Počiatky chrámu sú spojené s druhým príchodom jezuitov do Trnavy a ich činnosťou v rokoch 1615 - 1773. Kostol dal postaviť palatín Miklós Esterházy v rokoch 1629 až 1637 na žiadosť jezuitov a Pétera Pázmányho. Katedrála je takmer celá v čistom ranobarokovom štýle. Bola súčasťou bývalých univerzitných budov.
Miklós Esterházy podpísal 31. marca 1629 v Kismartone zmluvu s Jánosom Keresztelőom Lecklom a Sebestyénom Resslerom na vykonanie kamenárskych prác pre jezuitský kostol a kolégium. Predtým sa na území katedrály nachádzal dominikánsky kostol zasvätený svätému Jánovi Krstiteľovi, ktorý však jezuiti, ktorí prišli 29. mája 1629, zbúrali. Je pravdepodobné, že jezuitom sa tu veľmi rýchlo podarilo dosiahnuť, aby provinciál vo Viedni a generál v Ríme schválili plán a výstavbu kostola, keďže 15. júna 1630 sa Miklós Esterházy už dohodol s architektom Antoniom Spazzom na výstavbe kostola pre jezuitské kolégium.
Portrét brata Antonia Spazza, Giovanniho Pietra Spazza, sa nachádza v sakristii kostola a na základe iných dokumentov sa dá predpokladať, že Antonio kostol navrhol, zatiaľ čo jeho brat bol dodávateľom. O projektantovi sa zachovala legenda, podľa ktorej spáchal samovraždu zo strachu, že by sa mohol zrútiť strop kostola. Keďže o Antoniovom živote nič nevieme, ale Pietro sa spomína neskôr v mestských dokumentoch Nagyszombatu, legendu nemožno vyvrátiť, ale ani dokázať.
15. decembra 1633 si farár György Dobornoki objednal u viedenského tesára Simona Frauenhoffera zastrešenie lode aj veží. V roku 1635 založil Péter Pázmány Univerzitu v Nagyszombate, takže kostol sa stal univerzitným kostolom, ale v tom čase určite nebol úplne dokončený. V tomto roku si jezuiti objednali u tesára Ádáma Lengenicha z Nagyszombatu 56 okien a šesť dverí, z ktorých štyri slúžia ako vstup do sakristie, dve ako bočné vchody.
Pázmány sa dokončenia univerzitného kostola nedožil, ale 30. augusta 1637 ho jágerský arcibiskup Lippay vysvätil na počesť svätého Jána Krstiteľa. Prvú omšu celebroval ostrihomský arcibiskup Lósy Imre a večer boli telá siedmich členov rodiny Esterházy slávnostne prenesené do kostola a tam uložené, po čom nasledoval ohňostroj. Deň po vysvätení sa konala prírodovedná konferencia, na ktorej sa zúčastnili aj Lippay a Lósy, tretí deň jezuiti predviedli divadelnú hru o stavbe chrámu kráľa Šalamúna a štvrtý deň sa konala povýšenie 24 absolventov univerzity.
Po dokončení stavby kostola, 3. septembra 1637, jezuiti z Nagyszombatu poverili viedenského tesára a rezbára Boldizsára Knillinga výrobou oltára, svätostánku a kazateľnice, za čo mu ponúkli 4 500 forintov. Maliarske práce boli zverené viedenskému maliarovi Lőrincovi Knothovi, ktorému bolo sľúbených 5 500 zlatých. Popri Knillingovi na stavbe oltára pracoval sochár Stadler Vitus z Nagyszombathelyu a popri Knothovi sa na maľbe podieľali viedenský sochár Krisztián Knerr a majster Ferdinand Cíferi z Nagyszombathelyu.
16. apríla 1639 zveril farár Ádám Holovics výzdobu posledných dvoch kaplniek majstrovi Giovannimu Battistovi Rossovi za 290 zlatých za každú, peniaze darované grófkou Forgáchovou. Maľbu kaplniek vykonal Krisztián Knerr. V máji 1639 jezuiti objednali oltár kaplnky svätého Ignáca z Loyoly Stadlerovi Vítovi, ktorý spolupracoval s Ferdinandom Cíferim (ktorý vyhotovil polychrómiu) na príprave oltára. Oltárny obraz namaľoval neznámy maliar menom János Keresztély na základe daru od Alžbety Bossányiovej.
Vo februári 1641 tu bola s veľkou pompou pochovaná manželka zakladateľa kostola Miklósa Esterházyho, Krisztina Nyáry. 21. februára 1641 Stadler zveril pozlátenie nagyszombatskému majstrovi Ferdinandovi, zatiaľ čo oltárny obraz si 8. apríla 1642 objednal viedenský maliar János Gyula Keller. Krypty kostola boli dokončené v rokoch 1639 až 1640 podľa plánov Pietra Spazza. 15. februára 1641 si rektor kolégia Péter Bellecius objednal u tesárov Jánosa Gryslera a Frigyesa Schnastera 48 lavíc kostola. Vežové hodiny boli objednané u viedenského hodinára v máji 1641.
Medzi rokmi 1643 a 1647 boli vnútorné práce niekoľkokrát na krátke obdobia zastavené, najmä kvôli ťaženiu Juraja Rákócziho na Vysočine. Medzitým, 11. septembra 1645, zomrel staviteľ kostola, palatín Miklós Esterházy, čo spôsobilo jeho rodine značné problémy s jeho pohrebom, keďže najmocnejší muž vtedajšieho Uhorska žiadal, aby bol pochovaný za skromných okolností. Pohreb bol dlho organizovaný tak, aby bol skromný a zároveň hodný jeho hodnosti, a tak bol 11. decembra 1645 pochovaný v krypte jezuitského kostola v Nagyszombate s oslavou Jánosa Telegdyho, arcibiskupa z Kalocsy.
13. júla 1648 sa Dániel Esterházy a Farkas dohodli s kamenárskym majstrom Péterom Potzom v Galánte na vyhotovení troch brán univerzitného kostola. Zmluva, ktorá bola podpísaná za prítomnosti rektora kolégia Istvána Keresztesa, stanovila, že majster sa nemôže odchýliť od plánov. 27. júla bola u tesára Ádáma Lengenicha z Nagyszombatu objednaná chórová galéria a drevené dvere. V tomto roku založil György Lippay seminár Rubrorum v Nagyszombate.
27. augusta 1651 boli z farského kostola sv. Mikuláša do univerzitného kostola prenesené pozostatky ôsmich rímskokatolíckych mučeníkov (Amicetusz, Gyula, Dezső, Priszcilla, Szemidia, Szeverina, Szerontína, Szynézia a neznámeho mena), ktoré jezuitský otec György Forró dostal v roku 1634 od poľsko-litovského provinciála Miklósa Lanciciusa (Mikołaj Łęczycki).
21. mája 1674 si jezuiti z Nagyszombatu objednali u nagyszombatského majstra tesára Ludviga Mihálya oltár Umučenia Krista pre kaplnku mŕtvych, ktorá bola pravdepodobne umiestnená v severnej sakristii kostola. Oltár namaľoval v roku 1676 nagyszombatský maliar Jakab Rost, ktorý vytvoril aj oltárne obrazy. V roku 1681 dali jezuiti sochu svätého Ondreja pozlátiť a postriebriť.
8. augusta 1683 Thökölyho vojská dobyli Nagyszombathely, vyhnali jezuitov a mesto vypálili. Našťastie univerzitný kostol útoku unikol bez poškodenia. Po povstaní boli katolíkom vrátené ich kostoly. Od roku 1685 sa jezuiti venovali novým budovám seminára a internátov.
19. júna 1699 uzavrel palatín v Kismartone zmluvu s viedenským štukatérom luganského pôvodu Pietrom Antoniom Contim, ktorý sa spolu so svojimi asistentmi zaviazal vytvoriť a namaľovať štukovú výzdobu klenby lode za poplatok 3 000 porýnskych forintov. Palatín už predtým bol s Contim v kontakte, o niekoľko rokov skôr poveril Pála Esterházyho výzdobou štuky kostola Nanebovzatia Panny Márie. Stropné maľby namaľovali dvaja viedenskí majstri, Karl Ritsch a Franz Joseph Grafenstein, ktorí svoju prácu dokončili 18. septembra 1700. Štukatúra bola hotová do 14. októbra.
V roku 1773 bol jezuitský rád zrušený a v roku 1777 sa univerzita presťahovala z Nagyszombatu do Budína. Po presťahovaní univerzity boli budovy odovzdané armáde a v roku 1783 sa do nich nasťahovali vojaci. Odvtedy sa univerzitný kostol nazýval Invalidovňa. V roku 1809 sa v Invalidovni ubytovali aj Napoleonovi vojaci, ktorí poškodili zariadenie kostola. Po odchode vojakov bol kostol nanovo vybielený a boli zhotovené nové oltáre.
V roku 1942 sa pod vedením Dr. Vladimíra Wagnera uskutočnila generálna rekonštrukcia kostola za pomoci akademického maliara Kerna a akademického sochára Hučka. Kostol má jednu loď s rovným záverom. Hlavný priestor je zaklenutý valcovou klenbou a bočné kaplnky majú krížovú klenbu. Interiér charakterizuje drevený oltár z roku 1640, ktorý vyrobili Knilling a Stadler. Hlavný oltár je vysoký 21 m a zdobí ho 42 soch. Malebná štuková výzdoba je dielom Rossa, Torniniho a Contiho. Stropné fresky namaľovali v roku 1700 Karl Ritsch a Franz Joseph Graffenstein.
Murárske práce na univerzitnom kostole boli v lete 1637 zhruba skončené, takže koncom augusta mohlo dôjsť k vysviacke chrámu. Pri tejto príležitosti boli usporiadané veľkolepé slávnosti. Dňa 30. augusta 1637 kostol vysvätil jágerský biskup Juraj Lippay pod titulom a patronátom sv. Jána Krstiteľa. „Kardinál Pázmany sa vysviacky už nedožil, takže prvú svätú omšu v chráme slúžil nový ostrihomský arcibiskup Imrich Lósy. Navečer boli s veľkou pompou pri svetle fakieľ prenesené do chrámovej krypty pozostatky siedmich mladých príslušníkov rodiny Esterházyovcov,“ vysvetľuje Mgr.
V kostole v roku 1640 v deň sv. Ignáca z Loyoly oslavovalo trnavské kolégium sté výročie Spoločnosti Ježišovej, pričom došlo aj k príležitostnej, no pritom údajne nádhernej dekorácii chrámu, ktorá vraj uviedla trnavských i vidieckych účastníkov osláv do vytrženia. O rok neskôr tu bola pochovaná s neobyčajným prepychom palatínova manželka Kristína Nyári. Mikuláš Esterházy dal pri tejto príležitosti pokryť steny chrámu čiernym súknom a vybudovať v kostole impozantný katafalk (castrumdoloris), okolo ktorého horelo vo dne i v noci 1 100 pozlátených a umelecky prevedených lampášov.
Vchod do krýpt sa nachádza uprostred svätyne. V minulosti tu bola v dlažbe osadená kamenná doska z roku 1700, ktorá mala pripomínať zásluhy rodiny Esterházyových. Kameň však pri otvorení hrobky v roku 2006 praskol a odvtedy ho provizórne nahradili drevenou doskou. „Kamenná doska je v súčasnosti u reštaurátora, ktorý má posúdiť, či je možné ho zreštaurovať, alebo bude nutné zaobstarať nový kameň,“ informoval nás vicerektor Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Trnave PaedDr.
Pod katedrálou našlo miesto posledného odpočinku množstvo kňazov. Ako povedal PaedDr. J. Vido, krypty sa stali miestom odpočinku rodiny palatína Esterházyho, ako aj všetkých kňazov - jezuitov, ktorí v katedrále pôsobili. Dominantný priestor pod svätyňou patrí hrobke rodiny palatína Esterházyho, ktorý bol donátorom mesta Trnava, Trnavskej univerzity, aj katedrály. Pod loďou sú uložené ostatky kňazov a bratov zo Spoločnosti Ježišovej.
Žiaľ, pokoj tejto krypty bol v 20. storočí porušený, nakoľko hrobky boli v 60-tych rokoch zdevastované. Páchateľov sa síce neskôr podarilo odhaliť a odsúdiť, avšak v krypte ostali nenávratne zničené vzácne sarkofágy rodiny Estarházyovcov a znesvätené niektoré z ostatkov. Naposledy v hrobke pochovali biskupa mons. Petra Dubovského v roku 2008 a predtým biskupa mons.
Pravdepodobne už v prvej polovici 18. storočia sa uskutočnila oprava chrámových striech, pri ktorej bola odstránená sanktusová vežička, ktorá bola na strechu vrátená až pri rekonštrukcii v 90. rokoch 20. storočia. V druhej. polovici 19. storočia boli čiastočne opravené niektoré fresky. V roku 1942 sa začala realizovať generálna konzervácia chrámovej výzdoby. V rokoch 1958 - 1963 prebehlo čiastočné reštaurovanie bočných kaplniek a v rokoch 1970 - 1972 aj hlavného oltára. Ku komplexnému reštaurovaniu katedrálneho Chrámu sv. Jána Krstiteľa sa pristúpilo až po roku 1989.
Trnavská arcidiecéza sprístupňuje kryptu pod Katedrálou sv. Jána Krstiteľa pre širokú verejnosť len ojedinele pri zvláštnych príležitostiach. Naposledy to bolo v roku 2011 počas Sviatku všetkých svätých. Krypty sa nachádzajú takmer pod všetkými trnavskými kostolmi. Hrobky sú napríklad v Bazilike sv. Mikuláša, v kostole sv. Anny, rovnako tak u františkánov v kostole sv. Jakuba. V minulosti sa dokonca tradovalo, že trnavské krypty sú pod zemou prepojené.
Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Trnave, interiér. Zdroj: wikimedia commons
Dušičky sú zvláštnym obdobím, kedy sme so svojimi mŕtvymi predkami akoby užšie prepojení. Pripomíname si dávne spoločné zážitky, ale i veľké skutky, ktoré vo svojom živote vykonali. Azda každý z nás má predka, ktorý bojoval v I. svetovej vojne, mnohí sme zažili pradedov, ktorí bojovali v II. svetovej vojne a zrejme každý z nás má nejakého predka, ktorý sa zapojil do 300 rokov trvajúcich protitureckých vojen zúriacich priamo na našich hraniciach - len o nich nevieme. To však nie je prípad potomkov rodu Esterháziovcov, ktorí od konca vojny žijú v zahraničí, no na tieto dušičky si prišli na Slovensko uctiť svojich slávnych predkov.
V dňoch 26. a 27. augusta 1652 sa medzi Veľkými a Malými Vozokanmi odohrala bitka známa jednoducho ako bitka pri Vozokanoch. Vojská rodov Esterháziovcov a Forgáčovcov spolu s posádkami priľahlých hradov čelili početnejšej tureckej výprave vedenej Karom Mustafom. To, že sa ani členovia týchto bohatých rodov nešetrili, pokiaľ šlo o obranu vlasti, dokladá aj fakt, že behom týchto dvoch dní padli na bojisku hneď štyria muži s priezviskom Esterházi.
Portál My Trnava píše:„V bitke pri Vozokanoch padli štyria mladí Esterháziovci. Ladislav, syn zomrelého palatína Mikuláša Esterháziho, zahynul pri pokuse oslobodiť zajatých kresťanov z tureckého tábora. Navyše sa podarilo zachrániť 150 zajatcov vedených do Turecka. Mnohých mužov, ženy a deti tak títo vojaci zachránili nielen od otrockej práce, ale aj od sexuálneho otroctva, v Osmanskej ríši vtedy bežný jav.
Na mieste bitky dodnes stojí veľký pamätník, na ktorom sú v latinskom jazyku zapísané tieto slávne činy. Okrem štyroch padlých sú v Katedrále sv. Jána Krstiteľa pochovaní aj palatín Mikuláš Esterházi a jeho manželka Kristína Ňáriová (hist. Nyáriová). Na dušičky 2025 si ich prišli uctiť ich potomkovia žijúci v zahraničí.
My Trnava pokračuje:„Vzácnu delegáciu tvorili gróf Moritz Esterházy s manželkou Alice a deťmi, gróf Béla Esterházy s manželkou Sofiou a deťmi a gróf Paul Esterházy s manželkou Sissi a deťmi.„Hostia boli srdečne prijatí na Arcibiskupskom úrade v Trnave, kde si prezreli jej historické priestory. Po spoločnom obede za účasti aulistov, sa rodina presunula do Katedrály sv. Jána Krstiteľa, kde sa v krypte pomodlila pri hroboch svojich predkov - palatína Mikuláša Esterháziho, donátora stavby chrámu, a jeho synov Ladislava, Štefana a Františka,“ uviedol archivár Arcibiskupského úradu v Trnave Stanislav Žlnay, ktorý stretnutie inicioval a organizačne zastrešil.“
Významní hostia zakončili svoju návštevu „slovenského Ríma“ spoločnou modlitbou a spevom hymnusu Te Deum.„Ich návšteva bola dôstojným prejavom úcty a vďaky ich rodu voči svojim predkom, ktorí sa významne zapísali do dejín Uhorska i kresťanskej Európy,“ uviedol otec Žlnay pre trnavské noviny.
Vskutku: pramálo si pripomíname týchto bojovníkov z protitureckých vojen. A pritom sa ich duch pomaly, ale iste stáva nenahraditeľným.
Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Trnave, interiér zdroj: wikimedia commons
| Osoba | Vzťah |
|---|---|
| Miklós Esterházy | Palatín, donátor stavby chrámu |
| Kristína Ňáriová | Manželka Miklósa Esterházyho |
| Ladislav Esterházy | Syn Miklósa Esterházyho, padol v bitke pri Vozokanoch |
| Štefan Esterházy | Syn Miklósa Esterházyho, padol v bitke pri Vozokanoch |
| František Esterházy | Syn Miklósa Esterházyho, padol v bitke pri Vozokanoch |