Spôsoby, akými Boh pozýva ľudí do svojej Cirkvi, sú nevyspytateľné, plné prekvapení a životných zvratov. Knihy o obrátení nám prinášajú mnoho príbehov ľudí, v ktorých živote nastal zlom a oni zmenili smer svojej cesty. Môžeme v nich nájsť odhodlanie pre svoje vnútorné obrátenie a tiež inšpiráciu a povzbudenie k intenzívnejšiemu hľadaniu a nasledovaniu Krista.
Michelangelovo zobrazenie obrátenia svätého Pavla
Výzva na Obrátenie
Ježiš vyzýva na obrátenie. Táto výzva je podstatnou zložkou ohlasovania kráľovstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). V kázaní Cirkvi sa táto výzva obracia predovšetkým na tých, ktorí ešte nepoznajú Krista a jeho evanjelium. Preto je krst hlavným miestom prvého a základného obrátenia, kde sa človek zrieka zla a získava spásu, čiže odpustenie všetkých hriechov a dar nového života. Kristova výzva na obrátenie neprestáva zaznievať v živote kresťanov. Toto úsilie o obrátenie nie je len ľudským dielom.
Svedčí o tom obrátenie svätého Petra po trojnásobnom zapretí svojho Učiteľa. Druhé obrátenie má aj spoločenský rozmer. Vidno to v Pánovej výzve na celú jednu cirkev: „Rob pokánie!“ (Zjv 2, 5. 16).
Sviatosť Pokánia: Cesta k Zmiereniu
Obrátenie, od ktorého sa človek vzdialil hriechom, sa volá sviatosť pokánia, lebo posväcuje osobný a ekleziálny proces obrátenia, ľútosti a zadosťučinenia kresťana hriešnika. Volá sa sviatosť svätej spovede, lebo spoveď, vyznanie hriechov pred kňazom je podstatnou zložkou tejto sviatosti. V hlbokom zmysle je táto sviatosť aj „vyznaním“, čiže uznaním a chválou Božej svätosti a Božieho milosrdenstva voči hriešnemu človekovi. Volá sa sviatosť zmierenia, lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2 Kor 5, 20). Kto žije z milosrdnej Božej lásky, je pripravený odpovedať na Pánovu výzvu: „Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom“ (Mt 5, 24).
Kristus ustanovil sviatosť pokánia pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa a znovu získať milosť ospravodlivenia.
Úkony Kajúcnika
Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky - caritatis contritio).
Takzvaná „nedokonalá“ ľútosť (attritio) je tiež Božím darom, podnetom Ducha Svätého. Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi (je to ľútosť zo strachu - contritio ex timore). Takéto pohnutie svedomia môže vyvolať vnútorný proces, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením.
Na prijatie tejto sviatosti sa treba pripraviť spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova. Vyznanie hriechov (spoveď) nás aj z čisto ľudského hľadiska oslobodzuje a uľahčuje nám zmieriť sa s inými. Vyznaním sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil; berie za ne zodpovednosť a tým sa znovu otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť.
Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Vyžaduje to už sama spravodlivosť. Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“. Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“.
Formula rozhrešenia, ktorá sa používa v latinskej Cirkvi, vyjadruje podstatné prvky tejto sviatosti: milosrdný Otec je prameňom každého odpustenia. Biskupi, ich nástupcovia, a kňazi, spolupracovníci biskupov, pokračujú vo vykonávaní tejto služby. A vskutku, biskupi a kňazi majú na základe sviatosti posvätného stavu moc odpúšťať všetky hriechy „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“.
Vnútorné Pokánie
Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti.
Ľudské srdce je ťarbavé a zatvrdnuté. Obrátenie je predovšetkým dielom milosti Boha, ktorý spôsobuje, že sa naše srdcia vracajú k nemu: „Obráť nás, Pane, k sebe a vrátime sa“ (Nár 5, 21). Boh nám dáva silu začať znova. Keď naše srdce objaví veľkosť Božej lásky, je otrasené hrôzou a ťarchou hriechu a začína sa báť, aby neurazilo Boha hriechom a nebolo od neho odlúčené.
Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať veľmi rozmanitým spôsobom. Písmo a Otcovia Cirkvi zdôrazňujú najmä tri formy, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným: pôst, modlitbu a almužnu. Popri radikálnom očistení, ktoré spôsobuje krst alebo mučícka smrť, spomínajú ako prostriedky na dosiahnutie odpustenia hriechov: úsilie o zmierenie s blížnym, slzy pokánia, starosť o spásu blížneho, orodovanie svätých a činorodú lásku, ktorá „zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8).
Ako má vyzerať dobrá svätá spoveď? Slavomír Palfi
Dynamiku obrátenia a pokánia vynikajúco opísal Ježiš v podobenstve o „márnotratnom synovi“, ktorého stredobodom je „milosrdný otec“ (Lk 15, 1l-24): očarenie klamlivou slobodou, opustenie otcovského domu; krajná bieda, v ktorej sa syn nájde, keď premárnil svoj majetok; hlboké poníženie, keď sa vidí donútený pásť svine, a ešte horšie, keď túži nasýtiť sa strukmi, čo žrali svine; uvažovanie nad tým, čo stratil; ľútosť a rozhodnutie priznať pred otcom svoju vinu; návrat; veľkodušné otcovo prijatie; otcova radosť - to sú charakteristické momenty procesu obrátenia. Krásne šaty, prsteň a slávnostná hostina sú symbolmi tohto nového, čistého, dôstojného a radostného života človeka, ktorý sa vracia k Bohu a do lona svojej rodiny, ktorou je Cirkev. Jedine Kristovo srdce, ktoré pozná hĺbku lásky svojho Otca, mohlo nám zjaviť priepasť jeho milosrdenstva takýmto jednoduchým a krásnym spôsobom.
Príbehy Obrátenia
Asi najznámejším a najdramatickejším je príbeh obrátenia apoštola sv. Pavla. Svätý Pavol z Tarzu nám ukazuje cestu zmierenia s Bohom. Obrátenie totiž nie je len pre neveriacich. Možno sme často na míle vzdialení od dokonalosti a kresťanskej zrelosti. Znova a znova padáme do hriechov. Obrátenie nanovo môže zažívať každý z nás, aj keď je veriaci.
V jednu sobotu okolo roku 50 po Kristovi sa stretla skupina žien na brehu rieky pri meste Filipy, aby slávili sabat. Viedla ich predavačka Lýdia. Príbeh Lýdie sa začína príchodom apoštola Pavla a jeho spoločníkov, ktorí pod vedením Ducha Svätého zmenili svoje plány a prichádzajú hlásať Božie slovo do Macedónska. Tam sa dozvedeli, že pri rieke sa schádza skupina zbožných žien, aby sa tam modlili. Keď prišli, Pavol začal kázať. Aj keď s istotou nevieme, čo hovoril, môžeme predpokladať, že hovoril o Ježišovi: kto bol, prečo sa stal človekom, prečo zomrel na kríži a vstal z mŕtvych. Ako Pavol hlásal Kristovo evanjelium, jeho slová prenikali Lýdii do srdca. Duch Svätý otvoril jej srdce a srdcia všetkých žien, ktoré sa tam zišli. To bol začiatok filipskej cirkvi - vlastne prvej cirkvi na európskom kontinente.
Bloger a programátor Juraj Macko vyrastal v ateistickej rodine. O viere a Bohu nevedel takmer nič, keď sa ako dvadsiatnik vybral s partiou kamarátov do Paríža. Nečakal, že uprostred davu ľudí zažije moment, ktorý úplne zmení jeho dovtedajší život.
„Bol to pre mňa obrovský šok, mal som 21 rokov a jednoducho som sa tam rozplakal. Hoci to bola masová akcia, bolo tam ticho a pokoj. A zrazu som vedel, že Boh je tam so mnou a že je oveľa väčší, ako som ja,“ hovorí pre Postoj bloger a programátor Juraj Macko, ktorý už roky žije v Olomouci.
Odpustky
Učenie o odpustkoch a ich prax v Cirkvi sú tesne spojené s účinkami sviatosti pokánia. Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Aby sme toto učenie a prax Cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech. Na druhej strane každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu“ za hriech.
tags: #katechizmus #katolickej #cirkvi #obratenie