Ježiš Kristus zostúpil k zosnulým: Význam a kontext

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je základom kresťanskej viery ✝️. Je to najväčší zázrak v dejinách ľudstva - moment, kedy sa smrť premenila na život, tma na svetlo a beznádej na večnú nádej 🌅✨. Táto udalosť sa odohrala na tretí deň po ukrižovaní, keď Ježiš vstal z mŕtvych a zanechal prázdny hrob.

Ježiš Kristus bol ukrižovaný na Veľký piatok. Jeho telo bolo uložené do hrobu, ktorý bol zapečatený a strážený. No v nedeľu ráno - hneď po východe slnka - ženy, ktoré prišli pomazať jeho telo, zistili, že kameň je odvalený a hrob je prázdny. Anjel im oznámil: „Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný.

Po ukrižovaní Ježiša nastalo na zemi ticho Bielej soboty. Napriek tomu mal Ježiš “veľa práce.” V modlitbe Verím v Boha sa modlíme, že Ježiš po ukrižovaní “zostúpil k zosnulým.” V skutočnosti preklad v iných jazykoch ako napríklad v angličtine a francúzštine, je ešte presnejší: “zostúpil do pekla.”

Katechizmus Katolíckej cirkvi k tomuto nejasnému obdobiu, prináša bližšie vysvetlenie. Pred zmŕtvychvstaním Krista bolo nebo všetkým dušiam zavreté. Aj keby existoval človek, ktorý nespáchal na zemi jeden hriech, nebo mu zostalo zavreté z dôvodu dedičného hriechu, ktorým bola po spáchaní prvotného smrteľného hriechu Adama a Evy, duša všetkých ľudí pošpinená. Nakoľko “nič nečisté” nevie vstúpiť do neba, aj duše spravodlivých po smrti nevideli Boha z tváre do tváre.

Na odčinenie dedičného hriechu bolo potrebné zadosťučiniť Božej spravodlivosti. Nakoľko Boh je rovnako milosrdný ako spravodlivý, nemohlo Božie milosrdenstvo poprieť Božiu spravodlivosť.

Jedinou cestou, ako Boh svetu ukázal, že je rovnako spravodlivý ako aj milosrdný bolo, že poslal sám seba na smrť, aby odčinil svojej spravodlivosti za hriechy ľudí. Až po umučení a ukrižovaní Krista sa otvorila možnosť vstúpiť do neba dušiam, ktoré nezomreli v nenávisti k Bohu. Ježiš svojím vykúpením priniesol Bohu zadosťučinenie jeho spravodlivosti, ktorá je rovnako silná ako milosrdenstvo.

Práve preto, že Boh je nielen milosrdný, ale aj spravodlivý, za dedičný hriech musela byť prinesená dokonalá obeta človeka, ktorý je bez dedičného hriechu a ktorý je čistý ako Boh. Túto obetu dokázal splniť iba pravý Boh a pravý človek, ktorým bol Ježiš Kristus.

Židia používali pre označenia pekla slovo Sheol. Išlo o pomenovanie miesta, kde sa nachádzali duše, ktoré nemohli vidieť Boha do tváre. Pred sprásou Krista bol toto prípad všetkých duší. Dobrých aj zlých. Napriek tomu postavenie oboch kategórií duší v pekle nebolo identické.

Duše svätých sa nachádzali na osobitnom mieste. Dá sa to vyčítať z príbehu o boháčovi a Lazárovi v evanjeliu podľa Lukáša. Kým boháč išiel do pekla, duša Lazára skončila pri “otcovi Abrahámovi.” Aj z toho príbehu sa o osobitnom mieste hovorí ako Abrahámovom údolí. Ak hovoríme, že na Bielu sobotu zostúpil Ježiš k zosnulým alebo ostatné národy, že zostúpil do pekla, znamená to, že Ježiš prišiel otvoriť nebo spravodlivým dušiam.

Ježiš neprišiel vykúpiť duše večne zatratených, ani neprišiel peklo zrušiť. Ježiš je dnes pre svet nehybný, mŕtvy. Dnes sa však triaslo podsvetie. Duše zatratených spoznali večného víťaza nad ich zlom a duše svätých spoznali svojho vykupiteľa.

Biblický Kontext a Význam Zostúpenia k Zosnulým

631 Ježiš „zostúpil do nižších častí zeme. Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil“ (Ef 4, 9-10). Apoštolský symbol vyznáva v tom istom článku viery Kristovo zostúpenie k zosnulým a jeho zmŕtvychvstanie na tretí deň, lebo on vo svojej Veľkej noci (t. j. vo svojej smrti a zmŕtvychvstaní) dal vyprýštiť životu z priepasti smrti: „Tvoj Syn Ježiš Kristus, ktorý slávne vstal z mŕtvych, osvecuje ľudstvo veľkonočným svetlom a s tebou žije a kraľuje na veky vekov.

To je prvý význam, ktorý apoštolské ohlasovanie dalo Ježišovmu zostúpeniu do pekiel (čiže k zosnulým): Ježiš zakúsil smrť ako všetci ľudia a svojou dušou zostúpil na miesto pobytu zosnulých. 634 „Preto sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym…“ (1 Pt 4, 6). Zostúpenie k zosnulým je plným zavŕšením evanjeliového ohlasovania spásy. Je poslednou fázou Ježišovho mesiášskeho poslania, fázou zhustenou v čase, ale nesmierne rozsiahlou svojím skutočným významom, ktorým je rozšírenie vykupiteľského diela na všetkých ľudí všetkých čias a na všetkých miestach, lebo všetci tí, čo sú spasení, dostali účasť na vykúpení.

Svojou „smrťou zničil toho, ktorý vládol nad smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Hebr 2, 14-15). Vzkriesený Kristus má odvtedy „kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1, 18) a „na meno Ježiš“ sa zohýna „každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí“ (Flp 2, 10). „Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov... Ide hľadať [Adama, nášho] prvého otca ako stratenú ovcu. Chce navštíviť tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu... Ja som tvoj Boh a kvôli tebe som sa stal tvojím synom... Prebuď sa ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí.

636 Slovami „Ježiš zostúpil k zosnulým [do pekiel]“ Symbol viery vyznáva, že Ježiš skutočne zomrel a že svojou smrťou za nás premohol smrť a diabla, „ktorý vládol nad smrťou“ (Hebr 2, 14). 637 Mŕtvy Kristus svojou dušou, spojenou s jeho božskou osobou, zostúpil na miesto pobytu zosnulých. Otvoril brány neba spravodlivým, ktorí ho predišli.

Vo Vyznaní viery vyznávame článok viery, ktorý sa nachádza medzi tajomstvom umučenia/smrti a zmŕtvychvstaním, a je to článok o tom, že "zostúpil k zosnulým" (descendit ad inferos, doslova zostúpil do podsvetia). Aký má tento článok spásonosný význam, čo dosiahol Ježiš zostúpením k zosnulým?

Miesto pobytu zosnulých, kam po smrti zostúpil Kristus, volá Sväté písmo „predpeklie“ (po latinsky inferi), „šeól“ (po hebrejsky) alebo „hades“ (po grécky), lebo tí, čo sa tam nachádzajú, sú pozbavení videnia Boha. Taký bol totiž pred príchodom Vykupiteľa údel všetkých zosnulých, či už zlých, alebo spravodlivých. To však neznamená, že ich údel bol rovnaký, ako to ukazuje Ježiš v podobenstve o biednom Lazárovi, ktorý bol prijatý „do Abrahámovho lona“.

Pri Ježišovej smrti sa stalo to, čo sa deje pri smrti každého človeka: oddelila sa duša od tela. Duša zostúpila k zosnulým, nebola prítomná v hrobe, tam bolo jeho telo. Prečo potom ten zvyk "poklony v Božom hrobe"? Môže byť Boh v hrobe? Svätý Tomáš Akvinský odpovedá, že áno. Je to dôsledok hypostatickej únie, teda zjednotenia božskej a ľudskej prirodzenosti v božskej Osoba Syna. Celý Kristus je božská Osoba Syna zjednotená s ľudskou prirodzenosťou, dušou i telom. A tak hoci v hrobe zostalo telo oddelené od duše, Osoba Syna neprestáva byť zjednotená s telom rovnako ako s dušou. Preto celý Kristus je v hrobe a celý zostupuje do podsvetia k zosnulým.

Ježiš totiž nezomrel ako iní ľudia, pretože nebol len človek. Svetlo jeho slávy, ktoré osvecuje jeho ľudskú dušu od momentu počatia až do momentu smrti, a "presvitá" sem-tam počas pozemského života aj jeho telo, ako to ukazuje Premenenie na hore Tábor, sa po jeho vykupiteľskej obete a smrti začne rozlievať na celé ľudstvo. Keďže je najprv oslávená Ježišova duša, tak po smrti sa táto sláva rozlieva na duše zosnulých, keď Ježišova duša zostupuje k nim. Tam očakávajú jeho slávu všetci, ktorí verili v prisľúbenia spásy, od Adama, cez patriarchov až po prorokov. Oni nemohli vidieť Boha z tváre od tváre, hoci boli očistení od hriechov vierou v prisľúbenia.

V závere veľkonočného chválospevu Exultet, ktorý zaznieva počas veľkonočnej vigílie, spievame: „Tvoj Syn Ježiš Kristus, ktorý slávne vstal z mŕtvych, osvecuje ľudstvo veľkonočným svetlom a s tebou žije a kraľuje na veky vekov. Amen.“ Toto osvietenie ľudstva sa začalo už jeho zostúpením k zosnulým. Oni ako prví dosiahli ovocie vykúpenia.

Svätý Tomáš Akvinský fascinujúco vysvetľuje toto tajomstvo (STh III, q. 52), keď hovorí, "Kristus zostúpil do všetkých častí podsvetia: avšak s rozličnými účinkami. V podsvetí zatratených priniesol účinok, ktorý zmiatol ich neveru a zlobu. Tým, čo sa nachádzali v očistci, priniesol nádej dosiahnutia spásy. A svätým Patriarchom, ktorí boli v podsvetí len kvôli dedičnému hriechu, vlial svetlo večnej slávy", ktoré priniesla jeho duša plná božského svetla. Hoci Ježiš tak svojou smrťou otvára nebo.

Čo ma však fascinuje ešte viac na vysvetlení svätého Tomáša, je to, že patriarchovia zostali v podsvetí s Kristom, ktorého duša tam zostúpila, až do momentu Zmŕtvychvstania. Zostúpením k zosnulým Kristus oslobodil tých, čo sa tam nachádzali, ale nevyviedol ich z podsvetia, ale ich osvietil v samotnom podsvetí svetlom slávy. Oddialenie smrti a zmŕtvychvstania malo totiž potvrdiť realitu jeho smrti, že skutočne zomrel. Potom na tretí deň zároveň jeho duša vyšla z podsvetia a jeho telo z hrobu v momente Zmŕtvychvstania.

Tak treba rozumieť aj Spasiteľovým slovám na kríži lotrovi: "Dnes budeš so mnou v raji!" Týkali sa nie pozemského raja, ale duchovného raja, neba, v ktorom sa nachádzajú všetci tí, čo sa radujú z Božej slávy (vidia Boha z tváre do tváre). Preto dobrý lotor zostúpil s Kristom do podsvetia, aby tam spolu s ním pobudol. Ale už sa tešil z Kristovho božstva ako iní svätí. A svätý Tomáš uzatvára: "Len čo podstúpil smrť, Kristova duša okamžite zostúpila k zosnulým a priniesla svätým ovocie jeho umučenia: oni však zostali v podsvetí až dovtedy, kým tam zostal Kristus, pretože samotná prítomnosť Krista im prinášala plnosť radosti."

Len čo podstúpil smrť, Kristova duša okamžite zostúpila k zosnulým a priniesla svätým ovocie jeho umučenia: oni však zostali v podsvetí až dovtedy, kým tam zostal Kristus, pretože samotná prítomnosť Krista im prinášala plnosť radosti.

Historické Dôkazy a Svedectvá

638 „A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil nám, ich deťom, keď vzkriesil Ježiša“ (Sk 13, 32-33). Ježišovo zmŕtvychvstanie je vrcholná pravda našej viery v Krista. I. 639 Tajomstvo Kristovho zmŕtvychvstania je skutočná udalosť, ktorá sa prejavila historicky zistenými javmi, ako to dosvedčuje Nový zákon. Už svätý Pavol mohol okolo roku 56 napísať Korinťanom: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1 Kor 15, 3-5).

Zmŕtvychvstanie nie je len zázrak. O tejto udalosti hovoria všetky štyri evanjeliá. Apoštol Pavol píše: „Ak Kristus nevstal, márna je naša viera.“ (1 Kor 15,14) To znamená, že bez zmŕtvychvstania by neexistovalo kresťanstvo.

V apoštolskom vyznaní viery sa môžeme stretnúť so slovami “umrel a bol pochovaný. Zostúpil k zosnulým. (v inej verzii “zostúpil do pekiel”). V týchto slovám vnímame, že pravda vyjadrená v jednoduchej myšlienke je šokujúca: áno, Cirkev učí, že Kristus šiel do pekla. Prečo Cirkev vyznáva takúto vec? Zdá sa to úplne škandalózne. Ale aj to je skutočnosť kríža, nehovoriac o samotnom vtelení.

Základná odpoveď, prečo tak Kristus urobil, je, aby prežil naše padnutie a hriešnosť v plnosti. To znamená, že jeho smrť na kríži bola skutočnou smrťou. A v smrti sú naše telá oddelené od našich duší. Zostup do pekla priniesol ďalšie výhody. Počas oných troch dní potvrdil Kristus slová evanjelia. Ako sa hovorí v Petrovom liste “V ňom prišiel a kázal aj duchom, čo boli vo väzení.” (1Pt 3,19). Ale Kristus bol taktiež aj na záchrannej misii: Cirkevná tradícia tvrdí, že zachránil svätých otcov od limba na okraji pekla a priviedol ich do neba. Aj toto tvrdenie je biblicky zakotvené v Písme.

Rovnako ako vo všetkých aspektoch utrpenia nebolo Kristovo zostúpenie do pekla len historickou udalosťou. Je to tiež niečo, čo ovplyvňuje naše životy do súčasnosti - napr. Ako katolíci veríme, že Kristus urobil viac, ako len zaplatil za naše hriechy. Dal nám schopnosť niesť vlastné kríže, aby sme spolu s ním zomierali a mohli tiež znovu vstať. Z tohto dôvodu sme povolaní zjednotiť naše utrpenia vo vlastnom kríži. Ježiš Kristus sám povedal: “Poďte ku mne, všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.” (Mt 11,28). Náuka zostupu do pekla nám dáva istotu, že neexistuje žiadna tma, žiadne utrpenie, žiadna hrôza a žiadny strach, ktorého by sa Kristus nedotkol.

Ako povedal pápež Benedikt XVI. v knihe Úvod do kresťanstva: “Táto časť nás utvrdzuje, že Kristus prešiel bránou našej poslednej osamelosti, aby vo svojom utrpení zostúpil do priepasti nášho opustenia. Kristovo zostúpenie do pekla nám ukazuje, že Jeho slová nás predchádzajú a dotýkajú sa nás aj v chvíľach nášho najhlbšieho zúfalstva. Ale počas zostúpenia sa stalo niečo nádherné. Tradičná doktrína tvrdí, že zostup bol slávnou udalosťou. Tradičné ikony a fresky, ktoré zobrazujú Ježiša, majú tendenciu ho zobraziť nie na kríži, ale v pozícii nositeľa kríža vo forme akejsi trofeje. Rozbíja bránu pekla, šliape po Satanovi a vyzdvihuje Adama a Evu z temnoty hrobu. V jednom tradičnom obraze je Kristus obklopený bielou žiarou. V ďalšej maľbe ho obklopuje svetlo sveta a zasahuje až do tmy pekla.

Táto perspektíva je potvrdená v liste Efezanom v 4. kapitole, kde sa hovorí, že výstup bol predurčený na zostup - čo definuje vzostup z hľadiska zostupu. Preto sa tu hovorí: “Preto hovorí: ‘Do výšav vystúpil, so sebou vzal zajatcov, ľuďom dal dary.’ A čo iné znamená to ‘vystúpil, ako že aj zostúpil do nižších častí zeme? Čo znamená “vystúpil”, okrem toho, že tiež zostúpil do nižších častí zeme? Ten, kto zostúpil, je aj ten, ktorý vystúpil ďaleko nad všetky nebesá, aby mohol všetko naplniť. V gréckej tradícii je Kristov zostup do pekla známy ako Anastasis, čo znamená vzkriesenie. Môže sa to javiť ako oxymoron, keďže zvyčajne myslíme na zmŕtvychvstanie, ktoré sa udialo na tretí deň. Toto je teda konečná útecha učenia Cirkvi o zostúpení do pekla.

Zdroj všetkých našich nádejí má svoje korene hlboko v krajine zúfalstva. Jeden tradičný pohľad na peklo hovorí, že je to miesto, kde sú všetci, ktorí doň vstupujú, obratí o nádej. A predsa - Boh šiel do pekla. Vďaka Kristovi neexistuje priepasť tak široká alebo zúfalstvo tak hlboké na to, aby nás Božia láska nedosiahla.

Bol Ježiš skutočne vzkriesený

Veľkonočná Vigília a Oslava Zmŕtvychvstania Slávenie zmŕtvychvstania začína v sobotu večer - počas Veľkonočnej vigílie. Počas tejto noci sa slávi svetlo, Božie slovo, krst a Eucharistia. Veriaci si zapalujú sviečky a spievajú Aleluja - lebo Kristus žije!

Život po Zmŕtvychvstaní Každý z nás je pozvaný žiť ako vzkriesený človek - milovať, slúžiť, žiť s nádejou. Zmŕtvychvstanie nie je len raz do roka - môže sa diať každý deň. V tvojom srdci, v tvojej rodine, v tvojej komunite.

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najväčší dôvod na radosť. Nezostal v hrobe. Žije! A žije aj v tebe - v tvojich skutkoch lásky, v tvojom odpustení, v tvojej viere. Nech ti táto pravda dá silu v každom dni. V ŽIVOT VEČNÝ.

Peklo a Kristovo víťazstvo

Peklo je všade tam, kde panuje nenávisť. Je opakom Božieho panovania - kráľovstva Božieho, v ktorom sa uplatňuje láska. V pekle vládne utrpenie a smrť. Je to kráľovstvo diabla. Pod peklom rozumieme posmrtné utrpenie tých, ktorí počas svojho žitia na zemi odmietli Božiu lásku a odpustenie. Dobrovoľne odišli od Boha a sú potrestaní tým, že musia byť od Boha ďaleko na večné veky. Peklo je najbeznádejnejšie miesto na svete, smrť všetkých nádejí. Z pekla nik nemôže ujsť. - Až na jedného.

Ježiš aj tam prichádza a vyhlasuje svoje víťazstvo nad diablom, hriechom a smrťou. Kristus do ríše smrti nielen vošiel - zostúpil, ale odtiaľ aj vyšiel, lebo smrť Ho nemohla zadržať. Ježiš nezostal v pekle - odňal peklu moc, aby sa navždy nemohlo zmocniť človeka. Kristus má „kľúče smrti a podsvetia“ (Zjavenie 1,18), ktorými dokáže otvoriť dovtedy zavreté brány večnej smrti. Ak peklo pripodobníme väzeniu, z ktorého nieto úniku, tak biblická správa, že Ježiš má „kľúče smrti a podsvetia“ značí dobrú zvesť o oslobodení, o víťazstve (evanjelium).

Smrť má v moci iba toho, koho spútava okovami hriechu: „Odplata za hriech je smrť“ (Rímskym 6, 23). Toho, kto zostáva v hriechu, smrť spúta a uväzní. V Ježišovej blízkosti smrť stráca svoju moc (Marek 4,22-24.35-43; Lukáš 7,11-17; Ján 11. kapitola) a každý, kto aj v najväčšej beznádeji a zúfalstve prijme evanjelium, nad tým večná smrť stratí svoju moc. Smrť stretneme všetci, no ak patríme Kristovi, tak ju stretneme nie ako panovníčku, ale ako šatniarku, ktorá sa na krátky čas postará o naše zvrchníky (telá).

Pre tých, ktorí sú v Kristovi - veria, že Ježiš je aj ich Spasiteľom a Pánom, platí Kristov sľub: „Ja som vzkriesenie a život - kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa“ (Ján 11,25-26). Podstatná je posledná veta z verša Jána 11,26: „Či veríš tomu?“

Prečo musel Ježiš ako náš Pán zostúpiť do pekiel? Nemusel, ale zostúpil tam z lásky k nám - ľudom, aby sme tam my nemuseli zostúpiť a prežívať odlúčenosť od Boha (peklo). Čítaj: Marek 15,34 a Žalm 22,2.

Z 1. Petra 4,6 môžeme predpokladať, že Ježiš zvestoval dobrú, radostnú správu o víťazstve (evanjelium) všetkým, ktorí žili pred Jeho príchodom na svet a evanjelium ešte nemohli počuť. Obsahom evanjelia je, že vierou v Kristovi máme aj my podiel na Jeho víťazstve nad diablom, hriechom a smrťou. „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho“ (Ján 3,16)

Ježiš zostúpil do pekiel, aby na mieste najväčšej beznádeje zvestoval svoje víťazstvo. Tým miestom môže byť pre niekoho smrteľné lôžko, pre iných ním boli koncentračné tábory - ich plynové komory, gulagy, cely, v ktorých sa konali výsluchy ľudí nespravodlivo väznených z politických či rasových dôvodov, Severná Kórea a Afrika so svojimi zónami hladomoru, pre ďalších rozvrátené vzťahy, konflikty, uprostred ktorých žijú... - Je mnoho miest beznádeje a hlbokého zúfalstva (je veľa pekiel). Ježiš však vo svojej láske k nám aj tam zostupuje.

A keďže „On nikdy hriechu neučinil, ani ľsti nebolo v Jeho ústach; keď Mu zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi“ (1. Petra 2,22-23), „ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži“ (Filipským 2,8) - hriech, diabol ani smrť nad Ním nezískali moc. Smrť Ho nedokázala zadržať. Nie smrť získava moc nad Ježišom, ale Ježiš je Pánom aj v kráľovstve smrti. On získal moc nad smrťou.

„Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán“ (Filipským 2, 9-11).

Tí, ktorým nebolo zvestované evanjelium, ho v pekle počuli. „Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Telesne bol usmrtený, ale oživený Duchom, v ktorom zostúpil a kázal väzneným duchom“ (1.Petra 3,18-19). „Lebo preto sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym, aby boli súdení síce po ľudsky v tele, ale aby žili Duchom podľa Boha“ (1.Petra 4,6).

Aký to malo význam? Aby sme mali istotu, že nejestvuje také beznádejné miesto, taký stav, situácia, taká „hlbokosť“ (priepasť) našich zlých rozhodnutí a hriechov, do ktorej by nemohlo preniknúť Kristovo evanjelium. V celom svete niet takého odľahlého miesta, takého nepriedušného príkrovu nad naším životom, aby ním neprenikol hlas našej modlitby k Bohu, k uchu nášho Pána, ktoré nás pozorne počúva (čitaj: Žalm 130). V našom živote niet takej temnej priepasti, takej zložitej situácie, aby ju neprežiarilo svetlo Božieho milosrdenstva.

Ak veríme v Pána Ježiša Krista, veríme, že v Ňom sám Pán Boh zostúpil do najhlbších hlbín nášho porušeného bytia. Jeho slovo, Kristovo evanjelium, má moc udržať nás nad hladinou aj v tých životných momentoch a obdobiach, keď sa prepadáme hlbšie a hlbšie a naše nohy márne hľadajú dno. Kto je vierou spojený s Kristom, je vyslobodený z pekla - je spasený (Rímskym 10,9-11). Smie si vierou prisvojiť Ježišov sľub a uistenie: „Neboj sa! Ja som prvý aj posledný a živý, bol som mŕtvy a hľa, som živý na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia.“ (Zjavenie 1,17-18).

Použitím myšlienok Jana Milíče Lochmana, Juraja Bándyho, Bengta Pleijela a Pavla Filipiho: Martin Šefranko, evanjelický a. v.

V tabuľke je zhrnutý význam zostúpenia Ježiša Krista k zosnulým:

tags: #jezis #kristus #zostupil #k #zosnulym #tretieho