Katechizmus o svätom prijímaní: Vysvetlenie a význam

Vstupom do kresťanského života a jeho základom je krst. Dieťa pri krste dostáva Božiu milosť a stáva sa Božím dieťaťom. Človek sa začlení do spoločenstva cirkvi. U katolíkov sa krstia už novorodenci, pretože každý človek má dedičný hriech, od ktorého sa potrebuje oslobodiť a znovuzrodiť sa v krste.

U dospelých si prijatie tejto sviatosti vyžaduje katechumenát, teda prípravu na krst. Prijať sviatosť krstu môže každý nepokrstený človek. Krstiť môže biskup alebo kňaz a v latinskej cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti - napríklad ohrozenie života, môže krstiť každý človek, aj keď sám nie je pokrstený.

Pokrstí liatím vody na hlavu, pričom musí dodržať formu (povedať meno krsteného a vyriecť slová „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svätého.“). K tomu je potrebný aj úmysel, že chce robiť to, čo koná aj Cirkev. Krst sa udeľuje raz a navždy, a preto sa nemôže opakovať.

Často sa vyskytuje otázka, ako to je s deťmi, ktoré zomreli skôr, ako boli pokrstené. Vášmu dieťaťu dal život Boh. Chcel, aby bolo, žilo. Má ho rád. Krstom zverujete svoje dieťa do zvláštnej Božej starostlivosti a ochrany, získava vyšší, Boží život. Preto sa krstu hovorí znovuzrodenie z vody a z Ducha Svätého.

(Úhrnne sa dá o krste povedať, že je Kristom Pánom ustanovenou základnou sviatosťou, v ktorej Cirkev - časové a priestorové sprítomnenie vteleného Krista, Slova Božieho - udeľuje ním zaslúženú milosť „očistenia“, „znovuzrodenia v Duchu Svätom“, symbolizovanú obradným kúpeľom. Cirkev tu nadobúda zároveň funkciu „matky“, ktorá rodí deti k novému životu.)

Ale ako si predstaviť, čo to prinesie pre život vášho dieťaťa? Aj pokrstený človek, i vaše dieťa, zažije vo svojom živote ťažké chvíle, starosti, úzkosti, hriech, chorobu a smrť, ako každý iný. Ale pokrstený na to nikdy nie je sám. Kresťan vie, že je s ním Božia ruka, ktorá ho povedie. Bude môcť povedať na konci života ako mnoho veriacich pred ním: „Zažil som v živote mnoho zlého. Snáď by som to ani nevydržal, keby som nemal pevnú vieru, keby mi viera a modlitba nedodávali silu.“

V katechizme by ste sa dočítali aj o inom účinku krstu: že zmýva dedičný hriech. Čo sa tým myslí? Nejde tu o žiadny osobný hriech dieťaťa. Podľa biblického obrazu o prvotnom hriechu človeka sa tým chce povedať, že vaše dieťa sa narodilo do hriešneho ľudstva. Že i ono bude mať v sebe sklon, pokušenie konať zlé veci (zlo). Že s tým pokušením bude musieť tuho bojovať.

A krstné obmytie je práve znamením, že Kristus nad zlým pokušením, ba i nad smrťou zvíťazil, a my, keď sa ho držíme, zvíťazíme nad pokušením a smrťou s ním. Neznamená to, že pokrstené dieťa nikdy nezhreší. Znamená to, že pokiaľ bude s Kristom, bude mu on pomáhať bojovať proti pokušeniu k zlému. Krstom sa životné trampoty vášho dieťaťa stanú akoby pôrodnými bolesťami života nového, života večného v náručí Božom.

Novým narodením v krste sa dieťa stáva údom (členom) Kristovej cirkvi, bude žiť v Kristovi. Taktiež sa stáva novým stvorením, prijíma Božie synovstvo. keď je choré, prípadne zomiera - môže ho pokrstiť ktokoľvek, kto vie krstiť a chce krstiť. Teda doma, alebo v nemocnici.

Rodičia majú vybrať krstných rodičov, ktorí musia spĺňať tieto podmienky. Rodný list dieťaťa. Cirkevný sobášny list rodičov. Ak žiadajú o krst dieťaťa rodičia, ktorí nie sú cirkevne sobášení, je to pre nich príležitosť hľadať spôsob, ako sa dostať k sviatostnému životu. Ak sa nemôžu cirkevne sobášiť, (pretože napr. po rozvode žijú v druhom manželstve), treba zistiť, ako vytvoria prostredie rastu vo viere pre svoje dieťa.

Kódex kanonického práva hovorí, že krst možno udeliť dieťaťu vtedy, ak je zaručený rast dieťaťa v krstnej viere. Ak tento rast nie je zaručený, treba krst oddialiť na neskorší čas. A je možné, že napr. po polroku od chvíle odloženia krstu sa rodičom podarí dozrieť k takým praktikám viery, ktoré sú im prístupné: modlitba v rodine, účasť na sv. omšiach a pod.

Ak rodičia nemajú cirkevný sobáš, potom predložia okrem rodného listu dieťaťa aj krstné listy rodičov dieťaťa a krstné listy krstných rodičov. Rodičov k cirkevnému sobášu nenútime, ani ho nekladieme ako podmienku pre pokrstenie dieťaťa. Krstní rodičia, preberajú povinnosť starať sa spolu s rodičmi o kresťanskú výchovu dieťaťa. V jeho mene vyslovia spolu s rodičmi Vyznanie viery ako ručitelia za jeho vieru, ale aj ako zástupcovia spoločenstva Cirkvi. Stanú sa teda viac ako len svedkovia krstného aktu. Má prijaté všetky iniciačné sviatosti, t.j. krst, sv.

Krstní rodičia majú byť dobrými priateľmi vašich detí, ich staršími kamarátmi. Koľko starostí robí rodičom, s kým sa ich deti kamarátia, aby neupadli do zlej spoločnosti. V krstných rodičoch im môžete už dopredu zaistiť dvoch dobrých kamarátov.

Birmovanie

Birmovanie je tiež podobne ako krst sviatosťou uvádzajúcou do kresťanského života a bez birmovania by bolo neúplné. Riadnym vysluhovateľom tejto sviatosti je biskup. Pri birmovaní sa na birmovaného vkladajú ruky a pomaže sa posvätenou krizmou, pričom sa vyslovuje: „Prijmi znak daru Ducha Svätého.“. Birmovanému sa vtláča duchovná pečať - pečať Ducha Svätého. Pomazanie je tu znakom posvätenia.

Katechizmus katolíckej cirkvi (1314) hovorí, že ak je kresťan v nebezpečenstve smrti, birmovanie môže udeliť kňaz. Kňaz je mimoriadnym vysluhovateľom. Sviatosť birmovania môže prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol pobirmovaný. Dary Ducha Svätého, ktoré dostávajú birmovanci pri tejto sviatosti, vedú pokrsteného človeka k zrelosti kresťanského vyznania a dávajú mu silu k svedectvu.

Príprava na prijatie sviatosti birmovania trvá rok a túto prípravu si robia žiaci 8. Birmovanec si pozýva aj birmovného otca alebo birmovnú mamu, obvykle chlapci majú birmovných otcov, dievčatá birmovné mamy. Je veľmi vhodné, ak birmovným rodičom je krstný rodič, tým sa vyjadruje aj súvis medzi krstom a birmovaním. V našej farnosti sa sviatosť birmovania vysluhuje raz za 4 roky.

Eucharistia

Eucharistia (1. sv. Eucharistia je samotný Kristus v spôsobe chleba a vína. Eucharistia ako pokrm má aj ďalšie názvy, nazývame ju aj sviatosť oltárna, sväté prijímanie. Eucharistia ako obeta označuje aj svätú omšu a eucharistické zhromaždenie. Eucharistia je obety Cirkvi. Konsekráciou sa mení nekvasený chlieb a víno na telo a krv Krista.

Vyslovia sa pri nej konsekračné slová. Vtedy sa mení sa podstata chleba a vína. Premenenie spôsobuje Duch Svätý. Kristus je prítomný celý pod každým spôsobom. To znamená, že nie je ochudobnený ten, kto prijíma len telo, pretože prijíma Krista celého. Eucharistiu má človek prijať aspoň raz do roka.

Bezprostredná príprava na slávenie a prijímanie Eucharistie sa robí dvojfázovo: ako školská katechéza v druhom a treťom ročníku základných škôl a ako farská katechéza, ktorá sa koná v rámci nedeľných sv. Pre pokrstených žiakov stredných škôl, študentov, pracujúcich, organizujeme prípravu na Eucharistiu samostatne - ako farskú katechézu, ktorá trvá rok.

Sviatosť pokánia

Sviatosť pokánia (sv. Sviatosť zmierenia stále pred rannou a večernou sv. Sviatosť pokánia, nazývaná aj svätá spoveď alebo sviatosť zmierenia, odpustenia, obrátenia, je prostriedkom k tomu, aby človeku boli odpustené hriechy. Človek sa ňou obracia k Bohu, vyznáva svoje hriechy a ľutuje ich.

Sviatosť pokánia patrí medzi uzdravujúce sviatosti (spolu so sviatosťou pomazania chorých). Človek hriechy vyzná pred kňazom pri individuálnej (ušnej) spovedi, úprimne ich oľutuje a vykoná zadosťučinenie (modlitba, milodar, služba blížnemu, skutok milosrdenstva, odriekanie, trpezlivé prijímanie kríža). Zadosťučinenie je potrebné učiniť, lebo svojim hriechom môže človek ublížiť, preto je potrebné škodu napraviť, napríklad vrátiť ukradnutú vec, ospravedlniť sa za urážky a podobne.

Človek má napraviť spáchané zlo, ak je to možné. Zadosťučinenie je dôležité, pretože následkom hriechu je trest a vina. Pri svätej spovedi sa odpúšťa celá vina, večný trest a časť časného hriechu. Kňaz udelí veriacemu pri svätej spovedi rozhrešenie, ktoré ho oslobodí od hriechu.

Ježiš udelil apoštolom moc odpúšťať hriechy: Biblia Jn 23 „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú mu zadržané.“. Pochválený buď Ježiš Kristus. Chcem sa naozaj polepšiť a hriechu sa chrániť. Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Ďakujte Pánovi, lebo je dobrý.

Pomazanie chorých

Pomazáva sa posväteným olejom na rukách a na čele. Hovorí sa pritom: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen.“ Táto sviatosť nie je poslednou sviatosťou v živote človeka.

Pomazanie chorých spojené s modlitbou za uzdravenie vošlo do histórie ako konkurencia pohanských rituálov a obradov, ktoré mali zabezpečiť uzdravenie. Nie však v tom, že by to mala byť iba zmena pohanských modlitieb za kresťanské, ale v tom, že znamenalo úplnú zmenu pohľadu na stav choroby a na jej osobné vnímanie.

Pre pohanov mala modlitbová praktika pohanského rituálu akoby „využiť“ duchovné sily, aby sa vrátilo zdravie. Pre kresťana však táto sviatosť zahŕňa okrem prosieb za telesné uzdravenie aj duchovný rozmer uzdravenia. Želaním veriaceho nebolo len to, aby sa mu vrátilo telesné uzdravenie, ale aby aj telesný aj duchovný rozmer človeka dosiahol harmóniu, ku ktorej pozýva človeka Boh.

Vážna choroba vždy so sebou prináša existenčnú krízu chorého a jeho najbližších. V nej človek zakusuje svoju vlastnú bezmocnosť, obmedzenia a svoju konečnosť, lebo mu dáva tušiť smrť. Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure voči Bohu.

V chorobe sa vždy ako dotieravý hmyz vracia otázka: „Prečo? Ak Boh stvoril všetko dobré a je dobrý?“ No choroba môže urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba môže človeka podnietiť na hľadanie Boha a návrat k nemu.

Aký je naozaj Boží pohľad na chorobu? Je choroba pre Boha formou pomsty (ako to chápali židia, keď priviedli k Ježišovi slepého a pýtali sa: „Zhrešil on, alebo jeho rodičia?“ (Jn 9, 2)), či skúšky, alebo dokonca je to svedectvo, že Boh je bezmocný voči zlu? Odpoveďou je to, čo vidíme v konaní Ježiša. Tam je skrytá odpoveď. Pre Ježiša je choroba človeka dielom nepriateľa. A on, Boží Syn, „uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom“ (Mt 4, 23). Prišiel však nielen preto, aby navracal telesné zdravie, ale aby uzdravil celého človeka: telo i dušu.

Pri uzdravovaní telesnej choroby Ježiš vždy dáva dôraz aj na duchovný rozmer človeka. Druhým rozmerom, ktorý stretáme v Ježišovom živote je stotožnenie sa s chorobami a utrpením druhých („On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.“ (Mt 8, 17)), ba dokonca s nimi samými („Bol som chorý a navštívili ste ma.“ (Mt 25, 36)). Tretí rozmer choroby je asi ten najťažší: Utrpenie nás môže urobiť podobnými jemu a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením. Svätý Pavol o tom hovorí slovami: „Dopĺňať na vlastnom tele to, čo chýba Kristovmu utrpeniu.

Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby aj oni išli a okrem hlásania evanjelia aj uzdravovali: „V mojom mene… na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“(Mk 16, 17-18) Takto sa vlastne potvrdzuje to, čo hovorí preklad jeho mena: Boh, ktorý spasí. Cirkev sa túto úlohu usiluje plniť v rozličných aspektoch. Stačí spomenúť zakladanie nemocníc a podobných inštitúcií. A samozrejme sem patrí aj osobitná sviatosť: Sviatosť pomazania chorých.

Človek sa nezrieka možnosti prosiť o telesné zdravie, práve naopak, predovšetkým táto prosba zostáva dôležitá, no zároveň zo slov sv. Jakuba cítime, že sa ani neočakáva ako samozrejmosť. V Božom pláne má miesto úsilie a boj človeka proti akejkoľvek chorobe. Zdravie totiž každý človek pokladá za jednu z najväčších hodnôt, ale predsa nie je tou najväčšou.

Pre Ježiša je najväčšou hodnotou človek vo svojej celistvosti: jeho záchrana, spása. To je práve to, čo sa žiada prostredníctvom modlitby a pomazania kňazom: spása chorého a tá v sebe zahŕňa aj odpustenie hriechov. A tak pomazanie chorých nie je magickým zaklínadlom, prostredníctvom ktorého sa automaticky vracia zdravie, ale chvíľou, v ktorej človek napriek svojej ťažkej situácii vo viere prosí o vieru. Podobne ako vo Svätom Písme: „Verím. Sviatosť pomazania chorých je veľkou posilou vo chvíľach, keď človek najviac potrebuje pomoc.

Ordináciou (vysviackou) je prijímateľ tejto sviatosti začlenený medzi kňazov a biskupov, ňou sa udeľuje dar Ducha Svätého. Sviatosť môže udeľovať biskup. Biskup ju udeľuje vkladaním rúk a modlitbou. Poznáme diakonskú a kňazskú vysviacku. Diakonská vysviacka je stav služby (nie kňazstvo) medzi Kristom a ľuďmi.

tags: #katechizmus #svate #prijimanie