Prekliatie ženy v Biblii a výklad úlohy Krista v Starom zákone

Naša myseľ je obmedzená viditeľným svetom, a preto nemôžeme poznať Boha bez zjavenia Svätého Ducha. Len skrze Neho môžeme dostať správny obraz o Bohu.

Vo viditeľnom svete pozorujeme veci, ktoré neboli v pôvodnom Božom pláne - degeneráciu. V tomto období prebieha čas nápravy - regenerácia.

V tejto časti sa budeme zaoberať úlohou Krista v Starom zákone a starozákonnými proroctvami o Kristovi. Božie Slovo zjavuje, že Kristus je Boží Syn, t.z., že nie je stvorením, ale sa narodil z Otca, má Jeho prirodzenosť, podstatu, jedinečnosť a večnosť.

„Lebo Otec nesúdi nikoho, ale všetok súd oddal Synovi, aby všetci ctili Syna ako ctia Otca. Kto nectí Syna, nectí Otca, ktorý Ho poslal. Amen, amen vám hovorím, že ten, kto čuje moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život, nepríde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (Ján 5:22-24)

Ján spojil Ježišovo spasiteľné dielo s večnosťou. Otcovi a Synovi patrí rovnaká česť. Kto neprijíma Otca v Synovi, ten v skutočnosti neprijíma ani Otca, a ak áno, tak len formálne. V Synovi sa reprodukovala Otcova prirodzenosť, a preto postoj k Synovi vyjadruje aj postoj k Otcovi. Otec zostal kráľom, ale ustúpil do pozadia a Synovi dal výkonnú a súdnu moc. Syn nie je moduláciou Otca, ako to učí modalizmus, ale je skutočná osoba a osobnosť. Syn je odlišný od Otca, ale je s ním v jednote. Existencia - bytie, žitie.

Preexistencia Krista pred vtelením

Boží Syn pre--existoval už pred tým, ako sa stal človekom, ako zobral na seba telo - pred vtelením. Podľa Božieho Slova bol Kristus skôr, ako sa stal človekom, u Otca v nebi.

„Na počiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ten, to Slovo bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho, a bez neho nepovstalo ani jedno z toho, čo povstalo. V ňom bol život, a ten život bol svetlom ľudí, a to svetlo svieti vo tme a tma ho nezadržala. Bol človek, poslaný od Boha, ktorému bolo meno Ján. Ten prišiel na svedectvo, aby svedčil o tom svetle, aby všetci uverili skrze neho. Nebol on tým svetlom, ale prišiel na to, aby svedčil o tom svetle. To bolo to pravdivé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na svet. Na svete bol, a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného a jeho vlastní ho neprijali, ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno, ktorí nie z krvi ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha sú splodení. A On to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami a hľadeli sme na jeho slávu, na slávu ako jednorodeného od Otca a bol plný milosti a pravdy.“ (Ján 1:1-14)

Ján ukazuje Krista ako toho, ktorý prichádza zhora ako Slovo - Logos a zjaví sa v osobnej forme. Kristus bol osobou už pred vtelením. Logos má pohanský (grécka filozofia) a židovský pôvod: D´var JHVH = Pánovo Slovo, reč, čin. V Starej zmluve slúžil ako zosobnený pojem. Gréckym ekvivalentom je „Logos thou Theou“, ktorý sa dostal do Novej zmluvy ako rozšírený význam slova D´var JHVH. Ján zobral slovo logos zo Starej zmluvy, a nie z gréckej filozofie. Nie je možné mať patričnú úctu k Božiemu Synovi bez toho, aby nám bolo jasné, že Boží Syn bol od vekov, dávno pred tým, ako boli stvorené veci. Boží Syn je totožný s Božím slovom, Božou rečou - večným logosom. V tomto večnom Božom slove bolo všetko ešte dávno pred tým, ako to bolo zjavené. Kristus je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, skrze neho Boh hovorí.

Božia prítomnosť je len tam, kde je logos, ktorý je osobným zjavením Otca a existoval skôr ako čokoľvek iné. V Starom zákone sa logos, zosobnené slovo, nachádza v Pr 8:22-31 ako chochma - múdrosť. Preexistenciu a existenciu logosu tu slovo zjavuje v stvorení, logos bol pred stvorením a prítomný pri stvorení. Je počiatkom Božej cesty pred všetkými jeho skutkami, je pomazaný od večnosti skôr, ako bola stvorená zem, bol prítomný pri stvorení neba, oblakov, morí, človeka... Kristus je odrazom Božej slávy v nebi i vo viditeľnom svete. Nosí v sebe obraz neviditeľného Boha a činí ho viditeľným. V Starom zákone sa to uskutočnilo cez Slovo zjavené Duchom Svätým. Slovo bolo Božou skutočnosťou na zemi. Od toho závisel pozemský i večný osud človeka. Po vydaní zákona určoval postoj k zákonu požehnanie alebo prekliatie človeka. Pri stvorení sveta sa v Synovi objektivizovala Otcova sláva. Od Syna začala prúdiť Božia sláva na stvorený svet. V stvorených veciach je Synova sláva neosobne, keď sa človek stretne s Ježišom Kristom stretáva sa s Božou slávou osobne. Otca možno vidieť len skrze logos, Božie slovo - Krista. Aj človek bol nositeľom Božej slávy, ale pre hriech ju stratil. Svet stratil osobnú Božiu prítomnosť, jeho skutočnosť.

Svätá Trojica od Andreja Rubleva

Kristus ako prvorodený zo všetkého stvorenstva

Ježiš Kristus Nazaretský je obrazom neviditeľného Boha, existoval pred stvorením neba i zeme, je v centre viditeľného a neviditeľného sveta, ktorý mu je podriadený a všetko získava život a cieľ od neho. Kristus je prvorodený zo všetkého stvorenstva. Poriadok v povolaní k životu je súčasne v Biblii aj radom autority.

„A tak si nás v ňom vyvolil pred založením sveta, aby sme boli svätí a bezvadní pred ním v láske, predurčiac nás k synovstvu skrze Ježiša Krista, cieľom neho, podľa ľúbosti svojej vôle.“ (Efež 1:4-5)

V Kristovej preexistencii je obsiahnuté jeho vyvolenie a povolanie. Otec vo večnosti videl vpád hriechu do sveta, preto ešte pred existenciou času učinil Syna ako Spasiteľa. Boh sa v Kristovi rozhodol, že pozdvihne ľudstvo nie bezprostredne, ale skrze Krista. Boh pripravil plán spasenia vo večnosti, Kristus tento plán ukázal svetu (Efež 3:10-11). Nielen skutočnosť spasenia, ale aj spôsob a cieľ boli naplánované v Kristovej preexistencii.

Abrahám a Kristus

Cieľom Abrahámovej viery bol Kristus: „Abrahám, váš otec plesal, aby videl môj deň, aj videl a radoval sa.“ (Ján 8:56)

„A Abrahám povedal svojim sluhom: zostaňte tu s oslom a ja a chlapec pôjdeme až tamto, a keď sa tam pokloníme navrátime sa k vám.“ (1 Mojž 22:5)

„Vierou obetoval Abrahám Izáka, skúšaný súc a obetoval jednorodeného ten, ktorý prevzal zasľúbenia a ktorému bolo povedané: v Izákovi sa ti bude volať semä, rozumejúc tak, že Boh je mocný aj z mŕtvych vzkriesiť, odkiaľ si ho aj odniesol v podobenstve.“ (Žid 11:17-19)

Abrahám veril v osobný logos, veril v Krista. Keďže mu bola jasná úloha Krista, veril vo vzkriesenie. Pre Krista Boh nehľadel na Abrahámov hriech. Abrahám videl Kristov deň a dostal zjavenie o semene, pochopil veci súvisiace so vzkriesením, bol oslobodený od smrti, preto mu Boh dal ako závdavok nové narodenie. Toto podopiera fakt, že i v starobe si zachoval životnú silu, po smrti Sáry ešte splodil deti. Po skutočnom znovuzrodení je vplyv smrti na telo menší a prejaví sa rastom životnej sily a to na úrovni duševnej, duchovnej i telesnej. Abrahám veril v Krista, a preto očakával naplnenie svojej viery, nový domov.

Zákon a zmluva s Izraelom

Cieľom zákona a zmluvy s Izraelom bol Kristus: „Pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred ním niktoré telo, lebo skrze zákon je poznanie hriechu.“ (Rim 3:20)

„Čo teda povieme? Že je zákon hriechom? To nech sa nestane, ale hriechu som nepoznal, iba skrze zákon, lebo ani o žiadosti by som nebol vedel, keby nehovoril nepožiadaš.“ (Rim 7:7)

Cieľom zákona nebolo ospravedlnenie, ale príprava na príchod Krista a poznanie hriechu, ktoré vedie k potrebe vykúpenia a k tomu, že človek pochopí, že skrze dobré skutky sa nemôže vyslobodiť z nadvlády zákona hriechu a smrti. Preto potrebuje nadprirodzenú pomoc. Boh dal v zákone normu, ale bolo mu jasné, že telesné židovstvo nie je schopné tento duchovný zákon zachovať. Takto zákon povedie Židov k poznaniu hriechu a vzbudí v nich potrebu po vykúpení a Vykupiteľovi.

„Ale prv ako prišla viera, boli sme strážení pod zákonom, zavretí s určením pre vieru, ktorá mala byť zjavená, takže zákon bol naším pestúnom, vedúcim nás ku Kristovi, aby sme boli ospravedlnení z viery.“ (Gal 3:23-24)

Zákon bol naším pestúnom (paidagos), vedúcim nás ku Kristovi. Konečným cieľom zákona nie je vina, ale potreba hľadania Krista a príprava na stretnutie s ním. Hlavným cieľom 5 Mojžišových kníh je Kristus.

Starozákonná bohoslužba a Kristus

Cieľom starozákonnej bohoslužby bol Kristus: Starozákonná bohoslužba prinášala obmedzené požehnanie a ohraničenú milosť (na 1 rok) a jej cieľom bolo, aby sa Izrael mohol stretávať s Bohom, aby mohol mať účasť na požehnaní a milosti a Božej prítomnosti v chráme.

„A tam budem prichádzať k tebe a budem hovoriť s tebou sponad prikrývky, spomedzi obidvoch cherubov, ktorí budú nad truhlou svedectva, o všetkom, čo ti rozkážem, dotyčne synov Izraelových.“ (2 Moj 25:22)

Stretnutie s Kristom bolo vo svätyni svätých. Pokiaľ prebehla bohoslužba podľa zákona, tak kňaz dostal od Krista posolstvo. Centrom starozákonnej bohoslužby bola krvavá obeť a spolu so zákonom sú obrazom základných právd o spasení. List Židom 10:1-14 ukazuje rozdiel medzi starozákonnou bohoslužbou a spasením skrze Ježiša Krista. Starozákonná kňažská služba bola len predobrazom Kristovej služby, nemala moc k skutočnému vymazaniu hriechu.

„Tedy nech vás nikto nesúdi pre pokrm alebo nápoj alebo pre nejaký sviatok alebo novmesiac alebo pre soboty, čo všetko je tôňou budúcich vecí, ale telo je Kristovo.“ (Kol 2:16-17)

Desať Božích prikázaní ukazuje na potrebu vykúpenia, sviatky a ďalšie pravidlá ukazujú na spôsob vykúpenia. Mesiáš musí ako Boží baránok preliať krv a zomrieť, aby získal odpustenie hriechov pre tých, ktorí v neho veria ako v Božieho Syna.

Danielovo proroctvo

„Sedemdesiat týždňov je vymerané vzhľadom na tvoj ľud a na mesto tvojej svätosti uzavrieť prestúpenie a zapečatiť hriech, pokryť neprávosť a priviesť spravodlivosť vekov, zapečatiť videnie i proroctvo proroka a pomazať svätyňu svätých. A vedz a rozumej, že odkedy vyjde slovo navrátiť Izraela a vystaviť Jeruzalem až po pomazaného vojvodu, bude sedem týždňov, a šesťdesiatdva týždňov, a zase bude vystavená ulica i priekopa, a to sa bude diať v úzkosti časov. A po šesťdesiatich a dvoch týždňoch bude vyťatý pomazaný a niet mu. A mesto i svätyňu skazí ľud vojvodu, ktorý príde a jeho koniec bude ako záplava a vojna až do konca, určené pustošenia. A uzavrie pevnú zmluvu s mnohými za jeden týždeň a v polovici toho týždňa urobí to, že prestane bitná obeť aj obetný dar obilný a na krídla ohavnosti ponesie sa pustošiteľ a to až sa úplná záhuba a to, čo je určené vyleje na pustošiteľa.“ (Daniel 9:24-27)

7+62 týždňo-rokov - savua sa môže týkať týždňa (7 dní) alebo ako v Danielovom proroctve 7 rokov. Židia počítali čas podľa týždňo-rokov. Danielovo proroctvo sa stalo v roku 536 pred n.l. v 1. roku Dária, syna Ahasverovho. Počítanie začína od vydania výnosu k obnove mesta, v roku 445 pred n.l. (Nehemiáš 2:1-8) až do roku 32 n.l., kedy vstúpil Mesiáš ako knieža do Jeruzalema. V tomto období má prebehnúť 69 týždňo-rokov. Kráľ Artaxerxes panoval v rokoch 465 - 423 pred n.l., 20-ty rok jeho vlády bol v roku 445, v ktorom bol vydaný výnos o obnove v mesiaci Nisan (marec/apríl). Židia oslavovali Ježiša Krista ako Kráľa pri jeho vstupe do Jeruzalema. Podľa Lukáša 3:1 začal Kristus svoju službu v 15. roku cisára Tibéria, ktorý vládol v rokoch 14-37 n.l. Ježišova služba trvala tri roky, v Jánovom evanjeliu je reč o troch Veľkých nociach, ktorých sa Ježiš zúčastnil. 69 týždňo-rokov začalo v období marca/apríla 445 pred n.l. a skončilo marec/apríl 32 n.l. Prorocký rok trval 360 dní, čo zodpovedá 483 prorockých rokov a 476 rokov podľa bežného kalendára. Ponský pilát pôsobil v Jeruzaleme v rokoch 29-36 n.l. takže 69 týždňo-rokov spadá do obdobia 445 pred n.l. a 29-36 n.l., takže Danielove proroctvá sa týkajú Ježiša Nazaretského.

Ďalšie proroctvá a ich naplnenie

V Lukášovom evanjeliu 1.a 2. kapitole nám Svätý Duch presne zaznamenal aj rok, v ktorom sa narodil Ježiš. Tento rok je spojený s vládou troch konkrétnych panovníkov: rímského cisára Augusta, Cyrénea - vladára nad Sýriou a Herodesa Veľkého - kráľa nad Izraelom. Počas vlády cisára Augusta bolo trikrát sčítanie ľudu: prvé v roku 28 pred n.l., druhé v roku 8 pred n.l. a tretie v roku 14 n.l. Len počas jedného z týchto troch sčítaní ľudu vládli všetci traja vladári súčasne a to v roku 8 pred n.l. Z toho vyplýva, že to bol rok, v ktorom sa narodil Ježiš. Aj Jákobovo proroctvo hovorí, že kmeňová identita Júdu nepominie skôr, pokiaľ nepríde Mesiáš. Toto odňatie vlády sa stalo v roku 70 n.l. Mesiáš teda musel prísť pred týmto rokom.

„Neuhne berla od Júdy ani palica zákonodarcu spomedzi jeho kolien, dokiaľ nepríde Šilo, a jeho budú poslúchať národy.“ (1 Moj 49:10)

(Šilo = prinášajúci pokoj, je to jedno zo starozákonných mien Mesiáša. Predpokladom ku kňazskej službe bol rodokmeň, dokázanie identity. Kňazi, ktorí nemohli dokázať svoj pôvod, nemohli konať službu. Do roku 70 n.l.

„A položím nepriateľstvo medzi tebou a medzi ženou, medzi tvojím semenom a jej semenom, ono ti rozdrtí hlavu a ty mu rozdrtíš pätu.“ (1 Mojž 3:15).

„A zasľúbenia boli povedané Abrahámovi a jeho semenu. „Hľa idú dni, hovorí Hospodin, že vzbudím Dávidovi spravodlivý výrastok a bude kraľovať ako kráľ a bude rozumne robiť a bude činiť súd a spravodlivosť na zemi. „Preto vám dám znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a nazve jeho meno Immanuel.“ (Izaiáš 7:14)

Ježišove narodenie z panny Židia neprijali. Biblia nám zjavuje, že boli dva Betlehemy, jeden v Galilei (Jozua 19:15) a druhý v Judei, v ktorom sa mal narodiť Mesiáš. O tomto mieste narodenia Mesiáša prorokoval Micheáš v 8. Mnohí si mysleli, pretože nepoznali Ježišov životopis, že Ježiš sa narodil v Galilei. Preto neverili, že by mohol byť Kristus. Nazaretský je odvodené od hebrejského slova necer, čo znamená prútok alebo výhonok. Po návrate z Egypta žil Ježiš v Nazarete a tým sa naplnilo toto proroctvo, volali ho Nazaretský. Po narodení Ježiša Krista sa ukázal Jozefovi vo sne anjel Pánov, ktorý mu povedal, aby zobral dieťa aj jeho matku a utiekol do Egypta, pretože Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zabil. Pred príchodom Mesiáša mal prísť prorok, ktorý pripraví Židov na jeho príchod.

Charakteristickými črtami tohto proroka je to, že bude slúžiť tesne pred príchodom Mesiáša (Malachiáš 3:1), bude slúžiť na púšti (Izaiáš 40:3), bude kázať pokánie v Eliášovom duchu (Malachiáš 4:6) a uvidí a ukáže Božiu slávu. Tieto proroctvá sa naplnili v Jánovi Krstiteľovi, ktorý začal svoju službu v 29 roku n.l. Po Malachiášovi nebol v Izraeli 400 rokov žiadny prorok, preto vyvolalo vystúpenie Jána Krstiteľa veľký záujem. Ján vystúpil ako prorok, zapálil celý národ a spustil skutočné duchovné prebudenie. Jeho služba mala veľký vplyv na ľudí, preto sa ho ani vodcovia národa dlho neodvážili prenasledovať. Ján hlásal v judskej púšti krst pokánia na odpustenie hriechov. Kázal, aby sa odvrátili od svojich hriechov, aby ich vyznali, aby pre nich stretnutie s Mesiášom bolo požehnaním. Pokiaľ toto posolstvo odmietnu, nemôžu uniknúť budúcemu Božiemu hnevu. To bolo ústredným posolstvom Jána Krstiteľa. Vrcholom Jánovej služby bolo zjavenie Pánovej slávy. Na základe Izaiáša 9:1-2 bude Mesiáš slúžiť najskôr v zemi Zabulona a Naftaliho, teda v Galilei, v okolí Genezaretského jazera. Kafarnaum bolo hraničné mesto medzi Zabulonom a Naftalim. Izaiáš vo svojich proroctvách 29:24 a 35:4-6 hovorí, že pri Ježišov...

tags: #prekliatie #zeny #biblia