Katolicizmus má v Českej republike bohatú a zložitú históriu, ktorá siaha až do čias svätého Cyrila a Metoda či svätého Václava. Publikácia chronologicky mapuje dvetisíc rokov súžitia cirkvi a štátu, teda duchovnej a svetskej paternity v spoločnosti. Ide pritom o dejiny súhier i nenávistí, hľadaní i odmietaní, obdivov i opovrhnutí, vzostupov i pádov.
Obidve autority rozumeli, čo je to majetok, politika, právo, myšlienka, ideál či investitúra a akú majú moc. Ale rozlične ich chápali cirkevní otcovia, pápeži, patriarchovia, biskupi, mnísi, laici, svätci, cisári a králi, ale aj Biblia. Dokonca občas si obidve strany vymenili role, silnel fundamentalizmus alebo ľahostajnosť. Tiež sa menili časy a ich každodenné potreby aj problémy. Vznikli jedinečné hodnoty myslenia, literatúry, architektúry, umenia, kresťanskej a európskej identity.
Napriek duchovnej kríze, v ktorej sa dnes Česká republika nachádza, je dôležité si uvedomiť, že Česko bolo a stále je katolíckym a nie protestantským štátom. Táto skutočnosť je často prehliadaná, pretože tradíciou a je mylná predstava, že Česi sú najmä husitmi a protestantami. Protestantizmus sa objavil v Čechách v 16. storočí, ale význam protestantov v Čechách takisto výrazne upadol. Krajina bola duchovne a nábožensky rozpoltená čiastočne aj v 18. a najmä v 19. storočí. Napriek tomu v 18. - 19. storočí väčšina obyvateľstva vyznávalo katolícku vieru. V období národného prebudenia dominovali v Čechách liberáli a nepriatelia katolicizmu. Katolícka cirkev sa však angažovala v podpore českého ľudu, jazyka a literatúry.
Pražská katedrála sv. Víta, Václava a Vojtecha
Vývoj katolíckej cirkvi v 20. storočí
V období prvej republiky (1918 - 1938) bolo hlásenie sa ku katolíckej viere samozrejmosťou, napriek tomu však ešte v 20. a 30. rokoch 20. storočia sa hlásilo takmer 70 % českého obyvateľstva ku katolicizmu. Po druhej svetovej vojne, keď voči katolicizmu zaujali antagonistické postoje však narastal. V období komunizmu zahynulo alebo bolo uväznených množstvo katolíckych kňazov i veriacich laikov. Komunistická propaganda cielene útočila proti katolíkom. Ešte v 60. rokoch (podľa informácii z komunistických archívov) sa ale takmer 50 % českej populácie hlásilo ku katolicizmu.
Veľký proces apostázie sa začal v novembri 1989, kedy paradoxne katolícka Cirkev získala svoju slobodu. V roku 1990 ešte stále 30 % českej populácie chodilo pravidelne do kostola každú nedeľu, v roku 2019 to však už boli len približne štyri percentá populácie (375 000 Čechov), čo je naozaj obrovský pokles. Dôkazy odpadnutia od viery sa v českej populácii dnes prejavujú v nízkom počte krstov či cirkevných svadieb, drasticky klesol počet kňazov.
Vývoj spoločensko-politickej situácie v Československu po skončení druhej svetovej vojny je poznamenaný nástupom totalitného režimu. Po skončení II. svetovej vojny zostala tvár Európy pokrivená hrôzami predošlých rokov. Po šesťročnom šialenstve sa európske štáty snažili znovuvybudovať svoje mestá a vrátiť život do zabudnutých kútov krajín. V čase, keď sa celé ľudstvo spamätávalo z najhroznejšej katastrofy 20.teho storočia, keď obyvatelia Československa prišli o svoj majetok, domovy, rodiny, slobodu a aj dôstojnosť, bolo pre komunistickú stranu jednoduché zaujať silné politické postavenie v štáte. Rok 1945 sa do dejín československého národa zapísal nielen ako rok konca II. svetovej vojny ale tiež ako rok, keď sa celý mocensko-politický režim zmenil a občania museli čeliť novej hrozbe.
Jedným z hlavných pilierov, na ktorých stojí ideológia komunizmu je ateizmus. Podľa Marxa je náboženstvo súčasťou ideológie, využívanej kapitalistickým svetom, ktorá bráni obyvateľstvu uvedomovať si to, že je utláčané a vykorisťované. Náboženstvo je teda využívané na odklonenie pozornosti a napomáha tak udržiavať poriadok a poslušnosť.
Komunistická strana Československa očakávala úplnú likvidáciu cirkví a náboženských spoločností, pričom sa predpokladalo použitie rôznych prostriedkov. Už pred skončením II. svetovej vojny boli vzťahy medzi cirkvou a štátom viac než napäté. Počas Slovenského národného povstania sa vyskytovalo množstvo prípadov stretov a konfliktov medzi povstalcami a cirkvou. Prvé útoky voči katolíckej cirkvi evidujeme už počas procesu oslobodzovania Československa. Cirkvi, cirkevné spolky a organizácie boli nútené čeliť útokom, ktorých oficiálnym cieľom, hlavne na Slovensku, bolo akési zúčtovanie alebo odveta za podporu fašizmu. Dochádzalo k niekoľkým zatknutiam a pokusom o odsúdenie predstaviteľov cirkvi.
Po oslobodení Československa bola jeho svetonázorová a politická orientácia viac-menej jasná. Krajina sa musela postaviť na nových základoch, ktoré boli poznačené spojenectvom z fašistickým Nemeckom a novými politickými vzťahmi k Sovietskemu zväzu. Prvá povojnová vláda vyhlásila vo svojom programe z 25. apríla 1945 rozsiahle reformy vo všetkých oblastiach. Najmä však v politickej, sociálnej a ekonomickej. Vláda oficiálne proklamovala náboženskú slobodu. No množstvo realizovaných reforiem však v praxi dokazovalo značné obmedzovanie pôsobenia katolíckej cirkvi. Obmedzovaná bola hlavne sloboda cirkvi a jej majetok. Keďže sa rýchlo zmenila politická situácia, menilo sa aj postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku a v Čechách. Predvojnové Československo bolo, čo sa týka vzťahu k cirkvi a náboženskosti na porovnateľnej úrovni. Tento fakt však už po vojne neplatil.
Pri prevzatí kontroly nad všetkými zložkami školstva však plány nového režimu ani zďaleka nekončili. Štát postupne preberal kontrolu aj nad náboženskými spolkami a organizáciami, prostredníctvom ktorých cirkev pracovala s mládežou a vykonávala charitatívnu činnosť. Už dňa 25. mája 1945 prijala SNR nariadenie č. 51/1945 o rozpustení a zakladaní spolkov. Toto nariadenie prikazovalo rozpustiť všetky spolky okrem tých, ktoré boli uvedené v prílohe tohoto nariadenia. Výnimku mali dostať aj slovenské náboženské spolky, medzi ktoré patrili katolícke, evanjelické, pravoslávne a židovské spolky.
Počnúc septembrom 1945 sa však podarilo obnovovať náboženskú tlač. Vychádzať znova začali Katolícke noviny a postupne sa obnovovalo vydávanie niektorých periodík v rôznej kvalite. Na prelome rokov 1945 a 1946 bolo dostupných takmer 200 titulov a z toho bolo 39 náboženských časopisov. Široký záber katolíckej tlače obsahoval všetko od detských časopisov až po intelektuálne revue. Cirkevná činnosť bola kontrolovaná štátom na všetkých úrovniach. Všetko, od počtov detí, ktoré boli prihlásené na náboženstvo, cez krsty, cirkevné sobáše až po všetky cirkevné ceremónie, bolo pod kontrolou štátnej moci.
Diplomatické vzťahy medzi Vatikánom a Československom boli fakticky ukončené po vypovedaní vatikánskeho diplomata Ottavia de Livy v marci 1950 z Československa a následnom odvolaní československého veľvyslanca pri Svätom stolci.
Pápež navštívil Česko 20 rokov po páde komunizmu
Súčasná situácia a výzvy
Napriek tomu, že počet veriacich klesá, katolícka cirkev v Českej republike stále zohráva dôležitú úlohu. Mnoho kostolov sa mení na svetské účely, menia sa na sklady alebo byty. Na druhej strane, kostoly v pohraničí, kde po stáročia žili príslušníci nemeckej menšiny, sú stále plné. Vysvetlenie tohto javu je pomerne jednoduché: do pohraničia sa po vojne nasťahovali presídlenci, z ktorých mnohí boli prívržencami komunistickej strany. Ich potomkom chýba vzťah k náboženstvu a viera je pre nich cudzia. Naopak, Morava ostala katolícka a katolícke tradície sú tu silné aj dnes.
Akí sú dnešní Česi vo vzťahu k náboženstvu? Určite ľahostajní. Ale nie je to ľahostajnosť, ktorá by vyplývala z antiklerikalizmu. Skôr je to maska, ktorá zakrýva pravú tvár. Českí kresťania žijú v absolútnej diaspóre. Česi o sebe dokonca sami tvrdia, že sú najbezbožnejším národom Európy.
Treba si uvedomiť, že osud cirkvi v Čechách bol neporovnateľne tragickejší než napríklad v Poľsku. Roku 1950 sa uskutočnil prvý proces proti desiatim rádovým sestrám. Rozsudky sa pohybovali od dvoch rokov odňatia slobody po doživotie. Mnoho ľudí súdených počas stalinizmu strávilo v žalároch a v ťažkých pracovných táboroch od desať do dvanásť rokov. V noci z 13. na 14. mája 1950 boli v celom Československu zlikvidované všetky mužské kláštory. Približne 2200 mníchov bolo internovaných. Až do jesene 1989 bol kláštorný život v ČSSR oficiálne zakázaný. Boli zavreté duchovné semináre, internovaní všetci biskupi (až na jedného).
Príčiny odvrátenia sa Čechov od kresťanstva
Príčiny odvrátenia sa Čechov od kresťanstva sú však zložitejšie. Už pred druhou svetovou vojnou bola Praha mestom s najväčším počtom neveriacich v Európe (vyše desať percent obyvateľov). Medzi inteligenciou bol tento počet prirodzene vyšší. Roku 1918, keď vzniklo Československo, hlásilo sa ku katolicizmu na území novej republiky milión veriacich a tristo kňazov. Časť z nich tvorí novú, národnú československú cirkev husitskú. Na dennom poriadku je heslo: „Preč s Viedňou, preč s Rímom.“
V náboženských dejinách Čiech tvorí prelomový medzník bitka na Bielej Hore (1620). V dvojhodinovom zápase zrazili habsburské vojská na kolená protestantské Čechy. O niekoľko rokov nariaďuje cisár Ferdinand II. konvertovanie na katolicizmus alebo emigráciu. Čechy opustí okolo 350 šľachtických a 30-tisíc meštianskych rodín.
Halík vie, čo hovorí, lebo sám prešiel tou cestou: „Ja sám som vyrastal bez viery, bez náboženskej výchovy. Som dnes vďačný Bohu, že ma k sebe priviedol okľukou a že som mohol najprv dobre teoreticky i prakticky spoznať svet ateizmu. Umožňuje mi to lepšie pochopiť svet neveriacich a predsudky, umožňuje mi to porovnať oba svety.“
Sú silne poznačení náboženskými vojnami, násilnou rekatolizáciou, silným procesom sekularizácie, prenasledovaním z čias komunizmu. Nepochybne sú ľahostajní vo veciach náboženských. Ale nie je to ľahostajnosť vyplývajúca z ostrého antiklerikalizmu. Skôr je to maska, ktorá zakrýva pravú tvár.
Halík v istom okamihu robí zaujímavé porovnanie: „Taliansky sedliak má dokonalú skúsenosť: Vie, kedy je farár dobrým priateľom, kedy má rád karty a víno, kedy si s ním môže vypiť pohár piva a kedy pracuje na svojom svätom úrade a vôbec mu neprekáža, aby ho považoval za náboženskú autoritu. V Čechách je to iné: najprv ukáž čistotu a poctivosť svojho života, a potom mi prípadne niečo povedz o Pánu Bohu! Môžeme tu použiť teologické, logické, psychologické argumenty, ale karty sú u nás rozdané takto. Česi sú k cirkvi prísni, tak by sme to mohli zhrnúť.“
Sú to silné slová, ale ak chce človek porozumieť tomu druhému, musí sa na neho pozrieť najmä jeho vlastnými očami. Jeho okuliarmi. Halík ďalej píše, že mnoho z tej náboženskej ľahostajnosti, náboženského analfabetizmu a diletantstva vzniklo preto, lebo my, katolíci, sme neboli na seba dosť prísni, ako by sme mali byť vzhľadom na to, čo hlásame.
Existuje pre katolíkov v Čechách stále nádej do budúcnosti? Som optimistický, ale rovnako nevnímam situáciu pesimisticky. Je pravdepodobné, že odklon od viery bude generačne pokračovať, ale rovnako som presvedčený, že katolíckej viery ľahko nevzdajú.
| Rok | Pravidelne chodiaci do kostola |
|---|---|
| 1990 | 30 % |
| 2019 | 4 % (375 000) |
Majetkové vyrovnanie štátu s cirkvou
Pohyby na burze, investičné fondy, bankové licencie - tieto termíny by s cirkevným prostredím spájal len málokto. V roku 2012 český parlament schválil zákon, ktorým cirkvám a náboženských spoločnostiam vrátil pozemky a budovy zhabané komunistickým režimom. Okrem toho im štát postupne vyplatí 59 miliárd českých korún ako finančnú náhradu za pozemky, ktoré už nie je možné vrátiť.
Súčasťou tejto náhrady je aj príspevok na finančné osamostatnenie sa cirkví od štátu. Cirkvi sa teraz s novou situáciou, ktorú si napokon samy so štátom vyrokovali, musia vyrovnať tak, aby získaný majetok neprehajdákali, ale rozumne ho využili na dosiahnutie ekonomickej sebestačnosti.
Katolícky fond udržateľnosti má štyri podfondy: rastový, výnosový, realitný a slovenský, ktorý vznikol v roku 2018. Začiatkom novembra prišla informácia, že česká cirkev prišla na burzách o desiatky miliónov korún. Českobudějovické biskupstvo patrí medzi tie diecézy, ktorým bol v rámci cirkevných reštitúcií vrátený najmenší majetok. Na plenárnom zasadnutí ČBK dokonca padlo rozhodnutie preveriť počínanie juhočeskej diecézy.
Ekumenizmus
Ekumenické spoločenstvo vzniklo dobrovoľne a neformálne. Sú to tieto subjekty: Apoštolská cirkev, Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská, Československá cirkev husitská, Evanjelická cirkev a.v., Gréckokatolícka cirkev, Reformovaná kresť. cirkev a Rímskokatolícka cirkev. Stretávania sú pravidelné. Každoročne konáme niekoľko významných bohoslužieb a aktivít. Sú to Ekumenická bohoslužba koncom januára, Pašiový sprievod na Veľký piatok a ďakovná bohoslužba slova za úrodu v jeseni.
Mesto Košice už tradične pripravuje Festival sakrálneho umenia, do ktorého aktívne vstupujeme koordinovanými bohoslužbami v rámci každej cirkvi. V mesiaci júni Ekuména Košice sa zúčastňuje na spomienke na výročie počiatku deportácií židov z mesta na Židovskom cintoríne. Na návrh Komisie cirkví schválili poslanci Mestského zastupiteľstva a primátor mesta cenu mesta Košíc, ktorá bola odovzdaná spoločenstvu.
Ekumenické spoločenstvo spoločne s Centrom excelentnosti pri TF KU (pracovisko pre dialóg medzi náboženstvami, kresťanmi, v cirkvách a so spoločnosťou) je zároveň aj pracoviskom Teologickej fakulty v Košiciach, Katolíckej univerzity v Ružomberku.
Mimoriadne udalosti v USA podnietili predstaviteľov Ekumenického spoločenstva cirkví a náboženských spoločností na území mesta Košice, aby sa stretli a spoločne aj so svojimi veriacimi sa modlili za pokoj vo svete. Okrem všetkých kresťanských cirkví pôsobiacich v Košiciach prišli na túto mimoriadnu ekumenickú bohoslužbu slova aj židovskí predstavitelia.
Slováci v Českej republike a cirkevný život
Kultúrna a jazyková blízkosť, politicko-ekonomické podmienky, otázky vzdelávania a niekoľko storočnej príbuznej histórie potvrdzujú osobitný a vysoko pozitívne vnímaný status Slovákov v ČR, s takmer rovnakou sociálno-profesijnou a vzdelanostnou skladbou ako u domáceho národa.
Podľa údajov z roku 2011 sa prihlásilo pri sčítaní ľudu v ČR 149 140 (1,4 % obyvateľstva) k slovenskej národnosti. Odhady odvodené z viacerých zdrojov pripúšťajú, že v ČR reálne žije 350-tisíc až 400-tisíc Slovákov. Mnohí z nich tam študujú, alebo prechodne pracujú bez toho, aby mali na území štátu trvalý pobyt (čím sa vyhli štatistickým výkazom z posledného sčítania ľudu).
Vznikom Českej a Slovenskej republiky sa od 1. januára 1993 takmer 300-tisíc Slovákom v ČR zásadne zmenil spoločensko-politický a občiansky status. Z príslušníkov jedného zo štátotvorných národov sa de facto a de jure stala národnostná menšina. Slováci sú zo strany českého štátu vnímaní a podporovaní ako národnostná menšina s medzinárodne uznávaným autochtónnym statusom, podobne ako Česi žijúci na Slovensku.
Cirkevný život, vrátane spoločensko-kultúrnych aktivít, zabezpečuje Slovenská rímskokatolícka farnosť v Prahe, bohoslužby bývajú každú nedeľu v pražskom Kostole sv. Voršily. Celebrujú podľa okolností slovenskí i českí kňazi hovoriaci po slovensky. V Prahe pôsobí od roku 1947 Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor. Slovenské bohoslužby bývajú v Chráme sv. Michala. Evanjelická cirkev vyvíja činnosť po celej ČR a spolupracuje s ECAV na Slovensku.
Môžeme predpokladať, že blízkosť jazykov oboch národov nemotivuje slovenskú komunitu v Čechách žiadať o zriaďovanie škôl s vyučovacím jazykom slovenským. Český Výskumný ústav pedagogický vo svojej štúdii konštatuje, že slovenské reálie sú v osnovách českých základných škôl obsiahnuté najviac v učive dejepisu a vlastivedy. Iba Súkromné gymnázium Pod Vyšehradem zabezpečuje jazykové vedomosti a poznatky o Slovensku v širšom rozsahu. Na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe pracuje od školského roku 1993/1994 kabinet slovakistiky. Počet študentov zo Slovenska na vysokých školách sa každoročne zvyšuje. Ich počet sa odhaduje na 9-tisíc.
Upálenie Jána Husa v Kronike kostnického koncilu od Ulricha von Richentala
Pokusy o cirkevnú rehabilitáciu majstra Jana Husa
Pokusy o cirkevnú rehabilitáciu majstra Jana Husa majú dlhú históriu. Po roku 1948 a zmene režimu sa Hus stáva bojovníkom za spravodlivosť a za pravdu revolučného proletariátu. O 15 rokov neskôr si svet pripomínal 550. výročie upálenia Jana Husa a práve sa chýlil k záveru II. vatikánsky koncil. Museli však uplynúť ešte takmer tri desaťročia, kým Svätá stolica ústami pápeža Jána Pavla II. (Karola Wojtyłu) vyjadrila ľútosť nad krutou smrťou Husa.
Vyjadrenie ľútosti však ešte neznamená plnú rehabilitáciu. A možno s ňou vôbec počítať? Zrejme nie. Výstižne to pred niekoľkými rokmi ozrejmil Rudolf Malý z Teologickej fakulty Juhočeskej univerzity: "Keby Hus žil dnes a musel sa zodpovedať zo svojich mylných názorov pred Kongregáciou pre náuku viery (centrálnou inštitúciou rímskokatolíckej cirkvi na jej ochranu pred kacírstvom), niet pochýb, že by táto inštitúcia rozhodla presne tak ako kostnický snem.
Prvý, kto požadoval rehabilitáciu Husa, bol pred vyše 60 rokmi benediktínsky kňaz Paul de Vooght z Belgicka. Ale aj ten uzavrel svoj posudok slovami: „Hoci bol Hus tvrdohlavý a kacírsky, predsa len nebol veľkým kacírom. Ale jeho rehabilitácia po stránke vierouky neprichádza do úvahy. "Je absurdné, aby katolícka cirkev po II. vatikánskom koncile urobila niečo vierohodné s výsledkami procesu, ktorý sa udial na začiatku 15. storočia. Vtedy bola inak dogmaticky vybavená a jej terajší posun je natoľko výrazný, že by to rozhodnutie bolo ahistorické. Preto mňa osobne ospravedlnenie pápeža Jána Pavla II.