Jedna vysokoškoláčka pri rozhovore zvážnela a spýtala sa ma či je to naozaj pravda, že Ježiš mal Máriu Magdalénu za ženu a mal s ňou deti. Prekvapila ma jej neistota a vážnosť s akou otázku nastolila a hoci v hrubých rysoch poznala život Ježiša z evanjelií, divil som sa nedostatku jej kritického prístupu, ktorým by jej pomohol odhaliť už skôr túto šíriacu sa nepravdu o Ježišovi z románu Da Vinciho kód. Ako to, že ľudia, ktorí bežne v iných situáciách kritický prístup prejavujú, stoja v prípade inteligentne ponúknutého blufu bezmocní?
Je za tým možno nedôslednosť moderného človeka, ktorý niekedy v rezignácii na pravdu stráca schopnosť kriticky rozlišovať alebo si dokonca určí, čo si kritiku zasluhuje a čo nie. Tomuto podivnému postupu v myslení často napomáha najmä nepoznanie faktov a súvislostí. Úspechu románu Da Vincihi kód napomáha jednak slabá znalosť Ježišovho života a toho, čo je z jeho diela pre náš život a spásu normatívne, ale i neznalosť faktov a historického kontextu prvotného kresťanstva, v rámci ktorých evanjeliá o Ježišovi vznikali a ktoré sa pre spoľahlivosť historickej a teologickej výpovede o Ježišovi stali súčasťou biblického kánonu.
Kniha amerického spisovateľa Dana Browna Da Vincihi kód zožína od jari minulého roka obrovský čitateľský ohlas i na Slovensku.[1] Po Harry Potterovi sa stala z nej v priebehu rokov 2004-2005 aj u nás kultová kniha. Jej náklad prekročil už 100 tisíc výtlačkov. Po českej príručke Šifra mistra Leonarda, ktorej autor je Simon Coxe, v júli vyšiel k románu ďalší kľúč od Reného Chandella, Poselství Da Vinciho kódu. Najnovšie sa dokončuje film, ktorý prispeje k rozšíreniu vedecky tváriacich sa omylov azda najúčinnejším spôsobom.[2] Keď v roku 2003 vyšiel román v USA, bol 40 týždňov na čele v rebríčku bestsellerov novín New York Times a nadlho sa usadil na prvej pozícii v zozname najpredávanejších kníh internetového predajcu amazon.com.
Po umeleckej stránke sa nedá autorovi románu uprieť jeho rozprávačský talent. Jeho triler má napínavé zvraty a zápletku, v knihe sa originálnym spôsobom otvára množstvo tém, ktoré v dejinách vždy zabrali (maliarske umenie, gnostické evanjeliá, legenda o gráli, kabala, templári, slobodomurári, symbolika, šifry). Kniha je veľmi pútavá, miestami až zábavná. Veľmi neprístojnou sa kniha stáva pre svoju tému a propagandu o Ježišovi a tiež ostrú kritiku prvotnej Cirkvi, ale aj súčasnej „mocenskej“ Katolíckej cirkvi, ktorej vedenie v románe podporuje cirkevnú skupinu Opus Dei, aby cez ňu zatajila oslobodzujúcu pravdu a novú náboženskú múdrosť o Ježišovi.
Dej knihy sa začne v Louvri, kde bol zavraždený kurátor múzea Saunière. K telu privolajú Roberta Langdona, harvardského špecialistu na symboliku, aby rozlúštil záhadnú šifru pri zavraždenom. Keď sa spolu s vnučkou zavraždeného, kryptologičkou Sophie Neveuovou pustia do lúštenia kurátorom zanechaných šifier, aby neskôr uháňali ulicami Paríža a Londýna pred políciou a hľadali grál, zistia najprv že v da Vinciho dielach, je množstvo stôp tajomného posvätného ženstva, pričom horúco začne byť až vtedy, keď Langdon zistí, že Saunière bol nositeľom tajomstva Priorstva Siona, o ktorom sa medzičasom čitateľ dozvie, že práve ono uchovávalo po stáročia tajomstvo svätého grálu.
Povestný grál tu má inú povahu, nie je to od čias rytierov hľadaný posvätný Ježišov kalich z Poslednej večere, ale je to posvätné ženstvo a bohyňa, ktorých uctievanie Cirkev potlačila už v začiatkoch kresťanstva a neskôr ho ničila cez upaľovanie bosoriek. Vo fantázii Browna Cirkev v tomto ťažení pokračuje pomocou cirkevného hnutia Opus Dei. Vykreslil ho ako fanatickú šedú eminenciu Cirkvi, schopnú za peniaze zabíjať tých, čo by mohli napomôcť odhaleniu tejto pravdy. Z pohanskej bohyne Isis sa vraj posvätné ženstvo konkretizovalo v svätej svadbe Ježiša a Márie Magdalény a cez ich potomkov s kráľovskou krvou (t.j. sang real, je inak rozdelené pôvodné slovo sangreal - svätý grál). Mária Magdaléna vraj po odsúdení Ježiša ušla do Francúzska, kde sa vraj v 5.-8. stor. presadili títo kráľovskí potomkovia cez kráľovskú merovejskú dynastiu. Medzi týchto svätých potomkov patrí na jej veľké počudovanie aj inteligentná a sympatická Sophie Neveu.
Vzniká otázka, či sa vôbec zaoberať takýmto románom, ktorý treba ako román čítať, nič viac, nič menej. Áno nemýlime si literárny druh diela Dana Browna, nie je to žiadna vedecká publikácia, no pre málo kritického čitateľa je takéto rozlišovanie málo platné a nepodstatné a zdá sa, že nielen pre neho, najmä ak sa kniha stáva súčasťou intelektuálnych debát, o ktorých svedčí vznik „serióznych kľúčov“ k románu. V časoch ezoterizmu, novodobého neverectva, apatie k našim kresťanským koreňom, deštruktívnej kritiky Cirkvi a určitej biblickej ignorancie sa boom tohto provokujúceho románu znamenite rozmohol. Od jeho prvej stránky pomenovanej Fakty sa chce román javiť čitateľovi ako historická fikcia s vedeckými a historickými faktami. V skutočnosti zostáva len čírou literárnou fikciou vo vedecko-historickom šate. Zrodila sa v hlave Dana Browna, ktorý do nej vniesol mimochodom aj výdatnú dávku protikatolíckej propagandy.
Autor od prvej stránky utvára dojem, že všetky dokumenty citované v románe zachytávajú presne dejiny. Ako prvé sa citujú pergameny z Louvru známe od roku 1975 ako Les Dossiers Secrets s členmi Priorstva Sionu. Vo vedeckých kruhoch sú dnes tieto listiny považované za historický falzifikát jednej pravicovej slobodomurárskej lóže škótskeho obradu, ktorá túto spoločnosť založila v 20-tych rokoch minulého storočia vo Francúzsku a antedatovala jej vznik do roku 1099, pričom zaradila medzi svojich veľkých majstrov priorstva také maliarske esá ako Leonardo da Vinci a Sandro Botticelli, tiež jedného z najväčších fyzikov v dejinách sira Isaaca Newtona a umelcov Victora Huga, Debussyho a Jeana Cocteaua.[3]
Fenomén Da Vinciho kódu | 60 minút Austrália
So zavádzaním čitateľa Brown pokračuje, keď k reálnym historickým dokumentom zaradí aj dva gnostické spisy: Filipovo evanjelium a evanjelium Márie Magdalény, ktoré sú starovekými textami s opisom historických postáv, ale to že ich obsah je púhym výmyslom a nie je založený na skutočných udalostiach je pre autora románu úplne nepodstatné a zaoberanie sa tým by to bolo pre román zničujúce, a preto treba údaje z nich dohnať do extrému a presvedčivo ich čitateľovi naservírovať. Spomínané gnostické evanjeliá totižto úzko súvisia s falzifikátmi Priorstva Sionu, ktoré svoj príbeh o gráli založilo sčasti na nich, keď aj ono tak ako Dan Brown našlo práve v nich poukaz na manželstvo Ježiša s Máriou Magdalénou, z ktorého povstalo sväté potomstvo. Adekvátnym postupom pri čítaní takéhoto románu s bezbrehou fantáziou tváriacou sa kriticky k osobe Ježiša, bude jedine jeho kritické čítanie, ktoré zasievané pseudopravdy zo starovekých dokumentov pokladané za historické rad radom vyvracia.
Omyly a argumenty
Omyl č. 1. Najranejšie evanjeliá nie sú štyri kanonické evanjeliá, ale gnostické apokryfné evanjeliá, ktoré boli v dejinách zatlačené do úzadia.
Tento nesprávny názor je v knihe viackrát vyjadrený vedcami Langdonom a Teabingom, čím mienka získava na údajnej dôveryhodnosti. Teabing vyjadrí ďalší pokútny názor, že do Nového zákona sa malo zaradiť vyše 80 evanjelií, ale napokon vďaka pragmatickej politike Konštantína Veľkého sa vybrali iba štyri kanonické evanjeliá a ostatné sa spálili. V skutočnosti kanonické evanjeliá sú prvými evanjeliami, ak ich niečo predchádzalo, tak sú to Pavlove listy (istotne Prvý Solúnčanom, Galaťanom, Rimanom, Prvý a Druhý Korinťanom, Filipanom, Filemonovi). Väčšina odborníkov kladie vznik kanonických evanjelií do druhej polovice prvého storočia (Marek pred r. 70, Lukáš a Matúš okolo r. 80 a redakcia Jánovho evanjelia okolo r. 100).[5]
Až od druhej polovice 2. stor. a v priebehu následných storočí bolo spísaných nie 80, ale okolo 35 apokryfných evanjelií, ktoré mapujú život a skutky Ježiša alebo ponúkajú jeho tajné výroky. Popredný odborník na skúmanie historického Ježiša John P. Meier z Catholic University vo Washingthone je presvedčený, že všetky apokryfné evanjeliá sa opierajú o štyri kanonické evanjeliá a že neponúkajú nezávisle od Nového zákona žiadne nové dôveryhodné údaje o Ježišovi alebo nejaké jeho autentické výroky.[6] Autori týchto spisov chceli vo svojej dobe poskytnúť skryté nezjavené t.j. apokryfné výroky a skutky Ježiša, a preto ich museli nutne viazať na neho samotného a na historické osoby z jeho okruhu a rozvinuli ich typické črty naznačené už v štyroch evanjeliách. V apokryfných evanjeliách možno badať naivnú entuziastickú nábožnosť, legendárnosť a bezbrehú fantáziu. Veľmi ju využívajú aj evanjeliá o Ježišovom detstve: Jakubovo protoevanjelium a Pseudo-Tomášovo evanjelium detstva.
Toto posledné robí z malého Ježiša zlovestného nezbedníka patriaceho skôr do hororov ako evanjelií. Za spísaním takýchto spisov bola jednak ľudská zvedavosť poznať Ježišove málo známe zákutia života a tiež snaha urobiť ho divotvorcom už v detstve. V ďalších evanjeliách ako napr. v Evanjeliu Egypťanov, Tomášovom, Petrovom, Filipovom a v evanjeliu Márie Magdalény nájdeme zasa evidentný gnosticizmus, čiže bludný filozoficko-náboženský systém. Tendencia urobiť práve z Ježiša zjavovateľa bludných mystických prúdov je v týchto spisoch nepopierateľná. Spomedzi apokryfných evanjelií sú v románe na základe falzifikátu o Priorstve Sionu oprášené práve gnostické evanjeliá: Filipovo a Márie Magdalény. Podľa nich Brown vykladá Ježišov život. Neexistuje však žiadna dôveryhodná vedecká evidencia, že by aspoň jedno z nich existovalo pred koncom druhého storočia, teda vznikli až o 100 rokov neskôr, ak nie viac, ako kanonické evanjeliá. Väčšina odborníkov kladie ich vznik ku koncu druhého alebo k začiatku tretieho storočia. Neprekvapuje, že neboli napísané skôr, pretože odrážajú neskoršie gnostické prúdy z druhej polovice druhého storočia, kritizované v čase ich šírenia sv. Irenejom, sv. Hypolitom Rímskym a Tertuliánom. V Novom zákone nie je ešte kritika gnosticizmu, pretože v tom čase nebol ešte rozvinutý, hoci určité náznaky gnózy odráža Prvý Jánov list a miestami aj Kniha zjavenia.
Jeden z kľúčových znakov, že gnosticizmus týchto evanjelií má pôvod v neskoršom období je práve fakt, že vo svojej podstate závisí od kanonických evanjelií a keď hovorí o Ježišovi, pokúša sa odjudaizovať novozákonné príbehy o ňom. Tieto gnostické spisy odrážajú mienku o materiálnom svete, ktorá sa nezlučuje so Starým ani Novým zákonom, poukazujúcimi na dobro Božieho stvorenia a materiálneho sveta, ľudského tela a na dobro mužského a ženského pohlavia a pohlavného styku medzi mužom a ženou. Gnosticizmus pokladá ducha a duchovno za dobré, pričom hmota a všetko hmotné je skazené a zlé. Komunita viažuca sa k egyptskému mestu Nag Hammádí v Hornom Egypte, kde sa roku 1945 našli už spomenuté gnostické evanjeliá v koptskom jazyku, žila na okraji kresťanstva a mala silný asketický ráz. Dan Brown zabúda na tieto fakty a ovplyvnený falzifikátom o Priorstve Sionu pletie si teologickú perspektívu gnostických evanjelií s pohanstvom, ktoré ide ponad reálnu stránku a dobro sexu a vidí v ňom dokonca posvätnosť. Pohlavný styk sa stáva cestou k zboštveniu človeka a ponúka dokonca možnosť získať kontakt s posvätným ženstvom. Takýto pohľad je veľmi ďalekým posunom od samotných gnostických textov, pričom Brown v ich výklade vykonal nadprácu.
Hrdina Brownovej knihy označuje práve tieto dve evanjeliá za nepozmenené, lebo práve oni obsahujú to pravé posolstvo o Ježišovi. Pri posudzovaní apokryfov sa používa bežne zásada: čím viac je evanjelium ezoterickejšie a menej židovskejšie, tým menej odráža rané štádiá evanjeliovej tradície. Oba gnostické spisy teda v posúdení historickej výpovede o Ježišovi sa hlboko prepadajú mimo seriózny vedecký záujem. Do úvahy prichádza nesmierna dôležitosť tradície v prvotnej Cirkvi, ktorá je za prijatím práve štyroch evanjelií ako záväzných.
Omyl č. 2. Ježiš je v raných historických spisoch vykreslený ako jednoduchý človek alebo veľký prorok a až neskôr v r. 325 bol na Koncile v Nicei prehlásený za Boha.
Toto tvrdenie je úplne zavádzajúce.[8] Ježiš je v ôsmich textoch Nového zákona jasne označený ako Boh. 1,18: Boha nikto nikdy nevidel. List Rimanom 9,5: Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. List Hebrejom1,8-9: Ale (Boh hovorí) Synovi:„Tvoj trón, Bože, je na veky vekov a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti. Prvý Jánov list 5,20: A vieme, že prišiel Boží Syn a dal nám schopnosť poznať toho Pravého. A my sme v tom Pravom, v jeho Synovi Ježišovi Kristovi.
Ježišovo božstvo dokladajú aj iné biblické texty ako napr. Jn 10,30: Ja a Otec sme jedno; 14,9: Kto vidí mňa, vidí Otca, a použitie výrazu Ja som v absolútnom zmysle v Jn 8,24.28.58; 13,19, poukazuje sa ním na meno Boha Izraela. Formula Ježiš je Pán bola pôvodnou vyznavačskou formulou novozákonnej doby (porov. Rim 10,9; 1Kor 12,3; Fil 2,11), v ktorej dali Ježišovi kresťania titul Kyrios. V gréckom preklade Starého zákona z 2. stor. pred Kr., v tzv. Septuaginte bol Kyrios (Pán) bežný preklad Božieho mena v podobe posvätného tetragramu JHWH (vyslovované vo svojom čase pravdepodobne Jahve). Taktiež titul Syn človeka, ktorý používal Ježiš a apoštoli vo vzťahu k jeho identite, má v istých kontextoch evanjelií jasné črty božskej bytosti.
Všetky citované miesta a mnoho ďalších v Novom zákone odrážajú presvedčenie evanjelistov a pisateľov listov o identite Ježiša, ktorá presahovala ľudskú prirodzenosť. Žiadny historik ani exegéta si nedovolí tvrdiť, že hore uvedené biblické texty boli napísané po Nicejskom koncile. Koncil v Nicei (4. stor.) a v Chalcedóne (5.
Omyl č. 3. Konštantín bol tým svojvoľníkom, ktorý dal zničiť najranejšie gnostické evanjeliá a nariadil Cirkvi používať kanonické evanjeliá a vyznávať božstvo Krista.
V skutočnosti dávno pred Konštantínom a pred spísaním gnostických evanjelií, štyri kanonické evanjeliá mali v cirkvách povesť autoritatívnych písomných prameňov o Ježišovi. Všetky štyri mohli byť používané v liturgii už okolo roku 125 ako to neskoršie naznačuje spis sv. Ireneja, korunného svedka používania týchto 4 evanjelií. Najstarším normatívnym zoznamom spisov Nového zákona spísaným okolo roku 200 je Muratoriho fragment, ktorý podľa mienky biblistov odráža situáciu na kresťanskom Východe, kde štyri evanjeliá boli už autoritatívnymi pre Cirkev.
V druhej polovici 2. stor. heretik Marcion v Ríme zavrhol celý Starý zákon a prijal iba Lukášovo evanjelium ako hodnoverný zdroj o historickom Ježišovi, pretože zvyšné tri evanjeliá Matúš, Marek a Ján obsahujú židovské prvky a citujú často zo Starého zákona, ako to vo svojich antitézach vysvetľuje, čím podáva nepriame svedectvo o používaní len 4 evanjelií v Cirkvi už v prvej polovici 2. stor. Taktiež Taciánov Diatessaron v sýrčine, ktorý je kompilátom štyroch kanonických evanjelií z 2 stor. je už pred ustálením záväzného zoznamu spisov Nového zákona výborným dokladom praxe Cirkvi, ktorá používala v liturgii práve tieto evanjeliá. Teda nie cisár Konštantín, ale...
tags: #janovo #evanjelium #proti