Pokánie a Krížová Cesta: Cesta k Bohu a Vnútornému Premeneniu

„Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Táto dôležitá výzva a prisľúbenie nás sprevádza na ceste viery. Ako však robiť pokánie a čo to vlastne znamená?

Na začiatku Pôstneho obdobia nás Cirkev slovami Ježiša Krista vyzýva na pokánie. V Evanjeliu podľa Matúša je táto výzva spojená s myšlienkou priblíženia sa nebeského kráľovstva. Uveriť evanjeliu znamená vlastne prijať nebeské kráľovstvo. Pokánie je podmienkou toho, aby sme sa stali schopnými prijať Boha a patrí to k podstate kresťanstva.

Čo máme robiť? Pokánie sa začína tým, že uznávame svoju hriešnosť. Dnešný svet žije v "ošiali nevinnosti". Človek nevie prijať skutočnosť hriechu, ak nejestvuje kompetentné fórum, ktoré by mu ho vedelo odpustiť. Hriech, ak nemá výhľad na odpustenie, možno iba poprieť.

Po výzve na pokánie nasleduje opis ďalšej udalosti zo života Krista, a to povolanie prvých učeníkov. Zanechali siete, zanechali svojho otca, zanechali rozrobenú prácu opravovania sietí, zanechali svoje loďky, svoj majetok, zanechali svojich priateľov, kolegov… Vidíme v týchto slovách istú zmenu, posun, odvážne vykročenie, horlivosť, túžbu. A kam smerovala táto zmena? K osobe Ježiša Krista.

Pokánie v tomto zmysle znamená vykročiť radikálne za Kristom, nechať všetko ostatné tak a patriť iba jemu, slúžiť mu, plniť Božiu vôľu, milovať ho. Srdce chudobné a pritom tak veľmi bohaté, plné Boha. Pokánie v tomto zmysle bolo a je obrátenie celého srdca k Ježišovi. Možno aj dnes ma pozve čosi zanechať. Rozpísaný článok, zaliata káva, chvíľka pre seba, konečne trochu ticha, niekto klope. Zanechám negatívne myšlienky, zanechávam seba, aby som našiel teba, Pane, a v tebe seba. Pozývaš ma viac dôverovať, nestrachovať sa, každý deň má dosť svojich starostí. Zanechávam seba, hľadám teba! Klope Kráľ, priblížilo sa Božie kráľovstvo! Kde je? V ňom samom a medzi nami!

Aby som vykročil do pokánia, potrebujem poznať jeho lásku, pamätať, odpovedať! Áno, odpovedať, to je to správne slovo. Veď on nás miloval prvý! „Žiadna ľudská bytosť nikdy po ničom netúžila tak veľmi, ako Boh túži byť s človekom.“ Týmito jednoduchými slovami Majster Eckhart vyjadril základnú pravdu kresťanskej viery. Nedokážeme si ani predstaviť, ako veľmi Boh túži po každom z nás.

Svätý Peter Chryzológ, biskup a učiteľ Cirkvi, nás povzbudzuje, aby naša viera v Boha stále rástla a pripomína nám: „Tri veci, bratia, tri veci podopierajú vieru, prehlbujú nábožnosť a udržujú čnosť: modlitba, pôst a milosrdenstvo. O čo modlitba klope, to pôst dosahuje a milosrdenstvo dostáva.“

Tretie zastavenie krížovej cesty.

Krížová cesta ako symbol osobného putovania

Ježiš nám dal vo svojej krížovej ceste príklad, ako sa s dôverou odovzdať Bohu, ako vytrvať, nevzdávať sa, povstať z prachu a chytiť „druhý dych“. Naše osobné životné príbehy, poskladané z krásnych, ale aj z bolestivých udalostí, sú vsunuté do veľkého príbehu opísaného vo Svätom písme, ktorý sa tu odohráva. Ak pospájame osobné bolestné udalosti, vznikne nám osobná krížová cesta. Nedá sa jej vyhnúť, pretože to prináša život. A keby jej nebolo, nevedeli by sme sa zo života tak tešiť.

Sme vďaka nej bohatší o skúsenosti. Vieme pochopiť myslenie iných, vcítiť sa do ich problémov, do ich utrpenia a lepšie im pomôcť. Vieme si ľudí a veci viac všímať a vážiť si ich. Bez utrpenia, ktoré nás formuje, by sme nedokázali vidieť tak hlboko a oceniť krásu života. Veriaci však majú aj iné motívy na prijatie utrpenia. Veria v jeho zástupnú úlohu. Kto sa modlí, robí veľa, kto ohlasuje evanjelium, robí viac, ale kto trpí a svoje utrpenie obetuje Bohu, robí najviac. Platí najvyššou, najcennejšou valutou - utrpením.

V istom zmysle tento svet stojí na obetovaní utrpenia miliónov obyčajných ľudí. Toto však dokáže pochopiť len človek, ktorý má poznanie vyšších princípov existencie všetkého. Neveriaci v tom zmysel nevidia.

Ak utrpenie neprenesieme do vyššej sféry vnímania vecí a do celku, z bolesti len málo pochopíme. Keď utrpenie prijmeme a obetujeme, dáme mu zmysel. Keď ho obetujeme napríklad za spásu iného človeka, akoby sme Bohu dávali adresu jeho účtu, na ktorý hneď aj vkladáme veľmi cennú valutu. Tá mu môže pomôcť v rôznych útrapách alebo v hodine smrti.

Kríž človeka v prvom rade formuje, očisťuje, vedie k pokore. Nastavuje mu iné otázky o živote a jeho zmysle. Človek, ktorý prechádza krížovou cestou, má „nažité“ skúsenosti, je chápavý, empatický, jeho uvažovanie je hlbšie a jeho duša je rozšírená o nové postoje.

Veľmi úzko s týmto procesom súvisí aj askéza. Výraz pochádza z gréckeho slova askeo, čo znamená umelecké dielo. Niektoré zlé veci či návyky sa z človeka neodbúrajú, ak nepríde utrpenie. Asketický spôsob života môžu viesť aj ľudia vo svete. Ak chce človek vidieť na utrpení ešte niečo viac, musí mu porozumieť aj v súvislosti s vykúpením človeka.

Aby človek mohol pochopiť všetku Božskú nádheru, v ktorej sa tam ocitne, musí sa na to pripraviť, premeniť sa, „zbožstviť sa“ - ako to nazývajú cirkevní otcovia. A Boh nám to chce darovať. Je škoda, že ľudia sú v inej pozícii vnímania nášho náboženstva. Táto doba veľmi potrebuje vnímať mystiku, videnie za ľudské hranice.

Základ je v uvedomení si, čo sa s človekom deje - je v rukách Majstra, s ktorým má spolupracovať na svojom „zbožstvení“. A tento proces má prijať a zaliať láskou. Ide o to nepochopiteľné bláznovstvo kríža, o ktorom hovoril už svätý Pavol. Teda človek má mať dokonca rád aj utrpenie, lebo pozná jeho zmysel a cieľ.

Kríž je jediný prostriedok k zbožstveniu? Len Boh zbožstvuje. On nám dal prostriedky na spoluprácu a túto premenu - Eucharistiu, svätú spoveď, krst, modlitbu, pôst, dobré skutky... Všetko je dar. A Boh najlepšie vie, aký dar nám má dať na to, aby sme sa stali tými, ktorými nás on chce mať. Niekto potrebuje viac trpieť, iný toľko neznesie a možno sa potrebuje viac radovať a smiať. Boh dá každému podľa miery a individuálnej potreby toľko a tak, ako má naplánovaný proces s ním. Nebojme sa utrpenia a strachu z toho, čo príde. Zamerajme sa vždy na to, ako viac milovať, ako zväčšiť svoju lásku. Ona to zvládne.

Prijať a ochotne niesť svoj kríž nie je vždy jednoduché. Všeobecne máme sklon hľadať prostriedky na jeho odstránenie alebo sa mu chceme vyhnúť, či dokonca ho popierame. Na svoj život sa pozeráme väčšinou z hľadiska pozemského, preto veľakrát vzdorujeme a utrpenie odmietame. Boh sa však na ľudí pozerá z hľadiska večnosti a na každého vzhliada osobitne ako na svojho syna či dcéru, ktorým chce to najlepšie. A vidí, či k tomu potrebujeme aj utrpenie.

Keď človek utrpenie prijme, vyrovná sa s ním. Sčasti to znamená, že je ním spracované - to je tá transformácia utrpenia láskou, ktorá však často ani nie je citová, ale vôľová. Prijatím utrpenia ho človek nešíri na iných, vie ho spracovať do dobroty. Stáva sa vyrovnaný, pokojný i bohatý o skúsenosť utrpenia. A je tiež asertívny a empatický. Odzrkadlí sa to dokonca aj na jeho úsmeve, ktorý je srdečnejší, očistnejší, rýdzejší.

Ak je kríž nesený s Kristom, nadobúda zmysel. Ak ním formujem svoj charakter, ak ním platím za druhých, ak ho prijímam ako svoje i zástupné pokánie. Avšak kríž sám osebe ako nutné a trpené utrpenie je nesmierne tvrdý. Utrpenie bez Krista a nadprirodzených motívov je veľmi ťažko niesť, je priam neznesiteľné.

Čnosti, ktoré treba pestovať na „oslobodenie sa“, nazývame božské čnosti - viera, nádej a láska. A poznáme tiež ľudské čnosti - múdrosť, mravná sila, miernosť a spravodlivosť. Mnohé potrebné čnosti sa objavia zo správnej spirituality, ktorú tak veľmi potrebuje dnešný človek.

Keď človek padne pod ťarchou svojho kríža prvýkrát, vládze sa postaviť. Druhýkrát je to ťažšie a pri treťom páde sa možno niektorí úplne zrútia. Cez všetko sa dá premodliť. Silu na život treba hľadať u Boha, teda ide o nadprirodzenú pomoc. Nepodceňujme ju.

Mnohé veci nemusíme brať príliš vážne. Nájdime si spôsob, ako si v hlave vyčistiť myšlienky, ako prepnúť na radosť, ako niečo odložiť, vyhodiť z pozornosti, ako nebojovať a netrápiť sa pre malé veci, ktoré vo večnosti nemajú hodnotu. Rozlišujme podstatné od nepodstatného. Pri veľkom probléme sa musí v našom myslení uskutočniť náročný proces. Treba sa zastaviť, zhodnotiť realitu, zbaviť ju negatívnych emócií, prepnúť sa na pozitívne videnie vecí. Uznať, že kríž je veľký, ale pominie. Nebojme sa priznať si i svoju malosť a prosiť o pomoc. Treba zhodnotiť svoje sily a do mnohých vecí neísť. Musíme si udržiavať „duchovnú kondičku“ na povstanie. A aj premýšľať, prečo sa tieto veci dejú, a svoje videnie obohatiť o vyššie princípy. Mali by sme mať plán, ako povstať s Božou pomocou i z toho najhoršieho.

Po Ježišovom kríži nasledovalo jeho zmŕtvychvstanie. Na to nesmieme ani v tých najväčších krížoch zabúdať a pri bolesti musíme myslieť na zmŕtvychvstanie. Nebo nás niečo musí stáť, možno našou krízou sa zaň platí. Zo všetkého sa snažme poučiť a zamyslime sa, či sa to „vďaka“ našej hlúposti neopakuje. Priznajme si, že sem-tam potrebujeme od života aj preventívne „prefackanie“.

Často sme ako Šimon vtiahnutí do problému iných ľudí. Treba mať dobre vyformované svedomie, ktoré našepká, do ktorých ľudských príbehov máme a do ktorých nemáme vchádzať. Pýtajme sa, ako zapadá príbeh, ktorý práve na nás pôsobí, do veľkého príbehu, o ktorom sme hovorili na začiatku.

Svedomie je svätyňa v človeku, kde sa stretá Božie „Ja“ a ľudské „ja“. Ich prepojenie voláme modlitbou. Keď sa Božie vleje do človeka, potom je človek Boží. A vtedy koná podľa správne formovaného svedomia, na ktoré sa môže spoľahnúť. Svedomie povie, ako zasiahnuť pre dobro druhého. Pre toto spojenie s Bohom je dôležité, aby medzi človekom a Bohom nebola vážna prekážka, napríklad nejaký zlý návyk, hriech, predsudky a podobne.

Praktické aspekty pokánia

Cirkev vyzýva svojich veriacich, aby si z tohto času spravili akoby duchovné cvičenia. Spočíva to v tom, že úsilie meditácie a modlitby treba podporiť aj úsilím osobného umŕtvovania. Miera tohto umŕtvovania je okrem požadovaného minima ponechaná na slobode a veľkodušnosti jednotlivca. Dobre prežitý pôst pripraví človeka na autentické a hlboké osobné obrátenie, aby sa mohol zúčastniť na najväčšom sviatku roku - na Nedeli zmŕtvychvstania Pána.

Čo je pokánie a ako sa vyjadruje?

Slovo pokánie pochádza z latinského slova penitentia, čo je preklad gréckeho slova metanoia, čo v Biblii znamená obrátenie (duchovná premena) hriešnika. Označuje celý rad vnútorných a vonkajších činov zameraných na nápravu spáchaného hriechu a stav vecí, ktoré z toho pre hriešnika vyplývajú. Doslova ide o zmenu života, čo hovorí o skutku hriešnika, ktorý sa vracia k Bohu po tom, čo sa mu odcudzil, alebo o neveriacom, ktorý dosiahne vieru.

„Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať veľmi rozmanitým spôsobom. Písmo a otcovia zdôrazňujú najmä tri formy: pôst, modlitbu a almužnu, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným. Okrem úplného očistenia, ktoré spôsobuje krst alebo mučeníctvo, uvádzajú ako prostriedky na odpustenie hriechov úsilie zmieriť sa so svojím blížnym, slzy pokánia, starostlivosť o spásu blížneho, orodovanie svätých a činorodú lásku, ktorá „zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8).“ (KKC, č. 1434)

Povinnosti katolíka v pôstnom období

Katolíci musia dodržiavať cirkevný príkaz pôstu a zdržiavania sa od mäsa (Kompendium katechizmu 432: v dňoch ustanovených Cirkvou), ako aj spoveď a každoročné prijímanie. Pôst spočíva v zjedení iba jedného jedla denne, hoci ráno a v noci sa môže jesť o niečo menej ako zvyčajne. Okrem prípadu choroby. Zákon pôstu zaväzuje všetkých plnoletých až do začatia šesťdesiateho roka života (porovnaj Kódex kánonického práva, Kán. 1252). Zdržiavanie znamená vzdať sa konzumácie červeného alebo bieleho mäsa a jeho derivátov. Zákon zdržiavania zaväzuje tých, ktorí dovŕšili štrnásty rok života (porov. Kán. 1252). „Konferencia biskupov môže bližšie vymedziť zachovávanie pôstu a zdržiavania, ako aj úplne alebo čiastočne zameniť pôst a zdržiavanie za iné formy pokánia, najmä za skutky dobročinnej lásky a cvičenia nábožnosti“ (Kódex kánonického práva, Kán. 1253).

Je to konkrétny spôsob, ktorý nám Cirkev ako Matka navrhuje, aby sme rástli v duchu pokánia. „Ako už u prorokov, Ježišova výzva na obrátenie a pokánie sa nevzťahuje predovšetkým na vonkajšie skutky, na „vrece a popol“, na pôsty a umŕtvovania, ale na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie. Bez neho skutky pokánia zostávajú neplodné a klamné; naproti tomu vnútorné obrátenie pobáda k tomu, aby sa tento postoj prejavil vo viditeľných znakoch, v úkonoch a skutkoch pokánia“ (KKC, č. 1430).

Prehľad pôstnej disciplíny na Slovensku:

Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať veľmi rozmanitým spôsobom. Písmo sv. i Otcovia zdôrazňujú zvlášť tri spôsoby: pôst, modlitba, almužna, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k druhým. Čítanie Písma Sv., modlitba liturgie hodín a Otčenáša, každý úprimný úkon bohopocty alebo zbožnosti v nás oživuje ducha obrátenia a kajúcnosti a prispieva k odpusteniu našich hriechov.

tags: #pokanie #krizova #cesta