Sklony k umeniu vznikli u človeka už dávno v predhistorickom období. Začalo sa rozvíjať akonáhle ľudia dospeli na určitý stupeň myslenia, ktorý im umožnil vyjadriť svoj vzťah k okolitému svetu nielen pomocou reči, ale aj obrazom.
Náboženský kult našiel svoj výraz v prvej monumentálnej architektúre. Sú to stavby zložené z neupravovaných kameňov - tzv. megalitické stavby.
V architektúre sa stretávame s rôznymi slohmi a štýlmi, ktoré sa prejavujú aj v sakrálnych stavbách. Jedným z charakteristických prvkov mnohých katedrál a kostolov je prítomnosť kupoly a dvoch veží, ktoré dominujú ich priečeliu. Tieto architektonické prvky nielenže esteticky obohacujú stavbu, ale majú aj symbolický význam.
Pozrime sa na niektoré príklady takýchto stavieb a preskúmajme ich históriu a architektonické detaily.
Súťaž katedrál – obdobie gotiky | Dokument DW
Klasicistický kostol s kupolou a dvoma vežami
Klasicistický kostol postavený v roku 1827 je typickým príkladom stavby s kupolou a dvoma vežami. Centrálna stavba na pôdoryse gréckeho kríža s kupolou nad krížením a dvojicou baňatých veží na priečelí.
Ide o okrúhly centrálny priestor krytý kupolou, dosadajúcou na priebežnú rímsu, ktorá je podopretá pilastrami. Na kupole je iluzívne kazetovanie, perspektívne zakončené malou laternou. Výmaľba je z čias stavby kostola.
Priestory v ramenách kríža sú nižšie a kryté jedným poľom pruskej klenby. Na štítovom priečelí medzi dvoma vežami je portál s datovaním 1827. Hlavný oltár s obrazom Krstu Krista a kazateľnica sú klasicistické, z čias vzniku kostola. Ostatné zariadenie je novšie. V interiéri sa nachádza aj malý kovový klasicistický kríž s letopočtom 1800.
Stav kostola je dobrý a slúži svojmu účelu.
Votivkirche vo Viedni: Ďakovný chrám s neogotickou eleganciou
Viedeň, hlavné mesto Rakúska, je mesto dýchajúce eleganciou a spájajúce v sebe cisársku históriu s modernou architektúrou.
Prvý z týchto votívnych viedenských kostolov má ďakovný charakter dokonca priamo zakotvený vo svojom názve. Reč je o Votívnom kostole Božského Spasiteľa, ktorý vo Viedni poznajú ako Votivkirche. Ide o jednu z najvýznamnejších neogotických sakrálnych stavieb na svete. So svojimi dvoma vysokými vežami v priečelí, namiesto krížov dekorovanými cisárskymi korunami, hrdo stojí v parku Sigmunda Freuda na ulici Rooseveltplatz, neďaleko stanice metra Schottentor a blízko hlavnej budovy Viedenskej univerzity aj budovy radnice.
Na plán kostola bola v apríli 1854 vyhlásená architektonická súťaž. Predložených bolo 75 projektov z Rakúskeho cisárstva, nemeckých krajín, Anglicka a Francúzska. Jedným z plánov bolo vytvoriť národnú katedrálu pre všetkých obyvateľov ríše. Kvôli špirálovito rastúcim nákladom a meniacej sa politickej situácii však musel byť tento plán zmenšený. Porota zvolila projekt Heinricha von Ferstela, ktorý mal v tom čase len 26 rokov. Ten si zvolil stavbu katedrály v neogotickom štýle, ktorý odpozeral z gotickej architektúry francúzskych katedrál. Kvôli tomuto konceptu mnoho ľudí mylne považuje Votivkirche za gotický kostol. Pre mňa je to dôkaz toho, že stredoveká gotika je inšpiratívna v každej dobe a že osvietenstvom korunovaný stredovek ako „doba temna“ má stále čo ponúknuť.
Stavba bola začatá v roku 1856 a posvätená o dvadsaťtri rokov neskôr 24. apríla 1879, pri príležitosti strieborného jubilea cisárskeho páru. Votivkirche je postavený z bieleho pieskovca, podobne ako Stephansdom (obe sakrálne stavby si turisti veľakrát zamieňajú), a preto musí byť neustále renovovaný a chránený pred znečistením ovzdušia a kyslými dažďami, ktoré majú tendenciu sfarbovať a erodovať mäkký kameň. Nakoľko v čase výstavby kostola ešte existovali mestské hradby, nemal kostol žiadnych prirodzených farníkov. Votivkirche bol preto určený ako posádkový kostol, ktorý mal slúžiť mnohým vojakom, ktorí prišli do Viedne po revolúcii v roku 1848.
Skôr než bližšie opíšem tento chrám, musím uviesť dôvod jeho výstavby. 18. februára uplynulo presne 170 rokov, kedy bol v roku 1853 vo Viedni pri Korutánskej bráne spáchaný neúspešný atentát na cisára Františka Jozefa I. O atentát sa pokúsil krajčírsky tovariš a maďarský nacionalista János Libényi. Udialo sa to počas pravidelnej popoludňajšej prechádzky cisára po Viedni. Sprevádzal ho pobočník Maximilián O’Donnell. Cisár sa naklonil cez stenu bašty, aby sa pozrel do priekopy, kde cvičili vojaci. V tom pribehol Libényi so slovami: „Nech žije Kossuth!“ a vrazil cisárovi do zátylku dlhý kuchynský nôž. Bodnú ranu do značnej miery stlmil golier hulánskej uniformy a ostrie tak poranilo len pokožku na jeho krku.
Libényi sa preto natiahol k ďalšej rane, tej už však zabránil cisárov pobočník O’Donnell, ktorý maďarského atentátnika zvalil na zem. O’Donnellovi vzápätí pomohol neďaleko stojaci špeditér a mäsiar Joseph von Ettenreich. Spolu atentátnika spacifikovali. Podľa starej legendy cisár po útoku povedal: „Upokojte sa, nič to nie je! Zdieľam len osud svojich vojakov v Miláne.“ Silne krvácajúceho cisára previezli do Hofburgu, kde ho ošetril jeho osobný lekár. Prítomní Viedenčania chceli atentátnika doslova roztrhať, ale František Jozef chcel, aby mu neubližovali a nechali ho len zavrieť.
Ako prejav vďaky povýšil cisár svojho pobočníka O’Donnella na ríšskeho grófa a mešťana Ettenreicha do rytierskeho stavu. Po vyjadrení vďaky a odmenení svojich pozemských záchrancov bolo ešte potrebné, aby sa mladý cisár poďakoval tomu najväčšiemu záchrancovi - Bohu. Preto na pamiatku tejto udalosti a ako poďakovanie Bohu za cisárovo prežitie bolo rozhodnuté o vybudovaní Votivkirche - „votívneho chrámu a pamätníka vlastenectva a oddanosti ľudu cisárskemu domu“. Na stavbu kostola bola vyhlásená finančná zbierka, počas ktorej sa vyzbieralo celkovo 300-tisíc zlatých.
Atentát na Františka Jozefa I. Vľavo v pozadí vidieť barokový kostol Karlskirche.
Táto udalosť sa vo veľkom pripomienkovala aj u nás v Nitre, a to práve v roku 1856, kedy sa započala výstavba viedenského Votivkirche. V deň menín nitrianskeho biskupa Imricha Palugyaya, teda 5. novembra, bol na vrchole veže (stále budovaného) Kláštorného kostola Navštívenia Panny Márie slávnostne osadený kríž. Pri tejto príležitosti osadenia kríža bol slávnostne prečítaný list, ktorý následne vložili do „vežovej dutiny“. Spomína sa v ňom vďaka za zachovanie života panovníka v deň atentátu.
Jeho vonkajší vzhľad má typickú podobu gotickej katedrály - priečelie s dvoma štíhlymi vežami a tromi štítovými portálmi s archivoltami a galériou so sochami nad portálmi, rozetové okno či samotný oporný systém s prítomnými vzpernými oblúkmi. S výškou veží kostola sa spája jedna zaujímavosť, ktorá mala regulovať výšku novovznikajúcej stavby obďaleč - radnice.
Interiér sa skladá z hlavnej lode a dvoch bočných lodí, ktoré pretína transept. Liturgický priestor na mňa pôsobil ako harmonický celok, ktorý je dosiahnutý prostredníctvom proporcií, usporiadania, priestornosti a jednoty štýlu všetkých prvkov. Interiéru kostola pochopiteľne dominuje impozantný hlavný oltár, ktorý upúta vašu pozornosť svojím pozláteným retabulom (retrotabulum) a prepracovaným cibóriom (baldachýnom) nad ním. Umelec Joseph Glasser čerpal inšpiráciu pre cibórium z príkladov talianskeho prostredia, napríklad oltár v Bazilike sv. Pavla za hradbami v Ríme.
Mramorový oltár je vyzdobený panelmi so sklenenou mozaikovou intarziou, cibórium zas podopierajú štyri masívne červené žulové stĺpy. V priečelí cibória je vidieť mozaiku Blahoslavenej Panny Márie v jej názve ako Nepoškvrnené počatie, šliapajúce po hadovi. Bol to dar pápeža Pia IX.
Interiér Votivkirche, na strednom obrázku je opisovaný hlavný oltár.
Karlskirche: Barokový klenot Viedne
Ďalším "ďakovným kostolom" vo Viedni je barokový klenot - Rektorátny kostol svätého Karola Boromejského, vo Viedni známy ako Karlskirche. Tento kostol zasvätený môjmu krstnému patrónovi som navštívil viackrát, pričom raz to bolo na pontifikálnej (biskupskej) tridentskej omši (Missa pontificalis), ktorú slúžil J. Em. Raymond Leo kardinál Burke v roku 2014.
Na sľub výstavby Karlskirche odkazuje okrem iného aj nápis nad jeho hlavným vchodom. Nápis hovorí: „Vota mea reddam in conspectu timentium Deum“, čo v preklade znamená: „Chcem splniť sľub pred tými, ktorí majú bázeň pred Bohom.“ Slová sľubu podčiarknuté Bohabojnosťou vyslovil sám cisár Karol VI., otec neskoršej panovníčky Márie Terézie. No nevyslovil ich len tak, z krátkej chvíle či rozmaru.
Viedeň v roku 1713 zažívala svoju ďalšiu (niekoľkokrát sa vracajúcu) epidémiu infekčnej choroby, ktorá sa už stala predmetom viedenského príslovia: „Vo Viedni panuje vietor, alebo mor.“ Presne tak, tým dôvodom bol mor - infekčná choroba vyvolávaná baktériou Yersinia pestis. Cisár Karol VI. neutiekol pred morom z mesta, ako to urobil spolu s celým dvorom v čase morovej epidémie v 17. storočí jeho otec cisár Leopold, ale zostal s manželkou aj deťmi vo Viedni.
22. októbra 1713 zvolal cisár do súkromného kostola Habsburgovcov Augustinerkirche starostu mesta, radných pánov, šľachtu aj cirkevných hodnostárov, aby v slávnostných rúchach v spoločnom sprievode a modlitbách pred očami ľudu prešli mestom k Stephansdomu. „Nemohol chýbať zázračný obraz Panny Márie Potsch, dávno osvedčený na púťach za odvrátenie nebezpečenstva Turkov, ani relikvie sv. Karola Boromejského. V dóme padol Karol VI. na kolená pred hlavným oltárom, prosil o zdravie všetkých krajín monarchie a prisľúbil postaviť Boží chrám z vďačnosti. Svoj sľub zvečnil na papieri, jeho prepis je zamurovaný v základnom kameni, ktorý sám položil…“
Jeseň a nastupujúca zima 1713 konečne priniesli úľavu, epidémia ustupovala, nadišiel teda čas splniť sľub - stavbou kostola poďakovať Bohu za víťazstvo nad vyčíňaním moru. Chystal sa preto položiť a posvätiť základný kameň kostola. A tu na scénu opäť „nastupuje“ Nitra. Na akt posvätenia 4. februára 1716 totiž povolal chorý viedenský biskup ako svojho zástupcu nitrianskeho biskupa Ladislava IV. Adama Mikuláša Erdödiho.
Bola vyhlásená architektonická súťaž, v ktorej zvíťazil habsburský dvorný architekt Johann Bernhard Fischer von Erlach, ktorý tak mohol realizovať svoje posledné a zároveň vrcholné dielo. Stavať sa začalo v roku 1716 pod dohľadom ďalšieho architekta a staviteľa Antona Erharda Martinelliho. Kamenári dávali formu tvrdému uhorskému kameňu z cisárskeho kameňolomu, tesári stavali krov z 300 dubových kmeňov z Uhorska, a to aj z dnešného územia Slovenska. A v neposlednom rade „vdychovali dušu“ chladnému kameňu sochári zvučných mien - Giovanni Stanetti, Lorenzo Mattielli a Franz Caspar - tvoriac tak množstvo reliéfov a sôch symbolizujúcich Starý a Nový zákon, záchranu Viedne od moru, či cnosti svätcov.
Karlskirche, január 2023.
Fischer von Erlach ako tvorca historickej architektúry zjednotil na tomto kostole najrozmanitejšie prvky, čím ilustroval svoj syntetický štýl. Karlskirche je síce postavený v barokovom slohu, no sú na ňom viditeľné aj vplyvy antickej, byzantskej a renesančnej architektúry. Antický grécky a rímsky vplyv je zrejmý predovšetkým na stĺporadí nad hlavným portálom, ktorý zodpovedá gréckemu chrámovému portiku. No predovšetkým upútajú vašu pozornosť dva mohutné 30-metrové stĺpy, za ktorými stojí taliansky sochár Lorenzo Mattielli, často spolupracujúci s Fischerom von Erlach. Tieto stĺpy predstavujú biblické postavy zo Starého zákona Joachima a Boáza. Sú to dva stĺpy Šalamúnovho chrámu pomenované Jachín a Boáz - v prenesenom význame predstavujúce silu a moc. No zároveň sa nám javia ako antické víťazné stĺpy Marka Aurelia a Trajána v Ríme. Je viac než isté, že boli ich vzormi, no oproti originálom neznázorňujú rímske vojenské ťaženia proti barbarom, ale basreliéfy zo života svätého Karola Boromejského - patróna boja proti moru. Vedľa obrích stĺpov sa rozprestierajú dva vežové pavilóny reprezentujúce vplyv rímskeho baroka (Bernini a Borromini).
V pravom dolnom rohu vidieť v purpure odetého sv. Karola Boromejského spolu s Pannou Máriou.
Johann Bernhard Fischer von Erlach držal nad stavbou „taktovku“ do roku 1723, kedy podľahol ťažkej chorobe a započaté dielo prevzal jeho syn Joseph Emanuel Fischer von Erlach. Ten stavbu kostola v roku 1737 aj dokončil. O impozantnú freskovú výzdobu kupoly, ktorá vám po spoplatnenom vstupe do kostola ihneď „ukradne“ oči a zmysly, sa postarali geniálni maliari baroka - Gaetano Fanti a hlavne Johann Michael Rottmayr. Ich fresky pokrývajú priestor až 1250 metrov štvorcových, pričom v ústrednom motíve zobrazujú príhovor sv. Karola Boromejského podporovaného Pannou Máriou a vypočutie jeho prosieb o ukončenie moru. Fresky v niekoľkých bočných kaplnkách sú pripisované Danielovi Granovi.
No a samozrejme je tu ešte úchvatný hlavný oltár. Ten zobrazuje Apoteózu sv. Karola Boromejského, ktorého na oblakoch vyzdvihujú anjeli a puttovia do otvorených nebies, z ktorých vychádzajú pozlátené lúče. Zaujímavým prvkom je využitie veľkého okrúhleho okna s hebrejským tetragrammatonom - יהוה (Jahve) - symbolizujúce Božiu všemohúcnosť a zároveň znázorneným teplým žltým tónom Božiu lásku.
Interiér Karlskirche s ukážkami detailov jeho bohatej výzdoby.