Kresťanské srdce upevnené v Duchu Svätom

Vatikán, 19. mája 2014 - Pápež František počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty zdôraznil, že kresťan má mať srdce upevnené v Duchu Svätom, a nie srdce, ktoré preskakuje z jednej strany na druhú. V homílii sa zameral na svätého Pavla, ktorý bol schopný evanjelizovať „non-stop“, pretože jeho srdce čerpalo vytrvalosť a pevnosť z Ducha Svätého.

Svätý Otec sa pýtal: Ako je na tom naše srdce? Vyšiel z prvého čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 14, 5-18), kde môžeme obdivovať evanjelizačnú horlivosť svätého Pavla, ktorý mal srdce pevné, ale v neustálom pohybe. Apoštol pohanov prichádza do Ikónia, kde sa ho pokúsili zabiť, ale nesťažuje sa na to. Ide evanjelizovať ďalej do oblasti Lykaónie a v mene Pána tam uzdravuje ochrnutého. Stalo sa, že pohania, ktorí videli tento zázrak, si mysleli, že Pavol a Barnabáš, ktorý ho sprevádza, sú bohovia Jupiter a Merkúr, ktorí zostúpili na Zem. Pavol sa snažil presvedčiť ich, že sú obyčajní smrteľní ľudia ako oni.

Pápež sa následne opýtal: Kde mal Pavol ukotvené srdce, aby urobil toľko zmien v krátkom čase a konfrontoval sa s toľkými situáciami správnym spôsobom? V evanjeliu (Jn 14, 21-26) nám Ježiš hovorí, že Duch Svätý, poslaný od Otca, nás naučí všetkému a pripomenie nám všetko, čo on povedal. Srdce svätého Pavla je teda zakotvené v Duchu Svätom, v tomto dare, ktorý nám poslal Ježiš. A každý z nás, ak chceme nájsť pevnosť v našom živote, musí ísť k nemu. On je v našich srdciach, dostali sme ho v krste. Duch Svätý nám dá silu, dá nám túto pevnosť, aby sme napredovali v našom živote uprostred mnohých okolností.

Ježiš nám hovorí dve veci o Duchu Svätom: ‚Naučí vás všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.‘ A práve toto sa stalo so sv. Pavlom: Naučí ho a pripomenie mu posolstvo spásy.

„Na základe tohto príkladu sa môžeme pýtať: ako je to s mojím srdcom? Je to srdce, ktoré akoby tancovalo zo strany na stranu, ktoré vyzerá ako motýľ, ktorý je teraz tu, ale je neustále v pohybe? Je to srdce, ktoré sa ľaká premenlivosti života, skrýva sa a bojí sa vydávať svedectvo o Ježišovi Kristovi? Je to srdce statočné, alebo srdce, ktoré má veľa strachu a vždy sa snaží ukryť? O čo je naše srdce ustarostené? Čo je tým pokladom, na ktorý je naše srdce naviazané? Je to srdce upäté na stvorenia, na problémy, ktoré máme všetci?

„Nechám sa každou z udalostí unášať, alebo pristupujem k nim s pevným srdcom, ktoré vie, kde je? Jedine Duch Svätý dá pevnosť našim srdciam. Osoží nám uvedomiť si, že máme krásny dar, ktorý nám zanechal Ježiš, Ducha sily, rady, ktorý nám pomáha napredovať uprostred každodenných udalostí. Urobme dnes toto cvičenie a opýtajme sa, aké je naše srdce, či je pevné, alebo nie? A ak je pevné, kde je ukotvené? Vo veciach, alebo v Duchu Svätom?

Svätý Otec v príhovore pripomenul sté výročie narodenia zakladateľa asociácie „Tichí pracovníci kríža“, blahoslaveného Luigiho Novareseho, kňaza, ktorý miloval kríž a Krista, a ktorý bol horlivým apoštolom chorých a trpiacich. Ako povedal, citlivým na ľudskú bolesť ho urobila osobná skúsenosť utrpenia. Preto založil „Centrum dobrovoľníkov utrpenia“, ktoré dodnes pokračuje v jeho diele.

Svätý Otec v tejto súvislosti citoval Ježišove slová «Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení» (Mt 5,4). „Niekto plače, pretože nemá zdravie, iný preto, že je sám alebo nepochopený... Dôvodov pre bolesť je veľa. Ježiš zakúsil v tomto svete utrpenie a poníženie. Zozbieral ľudské bolesti, niesol ich na svojom tele, pocítil ich až do špiku kosti jednu po druhej. Poznal každý druh súženia, morálne i fyzické.

„Naozaj existujú správne a nesprávne spôsoby prežívania bolesti a utrpenia. Jedným z nesprávnych postojov je prežívať bolesť pasívne, ísť zo zotrvačnosti a rezignovať. Ani rebelujúca reakcia a odmietanie nie je správnym postojom. Ježiš nás učí prežívať bolesť prijímaním reality života s dôverou a nádejou, vnášajúc lásku k Bohu a k blížnemu aj do utrpenia. Práve tomuto učil blahoslavený Luigi Novarese, poznamenal Svätý Otec.

Sprevádzajúc pacientov a ľudí so zdravotným postihnutím, viedol ich k tomu, aby urobili svoje utrpenie hodnotou a zapojili ho do apoštolátu, prijímajúc ho s vierou a láskou k druhým. Vždy hovorieval, že „chorí sa musia cítiť byť autormi ich vlastného apoštolátu“.

„Chorý človek, osoba so zdravotným postihnutím, sa môže stať podporou a svetlom pre iných chorých, a tým premeniť prostredie, v ktorom žije. S touto charizmou ste darom Cirkvi. Vaše utrpenie je tak ako rany Ježiša na jednej strane pohoršením, prekážkou k viere, na druhej strane sú previerkou viery, znamením, že Boh je láska, je verný, milosrdný, je utešiteľom. Zjednotení so vzkrieseným Kristom ste «aktívnym a zodpovedným subjektom diela evanjelizácie a spásy». (Christifideles laici, 54). Povzbudzujem vás, aby ste boli blízko trpiacim vašich farností, ako svedkovia vzkriesenia. Takto obohatíte Cirkev a budete spolupracovať na poslaní pastierov, modlitbou a ponúkaním svojho utrpenia za nich.

16. mája 2014 pápež František povedal, že pre poznanie Ježiša nestačí len štúdium, nestačia myšlienky, ale je potrebné modliť sa k nemu srdcom, oslavovať a napodobňovať ho. Znovu pozval k čítaniu evanjelia, ktoré je neraz plné prachu, pretože nikdy nebolo otvorené.

Komentujúc Ježišovo konštatovanie z evanjelia (Jn 14, 1-6) «Ja som cesta, pravda a život» poznamenal, že najdôležitejšou činnosťou v našom živote je spoznávať Ježiša. Ako ho môžeme spoznať? Treba veľa študovať. Áno, to je pravda, musíme študovať Katechizmus, ale samotné štúdium nestačí na to, aby sme spoznali Ježiša. Niektorí si mysleli, že čisto cez myšlienky dospejú k poznaniu Ježiša.

„Samotné myšlienky nedávajú život a kto ide touto cestou izolovaných myšlienok, skončí v bludisku a nevymotá sa z neho! Preto od počiatku Cirkvi existujú herézy. Heréza znamená pokúsiť sa pochopiť čisto našou mysľou a naším svetlom, kto je Ježiš. Jeden veľký anglický spisovateľ povedal, že heréza je myšlienka, ktorá sa zbláznila. Je to tak! Keď sú myšlienky izolované, zblázni sa.

„Prvé dvere: modliť sa k Ježišovi. Vedzte, že štúdium bez modlitby nie je na nič. Modlite sa k Ježišovi, aby ste ho lepšie spoznali. Veľkí teológovia robia teológiu na kolenách. Modliť sa k Ježišovi! A štúdiom spojeným s modlitbou sa k nemu o kúsok priblížime. Bez modlitby však Ježiša nikdy nespoznáme!

Druhými dverami je oslava Ježiša. Modlitba nestačí, je nevyhnutná radosť zo slávenia. Oslavovať Ježiša v jeho sviatostiach, pretože tam nám dáva život, silu, pokrm, útechu, zmluvu, dáva nám poslanie. Bez slávenia sviatostí nespoznáme Ježiša. Toto je vlastné Cirkvi: Slávenie.

Treťou bránou je napodobňovanie Ježiša. Zobrať do rúk evanjelium. „Prejsť cez tieto tri brány znamená vstúpiť do Ježišovho tajomstva“- pokračoval Svätý Otec. Iba keď sme schopní vstúpiť do jeho tajomstva, môžeme spoznať Ježiša. Ale nemusíme mať strach vstúpiť do Ježišovho tajomstva. Toto znamená modliť sa, sláviť a napodobňovať.

„Môžeme dnes počas dňa premýšľať o tom, ako je to s bránou modlitby v mojom živote, ale modlitby srdca, nie modlitby papagája! Ako mi ide modlitba srdca? Ako je to s kresťanským slávením v mojom živote? A ako s napodobňovaním Ježiša v mojom živote? Ako by som ho mal napodobňovať? Naozaj si nespomínaš? Pretože kniha Evanjelia je plná prachu, pretože ju nikdy neotvoríš! Zober do rúk knihu Evanjelií, otvor ju a zistíš, ako napodobňovať Ježiša!

Neexistuje kresťan bez Cirkvi, kresťan, ktorý kráča sám, pretože aj Ježiš kráčal cestou spolu so svojím ľudom, povedal pápež František.

Vychádzajúc z prvého čítania (Sk 13, 13-25) Svätý Otec vysvetlil, že keď apoštoli ohlasovali Ježiša, nezačali od neho, ale dejinami národa. V skutočnosti Ježiša nemožno pochopiť bez tejto histórie, pretože on je jednoducho zavŕšením tohto príbehu, okolo neho sa tento príbeh odohráva. Takže nemožno hovoriť o kresťanovi mimo tohto Božieho ľudu. Kresťan nie je osamotená monáda, ale patrí k ľudu, k Cirkvi.

„Kresťana nemožno chápať osamotene, rovnako ako nemožno pochopiť Ježiša Krista osamotene. Ježiš Kristus nespadol z neba ako hrdina, ktorý prichádza, aby nás zachránil. Nie. Ježiš Kristus má dejiny. A môžeme povedať, a je to pravda, že aj Boh má dejiny, pretože chcel kráčať s nami. A nemôžeme pochopiť dejiny bez Ježiša Krista. Takže kresťan bez histórie, kresťan bez ľudu, kresťan bez Cirkvi nie je skutočný kresťan.

V nedeľu 18. mája bolo Námestie sv. Petra doslova nabité. Podľa oficiálneho odhadu okolo 50-tisíc veriacich sa prišlo pomodliť spolu so Svätým Otcom a vypočuť si jeho príhovor. Pápež František sa objavil v okne Apoštolského paláca so svojím typickým úsmevom.

Dnes nám čítanie zo Skutkov apoštolov ukazuje, že aj v prvotnej Cirkvi sa objavili prvé napätia a prvé nezhody. V živote sa konflikty vyskytujú. Problém je v tom, ako sa k nim postavíme. Do tej chvíle bola jednota kresťanskej komunity uľahčovaná príslušnosťou k jedinému národu a kultúre, tej židovskej. No keď sa kresťanstvo, ktoré je podľa Ježišovej vôle určené všetkým národom, otvára gréckemu kultúrnemu prostrediu, stráca túto homogénnosť a povstávajú prvé ťažkosti.

V tej chvíli sa začína medzi ľudí vtierať nespokojnosť, ponosovanie, kolujú reči o protekciách a nerovnom zaobchádzaní. Všetko toto sa stáva v našich farnostiach... A tak zoči-voči tomuto konfliktu apoštoli berú situáciu do svojich rúk: zvolajú stretnutie, ktoré je rozšírené aj na učeníkov, a spoločne o otázke diskutujú, a to všetci. Problémy sa v skutočnosti neriešia predstieraním, že nejestvujú! A táto úprimná konfrontácia medzi pastiermi a ostatnými veriacimi je pekná. Dospievajú teda k rozdeleniu úloh. Apoštoli dávajú návrh, ktorý všetci prijímajú: oni sa budú venovať modlitbe a službe slova, kým siedmi muži, diakoni, sa postarajú o službu pri stoloch pre chudobných.

Títo siedmi neboli vyvolení ako odborníci v organizačných veciach, ale ako mužovia čestní a dobrej povesti, plní Ducha Svätého a múdrosti. A takto sa od nespokojnosti, sťažovania sa, od rečí o protekciách a nerovnom zaobchádzaní dospieva k riešeniu. Vzájomnou konfrontáciou, diskusiou a modlitbou - takto sa riešia konflikty v Cirkvi. V konfrontácii, diskusii a modlitbe. S istotou, že klebety, závidenie a žiarlivosť nemôžu nikdy priviesť ku svornosti, k súladu alebo k pokoju.

Aj v tomto prípade ten, kto korunoval toto porozumenie, bol Duch Svätý. A toto nám dáva pochopiť, že keď sa zveríme Duchu Svätému, aby nás viedol, on nás privádza k harmónii, jednote a rešpektovaniu rozličných darov a talentov.

Pápež František pripomenul, že zabezpečenie mierového vývoja a spravodlivosti v ľudskej rodine je konečným cieľom diplomacie. Mier sa nedosahuje raz a navždy, ale vyžaduje si od nás, aby sme sa oň znovu a znovu usilovali, v každej generácii, a to riešením problémov, ktoré prináša každá epocha.

„Pri pohľade na výzvy, ktoré je potrebné v našej dobe naliehavo riešiť pre budovanie pokojnejšieho sveta, by som chcel upozorniť na dve: obchodovanie so zbraňami a nútenú migráciu. Všetci hovoria o mieri, všetci tvrdia, že ho chcú, ale žiaľ šírenie zbraní všetkého druhu vedie opačným smerom. Obchod so zbraňami má za následok, že sa komplikuje a vzďaľuje riešenie konfliktov, a to tým viac, že spomenutý obchod sa rozvíja a uskutočňuje do značnej miery ilegálne.

Ďalšou výzvou k pokoju, ktorá je pred našimi očami, a ktorá má žiaľ v niektorých oblastiach a v niektorých okamihoch charakter skutočnej ľudskej tragédie, sú nútené migrácie. Ide o veľmi zložitý jav, a treba uznať značné úsilie zo strany medzinárodných organizácií, štátov, sociálnych síl, ako aj náboženských komunít a neziskového sektora, v snahe civilizovane a organizovane odpovedať na najkritickejšie aspekty, na nepredvídané okolnosti, na situácie najväčšej núdze. Ale aj tu sme si vedomí, že sa tu nemôžeme obmedziť len na zásahy v urgentných situáciách. Tento jav sa už prejavil v celej svojej šírke a so svojím charakterom takpovediac epochálneho rozmeru.

V tejto oblasti môžeme sledovať navzájom opačné skúsenosti. Na jednej strane nádherné príklady ľudskosti, stretnutia, pohostinného prijatia; jednotlivci a rodiny, ktorým sa podarilo vymaniť sa z nehumánnej reality a znovu objavili dôstojnosť, slobodu, bezpečnosť. Na druhej strane sú tam žiaľ príbehy, ktoré nás nútia plakať a hanbiť sa. Fenomén nútenej migrácie je úzko prepojený s konfliktami a vojnami, a teda aj s problémom šírenia zbraní, o ktorom som hovoril predtým. Sú to rany sveta, ktorý je naším svetom, v ktorom nám Boh dal dnes žiť a vyzýva nás, aby sme boli zodpovední za našich bratov a sestry, aby nebola narúšaná dôstojnosť nijakej ľudskej bytosti.

Bolo by absurdným rozporom hovoriť o pokoji, rokovať ohľadom mieru, a zároveň podporovať alebo pripúšťať obchodovanie so zbraňami.

Na záver, pápež František vyzval k osobitnej modlitbe za obete povodní, ktoré zasiahli Balkán, pričom zničili rozsiahle oblasti najmä v Srbsku a Bosne. Svätý Otec ďalej pripomenul osobnosť nového blahoslaveného biskupa Antona Ďurčoviča (Durcovici), ktorý bol blahorečený v Rumunskom Jaši (Iaşi) ako mučeník pre vieru: „Tento horlivý a odvážny pastier bol prenasledovaný rumunským komunistickým režimom a zomrel vo väzení, hladom a smädom, v roku 1951.

Povzbudzujem dobrovoľnícke združenia, ktoré prišli sláviť Deň onkologicky chorých. Modlím sa za vás, za chorých a za rodiny.

tags: #jezis #stretava #samaritanku