Svätý Augustín: Hlas pre všetky generácie | Celý film | Mike Aquilina
Narodil sa 13. novembra 354 v mestečku Tagaste, v rímskej provincii Numídie (severná Afrika). Už ako dieťa Augustín bol rebelom a uličníckym typom, ale mal veľké srdce a miloval priateľstvo. Začína svoje štúdiá v škole v Madaure. Stane sa veľkým profesorom rétoriky, slávnym v dôležitých mestách ako Kartágo, Rím, Miláno.
Životné míľniky a obrátenie
Žil s jedným dievčaťom štrnásť rokov, mali spolu syna Adeodata a ona ho opustila tesne pred jeho obrátením (nemohli uzatvoriť zákonité manželstvo pretože bola z inej nižšej spoločenskej vrstvy). Jeho matka sv. Obrátil sa pod vplyvom biskupa Ambróza, ktorého chodieval počúvať v Miláne pre jeho štýl rozprávania.
Augustín sa dal pokrstiť 24 apríla 387 aj so svojím synom a svojimi priateľmi a rozhodlo sa celý život zasvätiť hľadaniu Boha v spoločenstve. Vracia sa do Afriky, a v Tagaste nasleduje svoj ideál spolu s priateľmi. Medzitým mu zomiera jeho syn, a vysvätia ho za kňaza v Hippo, neskôr za biskupa.
Dielo "Vyznania"
Napísal aj jedno z najorignálnejších diel svetovej literatúry, biografiu Vyznania, čítanú a publikovanú sústavne aj dnes. Svoj duševný profil nakreslil Augustín vo „Vyznaniach“, písaných okolo roku 400. Sú velebným chválospevom, najkrajšou symfoniou, ktorá odznela z úst človeka o Stvoriteľovi. Sú súčasne najvernejším obrazom ľudskej krehkosti, úprimnými dejinami nespokojného ľudského srdca.
Hľadanie Boha a seba samého
Na začiatku prvej knihy sa sv. Augustín zaoberá Bohom. Zamýšľa sa nad otázkou či ho prv vzývať alebo chváliť. Či prv poznať alebo vzývať. Ďalej sa spytuje sám seba, kde je v ňom miesto pre Boha. Prosí Boha, aby prišiel k nemu a hovorí, že vôbec by ho nebolo, keby Boh nebol v ňom. Ďalej si kladie otázku kto je Boh.
Vymenúva Božie vlastnosti a hovorí, že Boh je vždy činný, odpočívajúci zhromažduje hoci nemá núdzu, tvorí, živí, zdokonaľuje. Hľadá hoci mu nič nechýba. Svoju dušu prirovnáva k schátralému domu, uvedomuje si, že je v nej veľa toho čo uráža Boha. Opisuje tu svoje detstvo, svoj zrod, zamýšľa sa nad svojim životom, pred svojim životom. Nakoniec objavuje svojho Stvoriteľa v Bohu a oslavuje ho. Hovorí, že nik nie je takým umelcom, aby utvoril sám seba.
Hovorí, že v Bohu je všetko a keby nebolo, tak by nemohlo nič plynúť. Ďalej v tejto knihe hovorí, že i detstvo je hriešne. Veď každé dieťa "hľadá matkino prso. Hovorí, že nevinná je slabosť ľudských údov a neľudská myseľ. Ďalej opisuje ako sa naučil hovoriť, naučil sa tomu sám umom, ktorý mu dal Boh. Predsa však nevedel všetko vyjadriť. Preto si pomáhal pamäťou. Časom začal jednotlivé veci chápať a jeho jazyk povedal to, čo chcel. Nevedel pochopiť užitočnosť ľudského vzdelania.
Hovorí, že ako chlapec sa začal modliť k Bohu o pomoc a o ochranu. No väčšinou vždy upadol naspäť do lenivosti a nechuti v učení. V ďalšej kapitole tejto knihy opisuje prvý pokus o jeho krst v ťažkej chorobe. Prvýkrát tu vystupuje aj jeho matka a on sám ju opisuje ako aj na ďalších miestach vyznaní ako svätú a nábožnú ženu. Vystupuje tu aj otec, ktorý bol neznaboh. Matka sa dennodenne modlí za svojho syna.
Zamiloval si latinčinu, vyznáva, že urážal Boha, nemiloval ho a za to mu z kažej strany prichádzala pochvala. Nenávidel grécku literatúru a to preto, že sa musel učiť to čomu nerozumel. Latinčinu sa však nenaučil od učiteľov, ale od tých ktorí mu rozprávali. Prosí Boha, aby ho celého prenikol, aby viedol jeho kroky a aby ho nadovšetko miloval. Uznáva, že jeho nadanie je dar Boží, podáva vyznanie, že sa musel učiť o vymysleninách a vzápätí hovorí, či by ho lepšie nepodopreli piesne napísané v písme.
V predposlednej kapitole opisuje milosrdenstvo Pánovo, poukazuje na dodržiavanie pravopisných zákonov, hovorí, že nič nie je nebezpečnejšie než nenávisť a že nikomu ňou nepoškodí, len svojmu srdcu. Vyznáva, že nezvládaol priepasť nerestí, do ktorých bol zvrhnutý. Klamal vychováveteľov no sám sa zlostil, keď niekoho prichytil pri klamstve, pričom zúril, akoby sa mal priznať. Na konci tejto knihy ďakuje Bohu za svoje detstvo, za dary, ktoré mu Boh dal.
Ohyzdnosť a skazenosť duše
Na začiatku tejto knihy si pripomína svoju ohyzdnosť, skazenosť svojej duše. Nie preto, aby si ich zamiloval, ale preto, aby si zamiloval Boha. Aj tu ako aj na ostatných miestach knihy hovorí, že chce aby bol Boh s ním, aj kde počas svojej mladosti sa často od neho odvrátil. Oplakáva l6 rok svojho života, hovorí tu, že sa naplno oddal rozkošiam, úplne sa vzdialil od Boha. Plače nad tým že Boha zanechal, nakoniec však priznáva, že neušiel Božiemu trestu. V tomto veku žezlo nad ním prevzala zmyselnosť a úplne sa jej oddal.
Príbuzný sa nestarali,aby ho zachránili, ale starali sa len o to, aby vedel dobre rečniť. Otec sa radoval, keď zistil, že dospieva, no matka sa stále viac modlila, aby „som budoval príbytok Tebe pane.“ „A Ty si cez ňu rozprával ku mne, no ja som bol hluchý.“ Svoje neresti robil aj kvôli kamarátom, pred ktorými sa vystatoval. Rozpráva o krádežiach. Kradol nie z núdze, ale z túžby po neprávosti. Netúžil po veciach ktoré kradol, ale po hriechu. Išlo mu vždy len o to, aby robil to, čo nie je dovolené. Chcel byť iba zlým. Nemiloval predmet hriechu, ale hriech sám.
Spytuje sa sám seba čo miloval v krádeži. Nachádza takúto odpoveď: "Napodobnil falošnú slobodu robiac beztrestne nedovolené veci a tak, aby som hriešne napodobnil Tvoju všemohúcnosť." Chce Boha milovať a chce mu vzdávať vďaky za to, že mu odpustil veľmi hriešne a bezprávne skutky. Hovorí, že sám by nikdy nekradol, kradol vždy so spoločníkmi. Spytuje sa: "Odkiaľ je to, že mi teraz prišlo na um hľadať, skúmať, uvažovať?" Ku krádeži a k jeho hriešnemu životu ho priviedla zlá spoločnosť.
V záverečnej kapitole tejto knihy hovorí, že: "vstúpil do radosti svojho Pána." V Bohu našiel pokoj.
Smilstvá v Kartágu
Rozpráva o oddaní sa smilstvám v Kartágu. Pociťuje, že chce niekoho kto by ho miloval, no neuvedomuje si, že je tu niekto, kto ho miluje. Opisuje divadlo - ako rád ho navštevoval, nevadili mu nemravnosti ani zlé veci, no keď sa týkali jeho nebol spokojný. Upadol v poddanstvo démonov, v chráme páchal hriechy nečistoty, na verejných procesoch chcel vyniknúť. Vyznáva lásku filozofii k tomu ho povzbudila kniha Hortenzius - zmenila jeho náhľad na Boha. Ukazuje spasiteľné napomenutie Tvojho ducha.Chýba mu v nej meno Krista.
Sväté písmo nemiloval pre jeho jednoduchosť. Pozdával sa sám sebe, že je veľký. Pýcha mu nedovolila vniknúť do jeho hodnoty. Upadol do bludu manichejcov - falošnosti o Bohu. Priznáva, že tým vymysleninám uveril. Pýta sa sám seba ako ďaleko bol vtedy Bod od neho. Čo Boh nariadi to je vždy dobré. Keď Boh niečo prikáže musí sa to vykonať, keď sa počúvajú rôzni králi o čo viac treba poslúchať Boha, Vládcu všetkého tvorstva. Harfa s desiatimi strunami - desatoro. Svoje milosrdenstvo podávaš ľuďom len vtedy, keď ťa milujú nadovšetko. A veril, že väčšmi treba preukazovať milosrdenstvo plodom zeme, než ľuďom, pre ktoré rástli.
Keby ho bol manichejec prosil o kúsok chleba, bol by si myslel, že si zaslúži smrť, keby mu ho dal. Boli to veľmi čudné náhľady manichejcov. Augustín si to vysvetľoval - kde je on, bude aj ona no, matka ho opravila. Prosila istého biskupa, aby prehovoril s Augustínom a odvrátil ho od jeho bludu. Robila tak vždy, keď našla niekoho schopného, no Augustín nechcel. Odpovedal, že sa nedá /nateraz/, keď sa matka nechcela upokojiť, biskup jej povedal - choď už, lebo ako žiješ, nie je možné, aby zahynul syn, za ktorého toľko sĺz roníš.
Deväť rokov bludu
Opisuje deväť rokov svojho bludu. Vyučuje rečníctvu, no nie pravde, ale občas aj nepravde k prospechu vinníka. Žil v neplatnom manželstve, vedel milovať telesnú krásu, no nevedel milovať Boha. Miluje astronómiu, počúva bludné náuky o stvorení. Spomína určitého starca, ktorému keď spomenul štúdium hvezdárskych kníh s otcovskou láskou ho napomenul, aby ich odhodil a nemrhal drahocenný čas. Uznáva, že vlastne Boh ho cez tohto starca poučil a riadil jeho pamäť. Nemohol ho však presvedčiť, preto lebo klamárom veril väčšmi ako priateľom. "No ty Bože si ho povolal k sebe po roku priateľstva."
Podivuhodné cesty Božie - priateľ ležal v horučkách, pokrstili ho bez Augustínového pričenenia, vyzdravel a zachránil sa. Vyzýva Augustína, aby neodiaľoval krst a zanechal zlé cesty. O niekoľko dní zomrel. A oplakáva jeho smrť, všade ho vidí, vo všetkých veciach. Plač sa mu stal sladký a zaujal priateľove miesto v radostiach jeho duše. „Či preto, že máme nádej v Tvoje vyslyšanie.“ Bol nešťastný no predsa nad život priateľa mu bol milší vlastný život. Ukazuje akú nenávisť dostáva k smrti. Dúfa, že Boh ho vyprostí z takých náklonnosti a obráti k sebe.
Všetko kde videl priateľa sa mu protivilo okrem sĺz a plaču. Priznáva, že jeho bohom bol jeho omyl. Pre veľký smútok sa vracia do Kartága s Tagastu. Hovorí, že čas zahojí všetko, časom všetko upadne do zabudnutia, človek sa vráti do svojich koľají. "Blažený ten kto miluje Boha, kto v tebe miluje priateľa a nepriateľa pre teba. Lebo len ten nestráca nijakého milého priateľa , kto miluje všetkých v tom, ktorého nemožno stratiť - je to Boh." Nie všetky veci stárnu ale všetci zomierajú.
Keď teda vznikajú, začína nejaké bytie, čím rýchlejšie dorastajú k dokonalosti, tým bližšie sú k zániku.Všetko prichádza, všetko odchádza, všetko sa mení, okrem Boha.Vráťte sa hriešnici k svojmu srdcu, spojte sa s ním, spočiňte v Bohu, v ňom nájdete pokoj. Kam to bežíte do záhuby? Kam sa náhlite? Jedine v Bohu nájdete pokoj. Pokoj nie je tam, kde ho vy hľadáte. Čože je krása, čože je krásne? V tých veciach vidí a rozoznáva 2 prípady: l. krásne sú preto, lebo vytvárajú celok. 2. prispôsobujú sa účelne k niečomu inému.
Miloval krásu.Napísal 3 knihy: Okrásnom a účelnom - stratili sa - venuje ich rečníkovi Hieriovi a to preto,lebo mu chcel byť podobný. Bol pyšný, chcel, aby ich pochválil, a bol by sa stal slávnym. Na konci knihy hovorí o 2 princípoch jednoty- monáda-duch pohlavne neurčený, diáda -hnev v zločinoch, záľuba v nerestiach. Priznáva že nevedel čo hovorí.
Chvála Boha a bludy mánesove
Chváli Boha, dáva mu svoje vyznania, tvrdí že pred Bohom nemožno újsť. Hovorí o Božom kráľovstve, vyzýva nevercov na obrátenie. Pravú blaženosť ukazuje v poznaní Boha. V ďaľšej časti tejto knihy opisuje bludy mánesove. Hovorí, že keď počúva bludné náuky, kľudne ich vypočuje. 9 rokov počúval bludné náuky. Odchádza od manichejcov, mal vždy menej nádeje, že dosiahne nejaké poučenie od učiteľov, najmä, keď najslávnejší z nich sa ukázal, že nie je dosť skúsený. Rozhodol sa odísť do Ríma, proti matkinej vôli, učil tam to, čo v Kartágu - literatúru. V Ríme ochorel a bol na pokraji života. Nebol pokrstený, uvedomuje si kde by prišiel, keby zomrel. V toľkom nebezpečenstve si nežiada ani krst. Boh ho zachoval na žive.
Horlivo počúval jeho kázne, ale len preto, lebo chcel vyskúšať jeho výrečnosť. Sv.Ambróz ho presviedča o nepravosti bludu manichejcov. O katolíckej viere si myslel že nemôže povedať nič na svoju obranu, no pomaly získal presvedčenie, že je to možné, keď počul sv.Ambróza rozoberať nejasné časti zo SZ. Usiloval sa manichejcov usvedčiť jasným dôkazom z bludu. Opisuje v nej 30 rok svojho života. Augustínova matka prišla do Milána. Vo svojom srdci ho nosila ako na márach,aby si ty Ježišu povedal:"Mládenec hovorím ti vstaň!" Nezaplesala keď počula,že sa jej splnilo to o čo Ťa prosila. Verila, že sa splní všetko.
Matka bola taká poslušná, že na zákaz biskupa prestala nosiť na hroby mučeníkov pokrmy. Miesto plodov zeme tam nosila srdce plné čistých citov. Náuka Ambrožova - keď čítal duchom sa usiloval pochopiť zmysel. Augustín chcel byť úplne presvedčený o pravde katolíckej viery. Radoval sa že už na SP a prorokov nepozeral tak ako kedysi a že už v ňom nevidel nezmysly. Vtedy uveril, že Boh by nedal toľkú vážnosť SP, keby nechcel aby sme ho podľa neho hľadali. Svojou ctižiadostivosťou hľadal radosť ešte menej pravú.
Opisuje najúprimnejšieho priateľa Alipia a Nebridia. Alipius bol z toho istého mesta ako on. Miloval ho (Aug.) pre jeho dobrú povahu. No po čase sa znova vrátil k hrám a to tak, že keď sa vracal z obeda spolužiaci ho nasilu odviedli do amfiteátra, kde sa odohrávali ukrutné hry. Zpočiatku si povedal, že nebude sledovať hry, no keď počul výkriky otvoril oči a sledoval, a tak porazil v sebe ducha. Obžalovali ho z vlúpania a krádeže, no istý staviteľ mu pomohol, keď odhalil skutočného zlodeja. Bol veľmi spravodlivý, postavil sa proti istému senátorovi, ktorý chcel niečo vykonať proti zákonu, on mu sľuboval odmenu no Alipus ho vysmial.
Augustín si zaumienil, že keď nájde múdrosť zanechá všetky falošné klamstvá. Už sa mu nevidí nezmyslom vo sv. knihách to, čo za nezmysel pokladal. V ďalšej časti tejto knihy podáva Aug. náhľad na manželstvo a celibát. Matka sa veľmi usiluje, aby sa oženil. Radovala sa že Aug. vyznaním viery splnil jej túžby, prozby. Znova ho prosila aby sa oženil. Nakoniec požiadali dievča, keďže malo málo rokov rozhodli sa čakať. S priaťeľmi sa rozhodol viesť spoločný život, a to tak, že zo svojho majetku spravili spoločný. Lenže keď uvažovali nad tým čo povedia ich manželky vec sa rozplynula.
Ďalej hovorí, že sa veľmi rozmnožili jeho hriechy, odstránil od seba súložnicu, no jeho srdce ho bolelo, bolo ťažko poranené. Zanechala mu syna a tak namiesto prepustenej súložnice berie si inú. Bojí sa smrti a posledného súdu.
Spoznávanie vlastností Božích
V prvej kapitole tejto knihy sa snaží spoznať vlastnosti Božie. Už minula jeho hanebná mladosť. Radoval sa, že múdrosť nachádzal vo viere kat. cirkvi a nazýva ju duchovnou matkou.Z celej duše verí,že Boh je neporušiteľný, nepominuteľný, nemeniteľný (Božie vlastnosti). Boha si predstavoval tak, že naplňuje nekonečný priestor, preniká obrovskú hmotu, atď. Prirovnal to k slnečným lúčom, tak ako lúč preniká všetko, tak aj Boh preniká všetko všetkým. V ďalšej časti knihy uvažuje o slobodnej vôli a sám seba sa pýta: "Kto ma stvoril? Či nie Boh, ktorý je dobrota sama?" Hľadá príčinu zla a pýta sa kde je zlo, odkiaľ sa sem dostalo. Aký je jeho koreň. Odpoveď nachádza, keď hovorí, že strach je tým väčším zlom, čím väčšmi sa bojíme toho, čoho sa báť netreba. Napokon uzatvára, že buď je zlo, ktorého sa bojíme, alebo to je zlo, že sa bojíme.
V ďalšej časti sa znovu vracia k pojmu zla, odkiaľ je a čo je duch. Nemohol nájsť nijakého východiska. Boh mu prichádza na pomoc a lieči ho, hovorí:"Choré a nevidomé oko ducha môjho liečilo sa deň, čo deň ostrou liečivou vodou spasiteľných bolestí." U platonikov nachádza nejasný obraz Krista a ich knihy mu dávali poznať zmenenú slávu neporušiteľného Boha za podobu obrazu porušiteľného človeka. Prišiel k Bohu spomedzi pohanov a obrátil pozornosť na "zlo", ktoré B. ľud vyviedol z Egypta. Prišiel na to, že všetky veci, ktoré sú porušiteľné sú dobré. No neboli by porušiteľné, keby boli najvyšším dobrom. Všetko čo jestvuje je dobré. Hoci ich aj Boh nestvoril jednaké, sú všetky dobré. Boh stvoril všetky veci a pokladal ich: "Za veľmi dobré."
V Bohu niet nijakého zla a nieto ho ani v celom jeho stvorení, všetko stvorenie hovorí o Božej sláve. Nie sú celkom zdraví tí, ktorým sa nepáči niečo z tvojho stvorenia. Prichádza k poznaniu Boha. Hovorí: "Prebudil som sa v tebe a videl som, že tvoja nekonečnosť je celkom iného druhu. Všetko je pravdivé už tým, že jestvuje. Zaoberá sa otázkou čo je hriech. Nenašiel však nijakú osobitnú substanciu len odklon vôle od najvyššej podstaty, ktorou je Boh. Odklon - odhodiť všetku svoje vnútornú doborotu a ...
Citát o stvorení človeka
Svätý Augustín je autorom mnohých citátov, ktoré pretrvávajú stáročia a inšpirujú ľudí po celom svete. Medzi najznámejšie patrí výrok:
"Boh, ktorý ťa stvoril bez teba, ťa nespasí bez teba."
Tento citát zdôrazňuje, že Boh rešpektuje slobodnú vôľu človeka a že naša spása závisí aj od našej vlastnej aktívnej účasti a rozhodnutia prijať Božiu milosť.
Duchovné bohatstvo sv. Augustína
Sv. Augustín bol v stredoveku vodcom myšlienkového sveta, a to pred sv. Tomášom vodcom jediným. Aj po stredoveku, až po naše časy, je autoritou, ku ktorej sa viac-menej ustavične vracia duchovné úsilie, aby sa ňou dalo usmerňovať a oplodňovať. Duchovný borca heroických rozmerov, otvorený zápasník s duševnými prúdmi, hľadajúci ustavične pravdu, no pritom úplne reálny, zemi blízky človek, - taká postava imponovala po všetky časy každému. Práve tým úporným hľadaním pravdy, hrdinským zápasom s ľudskou krehkosťou a chybami, citlivou bázňou pred hriechmi a konečným uspokojením v milosti Božej poskytuje sv. Augustín nevyčerpateľné bohatstvo duševných hodnôt.
Dosiahol najvyššie vrcholce ľudských možností, ale aj sostúpil tak hlboko, ako len krehký človek môže upadnúť. Prežil všetku biedu a úbohosť človeka, ale aj celú geniálnosť a tvorivosť. Dokonalé poznanie ľudskej osudovosti, ťažké borenie sa za pravdou urobilo sv. Augustína až františkánsky pokorným. Pochopil každého, aj bludára, a nikoho ľahkomyseľne neodsúdil. Aj o donatistoch, svojich zarytých nepriateľoch, vyslovil sa naozaj po augustínovsky: „Nech vás odsudzujú a zatracujú tí, čo nikdy neskúsili, ako ťažko je hľadať pravdu.“
Jeho celý život krútil sa okolo Boha. Hľadal Ho, túžil po Ňom skôr, než by si to bol uvedomil. A keď Ho po svojom obrátení našiel, bol mu Boh bližší a prirodzenejší ako hocičo iné na svete. Stáva sa tým nielen všestrannosťou svojho ducha, ktorý sa dotkol všetkých otázok a problémov, nielen preto, že harmonicky spojil špekuláciu s mystikou, ale najmä preto, že súladne spojil najosobnejšiu zbožnosť s absolútnou vernosťou k Cirkvi. V ňom sa viaže správny subjektivizmus s nestranným objektivizmom. Podľa Augustína nič nemá ceny, za čím nestojí človek s celou svojou osobnosťou. No meradlom vecí predsa nie je človek, ale Ježišom splodená ustanovizeň ľudského spasenia - Cirkev.
Svätý Augustín a katolícka syntéza
Sv. Augustín je stelesnením katolíckej myšlienky, katolíckej syntézy. Tým Augustín určil navždy jedine správny smer a postup všetkým ľuďom, ktorí sa chcú vhĺbiť do ťažkej otázky ľudského spasenia. Kto to neuhádol a nedodržal, nevyhnutne skĺzol na bludné cesty. Nazrieť do hĺbok tohto duchovného obra, oboznámiť sa s jeho ojedinele sympatickou osobnosťou bolo stálou túžbou od dôb sv. Augustína až dodnes.
Záver
Je to radostná udalosť, že Augustínove „Vyznania“, toto azda najkrajšie dielo svetovej literatúry, týmto prekladom dostávajú sa aj do slovenskej spisby. Daj, Bože, aby sa „Vyznania“ hojne čítaly, hojnejšie chápaly!
| Dátum | Udalosť |
|---|---|
| 13. november 354 | Narodenie v Tagaste |
| 24. apríl 387 | Krst v Miláne |
| Okolo roku 400 | Napísanie diela "Vyznania" |