Mnohí z nás si kladú otázky: „Čomu by som sa mal v živote venovať? Ako zistím, že toto je presne tá práca, ktorú odo mňa Boh chce? Ako spoznám, či práve v tomto meste mám bývať? Kam ma Boh povoláva?“ Takéto otázky si kladie mnoho z nás. Ale často zostanú bez odpovede. Sem-tam im síce napadne, ale rýchlo ju zase zaženú.
Niekedy sa navyše uspokojíme s predstavou, že v cirkvi sú predsa „tí platení“ ľudia, ktorí tvrdia, že akési povolanie našli. A pre nás ostatných? Tam občasné nedeľné stretnutie stačí. Povolanie je pre určitú sortu ľudí. Pre fanatikov, ktorí tvrdia, že počuli od Boha. Pre tých, čo nemajú veľmi veľké ambície, tak slúžia v službe v cirkvi za málo peňazí. Ja si budem robiť svoju prácu a môžete odo mňa tak maximálne očakávať, že budem chodiť raz za týždeň na bohoslužbu. Čas na energiu, žitie pre Boha aj počas týždňa a skutočná služba v cirkvi sú maximálne záležitosťou nejakej aktívnej mládeže. V Česku kresťanská kariéra končí odchodom z mládeže. Odchodom do kresťanského dôchodku návštevy cirkvi raz za týždeň a potom hneď domov na obed.
Napriek tomu nás vnútorne napadá: „Naozaj mám robiť práve toto? Nechce Boh, aby som bol inde?“ Apoštol Pavol vyzerá, že má úplne jasno - označuje sa za „povolaného apoštola“. Ako veľmi by sme si priali mať rovnakú istotu!
A tak možno pozeráme na ľudí, ktorí pracujú naplno v cirkvi, a hovoríme si: „Bože, ale čo ja? Dal by som čokoľvek za tú istotu, že moja práca naozaj má zmysel. Že nie som na svete len tak zbytočne, ale že ma Boh skutočne povolal k niečomu konkrétnemu. Nechcem sa cítiť uväznený v zamestnaní bez jasného cieľa a konca. Túžim vedieť, že som „Karol“, ktorý je povolaný pracovať v sklade na potraviny, alebo „Zuzka“, ktorá má miesto za priehradkou v banke. Túžime mať pevné zakotvenie, istotu, že to, čo robíme, nie je zbytočné. Že náš život má konkrétny zmysel, že sme tu správne. Čo ak sa ale celé roky namáhame s niečím, čo Boh ani nemal v pláne? Naozaj je Božie povolanie len pre „vyvolených“?
V Prvom liste Korinťanom vidíme, že Pavol nevzťahuje slovo „povolaný“ len na seba. Akoby veril v nejakú elitnú skupinu „svätých“, ktorí by si Božie povolanie zaslúžili tvrdou prácou, náročnými skúškami, zvýšenou mierou modlitieb alebo lepším výsledkom v dotazníku o duchovných daroch. Niekedy môžeme mať dojem, že Boh sa viac zaujíma o „lepších“ kresťanov - morálne vyspelejších, tých, čo poznajú Bibliu naspamäť. A tak si hovoríme: „Prečo by sa staral práve o mňa?“ Možno sme sa už zmierili s tým, že Boh od nás nič konkrétne nechce. Stačí predsa chodiť do práce a v nedeľu do kostola. Cirkev navyše v dejinách sama často podporovala toto nešťastné rozdelenie: na jednu stranu „špeciálnu“ vrstvu kresťanov, ktorí akoby mali priamu linku k Bohu, a na druhú stranu obyčajných pracujúcich, ktorí Bohu neslúžia.
Lenže v Biblii podobné rozdeľovanie nevidíme. Vo všetkých 60 prípadoch, keď Nová zmluvu hovorí o svätých, nikdy nehovorí o nejakých špeciálnych jednotlivcoch vnútri cirkvi, vždy sa ale vzťahuje na všetkých veriacich - nikdy len na vybranú skupinu „dokonalých“. Si kresťan? Potom aj ty si svätý.
Rôzne prejavy Božieho povolania
Pritom korintská cirkev práve nevyzerala ako výkladná skriňa duchovnosti. Hádky, rozdelenie, súdy, sexuálny hriech - to všetko malo do tradičného poňatia svätosti veľmi ďaleko. Ak to platilo pre Korinťanov, platí to aj pre nás. Aj my sme „povolaní svätí“. A predsa tú túžbu nájsť si svoje miesto v živote máme všetci. Chceme robiť niečo, čo nás napĺňa, niečo, čo nám dáva zmysel. Väčšina z nás už o tom aspoň niekedy premýšľala a mala nejakú predstavu, kam by sa chcela uberať.
Či už túžime po konkrétnej profesii, kariérnom postupe, finančnom zabezpečení, uznaní a obdive, po kráse, pokoji alebo po tom zmeniť svet, založiť rodinu či to niekam dotiahnuť, často do toho vložíme toľko úsilia, až sa to stane našou identitou. Som Peter, politik. Honza, futbalista. Tereza, ktorá pracuje s deťmi. A nejde len o to, čo o nás hovoria druhí - sami sa tak začneme vnútorne vnímať: Som mama.
Ale čo nám dáva v živote ten najväčší zmysel? Pre čo sme sa rozhodli žiť? Do čoho investovať energiu a čas, čo budovať? A ako sme vôbec dospeli k záveru, že je to práve toto? Nikde vo vesmíre predsa nie je vytesané, že by sme mali robiť práve to či ono. Ako kresťan som už niekoľkokrát počul, že viera je len barlička pre život - aby som sa nezbláznil alebo mal aspoň niečo, pre čo môžem žiť. Ja by som to ale postavil úplne naruby. Ak neexistuje nič väčšie ako človek, ak sme nevznikli za žiadnym účelom, ale len slepou náhodou, skrze slepý proces, bez zmyslu a bez cieľa, potom všetko, pre čo žije neveriaci človek, je z definície len ilúzia a barlička. Život by totiž nemal žiadny zmysel, pretože nevznikol kvôli žiadnemu cieľu a s žiadnym zámerom. Neostáva teda než si nejaký zmysel sám vymyslieť a zúfalo sa ho snažiť naplniť a žiť - lenže ozajstná snaha žiť s vedomím, že vlastne nič nemá význam, vedie k šialenstvu.
Kresťania naopak veria, že nad človekom je Niekto väčší, kto stvoril svet aj nás. Neurobil to naslepo, ale s jasným zámerom. Navyše neostal len pri samotnom stvorení, ale k tomuto svetu aj prehovoril. Text, ktorý sme čítali na začiatku, o nás vyhlasuje, že sme „povolaní svätí“. „Svätý“ neznamená bezchybný, ale doslova „oddelený“ pre určitú vec, nejaký účel. Boh nás povoláva k tomu, aby sme boli oddelení pre Neho, aby celý náš život patril Jemu. Všetko, čo sme a čo robíme, tak dostáva nový rozmer. A práve v tom spočíva naša identita: byť tým, kým nás Boh zamýšľal mať.
Ako nájsť rovnováhu v práci, živote a osobnostnom rozvoji
Môžeme tráviť veľa času hľadaním odpovedí na otázky ako: Kde máme pracovať? Čomu sa mám presne venovať? Skutočnosť je, že v Biblii budeme len ťažko hľadať presné pokyny, akú prácu by sme mali robiť, koho si vziať alebo do akého mesta sa presťahovať. Autori Biblie netrávia veľa času tým, aby nám povedali, kde presne máme byť a akú prácu máme robiť, ale skôr zdôrazňujú, akí máme byť, nech už sme kdekoľvek a robíme čokoľvek. To, čo robím, už nie je mojou identitou. Dôležité je, ako to robím a pre koho to robím.
„Kresťanstvíčko“ hovorí, že od Boha musím počuť úplne presne, čo mám robiť. A ak to nepočujem, zrejme Boh volá niekoho iného a ja som z obliga. Všimni si, koho sa to týka. Len tých, ktorí sú zamestnaní v cirkvi? Alebo nejakých vedúcich? Pavol zdôrazňuje, že je to určené pre všetkých v Korinte. Ak si veriaci, kresťan, si tiež „povolaný svätý“.
Čo nám jednoducho hovorí zvyšok tohto textu? Že nie sme len povolaní. Nie sme totiž len povolaní. Boh nám dal tiež všetko, čo potrebujeme, aby sme toto povolanie mohli naozaj žiť. A to je myšlienka, nad ktorou stojí za to sa zastaviť. Ak som kresťan a spoznal som Boha, potom ma Boh povolal, aby som žil pre Neho a patril Mu. Ale tým to nekončí. Ako to? Čo vlastne mám? Ten text nám odpovedá: Mám Jeho samotného. On je zdrojom všetkého bohatstva. Keď Boh zachraňuje človeka, nedáva mu len novú filozofiu do hlavy, ale nové srdce do tela. Zdroj našej identity tak už nie je to, čo musíme urobiť alebo dokázať. Tým zdrojom je to, čo Boh urobil a čo dokázal pre nás. A to je nesmierne oslobodzujúce. Oslobodzuje nás to od pýchy k pokore. Už nestaviam svoj život na tom, čo všetko som dokázal alebo musím dokázať, ale na tom, čo pre mňa dokázal Boh. Náš nový život nie je ťahaný tým, aké nové zjavenie dostaneme. Poháňa ho to, čo už sme dostali, keď sa Boh zjavil v Kristovi Ježišovi. A to pre náš pozemský život bohato stačí. Jeho božská moc nám darovala všetko potrebné pre život a nábožnosť, keď sme poznali toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a účinnou mocou.
Preto odmietame „kresťanstvíčko“, ktoré len pasívne čaká na nejaké nové zjavenie od Boha a medzitým rezignuje na aktivitu a zodpovednosť. Uvedomujeme si, že nás Boh povolal, aby sme žili pre Neho teraz, nech už sme kdekoľvek. Práve tomu sa snažíme porozumieť - a predovšetkým to napĺňať v praxi.
Jozef vstáva do práce. Je tu nový týždeň ako vždy. Prečo nemá víkend aspoň tri dni?! Urobí si raňajky a vyjde z domu. Premýšľa, či toto všetko má vôbec zmysel. Nemal by sa venovať niečomu dôležitejšiemu? Jeho práca je predsa taká obyčajná. Namiesto toho, aby pokračoval vo svojom zúfaní, rozhodne sa, že aj jeho zamestnanie môže byť miestom oddeleným pre Boha. Inými slovami, že bude pracovať ako kresťan. Premýšľa, čo to dnes konkrétne znamená: pracovať poctivo, s vďačnosťou, že mu Boh dal prácu, a modliť sa za spolupracovníkov. Možno sa dokonca odváži začať s nimi rozhovor o tom, čomu verí. „Otče, ďakujem Ti za príležitosti, ktoré mi dávaš, za život, ktorý si mi daroval, aj za silu, aby som ho mohol žiť pre Teba.
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.“ Mt 24, 37-44
Pripodobnenie Pánovho príchodu ku zlodejovi, ktorý sa chce vkradnúť do domu, je určite vyrušujúce. Je také ľahké plávať v mori rutiny, pravidelnosti, pohodlnosti a neustále opakujúcich sa cyklov. Evanjelium nám dáva za vzor Noema. Jeho projekt stavby archy a následného naplnenia zvieratami musel vyznievať ako nezmyselnosť úplne odtrhnutá od reality. Nie všetkých nás dnes Boh povoláva do stavby gigantickej lode. Ale určite je v nás mnoho podnetov, ktoré vyhodnocujeme ako nadbytočné: čas pre rodinu, rozhovor s kolegom, konkrétna pomoc blížnemu.
Novozmluvný výraz „eklésia“, ktorý prekladáme ako cirkev, bol prevzatý z helenisticko-rímskeho sveta, aby sa tým vyjadrilo spoločenstvo učeníkov Ježiša Krista. V Starej zmluve, preloženej v 3. storočí pred n.l. do gréčtiny, židovskí prekladatelia používali výraz káhál ako eklésia. Následkom tohoto sa výraz eklésia preniesol do novozmluvných kníh namiesto pôvodného hebrejského výrazu káhál. Správne to chápu tí teológovia, ktorí pôvod obsahu výrazu cirkev hľadajú v prvom rade v starozmluvných vyhláseniach a nespájajú ho s rímsko-helenistickým obsahovým významom „zhromaždenia ľudu“ v rámci štátnych organizácií. Názory Ježiša Krista určovala Stará zmluva. Nehovoril a nekázal v gréckom, ale v hebrejsko-aramejskom jazyku. O káhál tvrdil, že ju postaví na skale, a ani brány pekiel ju nepremôžu a nebude možné zastaviť jej rozpínavosť. Kľúčom k objasneniu tisíce rokov trvajúcich sporov ohľadom výrazov petros a petra nám poskytnú pôvodné hebrejské výrazy kéfa a selá. Je to dôležité preto, aby sme pochopili, na čo vlastne Ježiš myslel, keď povedal Petrovi: „na tejto skale postavím svoju eklésiu …“ Výraz petros - úlomok skaly, štrk, skala; petra - útes, bralo. Hebrejský výraz kéfa - kus skalky, selá - skala, výčnelok skaly.
V starozmluvnom židovskom vyhlásení znamená výraz káhál spoločenstvo ľudí, ktoré Boh zvolal hlasom - kól. Výraz nám približuje Božie volanie aj s jeho dôsledkami. Starozmluvné spoločenstvo Izraela bolo duchovno-morálne, no zároveň aj etnické. Spirituálny obsah mal prvenstvo pred etnickou identitou. V procese vytvorenia Izraela ako ľudu, zohrával rozhodujúcu úlohu, popri prirodzenom raste, exodus z Egypta a Zákon daný na vrchu Sinaj. Podľa Mojžišových kníh pripojenie Židov k ľudu ám záviselo od poslušnosti k vyhláseniam - zjaveniam. Antisemiti dávajú často Biblii nálepku rasistickej knihy. Takéto obvinenie je úplne neopodstatnené. Písmo neodlišuje pozitívne Izrael od ostatných národov na základe biologických daností, ale na základe duchovno-morálnej podstaty. V ňom naplnil Boh v dejinách zvláštnu, eschatologickú úlohu. Starozmluvný Izrael musel vytvoriť spoločenstvo a žiť na základe Božích vyhlásení. Národ alebo spoločenstvo boli vtedy skutočné, keď preukázali zjavné duchovno-morálne hodnoty. Toto nemá, a nikdy nemalo nič spoločné s rasizmom, či nacionalizmom.
Po strate spirituálnych hodnôt bol osud židovstva vždy ťažší a tragickejší ako osudy iných národov. Navyše boli nútení žiť pod nadvládou a útlakom cudzích národov po celé stáročia, ba tisícročia. Takže výraz káhál mal už v Starej zmluve významný duchovný obsah, a nevyjadroval iba etnický význam Izraela. Toto potvrdzuje aj mučeník Štefan vo svojej obhajobe, kde Izrael vychádzajúci z Egypta nazýva eklésiou - Cirkvou. Každý národ mal svoje náboženstvo, svojich bohov a kulty, no tieto viac-menej plnili v dejinách úlohu integrácie. Nie toto bolo zdrojom vzniku ich spoločenstva, základom vytvorenia národa. Preto takmer každý národ - bez nejakých zvláštnych nebezpečných dôsledkov - zmenil vo svojej histórii vlastné náboženstvo, a napriek tomu ako etnikum prežilo. Fundamentom etnika bolo vždy vlastníctvo konkrétneho územia, jazyk, rozmáhanie sa, sila na prirodzenej úrovni a podobne, a nie náboženstvo.
Naproti tomuto Izrael bol povolaný k životu Božím slovom, preto je aj starozmluvný ľud eklésiou. Boh povolal Abraháma z Mezopotámie, aby bol otcom nového národa v zemi Kanaána. Patriarchovia Izák a Jakob by sa nikdy neboli narodili bez Božieho nadprirodzeného zásahu. V procese zrodu izraelského ľudu, v exode z Egypta, v odovzdaní Zákona na vrchu Sinaj, v zaujatí a rozdelení území, zohrávali hlavnú úlohu Božie vyhlásenia (zjavenia). Pre novozmluvný káhál čiže eklésiu - cirkev, je základom známosť Pána Ježiša Krista ako Syna Boha živého, zo zjavenia Ducha Svätého, ktorú obdržia povolaní - klétos. Skala - petra je známosť Kristova, pochádzajúca zo zjavenia Ducha Svätého. Toto nemá nič spoločné s pohanským gnósis. O predmete kresťanskej viery, o Ježišovom mesiášstve a diele Jeho vykúpenia dáva známosť Duch Svätý. Na toto odpovedá človek vierou, odovzdá centrum svojej bytosti - srdce, realite Krista, a skrze Neho uchopí Božie požehnania. Novozmluvnú cirkev vytvára Božie slovo - rhéma, skrze hlásanie evanjelia.
Ježiš sa opýtal svojich učeníkov v okolí Césarey Filipovej: „Povedal im: A vy čo hovoríte, že kto som ja?“ (Mt 16,15) „A Ježiš odpovedal a riekol mu: Blahoslavený si Šimone, synu Jonášov, lebo telo a krv ti toho nezjavili, ale môj... Pane, Ty poznáš naše srdcia - vieš, čomu v skrytosti dôverujeme. Otvor nám teraz svoje slovo, aby sme v ňom znovu počuli Tvoje: „Ja som Hospodin, tvoj Boh.“ Nech Tvoje slovo prenikne naše vnútro a privedie nás bližšie k Tebe. 2M 20,2-3: 2 Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. O Desatore prikázaní - lebo práve jeho prvé slovo máme teraz pred sebou - možno povedať, že je to naozaj zákon pravého človečenstva, nad ktorý doteraz nik nevymyslel nič dokonalejšie. Ale hneď sa zarazíme: Ako to, že prvé slovo zákona pravého človečenstva je slovo o zbožnosti? Je naozaj potrebné brať toto slovo vážne? Možno si povieme: veď to je len taký staroveký spôsob myslenia, výrazová forma minulých čias. Alebo: týka sa to iba tých, pre ktorých je viera niečím dôležitým, ktorí by bez Boha ťažko žili - je to ich osobná záležitosť. S takýmito rozpakmi stojíme my, dnešní ľudia, pred prvým prikázaním. Lenže tu ide o niečo omnoho hlbšie a širšie než o náboženskú povinnosť, ktorú treba splniť. Ide o otázku: čo je v hĺbke tvojho srdca, aký je tvoj najzákladnejší postoj k životu? Toto prikázanie nás vedie k prvej otázke života. Obávam sa, že my ľudia venujeme priveľa pozornosti otázkam druhoradým - kam to v živote dotiahneme, čo dosiahneme, či sa budeme mať dobre, či budeme obľúbení, ako sa zachováme v tej či onej situácii. Ale to všetko sú druhé otázky! Ako keď pútnik kráča neznámou krajinou - má len kompas, ktorý mu ukazuje smer. Cestu si musí hľadať sám. Môžeme obdivovať, ako obchádza prekážky, šetrí sily, využíva terén, premýšľa, kadiaľ ďalej - ale čo mu to všetko pomôže, ak kompas ukazuje zle? Kam vlastne ideme?
„Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh.“ Vtedy to bolo nanajvýš aktuálne prikázanie, pretože okolo Izraela žili národy, ktoré mali rozličných bohov. Za božskú moc považovali všeličo: napríklad zázračnú životodarnú prírodu, ktorá sa každoročne obnovuje, zazelená, rozkvitne a prináša plody. Alebo večný poriadok nebies - už vtedy ľudia pozorovali nebeské telesá, vypočítavali ich dráhy, žasli nad ich pravidelnosťou a uvažovali, či neovplyvňujú ľudské osudy. Iní bohovia boli stelesnením mocných síl skúsenosti: smrti - tajomstva, kam človek odchádza, čo sa s ním deje, keď umiera; alebo lásky a materstva - tej mohutnej sily, ktorá nás neraz ovláda, akoby cudzou mocou. My, moderní ľudia, sa niekedy pozeráme na starovekých pohanov zhora a myslíme si: akí boli primitívni, že si vymýšľali modly a potom sa ich báli! Ale nebuďme hlúpi. A práve do tohto poznania zaznieva prikázanie: „Ja som Hospodin, tvoj Boh; nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ Znamená to najprv: ak cítiš, že si závislý, že svoj život nemáš úplne vo vlastných rukách - nemýliš sa! Každé domýšľavé hovorenie o tom, že si svoj život usporiadaš podľa seba, je klam. Ale - a to je druhá strana - to, čo je väčšie než ty, nie sú neosobné sily a mocnosti, ktoré tebou zmietajú, ale živý Hospodin, tvoj Boh. Ty nemusíš mať iných bohov okrem mňa; nemusíš sa triasť pred tajomnými silami, ktoré ťa ovládajú. „Ja, Hospodin, som tvoj Boh - ja, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva.“ Nedávam ti tento zákon ako tyran, ktorý sa teší, keď sa ho ľudia boja. Dávam ho ako Ten, ktorý oslobodzuje. „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva.
Mnohí si však povedia: čo s tým dnes? Prikázania o medziľudských vzťahoch stále platia - lebo aj blížni sú tu. Ale kde sú dnes nejakí bohovia? Kto dnes vzýva bohov? Musíme sa úprimne pozrieť do tváre tejto nenáboženskej doby - veď aj my sami do nej mnohými spôsobmi patríme! A predsa niečo nesedí. S „bohmi“ sme skoncovali v mene slobody - zdalo sa nám nedôstojné, aby človek poslúchal nejakú vyššiu moc. Chceli sme si sami určovať, čo je správne. Zvrhli sme bohov, aby sme sa zbavili strachu - veď bohovia a strach vždy žili jeden z druhého. Bohovia sú teda mŕtvi - ale my sa bojíme ďalej. Koľko obáv, úzkosti a bezmocnosti je v nás! A práve v tejto chvíli znie slovo prvého prikázania rovnako oslobodzujúco ako kedysi: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyúta, z domu otroctva. Počuj to: každý sa bojí niečoho, čo ho môže urobiť šťastným alebo nešťastným. Ale Boh nie je „niečo“ - k tomuto živému a milujúcemu Bohu môžeš prísť, môžeš mu zveriť všetko, čo ťa trápi, môžeš mu dôverovať, môžeš si ho zamilovať a môžeš kráčať životom i smrťou v istote, že on je s tebou. Pane, náš Bože, ďakujeme Ti, že si k nám prehovoril slovom prvého prikázania. Ty si nás oslovil nie ako sudca, ale ako ten, kto vyslobodzuje. Odpusť nám, že sa tak často klaniame iným bohom - úspechu, pohodliu, uznaniu, strachu či vlastnej sile. Zbav nás ich moci a obnov v nás istotu, že Ty jediný si živý Boh, ktorý dáva pokoj. Nauč nás zverovať Ti každý deň svoje starosti a plány a hľadať najprv Tvoje kráľovstvo. Keď sa v nás ozve nepokoj, pripomeň nám svoje slová: „Neboj sa, lebo ja som ťa vykúpil, povolal som ťa po mene, ty si môj.“ Daj, aby sme kráčali životom s týmto vedomím a s radosťou patrili Tebe, nášmu Pánovi. Skrze Ježiša Krista, nášho Pána.
V predchádzajúcich zamysleniach sme si povedali, že skutočnosť, že naše spasenie bolo vopred určené, vyvoláva v mnohých rozhorčenie. Keby Boh nemal od samého začiatku pre nás plán a ponechal by stvorenie sveta náhode; tak, ako si to vysvetľujú zástancovia evolučného vývoja; nebol by všemohúci, ani vševedúci a mali by sme dôvod pochybovať o Jeho múdrosti a svätosti. Niektoré pravdy obsiahnuté v Písme sú naozaj ťažké na pochopenie a prijatie. Kedykoľvek vás čítanie alebo počúvanie Písma privedie k obtiažnym pasážam, je potrebné dodržiavať niekoľko výkladových zásad: začnite s veršami, ktoré sú zrozumiteľnejšie na pochopenie, pozrite sa na náročný verš v širšej súvislosti a snažte sa objaviť dôvody, prečo sa o nich autor zmieňuje. Následne porovnávajte obtiažny verš s inými veršami na rovnakú tému. V dnešnom zamyslení sa zameriame na uistenie veriacich o tom, že sú naozaj spasení. Keď sa zaoberáme otázkou, či je naše spasenie zaručené, je dôležité si uvedomiť, kto je autorom a garantom nášho spasenia. Z Písma vieme, že autorom spasenia je Boh sám. To, že vytrváme verní až do konca nie je výsledkom našej pevnej vôle, ani snaženia sa zo všetkých síl, ale preto, že garantom nášho spasenia je od začiatku až do konca Boh sám! Apoštol Pavol si nezvolil tému predurčenia na to, aby medzi veriacimi vyvolal hádky a rozkol, ale chcel ich povzbudiť, potešiť a pripraviť na to, že prenasledovanie, ktoré už niektorí z nás prežívajú, bude pokračovať. Naše spasenie je teda zaručené rozhodnutím samotného Boha. Prvým krokom Jeho zvrchovaného a bezpodmienečného rozhodnutia je to, čomu hovoríme predzvedenie. To neznamená, že by Boh bol najprv pozorovateľom ľudských dejín a až keď uvidí, akým smerom sa uberá duchovný postoj jednotlivca, predurčí ho svojím rozhodnutím ku spaseniu. Keby tomu tak bolo, bol by človek, čo sa týka spasenia, svojbytný. Rozhodoval by sám o sebe a Boh by konal v súlade s ľudskou vôľou. Podobný výklad je v rozpore s mnohými veršami Písma, ktoré hovoria o tom, že mimo Božiu iniciatívu nikto Boha nehľadá. Z toho vyplýva, že Boh je pôvodcom nášho spasenia a z Jeho rozhodnutia nám bola prejavená nezaslúžená láska ešte skôr, než začal čas. Predzvedenie, predurčenie a vyvolenie sú súčasťou Božieho jedinečného vstupu do dejín ľudstva. Ešte pred stvorením sveta Boh vedel presný počet stvorených ľudí. Niektorých z nich si zamiloval a predurčil na spasenie. Keby nešlo o spasenie skrze obeť svojho prvorodeného Syna, mohli by sme uvažovať o tom, či išlo o spravodlivé rozhodnutie. Boh rozhodol o našom spasení spôsobom predurčenia, aby sme mohli prijať podobu Jeho Syna. Boh nás teda predurčil na spasenie, aby bol Jeho prvorodený Syn medzi mnohými bratmi a sestrami oslávený. To nám hovorí dnešný text, ktorý je ťažký na pochopenie a prijatie. Boh vo svojom zámere nesklame, ani nezlyhá! Prirovnajme naše vykúpenie k reťazi. "Predzvedenie" a "predurčenie" sú prvé dva články reťaze nášho vykúpenia. Obe sa udiali pred stvorením sveta vo večnosti. Nasledujúce dva články reťaze - "povolanie" a "spasenie" sa už odohrávajú v reálnom čase.
- Boh rozhodol o našom spasení tým, že nás povolal a
- Naše spasenie prichádza skrze Božie ospravedlnenie.