Sixtínska kaplnka, známa aj ako Sixtova kaplnka, je sakrálna stavba vo Vatikáne, ktorú dal postaviť pápež Sixtus IV. Je súčasťou Apoštolského paláca a patrí k najznámejším a turistami najvyhľadávanejším miestam v Ríme. Kaplnka je súčasťou prehliadkovej expozície Vatikánskych múzeí.
Sixtínska kaplnka predstavuje z historického a umeleckého hľadiska jednu z najvýznamnejších častí pápežského paláca vo Vatikáne. Postaviť ju dal pápež Sixtus IV., ktorý mal veľký podiel na urbanistickej obnove Ríma (odtiaľ názov Sixtínska). Začiatok výstavby bol okolo roku 1475 a dokončená bola v roku 1480.
Mnohým veriacim je známa ako miesto, kde sa konajú konkláve, zasadania kardinálov, ktorí volia nového pápeža. Kaplnka v súčasnosti okrem toho, že tvorí súčasť prehliadkovej trasy návštevníkov Vatikánskych múzeí, je živým sakrálnym priestorom.
Pohľad na strop Sixtínskej kaplnky.
Architektúra a výzdoba
Z architektonického hľadiska je Sixtínska kaplnka pomerne jednoduchou stavbou. Rozľahlá pravouhlá sieň má dĺžku 40,23 m a šírku okolo 13,5 m. Klenba s nepravidelne rozmiestnenými lunetami sa dvíha do výšky 25 metrov. Po oboch pozdĺžnych stenách je po šiestich oknách. Interiér o rozlohe 1000 m2 je zdobený freskami. Posvätnosť tohto miesta mali umocniť architektonické prvky ranokresťanského obdobia.
Fresky na stenách
Na obidvoch bočných stenách je po šesť veľkých freskových obrazov s výjavmi zo života Ježiša Krista (na pravej strane) a Mojžiša (na ľavej strane), maľovaných v rokoch 1481-1482. Práce na nástenných maľbách trvali sotva jedenásť mesiacov. Maliari povolaní do Ríma najprv vytvorili vzorky fresiek, ktoré boli z umeleckého, ale aj z liturgického hľadiska podrobené odbornému preskúmaniu pápežom ustanovenou komisiou. Obrazový program kaplnky obsahoval cyklus scén zo Starého a z Nového zákona o živote Mojžiša a Krista.
Výzdoba kaplnky bola zadaná pápežom Sixtom IV. vtedajším najväčším florentským umelcom a vo výtvarnom odbore to bola prvá veľká zákazka. Vyhotovené boli v rokoch 1481-1482. Pravouhlé plochy na bočných stenách sú pokryté maľbami, ktoré vytvorili Sandro Botticelli, Cosimo Rosselli, Piero di Cosimo, Ghirlandaio, Luca Signorelli, Pinturicchio. Dvanásť malieb znázorňuje výjavy zo Starého a Nového zákona.
Nástenné fresky tlmočia príbehy Mojžiša a Ježiša Krista prostredníctvom diel, ktoré sú navzájom prepojené podľa ikonografického plánu daného Sixtom IV. Výtvarné scény začínali pri oltárnej stene a o polstoročie ustúpili Michelangelovmu dielu, ktorého pozval pápež ozdobiť Sixtínsku kaplnku.
Michelangelov strop
Výzdobou stropnej klenby Sixtínskej kaplnky bol počas pontifikátu pápeža Júlia II., ktorý rád podporoval umenie, poverený Michelangelo. Na strope bola dovtedy zobrazená modrá obloha posiata hviezdami. Na strope bola dovtedy zobrazená modrá obloha posiata hviezdami. Michelangelo maliarstvo až tak neobľuboval a o technikách fresky nič nevedel. O maľbe hovoril ako o menejcennej voči sochárstvu, olejomaľbou opovrhoval a keď už, tak sa mu maľba páčila čím viac sa podobala soche.
Nástropnu maľbu začal Michelangelo realizovať pravdepodobne v roku 1508 (údaje sa rozchádzajú, podľa niektorých zdrojov až v januári 1509) a dokončená bola v roku 1512. Umelec pracoval na výzdobe celkom sám za veľmi ťažkých podmienok. Práca bola psychicky i fyzicky veľmi náročná a po celý čas zápasil s veľkou únavou. Počas tvorby musel ležať v polotme na chrbte (štyri a pol roka), farby mu stekali do očí, v kaplnke jedával i spával. Medzi Michelangelom a pápežom Júliom II. prebiehali neustále spory. Michelangelo narážal na neuveriteľnú náladovosť pápeža i jeho námietky proti umelcovým predstavám o stvárnení biblických motívov.
Hlavnou témou výzdoby Sixtínskej kaplnky sa stalo Stvorenie sveta, človeka a jeho hriešny pád. Začína sa od oltárnej strany „Stvorením sveta“ a končí pri vstupe „Noemovým príbehom“. Cyklus Michelangelo vylíčil v epizódach a pripojil jednotlivé postavy z iných súvislostí - starozákonných prorokov, staroveké sibyly, Ježišových predkov a nahých mládencov, tzv. „ignudi“.
V otázke vyrovnávania veľkostí bral umelec vopred do úvahy zväčšujúca sa vzdialenosť. Postavy umiestnené bližšie k oltáru (ďalej od pozorovateľa) sú znázornené vo väčšej veľkosti, aby boli lepšie rozpoznateľné. Scény s mnohými figúrami z Noemovho príbehu sú umiestnené nad vstupný priestor, zatiaľ čo obrazy s málo postavami umiestnil do vzdialenejšej časti, bližšie k oltáru.
Maliarsku výzdobu rozmerného stropu vyriešil Michelangelo v duchu sochárskej imaginácie. Strop si rozdelil iluzórnou architektúrou, pre ktorú boli dopredu dané klenbové polia s príslušnými lunetami. Hlavnou témou výzdoby Sixtínskej kaplnky sa stalo Stvorenie sveta, človeka a jeho hriešny pád.
Posledný súd
Umeleckým a ideovým vyvrcholením interiérovej výmaľby kaplnky je Michelangelova freska Posledný súd na čelnej (západnej) stene. Prípravné práce začal Michelangelo na príkaz pápeža Klementa VII. Po odhalení Posledného súdu v roku 1541 sa proti dielu zdvihli početné hlasy.
V roku 1535 bol Michelangelo povolaný pápežom Pavlom III. znova do Ríma ako hlavný architekt, sochár a maliar. Neskôr bol umelec poverený výzdobou oltárnej steny v Sixtínskej kaplnke. Na čelnú stenu namaľoval výjav „Posledný súd“.
Detail z fresky Posledný súd.
Umelecký kontext
Sixtínska kaplnka a Posledná večera patria medzi najznámejšie umelecké diela renesancie. Hoci obe diela vznikli v období renesancie a vytvorili ich geniálni umelci, existujú medzi nimi zásadné rozdiely.
Renesancia, v širšom zmysle znamenajúca obrodenie (znovuzrodenie), je v užšom zmysle sloh medzi gotikou a barokom. Renesanciou začína novovek. Je to obdobie revolučných premien v myslení, v poznávaní sveta, obdobie technických vynálezov, obdobie vzniku a rozvoja prírodných vied (matematika, fyzika, optika), ktoré ovplyvnili aj rozvoj výtvarného umenia.
Florencia je mesto umenia, módy, histórie a skvelého jedla. Spája v sebe všetky prvky Toskánska a je jeho pomyselnou vstupnou bránou. Ponúka však nespočetné množstvo atrakcií, od historických kostolov až po krásne mestské parky a historické štvrte.
Miláno je podceňované veľkomesto, ktoré je známe najmä ako metropola módy. Ponúka však nespočetné množstvo atrakcií, od historických kostolov až po krásne mestské parky a historické štvrte.
Pre lepšie pochopenie rozdielov medzi týmito dvoma dielami, pozrime sa na nasledujúcu tabuľku:
| Kritérium | Posledná večera | Sixtínska kaplnka |
|---|---|---|
| Umelec | Leonardo da Vinci | Michelangelo Buonarroti |
| Technika | Freska (a secco) | Freska (buon fresco) |
| Umiestnenie | Santa Maria delle Grazie, Miláno | Vatikán |
| Rozmery | 4,6 m x 8,8 m | 40,9 m x 13,4 m (celá kaplnka) |
| Téma | Posledná večera Ježiša Krista s apoštolmi | Biblické scény zo Starého zákona (strop), Posledný súd (oltárna stena) |
| Štýl | Renesančný, dôraz na emócie a realizmus | Renesančný, dôraz na monumentalitu a anatomickú presnosť |
Sixtínska kaplnka je viac ako len budova; je to miesto, kde sa stretáva umenie, história a náboženstvo. Jej fresky sú svedectvom ľudskej kreativity a duchovnosti, ktoré pretrvávajú stáročia.