Kríza viery v katolicizme: Príčiny a výzvy

V súčasnosti sa kresťania v mnohých západných krajinách stretávajú s rôznymi aspektmi fenoménu známym ako new age. Tento článok má slúžiť ako sprievodca pre katolíkov hlásajúcich evanjelium a vyučujúcich náboženstvo na všetkých úrovniach v Cirkvi. Cieľom je porozumieť tomuto kultúrnemu prúdu a angažovať sa v skutočnom dialógu s tými, ktorí sú ovplyvnení jeho myšlienkami.

Tento dokument nemá za cieľ poskytnúť súbor úplných odpovedí na mnohé otázky, ktoré vychádzajú z new age alebo z iného zo súčasných znakov nepretržitého ľudského hľadania šťastia, zmyslu a spásy.

Zapojeným do pastoračnej práce má dokument pomôcť pochopiť spiritualitu new age a odpovedať na ňu či už poukázaním na prvky, ktorými je táto spiritualita v protiklade s katolíckou vierou, alebo odmietnutím postojov mysliteľov new age protirečiacich kresťanskej viere. Od kresťanov sa v prvom rade vyžaduje pevné zakotvenie vo vlastnej viere. Na tomto pevnom základe môžu budovať svoj život ako pozitívnu odpoveď na výzvu z Prvého Petrovho listu: „[Buďte] stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.

Rozšírenie kresťanstva vo svete.

New Age ako kultúrny fenomén

Názov hnutia new age (nový vek) sa odvádza od blížiaceho sa astrologického veku Vodnára. New age je iba jedným z mnohých pokusov na vysvetlenie významu tohto dejinného okamihu, ktoré bombardujú súčasnú kultúru (najmä západnú), pričom je ťažké jasne rozlíšiť, čo z neho sa s kresťanským posolstvom zhoduje a čo nie. Práve preto sa zdá, že nastal pravý okamih ponúknuť hodnotenie z kresťanského pohľadu tak myslenia, ako aj praxe hnutia new age vo všeobecnosti.

Vcelku správne sa konštatovalo, že mnoho ľudí dnes tápe medzi istotou a neistotou, najmä pokiaľ ide o otázku ich vlastnej identity. Niektorí hovoria, že kresťanské náboženstvo je patriarchálne a autoritatívne, že politické inštitúcie nie sú schopné zmeniť svet na lepší a že klasická (alopatická) medicína nedokáže účinne liečiť ľudí. Skutočnosť, že kedysi centrálne prvky spoločnosti sú dnes považované za nedôve ryhodné alebo strácajú skutočnú autoritu, vytvorila ovzdušie, v ktorom ľudia hľadia viac do vlastného vnútra, do seba, kde hľadajú zmysel a silu. Obracajú sa aj na alternatívne inštitúcie v nádeji, že im odpovedia na ich najhlbšie otázky.

Hoci je new age zväčša reakciou na súčasnú kultúru, v mnohom je vlastne jej dieťaťom. Renesancia a reformácia vytvorili moderného západného jedinca, ktorý nie je zaťažený vonkajšími tlakmi, ako sú výlučne vonkajšia autorita a tradícia. Ľudia čoraz menej cítia potrebu patriť do inštitúcie (hoci osamotenosť je skutočnou pliagou moderného života) a nie sú náchylní podriaďovať sa „oficiálnej“ mienke. Pri takomto kulte človeka je náboženstvo vytlačené do vnútornej sféry, čo pripravuje pôdu na uctievanie posvätnosti vlastného ja.

Práve preto new age preberá mnohé hodnoty z podnikateľskej kultúry, z „evanjelia prosperity“ (o ktorom budeme viac hovoriť v odseku 2. 4) a z konzumnej kultúry, ktorých vplyv jasne badať podľa rýchlo rastúceho počtu ľudí, ktorí tvrdia, že je možné miešať kresťanstvo s new age a vziať si z každého to, čo považujú za najlepšie. Je dobré pripomenúť, že niektoré odchýlky v rámci kresťanstva prekročili tradičný teizmus a prijali jednostranné obrátenie sa k vlastnému ja, čo prispelo k takémuto zmiešavaniu.

New age priťahuje ľudí, ktorí sú nasiaknutí hodnotami modernej kultúry. Sloboda, autenticita, samostatnosť a ďalšie im podobné hodnoty sú považované za sväté. New age je príťažlivé pre tých, ktorí majú problém prijať patriarchálnu spoločnosť. „Nevyžaduje viac viery, ako ísť do kina“. a predsa by chcelo uspokojiť duchovné túžby ľudí. Vzniká tu teda zásadná otázka: Čo sa vlastne v new age rozumie pod spiritualitou? Odpoveď je kľúčom na odhalenie niektorých rozdielov medzi kresťanskou tradíciou a veľkou časťou toho, čo možno nazvať new age.

Niektoré smery tohto hnutia využívajú prírodné sily a usilujú sa komunikovať s druhým svetom, aby zistili osud jednotlivcov, čím im chcú pomôcť naladiť sa na správnu frekvenciu a vyťažiť to najlepšie zo seba a z okolností, v ktorých sa nachádzajú. Vo väčšine prípadov je však toto všetko úplne fatalistické.

V posledných rokoch vznikla vďaka technologickej revolúcii v oblasti komunikačných prostriedkov úplne nová situácia. Ľahkosť a rýchlosť, akými dnes môžu ľudia komunikovať, je jedným z dôvodov, prečo sa new age tak rýchlo dostalo do pozornosti ľudí každého veku a pôvodu, pomýliac aj mnohých Kristových nasledovníkov, ktorí presne nepochopili, o čo tu ide. Najmä internet nadobudol nesmierny vplyv, predovšetkým na mladých ľudí, ktorí v ňom našli blízky a príťažlivý prostriedok na získavanie informácií. Zároveň však internet predstavuje nosič neustále sa meniacich, často pochybných informácií o rozličných stránkach náboženstiev.

Keď skúmame viaceré tradície new age, hneď je nám jasné, že new age vlastne prináša len máločo nové. Zdá sa, že jeho názov sa rozšíril vďaka rozenkruciánstvu a slobodomurárstvu v časoch francúzskej a americkej revolúcie, ale obsahom je jednou zo súčasných foriem západného ezoterizmu. Ten sa inšpiruje gnostickými skupinami, ktoré vznikli v začiatkoch kresťanstva a najväčší rozmach dosiahli v období reformácie. Rozvíjal sa paralelne s vedeckým svetonázorom a dočkal sa rozumového zdôvodnenia v osemnástom a devätnástom storočí. Charakterizuje ho postupné odmietanie osobného Boha a zameranie sa na iné bytosti, ktoré často pôsobia ako sprostredkovatelia medzi Bohom a človekom v tradičnom kresťanstve, pričom ich však čoraz svojráznejšie prispôsobuje a pridáva k nim aj ďalšie.

Silný trend v modernej západnej kultúre, ktorý vytvoril priestor pre myšlienky new age, bolo všeobecné prijatie Darwinovej evolučnej teórie. Tá spolu so zameraním sa na skryté duchovné mocnosti a sily prírody vytvorila chrbtovú kosť veľkej časti toho, čo dnes nazývame teóriou new age. Hnutie new age bolo tak široko prijaté v podstate preto, lebo svetonázor, na ktorom sa zakladalo, bol už široko prijatý. Pôda bola dobre pripravená už vznikom a rozvojom relativizmu, súčasne s pôsobením antipatie či ľahostajnosti ku kresťanskej viere. Okrem toho sa rozvinula živá diskusia o tom, či a v akom zmysle možno new age označiť za postmoderný fenomén.

I keď pripúšťame, že new age istým spôsobom odpovedá na legitímne duchovné túžby ľudskej prirodzenosti, treba konštatovať, že sa o to pokúša vždy v rozpore s kresťanským Zjavením. Zvlášť v západnej kultúre sú veľmi príťažlivé „alternatívne“ prístupy k spiritualite. Na jednej strane sa medzi katolíkmi rozšírili nové formy psychologického prístupu k jednotlivcovi, a to aj v exercičných domoch, seminároch či formačných inštitútoch pre rehoľníkov. Na druhej strane silnejúca nostalgia a rastúci záujem, pokiaľ ide o starovekú múdrosť a staré rituály, vysvetľujú rozsiahle rozšírenie ezoterizmu a gnosticizmu.

Veľa ľudí priťahuje najmä to, čo poznáme - či už správne, alebo nie - ako „keltskú“ spiritualitu, respektíve náboženstvá starovekých národov. Knihy a kurzy zaoberajúce sa spiritualitou a starodávnymi alebo východnými náboženstvami sú prekvitajúcim tovarom a často sa označujú nálepkou new age z komerčných dôvodov. Pri korektnom kresťanskom posudzovaní myslenia a praxe new age nemôže chýbať konštatovanie, že podobne, ako to bolo v druhom a treťom storočí v prípade gnosticizmu, aj new age prestavuje istý súhrn názorov označených Cirkvou za heterodoxné.

Ján Pavol II. varuje pred problémom, ktorým je „znovuzrodenie starovekých gnostických ideí vo forme takzvaného new age. Nemôžeme podľahnúť ilúzii, že by mohlo priniesť náboženstvu nejakú obnovu. Je to iba nový spôsob praktizovania gnózy, čiže duchovného postoja, ktorý v mene hlbokého poznávania Boha nakoniec prekrucuje jeho slovo a nahrádza ho čisto ľudskými slovami.

Príťažlivosť new age sa nesmie podceňovať. Pri nedostatočnom pochopení obsahu kresťanskej viery sa možno mylne nazdávať, že kresťanské náboženstvo neposkytuje hlbšiu spiritualitu, a preto sú ľudia v pokušení hľadať inde. Problematické sú len alternatívne odpovede na existenciálne otázky, ktoré new age ponúka. Ak nechce byť Cirkev obvinená z toho, že je hluchá voči túžbam ľudí, musia jej členovia urobiť dve veci: pevnejšie sa primknúť k základom svojej viery a počuť často tiché volanie vychádzajúce zo sŕdc ľudí, ktoré ich vedie inam, ak nenájdu vypočutie v Cirkvi.

New Age nie je homogénnym hnutím

New age nie je hnutím v takom zmysle, aký sa normálne prisudzuje výrazu „nové náboženské hnutie“, ani nie v zmysle, v akom sa obyčajne chápu termíny „kult“ alebo „sekta“. Keďže je prítomný v mnohých kultúrach a v rozličných oblastiach, ako sú hudba, film, semináre, workshopy, duchovné cvičenia, terapie a mnohé iné aktivity a podujatia, je oveľa rozšírenejší a neformálnejší ako spomínané hnutia. Avšak niektoré náboženské alebo paranáboženské skupiny vedome prijímajú jeho prvky; preto podľa niektorých je new age považovaný za zdroj myšlienok pre rôzne náboženské a paranáboženské sekty.

New age nie je homogénnym hnutím, ale skôr voľnou sieťou tých, ktorých spája postoj, že treba „myslieť globálne, ale konať lokálne“. Ľudia, ktorí sú súčasťou tejto siete, sa nemusia navzájom nevyhnutne poznať a stretávajú sa len zriedkavo alebo sa nestretnú vôbec. V snahe vyhnúť sa zmätku, ktorý môže vzniknúť používaním pojmu „hnutie“, sa podaktorí vyjadrujú o new age ako o „prostredí“ alebo ako o „kulte poslucháčov (audience cult)“. Zároveň však treba pripomenúť, že je to „veľmi ucelený myšlienkový prúd“, predstavujúci jasnú výzvu modernej kultúre.

New age má synkretickú štruktúru, obsahujúcu mnoho rozličných prvkov a umožňujúcu ľuďom realizovať spoločné záujmy alebo vzťahy s rôznou intenzitou a na rozličných úrovniach. Mnohé smery, praktiky a postoje, ktoré nejakým spôsobom tvoria súčasť new age, sú v skutočnosti súčasťou rozsiahlej a ľahko identifikovateľnej reakcie na hlavný kultúrny prúd, takže v tomto zmysle je názov hnutie namieste. Možno ho naň apliko vať rovnako ako na iné rozšírené spoločenské hnutia, napríklad hnutie za občianske práva alebo mierové hnutie.

Výraz „náboženstvo new age“ je ešte kontroverznejší, preto je lepšie sa mu vyhýbať, hoci new age je často odpoveďou na výzvy a potreby náboženského charakteru a obracia sa na ľudí, ktorí sa usilujú objaviť alebo znovu objaviť duchovný rozmer vlastného života. Rozhodnutie vyhýbať sa výrazu „náboženstvo new age“ nechce spochybňovať autentický charakter hľadania zmyslu alebo významu v živote týchto ľudí, ale skôr rešpektovať skutočnosť, že mnohí prívrženci tohto hnutia starostlivo rozlišujú medzi náboženstvom a spiritualitou.

Mnohí odmietli organizované náboženstvo, lebo podľa nich nedokázalo uspokojiť ich potreby, a práve z tohto dôvodu obrátili sa inde, aby našli „spiritualitu“. Okrem toho základom new age je presvedčenie, že čas jednotlivých náboženstiev je už preč, a teda hovoriť o new age ako o náboženstve by bolo v protiklade s tým, ako sa toto hnutie samo chápe.

Odkresťančovanie západnej spoločnosti

Od Koncilu začal proces odkresťančovania západnej spoločnosti, najmä v európskych krajinách, z ktorých sa stali post-kresťanské spoločnosti. Tento problém je nesmierne veľký; pokúsime sa doň vniesť trochu svetla. Úmyselne som napísal "od Koncilu", a nie "kvôli Koncilu", pretože niežeby Koncil nemal žiadny účinok - ako sa pokúsim dokázať - ale proces, ktorý Koncil odštartoval, by sa tak či onak raz začal, hoci odlišnou formou a odlišným tempom.

V druhej polovici 60-tych rokov začali veľké kultúrne zmeny, vyvolané prevládajúcim ekonomickým a sociálnym rozvojom, prebiehajúcim už od roku 1950 a trvajúcim až do roku 1973, ktorý bol poznačený najmä ropnou krízou. Koncilová konštitúcia "Gaudium et spes" varuje, že sa deje niečo gigantické - dôkladné a rýchle zmeny, vyvolané inteligenciou a tvorivou energiou človeka, ktoré menili jeho rozhodnutia, spôsob zmýšľania a konania.

Kultúrna a spoločenská transformácia sa však odzrkadlila aj v náboženskom živote človeka. Prebiehal skrátka rozklad v mnohých oblastiach, v ktorých mal katolicizmus hlavné slovo aj napriek predchádzajúcej industrializácii a jej spoločensko-kultúrnych následkov.

Naozajstnými protagonistami tejto kultúrnej revolúcie sú ženy a mladí ľudia. Vo svete, ktorý sa obrátil chrbtom ku "konzervatívnym hodnotám a vzorom", sa mohla politika uberať iba ľavicovým smerom, pretože nemali inú rétoriku a nepoznali inú formu antagonizmu, aj keď v porovnaní s ´komunistickými´ zásadami boli len slabým odvarom marxizmu. Ženám a mladým ľuďom sa v "Gaudium et spes" venovalo len niekoľko všeobecných a zrejmých posolstiev, pričom obe tieto skupiny boli určujúcimi silami celej transformácie.

Mnohí historici sú však dnes presvedčení, že najtrvalejším následkom týchto hnutí je niečo iné: "individualistická revolúcia", ktorá hlása absolútnu nadradenosť subjektu nad akýmkoľvek spoločenským záväzkom, či už ide o rodinu, národ alebo triedu. Preto sa aj revolúcia 60-tych a 70-tych rokov dá chápať ako triumf jednotlivca nad spoločnosťou, či skôr ako pretrhnutie pradiva, ktoré v minulosti pútalo človeka k spoločnosti.

Inštitúcie, ktoré nový morálny individualizmus najtvrdšie podkopával, boli práve tradičná rodina a tradične organizované cirkevné spoločenstvá na Západe, ktoré v poslednej tretine minulého storočia dramaticky kolabovali.

Doteraz zozbierané štatistiky vykazujú pozoruhodné údaje. Obmedzme sa iba na Taliansko: zatiaľ čo v roku 1956 chodilo pravidelne v nedeľu do kostola 69% Talianov, v roku 1962 to bolo už iba 53% a v roku 1968 len 40%. Pridajme k tomu radikálny úbytok tradičných kresťanských organizácií, najmä Catholic Action, ktoré malo v roku 1955 viac ako 3,5 milióna členov, no v roku 1973 už iba 816.000; ďalej krízu povolaní a šíriace sa opúšťanie kňazstva, najmä po roku 1965 s analogickým zmenšovaním počtu ženských duchovných povolaní; úpadok v počte krstov a čoraz menšia účasť na sviatostiach.

Človek bol svedkom úpadku vzoru kresťanskej morálky, ktorá prežila kultúrnu a filozofickú sekularizáciu 18. a 19. storočia, ktorej vedúci predstavitelia sa v určitých ohľadoch nesnažili o nič menšie, než o jej zachovanie a reformovanie vo svete, ktorý však už viac neuznával hlavné slovo kresťanstva. Pojem sexuality v rámci monogamnej rodiny bol jedným z jej základných komponentov a vo svojej podstate prežil dokonca aj koniec režimu "kresťanstva" a jeho možnosti vplývať na legislatívu a politický život. Teraz sa však nezadržateľne rútil ku kríze.

Človek chápe rozsah takejto výzvy, stojacej pred Katolíckou cirkvou, ktorá bola po prvý raz svedkom toho, ako sa uprostred "Božieho ľudu" otriasa v základoch jej etický kánon a ako sa rôzni svet teologického skúmania. Cirkev vtedy čelila problémom, ako je sexualita, antikoncepcia, rozvod, potrat, homosexualita, žena a feminizmus, kňazstvo a celibát a čelí im dodnes. Šíriaca sa sekularizácia totiž vytvorila ´čiernu dieru´ medzi cirkevnými pravidlami o živote a morálke a realitou verejného a súkromného života koncom 20.

Druhý Vatikánsky koncil v podstate kopíroval "reformnú" logiku, šíriacu sa v 60-tych rokoch. Na jednej strane niekto tvrdí, že reforma stále napreduje, nikdy nekončí , pretože doba sa ustavične mení, čo môže v dlhodobom nevyhnutnom spomalení dejín viesť stúpencov týchto pokračujúcich zmien najprv k nesúhlasu a následne k odchodu. Na druhej strane môže zavládnuť rozčarovanie. Nie je možné formálne "poprieť" vieru celých generácií, znevážiť presvedčenie a prax, ktoré sa až donedávna prezentovali ako záväzné v širšom chápaní tejto inštitúcie.

Koncil sa považuje za "udalosť", ktorej "duch" je pôvodcom tých najodvážnejších zlepšení. Aj toto bolo spoločným menovateľom katolíckeho protestu v druhej polovici 60-tych rokov, ktorý bol v Taliansku a v cudzine natoľko známy, že sa treba o ňom zmieniť.

Tabuľka: Úpadok náboženskej praxe v Taliansku

Výzvy a príležitosti pre Cirkev

Katolícka Cirkev má nekonečne vzácne poklady. Áno, je to pravda: tieto poklady sú často pochované pod hromadou škandálov, korupcie a kompromisov. Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.

Súčasné „veľké prebudenie“ (tento termín v americkej histórii odkazuje na oživenia v rámci viery, pozn. prekl.) sa svojím úsilím o obnovu a pretvorenie rôznych inštitúcií cirkvi podobá prebudeniam v 19. Rozhodujúce je, že nastupujúci gnosticizmus ovplyvňuje spoločnosť v niečom, čo je blízke Maritainovmu modelu. Jeho vláda je pevná v rámci vlastného inštitucionálneho územia, ale obmedzenejšia a miernejšia v politickej sfére ako celku.

Pre „slovenský katolicizmus“ je veľkou ťažkosťou uvažovať v súvislostiach, chápať princípy a stavať na nich, viesť dialóg dovnútra i smerom von. Aj dnes „slovenský katolicizmus“ hľadá vonkajšieho nepriateľa, uzatvára sa sám do seba a nie je schopný premýšľať o starých veciach novým spôsobom.

Veľkou výzvou pre „slovenský katolicizmus“ je vyliečiť sa z týchto troch historických rán a stať sa viac univerzálnym. Domnievam sa, že „slovenský katolicizmus“, ktorý má okrem týchto troch historických rán ešte aj aktuálne veľký problém s pápežom Františkom, veľmi riskuje, že na konci dňa prestane byť katolícky. Či sa nám to páči, alebo nie, katolicizmus nie je o obsahu dogmatiky či morálky, pretože to, v čo veríme, a ako sa usilujeme žiť, máme spoločné aj s inými kresťanmi, najmä pravoslávnymi.

To, čo dnes potrebuje nielen „slovenský katolicizmus“, ale všetci katolíci na Slovensku, je nová katechizácia, porozumenie a prijatie toho, čo je naozaj obsahom katolíckej viery. Javí sa mi, že náboženská nevzdelanosť je v „slovenskom katolicizme“ prítomná viac ako v iných formách katolicizmu na Slovensku.

Mnohí máme vo svojej zbierke kníh aj starý katechizmus vo forme otázka + odpoveď. Jednoducho, stručne, jasne. Nabifľovať sa, odrecitovať, nevadí, že tomu nerozumieme, veď „slovenskému katolicizmu“ to takto stačí. Hlavne, aby sme chodili do kostola, nevadí, že nevieme prečo doň chodíme. A tiež chodiť na spoveď na prvý piatok, nevadí, že často netušíme, z čoho sa máme spovedať a čo vlastne táto sviatosť znamená. A sobášiť sa v kostole, krstiť svoje deti, vyobliekať ich na prvé sväté prijímanie a birmovku, vybrať sa na púť do Šaštína či do Levoče.

Nemožno sa čudovať, že „slovenský katolicizmus“ zameraný na vonkajšie prejavy kultu spozornie, keď verejná autorita tento kult obmedzí. Rýchlo zabudne na svoje prolife postoje a začne bedákať o údajnom obmedzovaní náboženskej slobody. Ignoruje pritom fakt, že na Slovensku máme katolícke médiá, školy, nemocnice, zariadenia sociálnej starostlivosti, že nám nikto nebráni vo vyznávaní svojej viery a jej praktickom uplatňovaní v každodennom živote, v nosení krížika na krku či ruženca na spätnom zrkadle.

Našťastie okrem „slovenského katolicizmu“ je na Slovensku prítomné i celé spektrum iných podôb katolicizmu, ktoré dohromady tvoria miestny katolicizmus na Slovensku. Dúfam, že väčšina je otvorená voči univerzálnemu katolicizmu. Podľa mňa je skvelé, že na Slovensku sú okrem „slovenského katolicizmu“ aj také podoby katolicizmu, ktoré pochopili a prijali Druhý vatikánsky koncil, ktoré vnímali pontifikát sv. Jána Pavla II. v jeho plnosti a vnútornej integrite, ktoré sa nezľakli dôležitých akcentov a upozornení Benedikta XVI. Je smutné, že pomýlení duchovní pastieri dlhodobo formujú „slovenský katolicizmus“ tak, aby mal výhrady, ba odmietal to, čo súčasná viditeľná hlava Katolíckej cirkvi ponúka katolíkom i všetkým ľuďom dobrej vôle.

Je dobré, že sú na Slovensku aj mnohí katolíci, ktorí sú hladní a smädní po duchovnom zážitku stretnutia s Bohom a neuspokoja sa len s vonkajším folklórom, na ktorý rýchlo zabudnú, keď sa ocitnú v sekulárnom prostredí. Sú tu katolíci, ktorí pri svojich ťažkostiach potrebujú vypočuť, porozprávať sa a tiež pomôcť a poradiť, nielen sa pomodliť trikrát Otče náš a trikrát Zdravas, Mária. Sú tu katolíci, ktorí sa neboja čítať kvalitnú literatúru, a kladú si otázky, o ktorých chcú diskutovať, nestačia im pochybné a povrchné anonymné texty v nejakých brožúrkach či na dezinformačných tradicionalistických weboch. Sú tu katolíci, ktorí sa chcú deliť so svojím chlebom, nechcú si ho nechať len pre seba.

Na Slovensku žije veľa katolíkov, ktorí rozumejú, že katolicizmus nie je „buď - alebo“, ale „aj - aj“. Univerzálny katolicizmus v žiadnom prípade nestavia proti sebe dve podoby viery, na jednej strane praktickú láska k blížnym a na druhej strane sviatostný život, ako vo svojom texte v tomto časopise naznačil Juraj Šúst. Je to falošná dilema, pretože katolicizmus, ktorý vychádza v Božieho slova, vníma jedno i druhé v nerozlučnej jednote. Láska k sviatostiam bez lásky k blížnym by bola len úbohou paródiu kresťanstva.

Pre všetkých katolíkov na Slovensku platí trojité pozvanie Panny Márie, ktoré zdôraznil František na svätej omši v Šaštíne. Kto chce plniť Ježišovu výzvu byť soľou zeme, musí byť prorokom evanjeliovej radosti, ktorá iných neodsudzuje, ale pozýva ich k dialógu.

tags: #katolicizmus #kriza #vier