Pôda hrala dôležitú úlohu v rímskej politike. Od prvého storočia pred Kr. velitelia kupovali lojalitu svojich mužov a politici priazeň od ľudí prostredníctvom distribúcie pôdy. Preto existuje niekoľko pokusov o agrárne reformy v politickom živote Ríma v prvom storočí pred Kr.
Vysvetlenie rímskeho panteónu
Rímski velitelia a politici ovplyvňovali rímske občianstvo štedrosťou a svojich mužov si pripútavali darmi. Súčasťou kupovania priazne bolo prerozdeľovanie pôdy. Práve tá sa stala od Gaia Maria najsilnejším putom medzi veliteľmi vojsk a ich mužmi.
Ešte iný rozmer dal pôde Caesar. Ten ju dokázal využívať nielen pri upevňovaní svojho vzťahu s vojakmi, ale vedel si ňou zvyšovať i svoj politický kapitál a ovplyvňovať život priamo v Ríme. Appiános tiež opisuje ako Caesar za svojho konzulátu predniesol pozemkovú reformu a získal si ňou veľké množstvo ľudí.
Neznámy autor Africkej vojny, ktorou nadviazal na Caesarove Zápisky spomína, že Caesar vsádzal na pozemkovú kartu i v Afrike. Predpokladal, že africkí Getuli k nemu prebehnú z nepriateľského vojska, lebo ich otcovia slúžili u Gaia Maria a dostali od neho do daru polia a pozemky. Darcovia pozemkov tak mohli rátať s dlhodobou lojalitou.
Brutus zdôrazňuje, že muži dostali pôdu od štátu a nie od Caesara. Brutus tiež už zosnulému Caesarovi vyčítal, že Caesar rozdelil pôdu, ktorú zabral italskému obyvateľstvu, čím dostal vojakov do pasce a spravil z nich svojich prisluhovačov a komplicov, lebo s ním zostali spojení pre strach z vyhnaného obyvateľstva, ktoré na pôde pôvodne sídlilo.
Na základe tohto všetkého videl Appiános v rozdeľovaní pôdy nástroj politických machinácií a nakoniec i jeden z dôvodov rozpadu republiky. Zatiaľ čo Caesarovi nepriatelia rozkrikovali, že Caesar si zabezpečuje mužov tým, že z nich robí svojich spolupáchateľov, keď ich usadzuje v kolóniách spolu s obyvateľstvom, ktorému pôdu zobral, Caesar sám podľa Appiána tvrdil opak.
Sám Caesar je v súvislosti s agrárnou politikou známy hlavne pre svoj agrárny zákon z roku 59 pred Kr. No pôda neprestala byť súčasťou jeho agendy ani po reforme, a hlavne, bola ňou i pred ňou. Správy o Caesarových krokoch v agrárnej politike pred jeho konzulátom sú však pomerne rozporuplné a nie je jasné, ktoré kroky vlastne možno bezpečne Caesarovi pričítať.
Rullov návrh agrárnej reformy
Koncom roka 64 pred Kr., keď nastupovali noví tribúni ľudu do úradu, navrhol jeden z nich ďalekosiahlu pozemkovú reformu. Bol to inak pomerne neznámy Publius Servilius Rullus, ale jeho návrh by priniesol hlboké štrukturálne zmeny v držbe pôdy, demografii mesta a jeho sociálnej skladbe.
Vo viac ako štyridsiatich paragrafoch navrhoval zriadenie desať člennej komisie, zloženej z mužov, ktorí mohli byť zvolení do funkcie iba v prípade, že boli v meste a volilo ich sedemnásť vylosovaných tribuí z celkového počtu 35-tich. Títo decemvirovia zaštítení na päť rokov prétorskou mocou mali zakladať po celej ríši kolónie a usádzať v nich rímskych občanov.
Mali tiež prerozdeliť predchádzajúcimi pozemkovými reformami nedotknuté štátne majetky ager Campanus a campus Stellatis. Na prvom z nich malo byť usídlených 5000 kolonistov, z ktorých mal dostať každý po desiatich jutrách pôdy a na druhom po dvanástich jutrách. Keďže by ager publicus nestačil, museli Rimania ďalšiu pôdu prikúpiť.
Aby decemviri získali financie mohli predávať štátnu pôdu a majetky, ktoré Rimania získali mimo Itálie od roku 88 pred Kr. Mohli tiež zdaniť štátnu pôdu mimo Itálie a zisky z nej využívať. Mohli použiť i korisť z vojenských ťažení, pokiaľ nebola táto odovzdaná do aeraria alebo nebola použitá na výstavbu.
Šírka a význam navrhnutých zmien hovoria jasnou rečou. Pôda sa mala stať opäť politikom a ľudia, ktorí stáli za Rullom, ju chceli využiť pre svoje ciele. To, že za Rullom stáli významní populári, prezrádza Cicero, nikoho však konkrétne nemenuje.
Mnohí moderní autori za ním hľadali Caesara a Crassa. Podľa Cicerona totiž boli za zákonom tí istí ľudia, ktorí boli v roku 65 pred Kr. za prevzatie Egypta Rímom. Crassus sa mal podľa Plútarcha pokúsiť o prevzatie Egypta v roku 65 pred Kr., keď bol cenzorom.
Podľa Matthiasa Gelzera si obaja, Crassus i Caesar, pripravovali návrhom pôdu pre návrat Pompeia z východu, kde Rimania dlho viedli boje s Mithridatom. Zákonom by Pompeiovi zabrali pôdu, ktorú on plánoval pre svojich veteránov, čím by Pompeius stratil dôležité body u svojich mužov. Okrem toho by Ceasar a Crassus získali rozdelením pôdy rozsiahlu klientelu, ktorú mohli použiť proti Pompeiovi i vojensky.
Podľa neho Crassus a Caesar spolupracovali v celej druhej polovici šesťdesiatych rokov. Caesar sa pridal ku Crassovi, lebo potreboval silného spojenca. Obaja tak boli podľa Warda i za Rullovým zákonom a ak by prešiel, mohli jeho prostredníctvom manipulovať Pompeiom a vydierať ho pôdou pre jeho veteránov.
V prospech Caesarovej účasti medzi iniciátormi návrhu sa vyjadril Graham Sumner, ktorý však spochybnil Crassovu účasť, ako i to, že by Caesar návrhom mieril proti Pompeiovi, ako to predpokladali starší autori. Podstatný argument videl i v tom, že návrh prichádza práve vo chvíli, keď sa Pompeiov návrat blížil, čo podľa Gruena potvrdzovalo, že návrh je určený hlavne v jeho prospech.
K vyššie spomínaným argumentom ohľadom Caesarovej účasti ešte môžeme pridať význam mariovskej legendy v počiatkoch Caesarovej politickej kariéry. Nadväznosťou na Maria sa Caesar napojil na tradíciu, ktorá mu poskytovala ohromný manévrovací priestor pri ovplyvňovaní ľudu a robila z neho, i napriek jeho patricijskému pôvodu, jedného z najpoprednejších vodcov populárov.
Po Sullovej smrti Caesar opäť otvorene viedol politiku populárov, keď ako schopný rečník napádal obžalobami optimátov, podporoval obnovenie tribúnskej moci, zastával sa mariovcov a ľud si získaval usporadúvaním hostín. Vítanou príležitosťou k mariovskej kampani preňho bola smrť Mariovej ženy a Caesarovej tety Iulie.
No spomienka na Maria mala v Ríme ešte jeden rozmer. Marius zanechal stopu i v hospodárskom živote mesta a ríše usadzovaním veteránov. Práve od Maria sa rímsky velitelia trápia so zabezpečovaním pôdy pre svojich mužov a i Marius sám musel túto otázku riešiť.
Rullov návrh sa tak istým spôsobom napája na tradičné prvky populárov. Teda na prvky hospodárskej politiky, v ktorých je badať nadväznosť na mariovskú politiku a propagandu.
Zničenie Jeruzalema a výstavba Aelia Capitolina
Prebiehajúce veľkonočné obdobie je vhodným časom pripomenúť si zabudnuté kresťanské dejiny Jeruzalema - mesta, po ktorom kráčali nohy Bohočloveka. Sám Ježiš Kristus predpovedal zničenie Jeruzalema a zničenie Jeruzalemského chrámu. Židia sa po celý čas, čo boli podrobení Rimanmi, voči ich nadvláde búrili. Všetko vyvrcholilo v roku 66 po Kr. veľkým všeobecným povstaním proti rímskej správe.
Židia sa po celý čas, čo boli podrobení Rimanmi, voči ich nadvláde búrili. Všetko vyvrcholilo v roku 66 po Kr. veľkým všeobecným povstaním proti rímskej správe.
Podľa židovského historika tých čias, Jozefa Flavia, bolo Sväté mesto tak zničené, „že nezostalo nič, čo by tých, čo tam prišli, presvedčilo, že Jeruzalem bol niekedy obývaný“. Ďalších 70 rokov prebývali v ruinách miesta, kde stál kedysi Jeruzalem, rímski legionári. No nielen oni. Portál The Collector pokračuje, odvolávajúc sa na Eusebiove Cirkevné dejiny:
„Čoskoro po roku 70 sa kresťania vrátili do Jeruzalema a zjavne pokračovali v stretávaní sa v „Kostole apoštolov“ na hore Sion neďaleko rímskeho vojenského tábora.“
Avšak na rozdiel od iných zaniknutých miest plánovali cisári toto mesto obnoviť. Presný dôvod nie je dodnes istý. Jedna z teórií hovorí, že to kresťanstvo im už natoľko nedávalo spávať, že ho chceli ponížiť tým, že na miestach spojených s Kristom postavia pohanské chrámy. Ježiša postupne plánovali začleniť do svojho panteónu a kresťanstvo, rozmáhajúce sa vo všetkých častiach ríše, tak postupne otupiť a rozložiť.
Do obnovy Jeruzalema sa tak pustil predovšetkým cisár Hadrián okolo roku 130. Mesto dostalo nový rímsky - a pohanský - ráz. Prvou zmenou bolo, že mesto nieslo nový názov - z Jeruzalema sa stala Aelia Capitolina, názov odkazujúci na rodinu cisára Hadriána, ako aj na boha Jupitera.
V centre Aelie Capitoliny bolo rímske fórum a predovšetkým veľký Jupiterov chrám. Svätyňa bola rozostavaná na mieste pôvodného Jeruzalemského chrámu. Aj na ďalších miestach spojených s Ježišovým účinkovaním mali vyrásť alebo vyrástli pohanské novostavby a sochy.
Cisárove plány na obnovenie mesta však predovšetkým rozzúrili Židov, ktorí v Judei stále prebývali. Na ich čelo sa postavil Šimon Bar Kochba, ktorý o sebe vyhlasoval, že je sľúbený Mesiáš a prišiel, aby konečne oslobodil Židov spod rímskej nadvlády. Jeho revolta však mala presne opačný účinok: nielenže bol Šimon Bar Kochba chytený a popravený, ale jeho revolta spôsobila, že Rimania v roku 135 definitívne vyhnali Židov z Judey.
Judejské mestá boli opäť vyľudnené a tentoraz až do takej miery, že i historik Cassius Dio poznamenal, že v nich „už len vyjú vlci a hyeny“. Podľa toho istého historika zabili Rimania okolo 580-tisíc Židov. Zostávajúcim zakázali vstup do mesta.
Pre úplnosť ešte možno dodať, že kresťania, dobre si vedomí Ježišových varovaní, sa nezúčastnili ani jedného zo židovských povstaní a preferovali útek do hôr. Kvôli svojmu odmietavému postoju boli zvlášť v čase vystúpenia Bar Kochbu chytaní, mučení a zabíjaní. Nakoniec to však boli oni, kto zostal vo Svätej zemi.
Nielen Judea, ale predovšetkým Jeruzalem začal nadobúdať pomaly, ale isto kresťanský charakter, ako sa kresťania začali vracať z hôr a obnovovať spustnuté mestá, v ktorých už len „vyli vlci a hyeny“.
Duchovné centrum kresťanského sveta
Nasledujúcich 180 rokov mala Aelia Capitolina zmiešaný pohansko-kresťanský charakter. Potom však prišlo k veľkému historickému obratu: k vzostupu Konštantína Veľkého, prvého kresťana na cisárskom tróne. Od tohto obdobia sa mestu prinavracia jeho pôvodné meno - Jeruzalem - stratený status i zašlý lesk a definitívne sa potvrdzuje ako Kristovo mesto.
Konštantín v prvom rade presunul ťažisko moci a prestíže Rímskej ríše zo západu na východ - z Ríma do svojej novozaloženej metropoly, Konštantínopolu. Nové hlavné mesto bolo založené ako prvé skutočne kresťanské mesto - jasný a nespochybniteľný znak víťazstva Krista nad starým pohanským panteónom.
V tomto období - medzi 4. až 6. storočím - bolo v meste postavených množstvo nových a významných kostolov: spomeňme tzv. „Nový kostol Matky Božej“, kostol apoštolov a predovšetkým baziliku Svätého hrobu.
Jeruzalem sa tiež stal významným politickým strediskom novej rímskej provincie Palaestina Prima. Nachádzala sa v ňom relikvia skutočného kríža (ako sa verilo), na ktorom bol ukrižovaný Ježiš Kristus. Profesor Oded Irshai z Hebrejskej univerzity pre noviny The Jerusalem Post vysvetľuje:„Konštantín priviedol Jeruzalem fyzicky späť k životu a ako historickú realitu Ježišovho života spravil z mesta centrum (kresťanského) sveta, čo dnes pokladáme za počiatok kresťanských pútí do Judey.“
Ako zaujímavosť možno dodať, že za prvú kresťanskú pútničku do Svätej zeme sa pokladá cisárovná Helena - Konštantínova matka. Bola to ona, kto na tejto svojej púti našiel pravý Kristov kríž.
Od roku 637 sa Židia mohli do mesta navrátiť, kedy Jeruzalem padol do moslimských rúk. V Judei žili len v pobrežných oblastiach.
V rukách nepriateľa
Kresťanský Jeruzalem prežil aj pád západnej časti Rímskej ríše v roku 476 a v rámci Byzantskej ríše bol aj naďalej dôležitým administratívnym a predovšetkým duchovným centrom. V relatívnom pokoji, sláve a blahobyte mesto prežívalo ďalších približne 150 rokov, až kým sa na obzore nezjavil nový zúrivý nepriateľ - nasledovníci „proroka“ Mohameda.
Ale Jeruzalem ešte predtým padol do rúk iného pohanského nepriateľa - a síce susednej Novoperzskej ríše (predkovia dnešných Iráncov), ktorej náboženstvom bolo starý zoroastrizmus. Byzancia i Novoperžania boli dve susediace ríše, ktoré boli v neustálom konflikte. Po roku 600 začalo zvlášť turbulentné obdobie, kedy Byzantská ríša okrem svojho tradičného nepriateľa čelila aj vnútorným rozbrojom, povstaniam, občianskym vojnám a výmenám panovníkov. V roku 614 dobyli Novoperžania po sérii úspechov aj Jeruzalem, v ktorom zmasakrovali asi 90-tisíc kresťanov.
Cisár Herakleios však napokon prinútil Novoperžanov k poslušnosti, sám vypálil veľkolepý zoroastrianský chrám a dosiahol mier, na základe ktorého Byzancia získala naspäť všetky stratené územia, relikvie a dostalo sa jej i vojnových reparácií.
Obe ríše sa však touto tridsať rokov trvajúcou vojnou natoľko vyčerpali, že už nedokázali vzdorovať novej, nastupujúcej superveľmoci - moslimskému kalifátu z Arabského polostrova - Arabskej ríši, ktorá si už o pár rokov podmanila celú Novoperzskú ríšu, aby sa následne vrhla aj na územia Byzantskej ríše.
Na jej hraniciach sa objavili v roku 636. Vo veľmi nešťastnej bitke pri Jarmúku doslova zničili byzantskú armádu, ktorej zvyšky sa museli stiahnuť ďaleko na sever. Jeruzalem ostal osamotený. Posledný byzantský patriarcha Jeruzalema, Sofonius, vidiac v akom sú postavení, narýchlo poslal pravý Kríž i s ďalšími relikviami za more do Konštantínopolu.
V novembri toho istého roku obkľúčili hradby Svätého mesta piati moslimskí vojvodcovia zo štyroch strán. K priamemu útoku sa však neodhodlali, chceli Jeruzalem vyhladovať. Po 4 mesiacoch im patriarcha Sofonius poslal list, v ktorom oznamoval, že sa vzdajú, ak sa im príde zaručiť osobne kalif Umar. Umar, kedysi jeden z najbližších spolupracovníkov Mohameda, o niekoľko týždňov skutočne prišiel a Kristovo mesto bolo vydané do jeho rúk v apríli roku 637.
V Jeruzaleme - ako aj v celej Judei - nastal proces tzv. „islamizácie“. Mnohé z kresťanských rodín, ktoré ostali, po stáročiach sami prechádzali na islam. Islamizáciu zahŕňal aj všeobecný úpadok a postupný zánik väčšiny menších kresťanských miest v Judei.
Veci sa v Jeruzaleme a Judei opäť preklopili na kresťanskú stranu s nástupom križiackych výprav o 460 rokov (!) neskôr. To už je však iný príbeh.
Do tretice kresťanský?
Dnes je Jeruzalem vnímaný a prezentovaný ako čisto židovské, či zmiešané židovsko-moslimské mesto. Z celkovej populácie 951 100 obyvateľov tvoria Židia 61 % a moslimovia 37 %. Kresťanov tam v prvej tretine 21. storočia žije menej ako 2 percentá (!) a ich počet naďalej klesá.
| Náboženská skupina | Percentuálny podiel |
|---|---|
| Židia | 61% |
| Moslimovia | 37% |
| Kresťania | menej ako 2% |
Kresťania by však nemali prijímať tento jednostranný naratív, že Kristovo mesto má patriť judaizmu. Mesto bolo založené ešte pohanmi, až následne ho dobyli Židia za vlády legendárneho kráľa Dávida, Božieho muža. Nebyť kresťanov, Jeruzalem by dnes dosť možno ani neexistoval, stalo by sa z neho druhé Ninive.
Kresťania už dva razy (počas rímskych cisárov a potom v čase križiackych výprav) obnovili Sväté mesto Jeruzalem ako kresťanské mesto. Mesto, ktoré „Boh miluje“ a po ktorého uliciach kedysi chodili nohy Bohočloveka Ježiša Krista nie je ako iné mestá.