Základom kresťanskej viery a východiskom celej kresťanskej civilizácie je historická udalosť: narodenie a život Ježiša z Nazareta. Pri poznávaní historického Ježiša z Nazaretu sú na prvom mieste kresťanské pramene, teda štyri novozákonné evanjeliá - podľa Marka, Matúša, Lukáša a Jána. Sú nazývané aj kanonickými evanjeliami, pretože sú súčasťou Cirkvou uznanej zbierky kníh (kánona) Nového zákona. Vznikli medzi rokmi 60 - 90 n. l.
Detstvo a mladosť v Nazarete
O celom tomto období je nám zjavené, že Ježiš bol „poslušný“ svojim rodičom a „vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 51-52). Ježiš svojou poslušnosťou matke a zákonitému otcovi dokonale zachováva štvrté prikázanie. Táto poslušnosť je pozemským obrazom jeho synovskej poslušnosti nebeskému Otcovi. Ježišova každodenná poslušnosť Jozefovi a Márii ohlasovala a anticipovala poslušnosť vyjadrenú v modlitbe v Getsemanskej záhrade: „Nie moja, ale tvoja vôľa…“ (Lk 22, 42).
Skrytý život v Nazarete umožňuje každému človekovi, aby sa spojil s Ježišom na najvšednejších cestách života: „Nazaretský dom je škola, v ktorej začíname poznávať Kristov život: je to škola evanjelia… Učí nás predovšetkým mlčaniu. Kiež by v nás ožila hlboká úcta k mlčaniu, k tomuto obdivuhodnému a nevyhnutne potrebnému postoju ducha… Okrem toho tu vidíme pravý spôsob rodinného života. Nech nám Nazaret pripomína, čo je rodina, jej spoločenstvo lásky, jej vážna a žiarivá krása, jej posvätná a nedotknuteľná osobitosť… A napokon tu poznávame školu práce. Ó nazaretský domov, dom ,tesárovho Syna‘!
Nájdenie Ježiša v chráme je jediná udalosť, ktorá prerušuje mlčanie evanjelií o rokoch Ježišovho skrytého života. Ježiš tu dáva tušiť tajomstvo svojho úplného zasvätenia poslaniu, ktoré vyplývalo z jeho Božieho synovstva: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49). Mária a Jozef „nepochopili“ tieto slová, ale prijali ich s vierou a Mária „zachovávala všetky [tieto] slová vo svojom srdci“ (Lk 2, 51) po všetky roky, v ktorých Ježiš zostával skrytý v tichu bežného života.
Svätá rodina a ich životné podmienky
Ježiš Kristus vyrastal v rodine, ktorú by sme mohli zaradiť medzi príslušníkov strednej triedy. Keďže Svätá rodina musela utiecť do Egypta, dnes by sme ich mohli označiť aj za vojnových utečencov. O živote Ježiša, Panny Márie a Jozefa toho nevieme veľa. Z dostupných prameňov si však možno vytvoriť aspoň čiastočnú predstavu o pomeroch, v akých žila Svätá rodina.
Otcom Pána Ježiša, manželom Panny Márie a hlavou rodiny bol pred zákonom tesár Jozef, potomok kráľa Dávida. Rodák z Betlehema, ktorý sa neskôr presťahoval do Nazareta, sa živil ako tesár. Ježiš prežil v Nazarete podstatnú časť života, preto môžeme predpokladať, že Jozef mal dlhoročné zamestnanie, čím zabezpečoval rodine určitý štandard. Naučil svojho domnelého syna pracovať ako tesár. Svätá rodina žila skromne, no nie na prahu chudoby a žila bežný život svojej doby. Bol odpracovaný vlastnou prácou. Často veľmi tvrdou a náročnou.
Ježiš bol počatý nadprirodzeným spôsobom a bol pridájaný materským mliekom. Jeho výška 175-180 cm bola na tú dobu nadpriemerná. Mal dobre stavanú postavu, zocelenú tvrdou stolárskou a tesárskou prácou. Láskavým pohľadom svojich azúrovo modrých očí elektrizoval davy. Nikdy sa neprejedal a často sa postil. Pomerne málo však spal. Ježiš bol neprekonateľný rečník a jeho argumentácia bola neotrasiteľná. Bieda ho veľmi dojímala a prinášal svetlo do života ľudí. Videli ho aj plakať. Pranieroval sociálnu nerovnosť: „Čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi.“
Ježiš miloval všetkých ľudí, nielen Židov, ale aj pohanov. Prišiel spasiť všetkých ľudí a chce ich všetkých spasiť. Stretnutie s Ježišom nikoho nenechalo chladným. Každý ho musel buď milovať, alebo nenávidieť.
Verejné účinkovanie Ježiša
Začiatkom Ježišovho verejného života je jeho krst, ktorý prijal od Jána v Jordáne. Ján „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Lk 3,3). „Vtedy prišiel Ježiš.“ Vtedy zostupuje na Ježiša Duch Svätý v podobe holubice a z neba zaznieva hlas: „Toto je môj milovaný Syn“ (Mt 3,13-17).
Pre Ježiša je jeho krst prijatím a začiatkom jeho poslania ako trpiaceho Služobníka. Dáva sa započítať medzi hriešnikov. Už je „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29). Už anticipuje „krst“ svojej krvavej smrti. Už prichádza splniť „všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15), čiže úplne sa podriaďuje vôli svojho Otca: z lásky súhlasí s týmto krstom smrti na odpustenie našich hriechov. Na tento súhlas odpovedá hlas Otca, ktorý vkladá do svojho Syna všetko svoje zaľúbenie. Zostupuje Duch Svätý, ktorého má Ježiš v plnosti už od svojho počatia, a „spočinie“ na ňom. Ježiš bude prameňom Ducha pre celé ľudstvo. Pri jeho krste „sa… otvorilo nebo“ (Mt 3,16), ktoré zatvoril Adamov hriech.
Evanjeliá hovoria o čase Ježišovej samoty na púšti hneď po tom, ako prijal krst od Jána. Ježiš „pobádaný Duchom“ na púšť zostáva tam štyridsať dní bez jedla; žije medzi divou zverou a anjeli mu posluhujú. Keď sa tento čas končí, satan ho trikrát pokúša tým, že podrobuje skúške jeho synovský vzťah k Bohu.
Evanjelisti poukazujú na spasiteľný význam tejto tajomnej udalosti. Ježiš je nový Adam, ktorý zostáva verný tam, kde prvý Adam podľahol pokušeniu. Ježiš dokonale plní povolanie Izraela. Na rozdiel od tých, ktorí kedysi štyridsať rokov pokúšali Boha na púšti, Ježiš Kristus sa zjavuje ako Boží Služobník, úplne poslušný Božej vôli. Tak víťazí nad diablom: „Poviazal silného“, aby mu vzal jeho korisť. Ježišovo víťazstvo nad Pokušiteľom na púšti anticipuje víťazstvo umučenia, vrcholnej poslušnosti jeho synovskej lásky k Otcovi.
„Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: ,Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu‘“ (Mk 1,15). „Preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil na zemi nebeské kráľovstvo.“ A Otcova vôľa je „povzniesť ľudí k účasti na Božom živote“. Robí to tak, že zhromažďuje ľudí okolo svojho Syna Ježiša Krista. Týmto zhromaždením je Cirkev, ktorá je na zemi „zárodkom a počiatkom“ Božieho kráľovstva.
Všetci ľudia sú povolaní vojsť do Kráľovstva. Toto mesiášske kráľovstvo, ohlasované najprv synom Izraela, má prijať ľudí zo všetkých národov. Kto chce doň vojsť, musí prijať Ježišovo slovo: „Pánovo slovo sa totiž prirovnáva semenu, ktoré sa seje na pole: tí, čo ho počúvajú s vierou a sú pričlenení ku Kristovmu maličkému stádu, prijali samo Kráľovstvo.
Ježiš pozýva hriešnikov k stolu Kráľovstva: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mk 2,17). (588) Vyzýva ich, aby sa obrátili, lebo bez toho nie je možné vojsť do Kráľovstva; slovom i skutkom im však ukazuje bezhraničné milosrdenstvo svojho Otca voči nim a nesmiernu radosť v nebi… nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie“ (Lk 15,7).
Ježiš sprevádza svoje slová mnohými „mocnými činmi, divmi a znameniami“ (Sk 2,22), ktoré ukazujú, že Kráľovstvo je prítomné v ňom. Dosvedčujú, že Ježiš je predpovedaný Mesiáš.
Znamenia, ktoré robí Ježiš, svedčia o tom, že ho poslal Otec. Vyzývajú veriť v neho. Tým, čo sa na neho obracajú s vierou, udeľuje, o čo prosia. A tak zázraky posilňujú vieru v toho, ktorý koná skutky svojho Otca: dosvedčujú, že je Boží Syn. Ale môžu byť aj príležitosťou na pohoršenie. Nemajú za cieľ ukájať zvedavosť a túžby po čaroch.
Príchod Božieho kráľovstva je porážkou satanovho kráľovstva: „Ale ak ja Božím Duchom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“ (Mt 12,28). Ježišove exorcizmy vyslobodzujú ľudí z moci zlých duchov. Anticipujú Ježišovo veľké víťazstvo nad „kniežaťom tohto sveta“ (Jn 12,31).
Ježiš si hneď na začiatku svojho verejného života zvolil dvanásť mužov, aby boli s ním a mali účasť na jeho poslaní. Dal im účasť na svojej moci a poslal ich „hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých“ (Lk 9,2).
Posledné dni Ježiša
Koniec Ježišovho účinkovania sa spája s jeho odmietnutím. Ťažko zrekonštruovať presný priebeh posledných dní Ježiša a jeho procesu. Je však jasné, že dve skupiny - jeho židovskí spolurodáci i rímski okupanti - mali rôzne dôvody, ktoré v konečnom dôsledku viedli k usmrteniu Ježiša. Evanjeliá v tomto procese ukazujú Piláta ako nerozhodného, ktorý sa podvolil nátlaku Židov, v skutočnosti však bol známy ako tvrdý a neľútostný. Ježiš bol podľa prvých troch evanjelií uväznený večer vo štvrtok 14. dňa mesiaca Nisana v období sviatku Paschy (pravdepodobne 6. apríla roku 30 n. l.) a nasledovný deň bol ukrižovaný.
Podľa synoptikov bol tento piatok prvým slávnostným dňom sviatku Paschy, ktorý sa začína sederovým večerom po zotmení. A tak synoptici vychádzajú z toho, že pri poslednej večeri Ježiša s jeho učeníkmi išlo o paschálne stolovanie (Mk 14,12-16; Mt 26,17-19; Lk 22,7-13.15); dňom Ježišovej smrti musel byť potom 15. Nisan. Ján stanovuje ako deň Ježišovej smrti prípravný deň k sviatku Paschy (Jn 19,14), teda 14. Nisan, v ktorý sa v chráme zabíjali veľkonočné baránky. Preto členovia Synedria, ktorí vypočúvali Ježiša, odmietali vstúpiť do pretória, „aby sa nepoškvrnili, ale mohli jesť veľkonočného baránka“ (Jn 18,28).
Podľa astronomických výpočtov pripadá 14. Nisan na piatok 7. apríla roku 30. Ak k tomu vezmeme Lukášovu chronológiu 3,1, Ján Krstiteľ začína svoje kázanie pokánia pri Jordáne „v pätnástom roku vlády cisára Tibéria“ (Lk 3,1a), pričom podľa rímskeho výpočtu ide o obdobie medzi rokmi 28 a 29.
Dochovaný nápis na kríži „Židovský kráľ“ (Mk 15,26) udáva dôvod popravy. Tento „titulus“ je všeobecne považovaný za autentický. A tak Ježiš bol ukrižovaný, pretože sa mu vyčítalo, že si osoboval kráľovstvo. Tým sa myslí obvinenie od členov Synedria, že sa vydával za pretendenta na mesiáša a kráľa. Keďže nárok na kráľovstvo predstavuje podľa rímskeho zákona zločin hodný smrti, totiž crimen laesae maiestatis populi Romani (zločin urážky majestátu), Pilát odsúdil Ježiša na smrť. Rímskymi vojakmi, ktorí boli poverení jeho popravou, bol Ježiš najskôr zbičovaný a potom ukrižovaný mimo mesta na Golgote, „čo v preklade znamená Lebka“ (Mk 15,20-32).
Podľa Lukáša Ježiš hovoril židovskú večernú modlitbu (Ž 31,6) predtým, ako vydýchol svojho ducha (pneuma; Lk 23,46). Jednomyseľná informácia evanjelií je taká, že ešte v deň Ježišovho ukrižovania jeho mŕtve telo pochoval Jozef z Arimatey (Mk 15,42-47).
Celý film: Ježiš Kristus, od narodenia až po zmŕtvychvstanie, podľa evanjelia Matúša | Slovak
Význam Ježišovho života
Celý Kristov život je zjavením Otca: jeho slová a skutky, jeho mlčanie a utrpenie, jeho spôsob bytia a hovorenia. Ježiš môže povedať: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9) a Otec zasa: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho“ (Lk 9,35). Keďže sa náš Pán stal človekom, aby plnil Otcovu vôľu, aj najmenšie črty jeho tajomstiev nám zjavujú Božiu lásku k nám.
Ježiš sa v celom svojom živote prejavuje ako náš vzor. Kristus spôsobuje, aby sme všetko, čo žil on, mohli žiť v ňom a on to mohol žiť v nás. "Boží Syn sa svojím vtelením určitým spôsobom zjednotil s každým človekom." Sme povolaní, aby sme boli jedno s ním; ako údom svojho tela nám dáva účasť na tom, čo prežil vo svojom tele pre nás a ako náš vzor: „Musíme predlžovať a uskutočňovať v sebe Ježišove stavy a tajomstvá a často ho prosiť, aby ich završoval a uskutočňoval v nás a v celej svojej Cirkvi… Veď Boží Syn má v úmysle dať nám účasť na svojich tajomstvách a určitým spôsobom ich rozvíjať a v nich pokračovať v nás a v celej svojej Cirkvi,… a to tak milosťami, ktoré nám chce udeliť, ako aj účinkami, ktoré v nás chce týmito tajomstvami spôsobiť.
Príchod Božieho Syna na svet je taká nesmierna udalosť, že ju Boh pripravoval počas stáročí. Obrady a obety, obrazy a symboly „Prvej zmluvy“, to všetko Boh zameriava na Krista; ohlasuje ho ústami prorokov, ktorí postupne vystupujú v Izraeli.
Ježiš sa narodil v biednej maštali v chudobnej rodine. Prvými svedkami tejto udalosti sú jednoduchí pastieri. V tejto chudobe sa prejavuje nebeská sláva. Cirkev neprestáva ospevovať slávu tejto noci: „Dnes Panna privádza na svet Večného a zem poskytuje jaskyňu Nedostupnému.
Ježišova obriezka na ôsmy deň po jeho narodení je znakom jeho začlenenia do Abrahámovho potomstva, do ľudu zmluvy, jeho podriadenosti zákonu a jeho oprávnenia na kult Izraela, na ktorom sa bude zúčastňovať po celý život. Tento znak je predobrazom „Kristovej obriezky“, ktorou je krst.
Zjavenie Pána (Epifánia) je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone.
Obetovanie Ježiša v chráme ho predstavuje ako prvorodeného, ktorý patrí Pánovi. So Simeonom a Annou celé očakávanie Izraela prichádza na stretnutie so svojím Spasiteľom. Ježiš je uznaný za toľko očakávaného Mesiáša, za „svetlo pohanov“ a „slávu Izraela“, ale aj za „znamenie, ktorému budú odporovať“.
Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1, 11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním.
Počas veľkej časti svojho života Ježiš mal účasť na údele obrovskej väčšiny ľudí: každodenný život bez väčšej nápadnosti, život manuálnej práce, židovský náboženský život podriadený Božiemu zákonu, život v spoločenstve.
Život brata Karola Ježišovho v Nazarete
Brat Karol (Charles de Foucauld je občianske meno brata Karola Ježišovho) pochádzal z veľmi bohatej a vplyvnej francúzskej šľachtickej rodiny De Foucauldovcov. Narodil sa v Štrasburgu v polovici 19. storočia. Hoci žil v pohodlí, v detstve zažil hlboké utrpenie. Keď mal šesť rokov, v priebehu niekoľkých mesiacov videl smrť svojho otca, matky a starej mamy. Potom odišiel žiť k svojmu starému otcovi (plukovníkovi armády vo výslužbe). Bol veľmi inteligentný, no trochu apatický. Zaujímal sa hlavne o „prekliatu“ literatúru a počas dospievania a mladosti na vojenských školách, kde sa vzdelával, o organizovanie večierkov. Jeho prvá skúsenosť v armáde v Alžírsku je neúspešná. Plný samého seba hľadá šťastie, cieľ každého človeka, v zábave a prehreškoch. Opúšťa armádu a v prestrojení za Žida sa vydáva na nebezpečnú a dobrodružnú cestu do Maroka, územia zakázaného pre Európanov. Táto cesta je pre jeho obrátenie zásadná. Počas jedenástich mesiacov cesty žije mimoriadne chudobne. Obľúbi si len to, čo je nevyhnutné. Vďaka láskyplnému postoju a radám sesternice a otca Huvelina, ktorý sa stane jeho duchovným vodcom, sa ako 28-ročný vráti k viere: bolo to radikálne obrátenie, začal „nový život“. Stretáva sa s Ježišovou tvárou a chce ho celým srdcom napodobňovať, najmä v tajomstve Nazareta.
Po tom, čo si zamiloval Ježiša, mal hlbokú túžbu napodobňovať ho a premýšľal, ako by to mohol urobiť. Preto rozdelil Ježišov život na tri obdobia: 40 dní na púšti, ktoré možno prirovnať k pustovníckemu životu; roky kázania, znamení, výchovy učeníkov a zástupov, čo je krásne povolanie, ale na ktoré sa necítil hoden; 30 rokov skrytého života v Nazarete: práve toto chcel napodobniť! Treba povedať, že po svojom obrátení bol poslaný na púť do Svätej zeme, kde ho šokovala extrémna jednoduchosť a chudoba tohto miesta. Pýta sa sám seba: „Ako je možné, že Boží Syn mohol tak dlho žiť na takom banálnom, malom, chudobnom mieste a viesť taký jednoduchý a jednotvárny život?“ A zamiluje si túto chudobu a jednoduchosť, ktorá ho inšpiruje k tichu a starostlivosti o vnútorný život. Preto sa snaží napodobniť tento Ježišov život v Nazarete a požiada, aby mohol ísť do najchudobnejšieho kláštora rehole trapistov v Akbèse (v Sýrii), kde zostane šesť rokov.
Ako možno opísať jeho pobyt v Nazarete? Existujú nejaké svedectvá o jeho pobyte? Nazaret je pre Karola predovšetkým časom ústrania a modlitby. Denne a po nociach trávi veľa času na adorácii v dočasnej kaplnke klarisiek a rovnako aj pri rozjímaní a duchovnom čítaní v záhradnej búde na náradie, ktorú si vybral za svoju pustovňu a zasvätil ju Panne Márii ustavičnej pomoci. Cíti sa ako Ježišov malý brat v lone nazaretskej rodiny s Máriou a Jozefom. Je to miesto na počúvanie Božieho slova. Práve tam Charles de Foucauld písal svoje denníky, ktoré boli po jeho smrti vydané ako komentáre k evanjeliám a iným knihám Písma. Je to miesto jednoduchej, manuálnej práce. Karol nazýva Ježiša: „robotník, syn Márie“. Samozrejme, toto všetko môžeme povedať nielen vďaka Karolovým spisom a listom, ale aj vďaka mnohým svedectvám klarisiek, ktoré sa ho ujali a zachovali autentické príbehy - „fioretti“. Nielen sestry z Nazareta, ale aj klarisky z Jeruzalema, kam Charles de Foucauld viackrát odišiel na celkovo šesť mesiacov. Matka predstavená z Jeruzalema je kľúčovou postavou, ktorá podnietila Charlesa ku kňazskej vysviacke.
Je to štýl, v ktorom sa Karol nestavia „nad“ svojich blížnych, ale snaží sa znížiť, byť jedným z nich, ako oni, práve napodobňovaním Ježiša, Božieho Syna, ktorý zostúpil do nášho ľudstva.
Potom, čo bol zajatý v pevnosti, ktorú postavil na obranu svojich bratov Tuaregov, ho 1. decembra 1916 zastrelili vo veku 58 rokov.
Významné sú dve svedectvá, ktoré sú najbližšie k tomuto dňu. Prvé je od francúzskeho vojaka, ktorý prichádza do pevnosti a uvedomuje si, čo sa stalo. Nájde telo brata Karola pochované s monštranciou a Najsvätejšou sviatosťou vedľa neho: jeho moslimskí priatelia vedeli a dobre si uvedomovali, že si cenil to, čo je pre nás Eucharistia. Druhé svedectvo je od náčelníka Touaregov, ktorý napísal sústrastný list Karolovej sestre: „Marabút Hoggaru [t. j.
| Udalosť | Dátum |
|---|---|
| Narodenie Charlesa de Foucaulda | Polovica 19. storočia |
| Obrátenie | 28 rokov |
| Smrť | 1. december 1916 |
My, Malí bratia Jesus Caritas, sme veľmi malá vetva stromu, v skutočnosti sme prítomní len v Taliansku, v krásnom opátstve Sassovivo, a v Nazarete. Zrodili sme sa z veľmi konkrétnej potreby: nasledovníci svätého Karola boli prítomní na všetkých miestach chudoby: medzi murármi a robotníkmi, medzi Pygmejmi v Afrike a Indiánmi, medzi moslimami a trpiacimi Afgáncami, ale ešte neobjali chudobu, ktorá bola v lone samotnej Cirkvi. Z mnohých „Nazaretov“ na svete ešte neboli malí bratia, ktorí by žili v tom najbežnejšom „Nazarete“, vo farnosti!