Postoj Katolíckej Cirkvi k Interrupciám: Medzi Dogmou a Realitou

Otázka umelého prerušenia tehotenstva je dnes aktuálnou a silne emóciami nabitou témou, ktorá rozdeľuje ľudí do názorovo nezmieriteľných táborov. Z hľadiska politického, teologického, medicínskeho, právneho a psychologického, bolo k tejto otázke povedané nesmierne množstvo vyčerpávajúcich argumentov za a proti. Zdalo by sa, že už hádam niet k tejto téme viac čo dodať, veď každý zástanca alebo odporca interrupcií si aj tak ďalej tvrdí to svoje a zostáva nemenne na svojich pozíciách.

No práve to, že neexistuje bod objektívnej pravdy, že z oboch strán, materialistickej aj cirkevnej nie je snaha a vlastne ani chuť zhodnúť sa na objektívnej existencii skutočného poznania, ktoré môže vrhnúť na túto tému svetlo pravdy a posunúť subjektívnu argumentačnú polemiku do vyššej roviny pochopenia je dôkazom nemohúcnosti jednostranného pohľadu na svet prostredníctvom slepej viery, alebo materialistického názoru.

Otázky typu, kedy začína život, ako vlastne definovať život nemôžeme pravdivo zodpovedať na základe viery stanovenej dogmatickými predpismi, ktoré sa navyše v čase menia, alebo na základe názoru, ktorý považuje vedomie a život vôbec za náhodný evolučný produkt hmoty. Iba spojením viery s rozumom, nepredpojatou logikou a slobodným poznávaním vychádzajúcim zo zdravého citu a túžbou po pravde sa môžeme dopátrať k jasnému poznaniu.

Katolícka cirkev, ktorú najhlasnejšie počuť a ktorá sa najhorlivejšie venuje boju za práva nenarodených detí, svoje postoje zdôvodňuje z podstaty svojho učenia, z tvrdenia že chráni právo človeka na život. Vychádza pritom z teologickej premisy, že začiatkom ľudského života je moment oplodnenia, v ktorom okrem fyzického tela vzniká aj duša človeka. Ducha ako tretí článok ľudskej prirodzenosti katolícka cirkev neuznáva.

Ak sa spýtate bežného katolíka, ale aj farára na otázky vzniku života, bude sa odvolávať na to, čo je napísané v katechizme a na všeobecné zásady svedomia. Lenže hlas svedomia si každý človek predstavuje a vykladá po svojom subjektívne a tvrdenia opreté len o katolícky katechizmus, sú veľmi sporné.

Potom sa treba pýtať, aké sú zdroje poznania, z čoho vychádzajú pravdy v kat. katechizme napísané, kto ho napísal odkiaľ si jeho tvorcovia uzurpujú právo na pravdivé poznanie podstaty vecí. Buď boli tiež jasnovidní, ale potom ich tvrdenie stojí voči tvrdeniu iných jasnovidných, alebo to vyčítali z kontextu písma svätého.

Ak to vyčítali z písma tvrdiac, že ich osvietil duch svätý, potom je faktom, že tu existuje stovky iných kresťanských cirkví a náboženských spoločností s úplne rozdielnymi výkladmi Biblie a všetky tvrdia, že oni sú inšpirovaní duchom svätým a práve ich výklad je správny.

Historická pravda je však taká, že katolícky katechizmus sa stále menil, o deklarovanej pravde a jednotlivých článkoch viery sa v katolíckej cirkvi jednoducho administratívne rozhodovalo. Čo bolo vhodné alebo nie to sa riadilo podľa momentálnej politickej situácie, podľa vzájomných vzťahov cirkevných hodnostárov k svetským panovníkom a medzi sebou. Toto je skutočnosťou, o ktorej vie každý historik zaoberajúci sa dejinami cirkvi.

Pričom úplne zásadný význam stojací na začiatku procesu formovania dogmatiky katolíckej cirkvi malo rozhodnutie 8. ekumenického koncilu z roku 869 , kde tesným rozhodnutím zúčastnených bol zrušený tretí článok ľudskej prirodzenosti - duch a zakotvila sa dogma o dvojitej podstate človeka. Človek má iba fyzické a duševné telo vzniknuté v momente oplodnenia, duchovné telo nemá z čoho logicky vyplýva aj neplatnosť učenia o existencií ducha pred narodením.

Popretie existencie ducha a reinkarnácie, sa stalo pre katolícku cirkev kľúčové, lebo na základe formulovania tejto prvej nepravdy cirkev ďalej rozvíjala svoje dogmy viery. Na udržanie svojej deformovanej teológie musela cirkev vytvoriť zložitú štruktúru abstraktnej špekulačnej dogmatiky a uzákoniť ju do katechizmu, ktorý sa pre katolíkov stal záväzným.

S týmto ma napádajú niektoré ďalšie logické nezrovnalosti. Napríklad, ak by človek mal dušu hneď od okamihu oplodnenia, prečo sa plod nezačne hneď tvarovať do podoby človeka a musí prechádzať zvieracím vývojom? Alebo čo s umelo oplodneným zárodkom, ktorý je na niekoľko rokov zmrazený? Podľa katolíkov by tam duša mala byť a čakať zmrazená, večne spojená so svojim zárodkom, čo je tiež čudné.

Alebo, čo s uhynutým plodom, ktorý ešte nebol pokrstený? Pôjde do očistca alebo do pekla? To sa mi vidí zase nespravodlivé a bezperspektívne, nedáva duši žiadnu šancu. Často sa ale práve na slovenských dedinách stáva, že sa narodí mŕtve dieťa, alebo zomrie v krátkom čase po pôrode a farár ho nechce pochovať , lebo nebolo pokrstené aj keď rodičia sú veriaci. Toto dieťa už nie je človek hodný dôstojného cirkevného pohrebu? Na takýchto reálnych protirečeniach je možné vidieť zmätočný prístup kat. cirkvi k tejto otázke. Samotná cirkev v tom nemá jasno.

Okrem teologickej, spornou je aj morálna rovina tohoto problému opierajúca sa o katolícku interpretáciu prikázania „Nezabiješ.“ Vo svojom boji za život človeka, katolícka cirkev podľa vlastnej predstavy zastupuje sily života voči silám smrti. Proti interrupciám sú aj síce židovské a protestantské náboženstvá, ale ich prístup je oveľa inteligentnejší a hlbší, viac rozumejúci ľudskej prirodzenosti a otvorenejší diskusii.

Katolícka cirkev odmieta diskusiu a direktívne si uzurpuje právo na jedinú správnu interpretáciu prikázania „ Nezabiješ“. Oháňa sa týmto prikázaním, ale je otázkou, či mu sama naozaj rozumie. Ako napríklad vysvetlia fakt, že Mojžíš len čo prišiel z hory Sinaj s práve vytesanými prikázaniami vyvraždil mečom bez váhania celé rodiny modloslužobníkov a tým hneď porušil prikázanie „Nezabiješ“.

To znamená, že toto prikázanie neplatí absolútne? Niekoho teda možno zabiť a iného nie? Niekto má teda právo zabíjať a iný nie? Alebo ako to vlastne je? Na toto katolíci vedia len odpovedať frázami, ale v skutočnosti vôbec nechápu tomuto prikázaniu.

Čo keď je toto prikázanie myslené úplne inak a existuje niečo horšie ako je zabitie tela. Napríklad zabitie v duševnom zmysle. Potom toto prikázanie znamená, že nezabiješ lásku, nezabiješ priateľstvo, dôveru, vzťah, nezabiješ dušu druhému, nezabiješ ideu, mravnosť. Tento typ zabíjania je oveľa nebezpečnejší.

Presne to, čo katolícka cirkev ako organizácia celé dejiny robila, zabíjala slobodu myslenia a iné kultúry, nehovoriac o smutných záležitostiach akou boli inkvizícia a prenasledovanie tzv. kacírov a inovercov. Katolícka cirkev je najviac zo všetkých cirkví sveta zaťažená svojou negatívnou minulosťou, od ktorej sa jej veľmi ťažko dištancuje a preto má najmenšie morálne právo na určovanie čo je a čo nie porušenie prikázania „Nezabiješ“.

Ak v 20. storočí už nezabíja vo fyzickej rovine, tak v duševnej zabíjanie (ubíjanie) ešte stále v rôznej podobe pokračuje. Týmto sa nechcem dotknúť radových ľudí, bežných katolíkov často nepoznajúcich ani hlbšiu históriu vlastnej cirkvi, ale prejavom môjho negatívneho vnímania je katolícka cirkev ako systém, ako hierarchická mocenská organizácia, ktorá minimálne od 15. storočia nezodpovedá aktuálnemu duchu doby a je brzdou vo vývoji ľudského ducha.

To, že sa kat. cirkev snaží svoje názory politicky presadiť do podoby zákonov je nepochopenie a obmedzovanie slobodnej vôli človeka rozhodovať sa. Človek ma právo slobodne sa rozhodnúť aj za cenu omylu a chýb. Týmto chybám a omylom sa nedá zabrániť nejakým dohováraním, alebo direktívnym zákazom. Na to každý musí prísť sám. Zodpovedný človek alebo organizácia môže poukazovať na zlo a dávať vlastným životom príklad ako správne konať, ale nedá sa to ľudom prikázať.

Veď o tom sú dejiny ľudstva, o hľadaní pravdy a slobody, o stálom upadaní do omylu a hriechu. A určite katolícka cirkev môže ťažko na základe svojej minulosti (ale aj prítomnosti) svojím príkladom byť vzorom a určovať ako sa má správne žiť, čo robiť a čo nie. Zákonom zakazovať interrupcie je rovnako smiešne ako zakazovanie prostitúcie.

Katolícka cirkev pristupuje k téme potratov absolutisticky. Rovnako ako nedokážu vstrebať subjektívne rozumovo hodnotenú morálku, nedokážu sa postaviť ani k otázke života ináč ako absolutisticky a teda bez výnimiek. Prikázanie je prikázanie, život je život a za žiadnych okolností sa nesmie ukončiť. Preto za žiadnych okolností nepripadá do úvahy ani interrupcia (či eutanázia).

František to dal jasne najavo - interrupcia v ktoromkoľvek štádiu a za akýchkoľvek okolností je VRAŽDOU. Rovnako sa vyjadroval už aj Ján Pavol II, ktorý povedal "...Všetky dôvody, AKOKOĽVEK sú vážne a dramatické, nikdy nemôžu ospravedlniť úmyselné pozbavenie života nevinnej ľudskej bytosti."

Problém však nie je to, že bojujú za život - to robí väčšina ľudí - ale ich dvojaký meter a k tomu aj nepatričné definovanie života. Pre nich sú dve bunky v maternici už rovnako dôležité, ak nie dôležitejšie, ako ohrozená matka.

To tvrdí oficiálne cirkev. Zo štatistík však vychádza, že dnešní veriaci sa od učenia ich cirkvi často výrazne vzdiaľujú. Priepasť medzi nimi je niekedy až ohromujúca. Cirkev napríklad dodnes slepo bojuje proti antikoncepcii, no v mnohých krajinách (napr. Francúzsku, Španielsku či Brazílii) až 90% katolíkov v tom nevidí žiaden problém. V prípade potratov je napríklad vo Francúzsku iba 5% katolíkov zásadne proti potratom za každých okolností. Trochu ináč je to samozrejme v krajinách ako Kolumbia či Filipíny.

Pre náboženských pro-life aktivistov i cirkev je však prerušenie tehotenstva i v prvých dňoch doslova vraždou, a tá je neprijateľná, lebo je v rozpore s dokonale dobrým Bohom a jeho záujmami.

Veriaci sú totiž skvelí v ignorovaní nehodiacich sa veršov (vlastne väčšiny veršov). Oháňajú sa prikázaním Nezabiješ!, no statočne odignorujú verš, v ktorom má Boh jasno, že AK sa jedná o homosexuálneho, v sobotu pracujúceho a rodičov neposlúchajúceho ateistu, nosiaceho rôznorodé tkaniny a konzumujúceho krevety, tak vtedy treba rázne zakročiť a toho úchyláka vykameňovať z našich životov.

Jednou z argumentácií veriacich pro-life aktivistov je, že človek sa predsa nemôže len tak rozhodnúť, že sa zbaví plodu len preto, že ľutuje, že spravil v minulosti zlé rozhodnutie. Boh by niečo také samozrejme netoleroval. Alebo žeby to bolo ináč?

"Hospodin oľutoval, že utvoril človeka na zemi a cítil v srdci bolesť. Hospodin povedal: Človeka, ktorého som stvoril, vyhubím z povrchu zeme; počnúc človekom až po dobytok, plazy a nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich utvoril." (Genesis 6:6) Ako potom chápať rozhodnutie Boha potopou vyhubiť celý svet, keď svoj plán tak pokašľal?

Nezabiješ stále platí - veď je to predsa ABSOLÚTNA pravda. Kedysi však znamenala nezabiješ žida. A dnes sa to len upravilo na nezabiješ tých, pri ochrane ktorých sa kresťania môžu tváriť ako záchrancovia sveta.

Nechcem sa púšťať do hodnotenia toho, či je lepšie byť pro-life alebo pro-choice. V oboch prípadoch sú extrémy neakceptovateľné a preto by sme mali hľadať ten správny kompromis. Je rovnako absurdné tvrdiť, že život začína počatím, ako je absurdné tvrdiť, že začína pôrodom.

Rozdiel je hlavne v tom, kto ako definuje začiatok života a ľudská bytosť a do kedy má zmysel hovoriť o odstránení zhluku buniek nazývaného plod a od kedy o zabití dieťaťa. Toto je vážna morálna a filozofická otázka.

Právo na potrat treba hodnotiť z viacerých stránok - i na základe sociálnych a emočných dopadov na matku, budúce dieťa, rodinu, spoločnosť atď. Takých štúdií je dnes už mnoho a vďaka tomu si mnohé krajiny určili rozumné pravidlá.

Väčšina západných krajín považuje umelé prerušenie tehotenstva V ODÔVODNENÝCH prípadoch do 22. až 24. týždňa tehotenstva za legálny čin (WHO definuje hranicu na 500g a teda 22 týždňov). Na Slovensku je to 12. týždeň tehotenstva (teda plod má 10 týždňov, pretože tehotenstvo sa počíta od prvého dňa poslednej periódy ženy a nie od oplodnenia).

V niektorých krajinách je to však stále kontroverzná téma a napríklad v takom Salvádore je potrat za každých okolností ilegálny a množstvo žien si tam odpykáva tridsaťročné tresty za ukončenie svojho tehotenstva. A to je krajina so silným zastúpením rímskych katolíkov, ktorí antikoncepciu považujú za hriech.

Zilegalizovanie, ako je vidieť v praxi, nezabráni potratom. Potraty budú vykonávané naďalej, avšak nezákonne, tajne a hlavne rizikovo. Desaťtisíce žien zomiera ročne pri neprofesionálne a ilegálne prevádzaných potratoch, ktorých je vyše 22 miliónov, a to hlavne v krajinách, kde sa zákony riadia náboženským fundamentalizmom.

Najlepšie by bolo, keby k nechcenému počatiu ani nemuselo dôjsť. Bolo by super, keby potraty nemuseli existovať a ľudia by boli dostatočne uzrozumení s možnosťami antikoncepcie a chránenia sa pred počatím. Keby napríklad katolícka cirkev netabuizovala sex a hlavne nebojovala stupídnym spôsobom proti antikoncepcii (a pritom povoľuje de facto to isté - prerušovanú súlož, ktorá však veľmi dobre nefunguje a hlavne vôbec nefunguje pri znásilneniach), mohlo byť dnes o množstvo potratov či nemilovaných detí menej.

Superstar katolíkov - Matka Tereza - dokonca pri preberaní Nobelovej ceny za mier vypustila z úst, že "najväčším ničiteľom MIERU sú interrupcie". A tým myslela v akomkoľvek štádiu. Dokonca postavila antikoncepciu na úroveň potratov.

Základný problém pri otázke interrupcií nastáva hlavne pri definícii, KEDY ZAČÍNA ŽIVOT ČLOVEKA. Kresťania prišli s tvrdením, že život začína PRÁVE pri spojení spermie a vajíčka. Samozrejme vajíčko nie je potencionálny život a Bohom vytvorená menštruácia nie je zabíjanie a ani spermie nie sú potencionálny život, lebo by to vyzeralo pri každom sexe na genocídu.

Veriaci svojim absolutizmom prechádzajú až do takých krajností, že bránia zničeniu embryí pri lekárskom výskume v úplne počiatočnom štádiu. Ten by naopak mohol zachrániť milióny reálnych životov. Život sa však nedá definovať LEN ako potencionálny život. Potom by sme sa mali pracne snažiť spájať všetky ženské vajíčka s nejakou spermiou, aby denne nezanikali milióny potencionálnych životov. Prečo nevyužijeme každé jedno vajíčko a prečo nie sú ženy len inkubátormi pre potencionálne životy? No preto, lebo si vieme predstaviť sociálny dopad takého jednania.

Sú rôzne názory na to, kedy život začína. Konsekvencionalisti hodnotia situáciu rozumovo a snažia sa zhodnotiť utrpenie embrya. Embryo do 24. týždňa nemá vyvinutú nervovú sústavu (receptory a mozgovú kôru) a teda nie je možné považovať potrat za utrpenie. Je však pociťovanie utrpenia začiatkom života?

Je naozaj ťažké stanoviť, kedy začína život na základe nejakého parametra. A aj keby sme boli schopní nájsť hranicu života (filozoficky či vedecky), musíme sa nad otázkou potratov zamyslieť aj eticky.

Ako naložiť s niekoľkodňovým plodom, keď je v ohrození matka - od stavu ohrozenia života, cez stav trvalého ťažkého zdravotného poškodenia, cez fyzické či psychické poškodenie až po sociálno-ekonomické poškodenie. Opäť zložitá otázka. Kto určí hranice? A čo ohrozenie zdravia dieťaťa? Čo ak sa narodí mŕtve? Čo ak veľmi postihnuté či slabomyseľné? Čo ak bude nechcené, až nenávidené, lebo matka bola znásilnená a dieťa bude chýbajúcou láskou značne trpieť?

Porovnanie Názorov na Začiatok Života

Ani významní cirkevní predstavitelia kedysi netvrdili, že život začína počatím. Svätý Augustín v 4. storočí tvrdil, že duša nemôže prebývať v tele bez pocitov (dnes vieme, že je to minimálne 20. týždeň) a pápež Inocent III. stanovil v 13. storočí, že kým sa dieťa nehýbe, je potrat beztrestný (17. - 20. týždeň).

Až v 16. storočí odsúdil prvýkrát pápež Sixtus V. umelé prerušenie tehotenstva v ktorejkoľvek fáze. Odvtedy sa to ešte zmenilo a definitívny zákaz potratom dal AŽ V ROKU 1869 pápež Pius IX. Áno, až v 19.

tags: #katolicka #cirkev #a #interrupcia