Evanjelijné spisy, poznámky sa však z tohto obdobia nedochovali, najstarší dochovaný zlomok papyrusu obsahuje Jan 18:31-33, 37-38 a je preukázateľne z cca r. 130. V tom čase prichádza k potrebe dochovať učenie Pána pre budúce generácie, a k vzrastu dôležitosti evanjelií a spisov. Medzi zbormi dochádzalo k výmene jednotlivých listov, poriaďovali sa prepisy. Týmto spôsobom vznikal akýsi "predstupeň" podoby NZ.
Vývoj Kánonu v Prvých Storočiach
Spomínaný Justín Mučeník používa výraz: „písané je v Evanjeliu“, podľa dochovaných Justínových písomností, poznal Evanjelium Matúša, Marka a Lukáša, ktoré pokladal za dôležité, naopak Evanjelium Jana pokladá za menej hodnotné. Justín pozná i Epištolu Rimanom, Židom, Skutky, ale neodvoláva sa na nich. Vynecháme teraz gnostika Marcióna, iba spomenieme, že jeho budovanie heretickej cirkvi, malo za následok uvedomenie si dôležitosti potreby NZ v čo najčistejšej forme. Píše sa rok 150.
Ku konečnému uznaniu Pavlových listov ako súčasti NZ, bude treba ešte dlhé obdobie (takmer dva a pol storočia) polemík a názorov. Polykarp zo Smyrny, rovnako ako Athenagoras v r. Koncom druhého storočia prichádza k vytvoreniu prvého zoznamu uznaných kníh prvotnou cirkvou. NZ tak tvoria 4 Evanjeliá, Skutky, 13 Epištol Pavla (bez ep. Židom), Juda, 1a2 Jan, Zjavenie Jan a Zjavenie Petrove. Naopak chýba 1Peter, 3Jan a Židom.
Sporné Zjavenie Petra neskôr vypadlo úplne prirodzene, veriaci by povedal, že pôsobením Ducha Svätého, lebo vo viacerých zboroch začali tento spis ignorovať a prestali ho používať. Je teda zrejmé, že koncom druhého storočia bolo v cirkvi uznávané to, čo sa osvedčilo pri Bohoslužbách, čo si neprotirečilo a čo Duchom vedení otcovia prvotnej cirkvi uznali za Sväté.
Nezhody a Uznávanie v Gréckej a Latinskej Cirkvi
Po roku 200 má NZ v gréckej cirkvi ešte značne neucelené rysy. Medzi vybranými knihami - spismi, sa objavovali: Zjavenie Petra, List Barnabášov, Učenie dvanástich apoštolov a Hermov Pastier. Viacerí teológovia 3. st., medzi ktorými boli hlavne žiaci Origena, pochybovali o kanoničnosti Zjavenia Ján kvôli chiliastickým sklonom. (Očakávanie tisícročnej ríše Kristovej) Origenes (zomrel 254) nepochyboval o kanoničnosti Zjavenia Jan, ale mal naopak výhrady voči 2Peter, 2a3 Jan, Juda a Jakub.
Napriek tomu, môžeme už koncom 3 storočia hovoriť o 26 knihách NZ, ktoré boli gréckou cirkvou uznávané. Athanasiovým vplyvom okolo r. 367 prichádza k zjednoteniu s latinskou cirkvou a Zjavenie začali uznávať na odpor Ariánom, ktorí boli proti kanonizácii Zjavenia Jan. Až od r. 500 sa posledná kniha Písma dostáva do bežného užívania v Sýrii, Malej Ázii a v Carihrade. Carihradská synoda r. 692 uznala zoznam NZ kníh i so Zjavením i bez neho a tak v niektorých rukopisoch gréckej cirkvi Zjavenie nefiguruje až do 15 storočia.
Nezhody panovali okrem najprudšieho boja o Zjavenie i o Jakub 1 a 2 Peter, 1 až 3 Jan, Juda. Uznanie a kanonizácia prebieha na západe kľudnejšie a hlavne rýchlejšie. Podľa rukopisu „Canon Muratori“, vieme povedať, že v 3 storočí sú už uznávané všetky 4 Evanjeliá, Skutky Apoštolov, 13 Epištol Pavlových, 1Jan a 1 Peter. V oblasti Kartága však nepoznali podľa Cypriána, kartágského biskupa (zomrel 258), ani 2 Jan a list Židom.
Zo zoznamu grécko-latinského rukopisu zo 6 storočia, pochádzajúceho však zo 4 storočia tzv. „Catalogus Claromontanus“, vieme že obsahuje 4 Evanjeliá, Skutky, Pavlove Epištoly (okrem 1 a 2 Tesalonským), 1 a 2 Peter, 1 až 3 Jan, Jakub, Juda, epištola Barnabáša, Pastier, Skutky Pavlove a Zjavenie Petra. Prijatie kánonu o 27 knihách sa stalo skutočnosťou na synodách v latinsko hovoriacich cirkvách severnej Afriky a to v Hippo Regius r.393 a v Kartágu r. 397. Napriek ustáleniu NZ nezmizli v latinsko-západnej cirkvi nekanonické ale obľúbené knihy, napr. 3 Korinťanom alebo epištola Laodicejským.
Kto rozhodol o knihách Biblie? (Vysvetlenie biblického kánonu)
Vývoj Kánonu v Sýrskej Cirkvi
Až do konca 4 storočia používala sýrska cirkev namiesto 4-och Evanjelií „Tatianovu Harmoniu“, inak tiež nazvanú „Diatessaron“. Bolo to spracovanie všetkých 4-och Evanjellií do jednej knihy. V 3 storočí, boli k Harmónii pripojené Skutky, 14 Pavlových epištol vrátane epištoly Židom. Začiatkom piateho storočia už máme záznamy o tom, že Evanjeliá sa uvádzajú osobitne, tak ako v ostatných cirkvách.
Zoznam teda obsahuje 4 Evanjeliá, Skutky, 14 Pavlových epištol vrátane epištoly Židom. Vlivom susednej gréckej cirkvi odmieta sýrska cirkev Zjavenie Jan, naopak snaží sa presadiť 3 Korintským, čo neskôr (v 4 storočí) všetci uznali ako podvrhnutý spis od neznámeho maloázijského presbytera 2 storočia. Sýrsky kánon obsahuje 22 kníh. V r. 431 prichádza k rozdeleniu sýrskej cirkvi na západnú a východnú. Východosýrska cirkev ostáva pri 22 knihách až do r 1470!
Formy a Preklady Biblických Textov
Podnebie v oblasti pôsobenia prvotnej cirkvi malo na svedomí, že sa nám dochovalo iba veľmi málo textov písaných na papyruse, ktorý bol v tej dobe bežný a dostupný. Jeho nevýhodou však bola nízka životnosť. To je príčinou tak malého počtu fragmentov NZ z ktorých najdôležitejším je Jan 18:31-33 a 37-38, z doby okolo r. 130 a zlomky z viacerých kníh z 3 storočia, tzv. Ghester-Beattyho Papyrus, ktorý však už je súčasťou kodexu. Je to vlastne súbor zošitov, knižiek, spisov, zväzkov.
Po roku 300 sa začali jednotlivé NZ spisy-opisy uchovávať odlišným spôsobom ako vo zvitkoch. Zvitky boli vlastne kusy pergamenu navinuté na jednej i druhej strane na pevnú „špulku“. Previnovaním z jednej strany na druhú sa zvitok v medzere čítal. Nebol písaný zľava doprava, ale zvrchu nadol, teda čítanie bolo jednoduché. Zavedením formy „kodexu“ sa spisy dostávali do podoby akú poznáme i dnes. Jednotlivé rukopisy boli písané majuskúlne /veľké písmená gréckej abecedy bez rozdeľujúcich znamienok/ alebo minuskúlne / písmená písané bežnými ťahmi kurzívou, takže vznikali malé písmená/. Dôležitejšie sú majuskule.
Je už písaný na pergamene a má 346 a pol strany. Tvrdí sa o ňom, že je to Athanasiová Biblia z r. Okrem mála zo SZ obsahuje z každého NZ spisu niečo. Obsahuje i prvý list Klementov (celý) a časť druhého. Už koncom 2 storočia boli jednotlivé spisy prekladané z gréčtiny do latinčiny. Vzniklo tak viacero na sebe nezávislých prekladov, ktoré neboli jednotné. Starolatinským prekladom sa začalo hovoriť „Itala“. Keďže sa neskôr zistilo, že tieto preklady nevznikli na území Talianska ale v severnej Afrike, pokúsili sa zaviesť nový názov „Afra“.
Vulgáta a Jej Revízie
Nedokonalosť týchto prekladov bola taká veľká, že rímsky biskup Damasus poveril r. 382 Jeronýma, aby latinský preklad zrevidoval a zjednotil. Jeroným (Hieroným) ovládal i hebrejský jazyk a tak túto úlohu prijal a revíziu previedol v r. 390 - 405 v Betlehéme. SZ revidoval z hebrejských textov, NZ z gréckych. Kritici jeho práce zistili, že grécke rukopisy, texty s ktorými pracoval boli staršieho dátumu a teda nie úplne 100% hodnotné a dôveryhodné.
Dosvedčujú to nemalé problémy pri presadzovaní hotovej práce, tzv. „Vulgáty“ v jednotlivých cirkvách. Iba vďaka tomu, že jeho preklad bol zastrešený autoritou Damasusa, prežila Vulgáta v takej podobe až do r. 1545, kedy Tridentský koncil nariadil novú revíziu latinského biblického textu z pôvodných jazykov. Túto revíziu previedol samotný Sixtus V. v r. 1590, ale bola to práca rýchla a málo platná. Text obsahoval plno chýb a i keď sa Sixtus V. Jeho nástupca Kliment VIII. dal v r. 1592 vydať nový revidovaný preklad, tzv. Klementínsku Vulgátu.
Dlhý čas bol tento preklad považovaný za absolútny, jediný správny a požadovalo sa, resp. Rím požadoval, aby sa všetky preklady Biblie do iných jazykov opierali výlučne o toto dielo. Až nedávnou encyklikou Pia XII.
Význam Výrazu „Nový Zákon“
Význam výrazu „Nový Zákon“ (gréc. „kainé diathéké“) označuje: Ježišom Kristom hlásaný zákon spásy, ktorým (sa) uzavrel, nalnil SZ (Teda ....Nová zmluva .... (Porov.: 2Kor 3,6; Gal 4,24; Heb 8,6; 9,15; 12,24) Tento výraz použil Ježiš Kristus pri poslednej večeri: Mt 26,28; Mk 14, 24; Lk 22,20; 1Kor 11,25. Koncom 2. stor. označovala Cirkev týmto pojmom zbierku Svätého Písma (t.j. kníh, ktoré vznikli v 2 polovici 1. stor., a z ktorých sa v priebehu 2. stor. vytvorila zbierka, majúca rovnakú autoritu, akú mali u Židov knihy SZ.
Nový Zákon je teda zbierka 27 kníh, ktoré boli podľa náuky Cirkvi napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Sú to: 4 evanjeliá; 14 listov sv. Pavla; 7 katolíckych listov; Zjavenie sv. Sedem z nich: Heb, Jak, 2Pt, 2Jn, 3Jn, Júd a Zjv, boli v celej Cirkvi prijaté do kánonu až s časovým odstupom, preto sa nazývajú deuterokanonické (druhokanonické) knihy, na rozdiel od dvadsiatich provokanonických kníh.
| Kategória | Knihy |
|---|---|
| Evanjeliá | Matúš, Marek, Lukáš, Ján |
| Listy sv. Pavla | 14 listov |
| Katolícke listy | Jakub, 1 Peter, 2 Peter, 1 Ján, 2 Ján, 3 Ján, Júd |
| Zjavenie | Zjavenie sv. Jána |
Pretože tieto knihy obsahujú časť Božieho zjavenia, boli hneď od počiatku vo veľkej vážnosti a pre svoj Božský pôvod boli nazývané Svätým Písmom (ďalej len SP). SP je taktiež nazývané bibliou (t.j. knihou kníh), a to preto, lebo je akoby listom, ktorý poslal Boh ľuďom, aby im v ňom podal zjavenie o sebe a svojej vôli, a taktiež preto, lebo obsahuje najhlbšie pravdy viery a ukazuje cestu, ako sa dá prísť k poslednému cieľu (t.j. k blaženému spojeniu s Bohom). SP zvykne byť nazývané aj „Zákonom“ (resp. knihou, alebo knihami zákona). Boží plán spásy je založený na Zmluve, ktorú Boh uzavel s izraelským národom a skrze Ježiša Krista s celým ľudstvom.
(Hebrejské „berit“ je v gréckej biblii preložené „diathéke“ a lat. substantívom „testamentum“, t.j. zákon. Sv. Pavol sa zmieňuje o tom (2Kor 3,14), že prví kresťania čítali SZ a ten istý názov, teda Nový Zákon (ďalej len NZ) sa ujal od konca 2. stor. i pre novozákonné knihy (potvrdzujú to: Klement Alexandrijský, Tertulián a iní. Vid. Kap. 1.3)
História Textu a Kánonu Nového Zákona
NZ ako celok, ako i jednotlivé knihy, má svoju históriu. Tu nám vyvstáva zásadná otázka: „Máme ešte dnes (po 1900 rokoch) v ruke skutočne ten text, ktorý vyšiel z rúk svätopiscov - t.j. text vierohodný a neporušený?“ K zodpovedaniu tejto otázky vedie štúdium histórie textu NZ (textová kritika). Ďalšou rozhodujúcou otázkou je: „Ako a kedy došlo v Cirkvi k spojeniu 27 kníh NZ v jeden celok, v tzv. kánon novozákonných kníh?“
Odpovedať predovšetkým na tieto otázky je úlohou „Úvodu do NZ“ - úvod všeobecný. „Zvláštny úvod do NZ“, sa ozvlášť zaoberá vznikom, autorstvom, pravosťou, neporušenosťou a literárnym charakterom jednotlivých kníh NZ. Treba povedať, že samotný výraz „úvod“ nie je celkom presný, nakoľko sa v skutočnosti jedná o súhrn poznatkov potrebných k plnému, vedeckému porozumeniu Biblie (napr.: hermeneutika, dejiny biblickej súčasnosti, zemepis, archeológia, filológia a pod).
Okruhy Otázok v Úvode do NZ
Dnes sa v úvode zameriavame hlavne na tieto okruhy otázok:
- Okolnosti vzniku jednotlivých kníh (autor, čitatelia - t.j. komu boli knihy určené, čas a miesto vzniku, podnet a účel, literárny druh a literárny okruh, pramene, úplnosť - t.j. neporušenosť);
- Dejiny kánonu (t.j. ako boli zozbierané, povstali tieto knihy);
- Textová kritika (t.j. ako sa prenášal zmysel slova, dejiny textu).
Okruhy 1. a 2. do úvodu zvláštneho patrí okruh 3 - teda textová kritika, ktorú zaraďujeme k historicko-kritickým oborom teológie. Metóda je historicko-kritická (nie dogmatická alebo špekulatívna t.j. pracuje metódou vedeckej histórie a filológie - ako je dnes bežné. To však neznamená, že ignoruje nadprirodzené faktory vzniku kníh NZ). Katolícka biblická veda vie o možnosti nadprirodzených faktorov pri vzniku SP.
Prehľad Dejín Úvodu do NZ
„Úvod“ v dnešnom slova zmysle nepoznal ani starovek, ani stredovek (po prvý krát toto slovo použil oratorián Richard Simon), hoci najstaršie doklady o akomsi „úvode“ sú známe už z 2. polovice 2. Sú to najmä:
- Marcionovské Prológy (úvody k 10 listom sv. Pavla, koniec 2. stor., viď. 1.2.5);
- Prológy k štyrom evanjeliám (vznikli v Ríme okolo r. 160- 180, sú namierené proti Marcionovi, zachovali sa iba tri: Mk, Lk, Jn);
- Prológy k pastorálnym listom (pravdepodobne vznikli taktiež v Ríme);
- „Muratoriho fragment“ (Muratori objavil Kánon z r. 200, ktorý obsahuje zmienky aj o autorstve, obsahu, pravosti a účeloch jednotlivých kníh. Môžeme ho považovať za prvý „Úvod do NZ“ i keď veľmi primitívny (Vid. 1.3.1).
V neskoršej dobe sú známe ešte ďalšie Prológy, sú však menej významné. Spisy Otcov obsahujú niektoré z riešených otázkok a to najmä u: Papiáša, Ireneja, Tertuliána, Klementa Alexandrijského, Origena, Eusébia, Hieronyma, Augustína, Rufína a pod.
Za vlastného tvorcu teologickej disciplíny „Úvod do NZ“ je považovaný oratorián Richard Simon (+1712), ktorého hlavným dielom je „Histoire critique du texte“ (obsahuje 3 zväzky, Rotterdam 1689). Jeho názory vyvolali odpor ako u katolíkov tak aj u reformovaných (10 jeho spisov sa dostalo na index). Medzi protestantskými biblistami tej doby vynikli: Ján Dávid Michaelis (+1791), Ján Salamo Semler (+1791), Ján Gottfried Eichhorn (+1827), W.M. de Wette (+1849), Ján Leonhard Hug (+1846), Ferdinant Christian Bauer (+1860). (Podľa Bauera sa v NZ odzrkadľuje boj medzi kresťanstvom zo židovstva (apoštol Peter) a „univerzálnym“ kresťanstvom (apoštol Pavol), a taktiež zastával názor, že len hlavné Pavlove spisy (listy Rim, 1 Kor, 2Kor, Gal) a židovsky ladená kniha Zjv sú z apoštolskej doby). Jeho myšlienky prevzali ďalší, ako: Dávid Fridrich Strauss (+1874), Bruno Bauer (+1882), Ernest Renan (+1892).
Koncom 19. stor. silnie v biblickej exegéze racionalizmus. Jeho hlavnými boli: Karl Heinz Weizsäker (+1899), Heinrich Julius Holzmann (+1910), Adolf Jülicher (+1938), Renhard Reitzenstein (+1932), Theodor Zahn (+1933). Katolícke biblické bádanie sa vo všetkých dôležitých bodoch pridŕža starokresťanského (cirkevného) podania a svoje sily sústreďuje na obhajobu (Tridentský koncil - opakuje; I. Vatikánsky 1870 - 3 sedenia: „O zjavení“ - vid.1.1).
Novú epochu katolíckeho biblickej vedy zahájila škola École Biblique (1890), ktorú založil M.J. Lagrange. Modernizmus reprezentoval na začiatku nášho storočia predovšetkým francúzsky exegéta A. Loisy. Dôležitým pokrokom bolo vydanie encykliky Leva XIII: „Providentissimus Deus“. (18.11.1893 bola založená „Commisso Pontificia de re Biblica“ - tým boli položené základy katolíckeho biblického štúdia). Úlohy presnejšie vymedzil Pius X v „Motu proprio“ zo dňa 18.11.1907 a Pius XII v encyklike „Divino afflante Spiritu“ z 30.9.1943 (vid. 1.
Kánon v Liturgickom Zmysle
Kánon je grécke slovo označujúce tesársku šnúru, ale tiež aj pravidlo. V liturgickom zmysle je kánonom nepremenná modlitba premenenia. Označuje sa aj inými slovami, Cyprián (+ 258) ju volá oratio, Innocent I. (+ 417) aj Gregor I. (+ 604) ju volajú prex, iní ju nazývajú aj praefatio alebo actio. Slovo kánon nachádzame prvý krát v jednom liste Gregorovi I. Používal sa aj výraz canon actionis, v staroveku ju volali eucharistickou veľmodlitbou, Gréci používajú výraz anafora.
Kánon je obetná modlitba, preto sa ho modlí len kňaz a modlí sa ho celkom ticho. No i laik sa ho môže modliť pre seba, ale predovšetkým by ho mal dobre poznať. Jestvuje mnoho teórií o jeho vzniku, ale nádej, že sa definitívne vyrieši otázka jeho pôvodu nie je veľká. Od siedmeho storočia, teda od smrti Gregora I. zostáva kánon nezmenený (NOM zavedený Pavlom VI. vrátane zásahov do kánonu považujeme za nový, alternatívny a umelo vytvorený omšový rítus a preto tu o ňom nepojednávame).
Gregor I. pri reforme rímskej liturgie tiež riešil otázku pôvodu rímskeho kánonu a zastával názor, že kánon musel byť zostavený nejakým Scholastikom (Epp., lib. VII, no. lxiv, or lib. IX, no. xii). Či tým myslel muža menom Scholasticus, alebo len nejakého učenca, ako sa Benedikt XIV. domnieva (De SS. Missa sacr., 157) je jedno, pretože kánon určite nie je dielom jedného človeka ale je výsledkom práce mnohých liturgov, počínajúc prvými kresťanmi, ktorí sa začali schádzať po rímskych domoch, aby nasledovali Kristov príkaz o slávení eucharistie.