Jeho Excelencia arcibiskup: Význam, úcta a poslušnosť v Cirkvi

Milí čitatelia, prinášame vám niekoľko postrehov z rozhovoru s Jeho Excelenciou, otcom biskupom Athanasiom Schneiderom, ktorý viedla naša redaktorka FatimaTV, Anna Kulanová, a témou ktorého bola aj poslušnosť a úcta k Eucharistii.

Prijímanie na ruku: Hlboká rana pre mystické Telo Kristovo

Podľa biskupa A. Schneidera je súčasná prax prijímania na ruku najhlbšou ranou do mystického Tela Kristovho v našej dobe. Je to preto, že moment svätého prijímania by mal byť maximom úcty a opatrnosti, no prijímanie na ruku sa zmenilo na minimum vonkajšej úcty a opatrnosti. Cez prijímanie na ruku sa strácajú úlomky svätej Hostie, padajú alebo sa prilepia na prsty, či dlaň a potom spadnú.

Jeho skúsenosť je, že keď sa používa pri svätom prijímaní paténa pod tvárou, často sa na nej nájdu malé čiastočky. Je evidentné, že ak sa nepoužije paténa, ale ruky, tieto čiastočky spadnú a následne sa po nich šliape nohami ľudí. To je neprijateľné, pretože svätá Eucharistia je srdcom Cirkvi.

Argument, že v ranej Cirkvi bolo tiež prijímanie na ruku, je len čiastočná pravda. V tých lokalitách, kde bolo podávané sväté prijímanie na ruku, nebolo ľuďom dovolené dotýkať sa svätej Eucharistie prstami. Telo Kristovo bolo položené na dlaň pravej ruky a ľudia museli hlboko skloniť tvár a vziať svätú Hostiu z dlane priamo ústami a potom purifikovať dlaň jazykom, aby sa ani jediná čiastočka nestratila. Súčasná forma prijímania na ruku, teda vziať Hostiu do ľavej ruky a dvoma prstami vašej pravej ruky si ju vložiť do úst, je kalvinistický výmysel minimalistickej úcty k svätej Eucharistii.

Poslušnosť a napomínanie v Cirkvi

Musíme si objasniť, čo znamená poslušnosť. Sv. Tomáš Akvinský vraví, že nemôžeme prejavovať absolútnu slepú poslušnosť ľudským bytostiam, ba ani Cirkvi - ako princíp. Absolútnu slepú poslušnosť musíme prejavovať len Bohu, Jemu jedinému, lebo ľudské bytosti, aj Cirkev, môžu robiť v praktických záležitostiach chyby.

Sú mimoriadne okolnosti v dejinách Cirkvi, kedy cirkevní predstavitelia prikázali alebo zaviedli nejaké vyhlásenia alebo praktiky, ktoré očividne podkopávajú čistotu a plnosť viery, uctievania Boha v Eucharistii - v týchto prípadoch nemôžeme poslúchať, pretože budeme poslúchať Cirkev starú, pápežov starých časov, ktorí nám prikázali, aby sme boli opatrní a vyhli sa dvojznačnosti v doktríne, aby sme sa vyhli akejkoľvek neúcte k liturgii.

Keď nám pápež a biskupi prikážu prejavovať viac úcty Ježišovi Kristovi v Eucharistii, viac sa modliť a prejavovať lásku, poslúchneme radi, ale keď nám pápež a biskupi prikážu, aby sme preukazovali menej prejavov úcty k Ježišovi Kristovi, aby sme prijali nejednoznačné tvrdenia, potom by to bola nesprávna poslušnosť. Taká poslušnosť poškodzuje vieru a škodí celej Cirkvi. Sú príklady napomenutia pápeža biskupom, ako napríklad sv. Pavol, ktorý verejne napomenul pápeža Petra kvôli jeho nevhodnému správaniu, ktoré škodilo Cirkvi.

Tradičná omša a inovácie v liturgii

Apoštolská stolica už v roku 1970 oznámila a opäť v roku 1988 pripomenula potrebu ukončiť všetky experimenty, čo sa týka slávenia svätej omše. Je to zvláštny jav, ktorý sa jedného dňa zapíše do dejín Cirkvi ako veľmi smutný jav, podobný tým z tej doby, keď bola ariánska kríza, ariánska heréza zo 4. storočia. Iba z jediného dôvodu, že ľudia a kňaz chcú dnes sláviť tradičnú omšu, tú istú omšu, ktorú slávili ešte pred 50 alebo 60 rokmi všetci kňazi v Cirkvi, ktorú slávili a slúžili takmer všetci svätci, ktorých poznáme a ktorí hlboko milovali túto formu omše, pričom táto omša im očividne pomáhala rásť v svätosti - ako toto môže byť teraz zakázané? Takýto zákaz tradičnej omše je v podstate odmietnutím cirkevnej tradície samotnej, celej tradície, samotného princípu tradície.

Neokatechumenát: Trójsky kôň v Cirkvi?

Neokatechumenický spôsob je problém v Cirkvi a nesmieme byť ohromení iba vonkajškom, tzv. ovocím tohto hnutia. Aby to bolo skutočné katolícke hnutie, organizácia musí mať plnosť katolíckej viery v celistvosti. Jedným z najhlbších a najnebezpečnejších omylov neokatechumenátu je, že majú tézu, teóriu, že od 4. storočia, od Konštantína, keď Cirkev získala svoju slobodu, až do II. vatikánskeho koncilu žila Cirkev v podstate v temnote. Pre nich je svätá omša v podstate len večera - a to je protestantské. Odmietajú pravé poňatie, že svätá omša je v prvom rade Obetou na Golgote.

Arcibiskup Ján Sokol: Muž so šedivými vlasmi

Cirkev na Slovensku ďakuje Všemohúcemu Bohu za dar života muža so šedivými vlasmi - arcibiskupa Jána Sokola. Deväťdesiat rokov je Božím požehnaním, ale je aj napísaným životným príbehom a svedectvom o láske Boha k stvorenému človeku a jeho kráčaním za Kristom. Arcibiskup Ján Sokol sa narodil 9. októbra 1933. Pochádzal zo skromných pomerov. Zbožná veriaca rodina i celé rodné Jacovce boli dobrým prostredím pre vznik kňazského povolania.

Po štúdiu a formácií bol v júni 1957 vysvätený za kňaza. Jeho kňazské pôsobenie, zavŕšené službou arcibiskupa, má v istom zmysle rozmer biblickej plnosti. Ako kňaz pôsobil na siedmich miestach. Ovplyvnil život veľkej skupiny vysokoškolákov a študentov, ktorej dodnes zachovaný názov „Kačabar“ vyvoláva spomienky a úsmev na príjemne prežitú mladosť a duchovné vedenie mladým kaplánom, dôstojným pánom Jánom Sokolom.

Mocipáni neradi videli davy pred spovednicami, a tak musel z Blumentálu odísť na dva roky do vzdialeného Štúrova. Za Dubčeka zavanuli vetry nádeje, a preto teologické štúdiá i kňazskú formáciu v bratislavskom seminári mohli absolvovať a stať sa kňazmi mnohí, ktorým v tom dovtedy bránili prekážky nastolené komunistickým režimom. V roku 1968 sa stal prefektom seminára. No skončili sa roky dubčekovské, prišla takzvaná normalizácia, a opäť vyhnala Sokolíka z Bratislavy. Bol preložený do Serede, najprv ako kaplán, neskôr sa stal administrátorom a napokon aj farárom a dekanom.

Dňa 9. apríla ho biskup apoštolský administrátor Július Gábriš vymenoval za člena Zboru konzultorov. Božia vôľa si za nástupcu vybrala 14. novembra 1987 veľadôstojného pána dekana Jána Sokola zo Serede. Vatikán potvrdil túto voľbu tým, že 19. mája 1988 pápež Ján Pavol II., vymenoval Jána Sokola do slovenského Ríma za biskupa - apoštolského administrátora. O rok neskôr bol otec biskup Ján Sokol ustanovený za arcibiskupa - metropolitu Slovenskej cirkevnej provincie. Prvým arcibiskupom metropolitom Slovenska bol svätý Metod a druhým otec arcibiskup Ján Sokol.

Otec arcibiskup sa nikdy netajil svojou vernosťou slovenskému národu a hrdosťou na svoju vlasť. Po novembri 1989 sa zúčastnil na slávnostnom akte vyhlásenia zvrchovanosti Slovenskej republiky a prvého januára 1993 Božím požehnaním v Dóme sv. Martina v Bratislave vystrojil do života Slovenskú republiku. K neopakovateľným chvíľam v živote nášho jubilanta patria aj tri návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku. „Nedajte sa znechutiť, nikým, ničím, ani sebou samým!“ To ste mohli od neho počuť veľakrát. Istým mementom tejto jeho horlivosti sú Božie chrámy postavené počas jeho služby. Ich výstavba mu ležala veľmi na srdci. Ako vravieval: „Nové kostoly bola moja srdcovka.“ Bolo ich spolu postavených 63. Pastoračne nezabudol ani na Slovákov v zahraničí, keďže Konferencia biskupov Slovenska ho poverila tým, že sa stal predsedom Rady KBS pre pastoráciu Slovákov v zahraničí.

Arcibiskup Ján Sokol mal pozitívny vzťah aj k maďarskej národnostnej menšine našich bratov a sestier. Vieme, že celebroval svätú omšu v maďarčine, dokonca aj na komárňanských modlitbových dňoch na Dobrého pastiera, keď sa modlia za duchovné a kňazské povolania. Bol dobrý pastier, ktorý položí aj život za svoje ovečky. Vybral za svoje heslo: Renovatio spiritualis per Mariam - Duchovná obnova skrze Máriu. A potom: Sentire cum Ecclesia - cítiť s Cirkvou, žiť s Cirkvou, milovať Cirkev, obetovať sa pre Cirkev a bojovať za to, aby Cirkev vždy išla cestou pravdy, pravého učenia Katolíckej cirkvi a neodbočovala do...

Menovanie arcibiskupa Vasiľa za apoštolského administrátora

„Najprv si musím urýchlene preorganizovať svoj život, to znamená pozrieť, kedy sú najbližšie dobré letenky na Slovensko,“ povedal v rozhovore pre Vatican News. Arcibiskup Vasiľ zároveň potvrdil, že o pôsobenie v novej funkcii ho pápež František požiadal počas osobného stretnutia v sobotu 18. V rozhovore tiež vysvetlil, čo znamená jeho menovanie za apoštolského administrátora sede plena. „Plena sede je latinský termín, ktorý znamená ,pri zachovaní plného stolca‘, to znamená, že Jeho Excelencia Mons. Chautur bude naďalej košickým biskupom, ale administratívnym riadením eparchie som bol z rozhodnutia Svätého Otca nateraz poverený ja,“ uviedol arcibiskup Vasiľ, ktorý sa na Slovensko vracia po 30 rokoch. Biskup Košickej eparchie Milan Chautur na rozhodnutie pápeža Františka reagoval slovami, že ho prijíma s rovnakou úctou a poslušnosťou, ako prijal menovanie za biskupa pred 28 rokmi. „V pokoji vždy urobím všetko tak, ako nástupca svätého Petra rozhodne.

Rozlúčka so zosnulým biskupom Štefanom Sečkom

V Spišskej Kapitule sa rozlúčili so zosnulým spišským diecéznym biskupom Mons. Štefanom Sečkom. Zomrel minulý týždeň vo veku 67 rokov v nemocnici v Levoči. V Katedrále sv. Martina slúžil pohrebnú svätú omšu za účasti najbližšej rodiny, kňazov a viacerých biskupov bratislavský arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský. Po svätej omši bude telo zosnulého biskupa pochované na cintoríne na Kapitule.

„Zomrel biskup Kristov služobník, správca Božích tajomstiev a otec všetkých veriacich v tejto diecéze. Je prirodzené, že máme žiaľ, tak sám Ježiš žialil a plakal, keď mu zomrel priateľ Lazár. Ale tento smútok nám pomáha prekonávať Veľkonočná viera. Veď v biskupovi obklopenom jeho kňazmi a veriacimi je uprostred nás prítomný sám náš Pán Ježiš Kristus večný Veľkňaz. On sám totiž službou biskupa ustavične ohlasuje Evanjelium a veriacim udeľuje sviatosti viery. On sám nás múdrosťou a rozvahou biskupa pozemskou púťou vedie do večnej blaženosti. Nábožne a s touto vierou sa zúčastnime na pohrebných obradoch a obetujme svätú omšu a sväté príjímanie za zosnulého otca biskupa Štefana, aby sa čím skôr dostal do spoločenstva svätých apoštolov v nebi. Zjednoťme sa s celou Cirkvou v spoločnej modlitbe za jeho spásu,“ povedal v úvode pohrebnej svätej omše arcibiskup Zvolenský.

„Zomrel otec a dobrý pastier tejto Bohom milovanej Spišskej diecézy. Vrátil sa do domu nebeského Otca v čase, ktorý je kruto poznačený pandémiou a prísnymi reštrikciami. Vstúpil do večnosti v období, kedy naozaj všetci spomíname a s modlitbou vysielame k Bohu naše a prosby za našich blízkych zosnulých. A keďže pre mnohých z nás sa aj biskup Štefan Sečka stal blízkym a milovaným človekom, chceme našou modlitbou a účasťou na tejto Eucharistii i pohrebných obradoch vyjadriť Bohu vďaku za jeho život a službu kňaza i biskupa,“ uviedol v homílii košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober. Pripomenul jeho "životnú púť" a úlohy, ktoré mu počas nej boli zverené. „Z lásky ku Kristovmu krížu vedel náš Štefan úprimne milovať i odpúšťať,“ pripomenul. Poďakoval všetkým, ktorí stáli pri biskupovi Štefanovi v posledných mesiacoch života. K slovám vďačnosti a pozdravom pridal i kondolenciu slovenského kardinála Jozefa Tomka.

V závere smútočnej liturgie zazneli príhovory. Zaznel telegram, ktorý poslal v mene Svätého Otca Františka k úmrtiu biskupa Štefana vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin. Prihovoril sa aj prešovský arcibiskup metropolita a predseda Rady hierarchov Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku Mons. Ján Babjak, bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský a diecézny administrátor Spišskej diecézy Mons. Ján Kuboš, ktorý okrem poďakoval prečítal aj niekoľko slov s testamentu zosnulého biskupa Sečku. Po svätej omši telo zosnulého biskupa pochovali na cintoríne na Kapitule, ako si to sám prial. Pohrebnú svätú omšu z Katedrály sv. Martina prenášali v priamom prenose Televízia LUX a Rádio LUMEN.

Schválenie smerníc pre trvalých diakonov na Slovensku

Kongregácia pre klérus s radosťou oznamuje, že po starostlivom preskúmaní dokumentu "Smernice týkajúce sa formácie, života a služby trvalých diakonov na Slovensku" ho považuje za dobre zostavený, tak v jeho celkovej skladbe, ako aj vo formulácií jednotlivých odsekov. Po zvážení tohto všetkého táto kongregácia ochotne udeľuje schválenie „ad sexennium experimenti gratia“.

Kongregácia pre katolícku výchovu (pre semináre a vzdelávacie inštitúty) sa rozhodla vypracovať text, a to Základný poriadok pre formovanie trvalých diakonov, aby sa tak zabezpečila väčšia jednota ich formácie vzhľadom na výzvy tretieho tisícročia. Po náležitom zvážení všetkého podľa 4. článku motu proprio Ministrorum institutio táto Kongregácia schvaľuje Direttive riguardanti la formazione, la vita e il servizio dei diaconi permanenti in Slovacchia (Smernice týkajúce sa formácie, života a služby trvalých diakonov na Slovensku) na šesťročné skúšobné obdobie a tiež prikazuje, aby sa nimi verne riadili tí, ktorých sa to týka, pri zachovaní všetkého, čo treba v práve zachovať.

Druhý vatikánsky koncil vo svojej konštitúcii Lumen gentium hovorí, že svätý Boží ľud má účasť na Kristovom prorockom úrade „tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky, ako aj tým, že prináša obetu chvály Bohu, totiž ovocie úst vyznávajúcich jeho meno (porov. Hebr 13, 15)“ (LG 12). Keď sa Druhý vatikánsky koncil rozhodol obnoviť diakonát ako trvalú službu v Cirkvi, urobil to v rámci celkovej obnovy Cirkvi.

Z koncilových rozhodnutí zisťujeme tri dôvody obnovy trvalého diakonátu. Prvý dôvod je túžba obnoviť plnosť apoštolských služieb. Druhý dôvod je túžba posilniť sviatostné svätenie tých, ktorí sú určení na službu. Konferencia biskupov Slovenska stanovuje nasledujúci Štatút trvalého diakonátu na území Slovenska po schválení Kongregáciou pre klérus. Na území Slovenska v cirkevných provinciách latinského obradu sa zriaďuje trvalý diakonát. Diakonát bol obnovený pre permanentnú službu Cirkvi v dnešnom svete.

Cirkev je Boží ľud, telo Kristovo a chrám Ducha Svätého. Cirkev ako stvorenie Božieho slova a milostí je spoločenský a historický nástroj Božej spásy vo svete. V Cirkvi sa evanjelium Ježiša Krista podáva a aplikuje v rôznych okolnostiach a situáciách ľudského života. Cirkev je teda univerzálnou sviatosťou spásy; spoločenské a historické znamenie a nástroj záchrany sveta a milosti. Je tiež Kristovým telom, v ktorom prebýva Duch ako v chráme. Cirkev je tiež nástroj, ktorým Ježiš Kristus pokračuje v aktivitách spásy sveta.

Keďže chápanie služby závisí od pochopenia Cirkvi, bolo ju potrebné obnoviť podľa koncilových pohľadov. Až potom bolo možné pochopiť potrebu diakonátu v Cirkvi. Miestne alebo partikulárne cirkvi nie sú len jednoduché administratívne časti celosvetovej Cirkvi. Podľa koncilu je Cirkev ustanovená Bohom, slovom Ježiša Krista, milosťou Ducha Svätého a zverená službe nástupcom apoštolov. Centrálne postavenie osoby veriaceho v platnom kánonickom normatíve je zrejmé, ak berieme do úvahy, že celá druhá kniha kódexu, ktorá je venovaná Božiemu ľudu, začína práve de níciou tohto „stavu“, môžeme povedať podstatného, keďže je spoločný pre všetkých členov Cirkvi. Veriaci sú totiž všetci, ktorí prijali krst, teda tak laici, ako klerici; ženatí, ako aj rehoľníci.

Všeobecné kňazstvo všetkých veriacich sa vykonáva „prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou,“ zatiaľ čo účasť na prorockej úlohe sa uskutočňuje, keď Boží ľud „o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky, ako aj tým, že prináša obetu chvály Bohu, totiž ovocie úst vyznávajúcich jeho meno (porov. Hebr 13, 15)“. ohľadne účasti na kráľovskej úlohe, Kristus odovzdal učeníkom svoju moc, „aby aj oni nadobudli kráľovskú slobodu a sebazaprením i svätým životom premáhali v sebe samých kráľovstvo hriechu. Cirkev sa nepredstavuje ako homogénna a nediferencovaná spoločnosť, v ktorej všetci členovia majú rovnakú zodpovednosť, ale je „z Božieho ustanovenia usporiadaná a spravovaná v obdivuhodnej rôznosti“. Konkrétne spôsoby, ktorými sú jednotlivci povolaní spolupracovať na jej budovaní, sú medzi sebou podstatne odlišné. V prostredí kresťanského spoločenstva existuje jasný rozdiel úloh medzi tými, čo prijali posvätnú vysviacku (posvätní služobníci alebo klerici) a všetkými ostatnými veriacimi (laikmi).

Hoci každý kresťan vlastní nejaký dar Ducha Svätého, neprijíma každý ten istý dar. V Cirkvi je jednota v poslaní, ale rozličnosť v službe. Stredobodom medzi služobnými darmi, ktoré Kristus dáva Cirkvi, sú vysvätení služobníci - biskupi, kňazi a diakoni. Tieto služby existovali v Cirkvi od novozákonných čias. Tieto tri svätenia patria k podstate služieb v Cirkvi a chápu sa v Cirkvi ako zvláštne služby, ktoré Ježiš Kristus chcel a opatril ich špeciálnou milosťou Ducha Svätého. hlavným poslaním týchto svätých stupňov je viesť Cirkev podľa Kristovho poverenia. Tieto tri stupne služby koordinujú ostatné služby, cez ktoré Cirkev žije a pôsobí. Poslaním služieb v Cirkvi je naplniť slová apoštola Pavla: „aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12). Biskup špeciálnym spôsobom predsedá a vedie partikulárnu cirkev za pomoci kňazov.

Biskupi sú ustanovení za pastierov Cirkvi, aby ako nástupcovia apoštolov vyučovali náuku, vysluhovali kult a viedli veriacich. Tie isté úlohy sú odovzdané v podriadenom stupni kňazom, aby spolupracovali s biskupmi, ohlasovali Božie slovo, zúčastňovali sa špeciálnym spôsobom na Kristovom kňazstve a konali ich mocou, ktorá im prináleží. Na nižšom stupni cirkevnej hierarchie sú diakoni, ktorí nevykonávajú služobné kňazstvo, ale pomáhajú biskupom v službe kresťanskému spoločenstvu vykonávajúc určité úlohy. Na diakonov sa vkladajú ruky „nie na kňazstvo, ale na službu“. Služba - diakonia - prináleží k podstatnému poslaniu Cirkvi a zvláštnym spôsobom jej služobníkom; diakonovi je táto služba zverená z úradu.

Veriaci je teda účastný zvláštnym spôsobom na Ježišovej službe prostredníctvom sviatostnej cesty. Tak ako dva stupne účasti na kňazstve - episkopát a presbyterát, aj stupeň služby - diakonát - sú udeľované všetky tri sviatostným úkonom, ktorý sa volá ordinácia, alebo vysviacka, t. j. sviatosťou posvätného stavu. Diakonát nie je jednou časťou kňazstva a neobsahuje kňazské úlohy. Diakon však prináleží hierarchii a svojím vlastným spôsobom je účastný na činnosti, ktorá je charakteristická hierarchickému kňazstvu. Matériou diakonskej vysviacky je vkladanie rúk biskupa.

Diakonát ako stupeň posvätného stavu vtláča sviatostný charakter a udeľuje špeci ckú sviatostnú milosť. Charakter diakonátu je pripodobňujúcim a rozlišujúcim znamením, nezmazateľne vtlačeným do duše, ktoré pripodobňuje toho, kto je svätený Ježišovi Kristovi, ktorý sa stal „diakonom“, teda služobníkom všetkých. Toto znamenie obnáša šp...

tags: #jeho #excelencia #arcibiskup