Význam slova radikalita sa v dnešných časoch veľmi skreslil a chápeme ho ako niečo extrémne, často až za hranicou tolerancie. Ale pôvodne to vôbec nie je niečo negatívne. Práve naopak. Tá správna radikalita bola vždy príťažlivá a v Cirkvi priniesla obnovu, prebudenie, nový oheň. Kresťan by mal byť radikálny, lebo takým bol aj sám Ježiš.
Radikálny pochádza z latinského slova radix, čo znamená koreň. Radikálny kresťan je ten, ktorý ide ku koreňom, odvoláva sa na korene, rieši veci od koreňov, čo je veľmi dôležité. Avšak, slovom radikálny nedokážeme obsiahnuť všetko to, čím by kresťan mal byť, a preto kresťan by mal byť nielen radikálny.
Všetci svätí - napríklad svätý František bol radikálny, púštni otcovia a Ján Krstiteľ boli radikálni, Ježiš bol radikálny a ja by som chcela byť tiež. Odvážna, rozhodná, v dôležitých hodnotách neoblomná a vytrvalá.
Čo znamená byť radikálny? Podľa mňa máme byť rozhodní a nebáť sa vyjadriť svoju vieru a názor, keď s niečím nesúhlasíme. Aj Ježiš bol radikálny, ale nad toto všetko mal lásku. A podľa toho by nás ostatní mali poznať - ako milujeme.
Podľa mňa, keď je niečo „cez čiaru“ (ako napríklad otvárací ceremoniál olympijských hier), treba sa ozvať, ale nestrieľať rovnakými zbraňami ako tento svet: napríklad „hejt“ na sociálnych sieťach. Avšak isteže sú situácie, ako napríklad tá s otváracím francúzskym ceremoniálom, keď treba reagovať. Rozhodne a priamo. Nestačí povedať len: Nie, s týmto nesúhlasím! My totiž máme morálnu povinnosť aj zrozumiteľným jazykom odôvodňovať tejto spoločnosti naše postoje.
Môj názor je taký, že kresťan má žiť vieru vo všetkých sférach svojho života. To, ako by sme mali svoju radikálnosť prejavovať, je veľmi individuálne - od postavenia človeka, inak sa k tomu vyjadrí pápež, miestny biskup, kňaz alebo laik. Je aj iná miera zodpovednosti jednotlivých osôb. Radikálnosť by nemala byť útokom, ale skôr príležitosťou verne si stáť za svojím hodnotovým rebríčkom. Aj takáto situácia je príležitosť vydať svedectvo, poukázať na krásu kresťanskej viery (ktorá neponižuje, nedehonestuje) a skazenosť takýchto prejavov.
Piata kapitola predstavuje Ježiša ako nového Mojžiša, ktorý vystúpil na vrch, aby ohlásil najhlbšiu podstatu Božieho zákona: prikázanie lásky. A nielen to: Ježiš aj ako prvý dosvedčuje to, čo ohlasuje. Výrazne to vystupuje do popredia, keď vyslovuje blahoslavenstvá, ktoré predstavujú jeho celoživotný program. V nich sa ukazuje radikálnosť kresťanskej lásky a jej plody, čiže požehnanie a plnosť radosti.
V Biblii pokoj, po hebrejsky shalom (šalom), označuje stav harmónie človeka so samým sebou, s Bohom a so svojím okolím, ešte aj dnes sa medzi ľuďmi používa ako pozdrav, ako prianie naplneného života. Spomedzi všetkých blahoslavenstiev vyznieva práve toto ako najaktívnejšie, vyzýva nás zanechať ľahostajnosť, nevšímavosť a stať sa budovateľmi súladu - počnúc nami samotnými a naším okolím a zapojiť do toho svoj um, srdce aj ruky.
Tak ako Ježiš, Boží Syn, ktorý naplnil svoje poslanie, keď dal na kríži svoj život za obnovenie spojenia medzi ľuďmi a Otcom a za prinavrátenie bratstva na zem. Kráčajúc v Ježišových šľapajach, aj my môžeme každý deň premeniť na „deň pokoja“, v ktorom ustanú každodenné malé či veľké súboje, ktoré deň čo deň prebiehajú okolo nás.
Igino Giordani napísal: ,Zlo sa rodí v srdci človeka, (…) aby sme odstránili nebezpečenstvo vojny, musíme odstrániť ducha agresie, využívania a egoizmu, z ktorého vojna pochádza: musíme obnoviť svedomie.‘ Svet sa zmení, ak sa zmeníme my a (…) budeme dávať do popredia predovšetkým to, čo nás spája. Tak môžeme prispievať k vytváraniu novej mentality pokoja a spoločne pracovať pre dobro ľudstva. (…) Nakoniec totiž zvíťazí láska, pretože je silnejšia ako čokoľvek iné. Skúsme tento mesiac žiť takto, buďme kvasom pre novú kultúru pokoja a spravodlivosti.
Ako nám porozprávali Denisa a Alexander: „Keď sme sa spoznali, bolo nám spolu dobre. Vzali sme sa a začiatky boli krásne, aj vďaka narodeným deťom. Ako plynul čas, začali sa striedať výšky aj pády; neboli sme schopní viesť spolu žiadny rozhovor, akákoľvek téma bola podnetom na nepretržitú výmenu názorov. Rozhodli sme sa, že zostaneme spolu, no naďalej sme upadali do rovnakých chýb, výčitiek a svárov. Jedného dňa nám istí manželia navrhli účasť na programe zameranom na pomoc párom v ťažkostiach[1]. Stretli sme tam nielen odborne pripravených ľudí, ale jednu „rodinu rodín“, s nimi sme sa podelili o naše problémy a už sme neboli sami! Zažalo sa svetielko, no to bol len prvý krok. Keď sme už boli naspäť doma, vôbec to nebolo ľahké a občas ešte prichádzajú pády.
Dodáva tiež: „Môžeme si položiť otázku: ,Aj v hašterivých susedoch z nášho bloku? Aj v kolegoch v práci, ktorí mi hádžu polená pod nohy? Aj v zástancoch inej politickej strany alebo mužstva nášho odvekého rivala? Dokonca aj u ľudí iného náboženského vyznania alebo národnosti, než je tá moja?‘ Áno, každý je môj brat a sestra. Pokoj začína práve tu, vo vzťahu, ktorý viem nadviazať s každým svojím blížnym.
Určite áno! Ibaže pozor pri našej radikalite na rôzne sebaklamy. Všimnite si, ako je nám sympatický výrok pravoslávia: Ortodoxia alebo smrť! Lebo si hocikedy myslíme, že takto nielen poslúžime Ježišovi, ale zaradíme sa aj na tú správnu stranu kresťanského postoja. V poriadku, ale naučme sa predtým duchaplne rozlišovať. Tú radikalitu musí totiž každý z nás v prvom rade uplatniť na svoj život! Takto najviac poslúžime Ježišovmu evanjeliu. Proste nepozerať hneď na veci, čo sa dejú cez krvavé oči. Vtedy urobíme viac zla ako dobra.
Ak si na to človek netrúfa, tak je výborné, ak hneď píše na KBS s prosbou o oficiálne stanovisko, aby sa mohol podeň podpísať.
Časy, ľudia i okolnosti sa menia. Ježišovo konanie a uvažovanie by sa však s najväčšou pravdepodobnosťou nezmenilo ani dnes. Bolo by rovnako pre jedných radikálne, pre iných nedostatočné - ako vtedy.
V Božom slove nájdeme hneď niekoľko miest, na ktorých sa spomína, ako si Ježiš vyčleňoval čas, ktorý trávil v samote so svojím Otcom. Pred tým, ako prvýkrát vystúpil na verejnosť, strávil viac ako mesiac osamote na púšti. Ježišovi nestačilo navštevovať synagógu alebo si len „splniť“ povinnosť, ktorú dával zákon. V Božom slove to čítame hneď na niekoľkých miestach. Píše o tom napríklad evanjelista Matúš: „… rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám“ (porov. Mt 14, 23). Evanjelista Lukáš zase spomína, že Ježiš strávil celú noc v modlitbe s Bohom (porov. Lk 6, 12).
Kristus ponúka iný model, ako prejavovať svoju nábožnosť. Ukazuje, že viera je predovšetkým vzťah. Pre jeho okolie to mohlo vyznievať radikálne. Zákonníci, ale aj učeníci mu mohli zazlievať, že namiesto hodín strávených v tichu mal radšej slúžiť iným. To, čo ostatní mohli vnímať ako príliš radikálne, Ježiš považoval za nevyhnutnosť.
Tri roviny Ježišovej radikálnosti
Druhá rovina Ježišovej radikálnosti hovorí o vzťahu k sebe samému. Ježiš nám v tom ide príkladom v mnohých rozmeroch. Ukazuje, že treba aj oddychovať a čerpať, čo môžeme vidieť v už spomínaných momentoch, počas ktorých odchádza na pusté miesta mimo davu. Na druhej strane sa však spoločnosti ani nevyhýba. Zabáva sa a relaxuje na svadbe v Káne. Trávi čas s priateľmi a necháva si pritom slúžiť od Marty. Vidíme, že Ježiš sa staral rovnako o svoje telo, ako aj o ducha. Nastavil si hranice, aby nám aj v tom dal príklad. Hoci je táto rovina predovšetkým o našom vnútri, jej vplyv sa prejavuje aj v hraniciach, ktoré máme voči iným ľuďom. Aby sme ten správny vzťah mali k nim, musíme ho mať predovšetkým k sebe. To všetko si Ježiš žijúci v ľudskom tele uvedomoval. Jedol, pil, oddychoval, ale aj sa postil, modlil, učil a slúžil. Svoje telesné i duchovné potreby napĺňal rovnakým spôsobom. Neukrajoval z jedného na úkor druhého.
Zdravá radikálnosť v treťom smere - teda smere k ľuďom, môže hovoriť aj o tom, že sme otvorení pre iných, naplno prítomní a autentickí. Zároveň však nedovolíme, aby nami manipulovali, nenecháme sa využívať, vieme povedať nie. Ježiš nás síce nabáda, aby sme tomu, kto nás udrie, nastavili aj druhé líce. Alebo s tým, kto nás núti prejsť jednu míľu, išli dve (porov. Mt 5, 39 - 41), no nemá tým namysli popretie vlastnej identity alebo integrity. Ježiš nás pozýva byť aj v tejto rovine radikálny - byť nesebeckým, keď sa núka hľadať vlastné záujmy. Obetovať sa napriek vlastnému nepohodliu. Mlčať, keď sa nám chce kričať. Alebo hovoriť vo chvíľach, keď by sme sa najradšej schovali. No zároveň ukazuje, že so sebou nemáme nechať „zametať“. Naša ľudská dôstojnosť ani hodnota nesmie byť popretá. Sám nám v tom dáva príklad - on síce dobrovoľne obetoval život na kríži, no v momente, keď ho sluha udrel po tvári ani chvíľku neváhal, aby sa ohradil: „Ak som zle povedal, dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ?!“ (Jn 18, 23). Ježiš nás neučí byť šedými myškami, ktoré sa zľaknú pri každom náznaku ohrozenia.
Byť radikálnym vo všetkých troch rovinách znamená rozhodovať sa v integrite s Bohom, so sebou a s inými. Znie to príliš vznešene alebo nereálne? Premenené do praktického života to také vôbec nie je. Ježiš sám nám v tom dáva príklad. Ak by kráčal po tejto zemi dnes, pravdepodobne by ho dnes mnohí nazvali premotivovaným alebo, naopak, latentným. On sám nám však ukazuje, kde je tá správna hranica.
Je vôbec možné vziať na seba Božie meno pokryteckým spôsobom, ako nejakú formalitu, naprázdno? Odpoveď na to je, žiaľ, pozitívna: áno, je to možné. Je možné žiť vo falošnom vzťahu s Bohom. Ježiš to hovoril o zákonníkoch; to, čo robili, nebolo to, čo chcel Boh. Hovorili o Bohu, ale nekonali Božiu vôľu. Rada, ktorú Ježiš dáva, preto znie: „Robte, čo hovoria, ale nerobte to, čo robia oni sami“ [porov. Mt 23,3]. Toto Slovo z Desatora je teda skutočným pozvaním do vzťahu s Bohom, ktorý nebude falošným, ale bude bez pretvárky; pozvaním do vzťahu, v ktorom sa mu zveríme úplne, všetkým tým, čím sme. Takéto je kresťanstvo, ktoré sa dotýka sŕdc.
Ako to, že sa svätci dokázali tak veľmi dotknúť sŕdc? Lebo svätci nielen k srdciam hovoria, ale nimi hýbu! Srdce sa pohne, keď sa k nemu svätý človek prihovorí, keď mu o niečom hovorí. Svätci to dokážu preto, lebo v nich vidíme to, po čom naše srdce hlboko túži: autentickosť, opravdivé vzťahy, radikálnosť. A toto sa dá vidieť aj u tých tzv. „svätých z vedľajších dverí“, ktorými sú napr. Ak sa znásobia kresťania, ktorí na seba berú Božie meno bez falošnosti, uskutočňujúc tak prvú prosbu z Otčenáša «Posväť sa, meno tvoje», hlásaniu Cirkvi sa dostane viac sluchu a ukáže sa vierohodnejším. Ak náš konkrétny život zjavuje Božie meno, ukazuje, aký krásny je krst a akým veľkým darom je Eucharistia, aká vznešená jednota je medzi naším telom a Telom Krista: Kristus v nás a my v ňom! Zjednotení! Toto nie je pokrytectvo, toto je pravda.
Po udalosti Kristovho kríža už nikto viac nesmie opovrhovať samým sebou a zmýšľať zle o svojej vlastnej existencii. Nikto a nikdy! Čohokoľvek by sa bol dopustil. Pretože meno každého z nás spočíva na pleciach Ježiša Krista. Stojí za to vziať na seba Božie meno, pretože on prevzal na seba naše meno až do krajnosti, a dokonca aj zlo, ktoré je v nás. Prevzal to na seba, aby nám odpustil, aby do nášho srdca vložil svoju lásku. Ktokoľvek môže vzývať sväté meno Pána, ktorý je vernou a milosrdnou Láskou, nech by sa nachádzal v akejkoľvek situácii. Boh nikdy nepovie „nie“ srdcu, ktoré ho vzýva úprimne.
Na vrchole Pôstu - skutočná udalosť Veľkej Noci - človek znetvorený hriechom, odsúdený, usvedčený, sám, tvárou v tvár Božiemu Synovi. Niet úniku. Tvrdosť, radikálnosť Zákona nenápadne, ale isto cúva pred majestátom Božej milosti, odpustenia. Boží Syn sa priznáva k cudzoložnici. Nepoškvrní sa, nepoškvrní ani Zákon. Uplatní ho. Tu a teraz, z kríža definitívne. Pohľad, gesto, slovo. Kristus neodvracia tvár od človeka, hoci človek sa schováva pred Bohom. Vpisuje do srdca tejto ženy novú istotu - dôstojnosť a slobodu Božieho Dieťaťa, tak vytrvalo degradovanú hriechom do prachu zeme. Nik nám ich nevytrhne z rúk. Sme milovaní.
TIP NA DNES:Kľúčom ku konverzii nie je usvedčenie z hriechu, ale skúsenosť, že sme Bohom milovaní. Drobným gestom: slovom, SMS, ...
Dnešné evanjeliové čítanie sa skladá z dvoch, na prvý pohľad nesúvisiacich, epizód. Prvou je diskusia o nerozlučiteľnosti manželstva a druhou je epizóda o Ježišovi a deťoch. Polemiku o nerozlučiteľnosti manželstva iniciujú farizeji, ktorí mu kladú otázku, „či smie muž prepustiť manželku“. Evanjelista poznamenáva, že tak urobili, aby pokúšali Ježiša. Táto situácia pôsobí dojmom, že farizeji dobre poznali Ježišov postoj a snažia sa ho teraz usvedčiť z neortodoxného učenia vo vzťahu k vtedajšiemu teologickému presvedčeniu. Ježiš reaguje protiotázkou, ktorá je zameraná na odhalenie skutočného nábožensko-právneho základu praxe prepustenia manželky.
Farizeji si to dobre uvedomujú, a preto už nehovoria o tom, že Mojžiš prikázal, ale len to, že dovolil. Treba poznamenať, že prepustenie manželky zo strany manžela (v Judaizme sa rozvod považoval za výsadu muža) bolo vo vtedajšom Judaizme rozšírenie a praktizované. Názor o nerozlučiteľnosti manželstva bol vnímaný ako nepravý a radikálny. Ježiš však v odpovedi poukazuje na to, že Mojžišovo dovolenie bolo motivované „tvrdosťou srdca“. Ježiš v odpovedi zároveň prekračuje rámec Mojžišovho zákona a jednotu manželstva motivuje výrokom, ktorý sa v knihe Genezis nachádza na záver opisu ľudského páru. Ježiš teda siaha k počiatkom, k stvoreniu, čím naznačuje, že sám vytvára nový poriadok stvorenia. Ježišovo učenie v kontexte dobovej kultúry bolo radikálne. Ježiš túto radikálnosť potvrdzuje v následnom dialógu s učeníkmi.
V druhej epizóde, učeníci zabraňujú matkám privádzať deti k Ježišovi, aby im tento udelil požehnanie. Zdá sa však, epizóda s deťmi a jej význam môže byť chápaná ako kľúč k pochopeniu Ježišových slov o nerozlučiteľnosti manželstva. Plná detskej dôvery Bohu Otcu pripravenosť prijať Božie kráľovstvo je tým postojom, ktorý je v protiklade k tvrdosti srdca.
[1] Porov. Myšlienka na mesiac sa zrodila v Uruguai v kontexte Štvrtého dialógu, príklad porozumenia medzi osobami rôznych náboženských a nenáboženských zvyklostí, ktorých mottom je „budovanie dialógu“.
Odpustiť
tags: #jezis #pozyva #k #radikalnosti