Pavlove listy sú známe aj tým, že obsahujú poetické časti známe ako chválospevy či hymny. Podľa odborníkov väčšinu z nich neskomponoval, ale prebral z liturgickej praxe ranného kresťanstva. Touto formou sa zvyčajne opisuje niečo, čo uniká suchej analytickej schopnosti rozumu. Hymny bývajú preplnené emóciami, ktoré sa naplno iste prejavovali pri ich spoločnom prednese počas bohoslužby.
Druhá nedeľa po sviatku Narodenia Pána má v latinskej bohoslužbe každý rok rovnaké čítania. Tematikou sa samozrejme pridržiavajú tajomstvu Božieho vtelenia. Čítanie z apoštola (druhé čítanie) ponúka aj časť z najdlhšieho chválospevu, aký sa v pavlovskych spisoch nachádza. Obsah tejto modlitby (Ef 1,3-14) je veľmi hutný a rýchle pochopenie sťažuje aj to, že v origináli tvorí vlastne jednu vetu. Tá je zároveň najdlhšou v Novom Zákone. Pri liturgii si však vypočujeme iba zhruba jej prvú tretinu. Úryvok obsahuje chválu Boha za vyvolenie kresťanov k svätosti a Božiemu synovstvu.
Počas sviatkov oslavujeme to, že druhá božská osoba Syn sa stal človekom Ježišom, ktorého nazývame aj Božím Synom. Pavol v tom však vidí, podobne ako Jánov prológ v evanjeliu (porov. Jn 1, 12.13), aj hlbšie dôsledky. Tie sa týkajú každého veriaceho kresťana. Ako vyjadruje cez hymnus, Kristovo prijatie ľudskej prirodzenosti a následného ľudského života odhalilo Božie vyvolenie kresťanov „pred stvorením sveta“ (v. 4). To odkazuje na dve skutočnosti. Kristovu „preexistenciu“, teda rovnosť s Bohom, a to, že zostúpenie Syna na zem bolo podľa Božieho plánu. Rovnako podľa neho bolo aj vyvolenie veriacich. Pritom to môžeme pochopiť v zmysle predurčenia, alebo skôr Božej blahosklonnosti voči človeku, ktorý by vlastnými silami Boha dosiahnuť nikdy nemohol. Boh sám cez vyvolenie oddeľuje a očisťuje veriacich.
Podľa Pavlovej modlitby je to svätosť/nepoškvrnenosť (v. 4) a synovstvo (v. 5). Prvý cieľ povolania odkazuje na starozákonný kult. S ním bol spájaný pojem svätosti. Starý Izrael ju vnímal v zmysle oddelenosti, opaku svetského a profánneho. Čo bolo sväté patrilo Bohu. Malo to nebeskú kvalitu. Preto aj obety, ktoré Izraeliti ponúkali, mali mať vo svete čo najvyššiu možnú kvalitu. Každá vada sa považoval za niečo nehodné sféry Boha a svätosti. Takouto obetou navyše ľudia takisto získavali akýsi podiel na svätosti, pretože podľa Zákona, len takto mohlo dôjsť k očisteniu od hriechov a kultickej nečistoty. Preto aj pojem nepoškvrnení v hymne. Teraz sa však svätosť a nepoškvrnenosť získavajú „v láske“ Boha a nie cez vykonávanie obety. Boh sám cez vyvolenie oddeľuje a očisťuje veriacich.
To vysvetľuje druhý efekt vyvolenia. Boží Syn dáva podiel na synovstve. Cez Krista si Boh veriacich adoptuváva (dosl. robí ich synmi). Byť Božím dieťaťom teda znamená prekročenie všetkých starozákonných predstáv. Je to nielen oddelenie a zasvätenie. Ide o oveľa novší a hlbší vzťah. Vzťah, kde sa už netreba báť. Vtelenie má tak v sebe pohyb nielen od Boha k nám, ale aj nás k Bohu. Ježišovo Synovstvo však stála presahuje to naše. Preto aj zatiaľ čo Boha sa skláňa k nám, my sme k nemu priťahovaní.
Kým? Ostáva už len posledná otázka: Prečo? „Na chválu a slávu jeho milosti“ (v. 6) Odpoveď poukazuje na zjavenie toho, že hoci by nemusel, Boh toto všetko urobil čisto preto, lebo chcel.
Keď Pavol hovorí o Božom vzťahu k ľuďom, používa pojem adopcie: "On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi." (Ef 1, 5)
Aj psychológ Jeroným Klimeš pritakáva: „Vo vzťahu k Bohu sme všetci v pozícii takých detí, ktoré svojich biologických rodičov nikdy nepoznali: ‚Boha nikto nikdy nevidel.‘ (1 Jn 4, 12).“ Adoptívny rodič je však vždy stávka na neistú kartu. Aký bude? Bude ma mať naozaj rád alebo náš vzťah bude viac papierový alebo formálny?
Teológ Pavel Mikluščák upozorňuje, že Biblia o vzťahu Boha k ľuďom používa výrazy hovoriace o otcovskej, prípadne materinskej láske, ako napríklad „ruchanim“ (materské milosrdenstvo), pochádzajúci od slova „rechem“ (materské lono), alebo výraz „hesed“, ktorý označuje založenie osobného vzťahu či jeho aktualizovanie a oživenie.
Biblia však o Bohu a jeho Duchu hovorí, že skúma hlbiny srdca (1 Kor 2, 10). Pozná nás viac ako naši pokrvní rodičia či rodina. Dokonca sa môže stať, že sa od nás pokrvná rodina odvráti podobne ako od Ježiša (Mk 3, 20 - 21). Boh nás však nikdy nenechá pohodených na okraji cesty či záujmu. Jeho adoptívne otcovstvo je jedinečné a iné. Môžeme mať tisícpercentnú istotu, že tento adoptívny Otec nás miluje.
Ak ti chýbajú nežné, milé a povzbudivé slová od niekoho, kto ťa miluje, otvor Bibliu. „Láskou odvekou som ťa miloval“ (Jer 31, 3). Koľkí si sľúbia, že sa budú ľúbiť naveky. Len Boh to však myslí doslovne. „Pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem, vydám ľudí namiesto teba a národy za tvoj život“ (Iz 43, 4). Drahý mojim očiam... Poznáš ten pocit, keď sa do niekoho zaľúbiš a nemôžeš sa naňho vynadívať? Keď už len pohľad naňho ťa roznežní a zahreje? Keď sa tvoje oči tešia z každej chvíle, počas ktorej na ňom môžu spočinúť? Vieš si predstaviť, že niečo podobné prežíva Boh, keď sa díva na teba? A čo uistenie, že si preňho vzácny? Čo je vzácne pre teba? Koľko starostlivosti a myšlienok tomu venuješ? Vieš si predstaviť, že je to len zlomok toho, aký vzácny si ty pre Boha? Taký, že vydá ľudí a národy za tvoj život... Počnúc svojím milovaným Synom.
Ale tam sa to neskončilo. Koľko ľudí v celých dejinách sa už obetovalo za to, aby sa viera uchovala až do dnešných čias... Koľko ľudí sa obetovalo v rôznych bojoch o vlasť, v ktorej dnes žiješ... Koľko ľudí obetovalo svoj život vede či medicíne, vďaka ktorým máš dnes neporovnateľne jednoduchší život... Ak na to nechceš ísť tak zoširoka, tak si spomeň na to, koľko konkrétnych ľudí v tvojom živote obetovalo svoj čas, peniaze, pohodlie... Aby spravili niečo dobré pre teba. Neboli všetci tí krásnym Božím darom?
„Uprostred teba je Pán, tvoj Boh, spásonosný hrdina; zajasá nad tebou od radosti, obnoví svoju lásku, výskať bude od plesania“ (Sof 3, 17). Uprostred teba - rovno v tvojom srdci. Tak blízko, aby ste mohli byť stále spolu. Boh, ktorý má z teba radosť... Boh, ktorému záleží na tom, aby obnovil tvoju lásku k nemu... Boh, ktorý sa z teba teší dokonca až tak, že výska od radosti. Taká veľká radosť, euforická...
„Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru (Ex 33, 19). Chce pred tebou predviesť svoju nádheru... Nie len vo finále vášho príbehu lásky, ktoré ťa čaká vo večnosti. „Ako si vezme mladík pannu, tak si ťa vezme tvoj staviteľ, a ako sa teší ženích neveste, tešiť sa bude tvoj Boh“ (Iz 62, 5). Veľmi silný verš, ktorý priamo posúva vzťah Boha a človeka do ľúbostnej roviny. Ak ťa priťahuje tento obraz, možno sa ti bude páčiť biblická kniha Veľpieseň, ktorá by sa tu dala prepísať verš po verši.
„Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne“ (Zjv 3,21). Nech už je v rozprávkach hocikoľko zla, nakoniec vždy zvíťazí dobro. Všetky rozprávky nás pripravujú na to, že aj život s Bohom má rozprávkový koniec. Ženích si príde po svoju nevestu a budú šťastní až naveky. Bodka. Ak je žena v ohrození, jej milý sa na to nebude nečinne prizerať. Bojuje - o ňu, o jej bezpečie, o jej šťastie. Ani Boh sa pasívne nedíva, ak(o) sa trápiš - chce v tom byť s tebou, chce to riešiť s tebou. Dokonca chce bojovať za teba. „Nebojte sa! „Či som ti neprikázal: Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa!?
„On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1, 5). „Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť a v Jeruzaleme sa potešíte“ (Iz 66, 13). Možno si to zažil, možno si to aspoň videl - nehu matky, ktorá chce utíšiť či potešiť svoje dieťa. „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba“ (Iz 49, 15). Možno si rodičovskú lásku zažil v zdeformovanej podobe a možno ti nebola dopriata vôbec.
„A zabudli ste na povzbudenie, ktoré sa vám prihovára ako synom: Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou ani neklesaj, keď ťa karhá, lebo koho Pán miluje, toho prísne vychováva a trestá každého, koho prijíma za syna. Vytrvajte v tom, čo slúži na výchovu, lebo Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna otec nevychováva prísne?“ (Hebr 12, 5 - 7). Keď máš pocit, že sa v tvojom živote hromadia skúšky a situácie, ktorým nerozumieš, možno nie je ľahké dôverovať, že všetky môžu v konečnom dôsledku slúžiť na naše dobro (por. Rim 8, 28), ale v konečnom dôsledku sa dá pochopiť, že Boh ako rozumný otec vie lepšie ako my sami, čo potrebujeme. Ak by rodinu viedli deti, raňajkovali by sa sladkosti, neexistovalo by niečo ako upratovanie, všetko by sa riadilo podľa aktuálnych nálad. Asi netreba hovoriť, aký chaos by veľmi rýchlo nastal. Ak nám teda Boh niečo dal alebo nedal, máme nádej veriť, že to bolo z lásky.
„Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja“ (Ž 103, 13). Možno si už zažil chvíľu, keď si očakával spravodlivý trest... Ale prišlo odpustenie.
List Efezanom 1, 1-14
Pre lepšie pochopenie kontextu a významu adoptívneho synovstva v List Efezanom, uvádzame text z Biblie:
1 Pavol, z Božej vôle apoštol Krista Ježiša, svätým v Efeze a veriacim v Kristovi Ježišovi:
2 Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista.
3 Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním.
4 Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske;
5 on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi
6 na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi.
7 V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti,
8 ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti,
9 keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal
10 uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi. V ňom,
11 veď v ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle,
12 aby sme boli na chválu jeho slávy my, čo sme už prv dúfali v Krista.
13 V ňom ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého,
14 ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy.
Tento úryvok z Listu Efezanom nám hovorí o Božom pláne spásy a o tom, ako sa môžeme stať Božími adoptovanými synmi skrze Ježiša Krista.
tags: #jeho #adoptovanymi #synmi #biblia