridŕžajú konkrétnych faktov a udalostí; Konštantína a Metoda neidealizujú ako svätcov, zázraky a vnuknutia sú vzácne.
Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi - autor: biskup Maurus. Svorad - mních v Benediktínskom kláštore na Zobore v Nitre, neskôr odišiel do pustovne na Skalku pri Trenčíne,kde klčoval les, zachovával pôst a trýznil sa. Benedikt - Svoradov žiak a spolupracovník, zabili ho zbojníci v nádeji, že má peniaze a hodili ho do Váhu. Legenda je stručná, zväčša písaná hovorovým štýlom. Tri legendy o sv. Štefanovi - zaoberajú sa bojmi sv. Štefana s Maďarskými pohanskými kniežatami a úsilím o upevnenie kresťanstva v Uhorsku. Sv. Štefan - prvý uhorský kráľ, kt. sa zaslúžil o šírenie kresťanstva v Uhorsku.
Život sv. Metoda- Metodovej mladosti sa venuje vešmi stručne, podrobnejšie sa zaoberá jeho činnosťou vo Veľkomoravskej ríši. Nielen preto, že Metodov život bol viac ako 20 rokov spätý s Veľkou Moravou, ale najmä preto, lebo s jeho osoou je spätý vznik samostatnej cirkevnej provincie na našom území. Legenda obsahuje aj historické dokumenty o schválení slovanskej leturgie a vymenovaní Metoda za arcibiskupa. Hoci je to legenda nevyskytujú sa v nej prvky zázračnosti.
Život sv. Konštantína- Opisuje jeho detstvo, štúdium, nadanie, múdrosť, súcit s trpiacimi. Autor sa sústreďuje na jeho predmoravskú činnosť a obhajobu slovanského bohoslužobného jazyka v Benátkach pred pápežským dvorom. Autor nezobrazuje len náboženské a jazykové problémy ale všíma si aj spoločenskú situáciu vo Veľkomoravskej ríši. Legenda je napísaná prózou.
Začiatkom 10. storočia sa končí obdobie staroslovienskej kultúry. No toto je dodnes zdrojom inšpirácie pre maliarov a básnikov.
Literatúra písaná po latinsky a slovakizovanej češtinou
Keď v 10. storočí zanikla Veľkomoravská ríša, stalo sa jej územie súčasťou Uhorského feudálneho štátu. Na dlhé stáročia sa úradným jazykom stáva latinčina (až do 18. st., kedy Bernolák kodifikoval slovenčinu) a strediskami vzdelania sa stávajú kláštory, cirkevné a mestské školy. Za vyšším vzdelaním odchádzajú študenti do Prahy, Viedne a Krakova. Keď v prvej polovici 15. storočia k nám preniká husitské hnutie, preniká k nám aj čeština, ktorú používali slovenskí zemania a meštianstvo ako svoj písomný jazyk. Keďže v nej používali aj slovenské prvky, voláme ju slovakizovaná čeština.
Literatúra tohto obdobia mala náboženský charakter: kázne, modlitby, náboženské piesne, legendy, napríklad Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi - autor: Maurus; Svorad vstúpil do kláštora na Zobore pri Nitre a neskôr žil ako pustovník na Skalke pri Trenčíne, kde klčoval les, zachovával pôst a trýznil sa; tri Legendy o sv. Štefanovi.
Popri náboženskej literatúre existovala ja svetská literatúra, ktorú predstavovali hlavne kroniky - Žilinská mestská kniha, Anonymova kronika - o živote feudálneho Uhorska. K svetskej literatúre patrili aj žartovné, pijanské, študentské piesne (napr. Gaudeamus igitur, iuvenes dum sumus - Len sa teda radujme, kým sme ešte mladí).
V období, keď sa latinčina uplatňovala u nás ako úradný jazyk, utvárali sa tri hlavné skupiny slovenských nárečí: západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské.
Veľkomoravskej tradícii sa začala venovať pozornosť už v 17. storočí, keď sa začal formovať slovenský národ. Od čias národného obrodenia v 19. storočí sa veľkomoravská tradícia uplatňovala aj v umeleckej literatúre. Ján Hollý v epose Svatopluk poukázal na slávnu minulosť Slovákov a ich hrdinstvo v boji za slobodu.
Využíva idealizovanú charakteristiku, citáciu, exemplá.Kliment - Život sv. Konštantína legenda sa sústreďuje na Konštantínovu činnosť pred príchodom na VM, vykresľuje Konštantínovu povahu, štúdium, náboženskú, kultúrnu činnosť. Väčšina diskusií a polemík má za cieľ obhajovať kresťanské učenie o trojjedinom Bohu, sloviensku vzdelanosť a bohoslužobný jazyk.
Gorazd - Život sv. Metoda: Život sv. Metoda je oveľa stručnejší ako život sv. Konštantína, jeho celkové zameranie je iné. V živote sv. Metoda niet histografických prvkov. Najpodobnejšie sa zaoberá Metodovou činnosťou vo VM ríši, v popredí stojí obrana slovienskeho bohoslužobného jazyka proti útokom franského kléru. Veľa miesta venuje aj Metodovej smrti, pohrebu, vykreslenie spoločenského a politického ovzdušia.
Staroslovienska literatúra nezanikla ani po odchode Metodových žiakov z Veľkej Moravy. Starosloviensky jazyk mal vysokú gramatickú, syntaktickú i štylistickú úroveň a vyrovnal sa latinčine i gréčtine. Veľkomoravská a cyrilometodská tradícia zohrala v živote nášho národa veľkú úlohu. Pozornosť sa jej venovala najmä po 17. storočí, keď sa začal formovať slovenský národ. O históriu Veľkej Moravy sa zaujímali historici (J. B. Magin), o domáci jazyk jazykovedci (A. Bernolák). V období národného obrodenia sa táto tradícia uplatňovala aj v umeleckej literatúre (J. Hollý, J. Kollár, Ľ. Štúr, J. M. Hurban).
tags: #stredoveka #literatura #evanjelium