Najstaršou zachovanou písomnou zmienkou je listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209. Spišská Kapitula je pôvodným sídlom spišských prepoštov, ktorí stáli na čele komunity vyšších duchovných, ktorá sa nazývala kapitula kanonikov. Práve ona dala lokalite dnešný názov.
Pomenovanie Spišská Kapitula sa odvodzuje od názvu kapitula kanonikov. Išlo o zbor, konvent duchovných, ktorí žili sčasti ako rehoľníci (pôvodne zdieľali spoločné ubytovanie, mali záväzky spoločne sa modliť tzv. liturgiu hodín, čiže breviár, spoločne slúžili konventuálne sv. omše a podobne), sčasti zastávali aj úlohy svetských kňazov (mali na starosti ďalšie úlohy jednak v súvislosti s vlastným pôsobiskom, jednak spravovali ako farári okolité obce).
Na čele kolegiátnej kapituly kanonikov stál až do r. 1776 prepošt. Išlo o dnes už málo používanú cirkevnú hodnosť, ktorá bola na stupni hierarchie nižšie ako biskup. Jurisdikcia spišského prepošta sa vzťahovala na obyvateľstvo historickej Spišskej župy, ktorej hranice sa tak kryli s cirkevným územím, nazývaným Spišské prepoštstvo. Spišský prepošt pritom sám hierarchicky podliehal ostrihomskému arcibiskupovi, nakoľko aj Spišské prepoštstvo patrilo do územia Ostrihomskej arcidiecézy.
Najstaršia zachovaná písomná zmienka o spišských prepoštoch je listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209, ktorá spomína prepošta Adolfa. Ten už zrejme sídlil niekde na území dnešnej Spišskej Kapituly. Od Adolfa následne stálo na čele tejto cirkevnej inštitúcie postupne 45 prepoštov.
Spišskí prepošti spadali pod jurisdikciu Ostrihomského arcibiskupa a samostatne spravovali historickú Spišskú župu. V roku 1776 pápež Pius VI. a panovníčka Mária Terézia zriadili Spišské biskupstvo, ktorého sídlom zostala Spišská Kapitula. Jurisdikcia spišských biskupov sa však vzťahovala nielen na Spiš, ale aj na historické stolice Liptov a Orava. Tento stav trvá dodnes.
Situácia sa zmenila v r. 1776, kedy cisárovná Mária Terézia a pápež Pius VI. k územiu Spišského prepoštstva pridali historické župy Liptov a Orava a zriadili Spišské biskupstvo. To si až podnes zachovalo svoje pôvodné hranice. Spišská Kapitula sa vtedy stala sídlom spišských biskupov a katedrálnej kapituly kanonikov. Od r. 1776 dodnes viedlo Spišskú Kapitulu i Spišskú diecézu postupne 14 biskupov. Súčasným spišským diecéznym biskupom je Mons. Štefan Sečka.
Spišská Kapitula bola v 13. storočí ustanovená za „locus credibilis“, tzv. hodnoverné miesto. Išlo o stredoveké notárstvo, kde sa potvrdzovali a uschovávali doklady a listiny svetského charakteru z viacerých okolitých žúp (Spiš, Šariš, Zemplín, Abov, Gemer, Liptov, Orava).
V dejinách Spišskej Kapituly sa okrem zriadenia biskupstva samozrejme odohralo mnoho ďalších udalostí, ktoré ovplyvnili nielen stavebný vývoj tohto mestečka, ale aj dejiny širšieho okolia. Spomenúť treba aspoň niektoré.
Spišská Kapitula bola nielen duchovným a správnym centrom, ale aj sídlom vzdelanosti a kultúry. Už od stredoveku sa tu vychovávali klerici i laickí vzdelanci. Od roku 1648 tu pôsobilo jezuitské gymnázium, ktoré bolo v roku 1672 prenesené do Levoče a dalo základ dnešným levočským gymnáziám. Od roku 1815 (s prestávkou počas totality 1950 - 1989) tu pôsobí kňazský seminár. V roku 1819 tu bol založený prvý učiteľský ústav v Uhorsku, teda škola, ktorá vychovávala učiteľov pre základné (ľudové) školy.
Vrchol stredovekého stavebného vývoja zažila Spišská Kapitula v 13. až 15. storočí. Kapitula bola vtedy spolu s blízkym Spišským hradom kráľovskou inštitúciou. Ako také sa oba komplexy tešili priamej pozornosti dvora uhorských kráľov z rodu Arpádovcov a Anjouovcov (spomeňme aspoň Kolomana Haličského, Alžbetu Kumánsku, Ondreja III., či Karola Róberta z Anjou), ale aj magnátskeho rodu Zápoľskovcov. Nasledujúce, 16. storočie, znamenalo stagnáciu katolicizmu na Spiši, ktorá nastala najmä v dôsledku šírenia reformácie. Spišská Kapitula sa vtedy síce s problémami, no predsa udržala ako jedna z mála katolíckych inštitúcií na Spiši.
Obnova katolíckeho ducha v 17. storočí nastala v dôsledku príchodu jezuitov, ktorí sa v Spišskej Kapitule usídlili r. 1648 a založili v širokom okolí známe gymnázium. Jezuitská rehoľa bola načas zrušená r. 1773. Ich majetky a budovy dostalo novoerigované biskupstvo, ktoré vzniklo v už spomínanom roku 1776. Nasledoval ďalší rozvoj tunajších kultúrnych a edukačných inštitúcií. Najskôr vznikol v r. 1815 Spišský kňazský seminár, pre ktorý bol adaptovaný pôvodný jezuitský kláštor. V r. 1819 zas v budove pôvodného jezuitského gymnázia vznikol Učiteľský ústav v Spišskej Kapitule, ktorý bol prvým svojho druhu v Uhorsku vôbec.
Letecký pohľad na Spišskú Kapitulu
Po sľubných začiatkoch 20. storočia prišli dve svetové vojny, ktoré sa však Spišskej Kapituly v podstate nedotkli. Horšia situácia nastala po r. 1948 a nástupe totalitného režimu. Ten totiž so sebou priniesol nielen ideologický ale aj priamy fyzický tlak, ktorý vyústil do perzekúcií a násilného zániku takmer všetkých cirkevných inštitúcií Spišskej Kapituly. Budovy kňazského seminára a učiteľského ústavu najskôr obsadila Československá ľudová armáda a neskôr Zbor národnej bezpečnosti, ktorý tu umiestnil školu pre svojich dôstojníkov. Kanonické domy boli zrekvirované a premenené na ubytovacie kapacity nižšieho štandardu pre zamestnancov JRD. Postupná obnova jednotlivých inštitúcií i zanedbaných pamiatok začala až po r. 1989 a trvá dodnes.
Až do roku 1948 bola Spišská Kapitula samostatnou obcou, dnes je ulicou Spišského Podhradia. V priebehu dejín prešla mnohými stavebnými vývojovými fázami. Jednotliví jej obyvatelia - spišskí prepošti, kanonici a od roku 1776 biskupi - sa na nej podpísali vlastnými stavebnými a kultúrnymi prínosmi, čím zušľachťovali jej výzor.
Spišská Kapitula je komplexom budov. Tvorí ju neskororománska Katedrála sv. Martina zo začiatku 13. storočia, goticky prestavaná koncom 15. storočia, bývalý prepoštský palác z konca 13. storočia, prestavaný v 18. storočí do dnešnej podoby biskupskej rezidencie, ďalej desať domov kanonikov zo 14. až 18. storočia, kaplánka zo 17. storočia, bývalý jezuitský kláštor rovnako zo 17. storočia, ktorý bol v r. 1815 prestavaný na Spišský kňazský seminár a funkcionalistická budova učiteľského ústavu, ktorá pre túto školu bola postavená v r. 1933. Všetky uvedené budovy sú usporiadané do podoby ulice v smere západ - východ.
Celý komplex stavieb bol v roku 1665 obohnaný hradbami s troma hlavnými vstupnými bránami. Vzhľadom na svoju ojedinelosť a unikátnosť bola Spišská Kapitula v roku 1950 vyhlásená za mestskú pamiatkovú rezerváciu a od roku 1993 je spolu so Spišským Podhradím, Spišským hradom a Kostolom Svätého Ducha v Žehre zapísaná v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Katedrála sv. Martina: Srdce Spišskej Kapituly
Srdcom Spišskej Kapituly je neskororománska Katedrála sv. Martina z 13. storočia. Pôvodne neskororománsky trojloďový chrám s pôdorysom v tvare nepravidelného gréckeho kríža vznikol v 20. rokoch 13. storočia. Kostol zasvätený sv. Martinovi z Tours, biskupovi bol v 14. storočí rozšírený o dvojicu kaplniek a o gotickú sakristiu. Veľkolepá neskorogotická prestavba chrámu sa odohrala v rokoch 1462 - 1478. Významnou stavebnou úpravou bola prístavba Kaplnky Zápoľskovcov v rokoch 1488 - 1493. V druhej polovici 18. storočia prebehli rôzne drobné barokové úpravy, ktoré sa prejavili hlavne v prestavbe krýpt a organovej empory.
Katedrála svätého Martina
Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule je národnou kultúrnou pamiatkou. Najstaršou a najvzácnejšou pamiatkou chrámu je románska plastika Bieleho leva - Leo albus, ktorý je jedinou zachovanou románskou plastikou tohto druhu na Slovensku. Na severnej, ešte pôvodnej románskej stene kostola sa nachádza najstaršia datovaná nástenná maľba na Spiši z roku 1317. Zobrazuje pre Spiš veľmi dôležitý politický akt, symbolické korunovanie Karola Róberta z Anjou za uhorského kráľa. Oltárne vybavenie chrámu vznikalo v období gotickej prestavby, kedy potreba väčšieho počtu oltárov podnietila vznik samostatnej kapitulskej maliarskej školy. Hlavný oltár zasvätený sv. Martinovi biskupovi, oltáre Troch kráľov, sv. Michala Archanjela, Smrti Panny Márie a oltár Korunovania Panny Márie pochádzajú z druhej polovice 15. storočia.
V jej bezprostrednej blízkosti sa nachádza biskupská rezidencia, ktorej dnešný vzhľad je výsledkom barokových úprav pôvodnej stredovekej prepoštskej rezidencie. Východne od nej je umiestnená hodinová veža, ktorá predstavuje hlavný vstup do Biskupskej záhrady.
Uličku Spišskej Kapituly tvorí desať domov kanonikov zo 14. až 18. storočia, budova Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka - pôvodná jezuitská rezidencia - a funkcionalistická budova bývalého Učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule.
Biskupská záhrada
Neoddeliteľnou súčasťou Spišskej Kapituly je parkovo upravená záhrada z roku 1741, ktorá sa nachádza v severnej časti uličnej zástavby Spišskej Kapituly, v priestore medzi kanonickými domami a biskupskou rezidenciou. Pozemok, na ktorom sa Biskupská záhrada rozprestiera, tvoril až do konca 17. storočia súčasť hospodárskeho zázemia prepoštskej rezidencie - bola tu sedliacka usadlosť s hospodárskym dvorom, stajňami, stodolami a úžitkovou záhradou. Spišský prepošt František Barkóczy dal neskôr tomuto priestranstvu podobu parku a oddelil ho múrom s hlavným vstupom cez Hodinovú vežu. Na protiľahlom konci parku upravil pôvodnú hradobnú baštu na altánok so severným vstupom z exteriéru Spišskej Kapituly.
Park - biskupská záhrada počas svojej histórie plnila okrasnú funkciu, zvýraznenú terasovitými úpravami terénu a záhonovou výsadbou. Jeho súčasťou bol ovocný sad. Dnešný vzhľad parku predstavuje moderné architektonické riešenie záhrady, pričom sú zvýraznené všetky vzácne zachované historické architektonické súčasti, ku ktorým patria hradby, altánok, hodinová veža a parciálne zachovaná drobná záhradná architektúra. Biskupská záhrada je miestom oddychu, meditácie a modlitby a ponecháva možnosť naplno si vychutnať ticho a pokoj.
Biskupská záhrada
Spišský Jeruzalem
Unikátna modelová sakrálna krajina - kalvária, ktorá je štruktúrou podobná skutočnému Jeruzalemu - sa nachádza západne od Spišskej Kapituly, v lokalite Pažica a Sivá Brada. Kalvária je špecifická svojou koncepciou, osadením v krajine, i použitými architektonickými prvkami. Pozostáva z viacerých sakrálnych stavieb spätých s poslednými okamihmi života Ježiša Krista, ktoré vybudoval spišský prepošt Juraj Bársony medzi rokmi 1666 a 1675. Hlavnými súčasťami kalvárie sú Katedrála sv. Martina (Večeradlo), Kaplnka sv. Rozálie (Herodesov palác), Kaplnka sv. Františka Xaverského (pevnosť Antónia - sídlo Piláta Pontského) a Kaplnka sv. Kríža (Golgota a Boží hrob).
Kaplnky na Pažici sú od seba vzdialené tak, ako sú vzdialené miesta posledných dní Kristovho života v skutočnom Jeruzaleme, takmer v mierke 1:1. Polohopis je v prípade Spišského Jeruzalema aktuálny, ak pootočíme mapu stredovekého Jeruzalema o 90° proti smeru hodinových ručičiek a porovnáme s mapou reálneho Jeruzalema. Obvod jadra kalvárie, travertínovej plošiny Pažica, navyše obkolesuje sedem drobných kaplniek symbolizujúcich hradby Jeruzalema. Kalváriu dopĺňa dnes už neexistujúca Getsmanská záhrada, ktorá bola situovaná juhovýchodne od obce Jablonov, za Vavrincovým potokom. Symbolické miesta Spišského Jeruzalema v Spišskej Kapitule, na Pažici a Sivej Brade sa nachádzajú v lokalite svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Kalvária sa rozkladá na území Spišskpodhradských travertínov a je chránená 2. a 4. stupňom ochrany prírody. Lokalita je zapísaná aj v zozname chránených území európskeho významu NATURA 2000.
Spišský Jeruzalem