Dnes, aj medzi kresťanmi, možno v nazeraní na sexuálnu výchovu pozorovať značnú odlišnosť. V dnešnej klíme morálneho zväzku sa skrýva nebezpečenstvo konformizmu, ktorý prináša nie malé škody. Ako odpoveď na túto situáciu sa z mnohých miest volá po vhodnej sexuálnej výchove. Vychovávatelia i rodičia často uznávajú, že nie sú dostatočne pripravení na primeranú sexuálnu výchovu. Vo všeobecnosti treba priznať, že pre zložitosť rozličných činiteľov, ktoré sa zúčastňujú na výchovnej činnosti, ide o prácu ťažkú.
Rodina je základným pilierom spoločnosti a má nezastupiteľnú úlohu vo výchove.
Dôležitosť sexuálnej výchovy
Druhý vatikánsky koncil v Deklarácii o kresťanskej výchove udáva smer, v akom sa má sexuálna výchova robiť, a priznáva mládeži právo dostať výchovu primeranú osobným nárokom. Koncil presne hovorí: „Berúc do úvahy pokrok psychológie a didaktiky, treba pomáhať deťom a mládeži súladne rozvíjať fyzické, mravné a intelektuálne schopnosti a postupne nadobúdať čoraz zrelší pocit zodpovednosti, čo sa týka vytrvalého úsilia o náležité zošľachťovanie vlastného života a o dosiahnutie skutočnej slobody a pritom smelo a vytrvalo premáhať prekážky.
Keď pastorálna konštitúcia Gaudium et spes hovorí o dôstojnosti manželstva a rodiny, uvádza rodinu ako prednostné miesto pre formáciu mladých k čistote. Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii o poslaní kresťanskej rodiny v súčasnom svete vyhradzuje dôležité miesto sexuálnej výchove ako hodnote osoby. „Výchova k láske ako daru seba hovorí Svätý Otec - je aj nevyhnutným východiskom pre rodičov, ktorí sú povolaní poskytovať jasnú a delikátnu sexuálnu výchovu.
Pápež potom hneď hovorí, že za túto výchovu v službe rodičov a v súlade s nimi je zodpovedná škola. „Sexuálna výchova, základné právo a povinnosť rodičov, musí sa vždy robiť pod ich starostlivým vedením či už doma, alebo vo výchovných strediskách, ktoré si zvolili a ktoré kontrolujú. Aby sa hodnota pohlavnosti úplne realizovala, „nijako sa nemožno zrieknuť výchovy k čistote ktorá uschopňuje človeka rešpektovať a podporovať manželský /sponzálny/ význam tela. Čistota spočíva v ovládaní sa, v.schopnosti usmerňovať pohlavný pud na službu lásky a.zapojiť sa do rozvoja osoby.
V učení Jána Pavla II. pozitívne skúmanie hodnôt, ktoré treba objavovať a oceňovať, predchádza norma, ktorú neslobodno porušiť. Táto norma vysvetľuje a vyjadruje hodnoty, o ktoré sa má človek usilovať. „Pre úzke putá - pokračuje pápež , ktoré sú medzi sexuálnou dimenziou osoby a jej etickými hodnotami, výchovná úloha má pomáhať deťom poznať a vážiť si morálne normy ako potrebnú a vzácnu záruku za zodpovedný osobný rast v ľudskej sexualite.
Kresťanský pohľad na človeka a sexualitu
Každá výchova sa inšpiruje osobitným ponímaním človeka. Kresťanská výchova prispieva k realizácii človeka rozvíjaním celého jeho bytia, vteleného ducha, prirodzených darov i Božej milosti, ktorou ho Boh obdaril. V kresťanskom videní človeka sa priznáva telu osobitná funkcia, lebo telo pomáha vyjavovať zmysel života a ľudského povolania. Telesnosť je osobitný spôsob bytia a konania vlastný ľudskému duchu. Tento význam je predovšetkým povahy antropologickej.
Druhý význam je povahy teologickej: telo pomáha vyjavovať Boha a jeho stvoriteľskú lásku, nakoľko prejavuje, že človek je stvorený a závislý od základného daru, ktorý je darom lásky. Telo, nakoľko je pohlavne rozlíšené, vyjadruje povolanie človeka k vzájomnosti, to jest k láske a k vzájomnému daru seba.Sexuálna rozlíšenosť, ktorá sa javí ako určenie ľudského bytia, je rozdielnosť, ale v rovnosti prirodzenosti a dôstojnosti. Ľudská osoba svojou intímnou prirodzenosťou si vyžaduje vzťah alterity, inakosti, zahrňujúcej vzájomnosť lásky.
Muž a žena sú dva spôsoby, ako má človek realizovať určenú účasť na Božom bytí: sú stvorení na „Boží obraz a podobu“ a toto povolanie uskutočňujú plne nielen ako jednotlivé osoby, ale aj ako dvojica, ako spoločenstvo lásky. Prítomnosť hriechu, ktorý zatemňuje pôvodnú nevinnosť, sťažuje človekovi pochopiť tieto posolstvá: ich vysvetlenie sa takto stalo mravnou úlohou, predmetom ťažkého úsilia, ktorý bol zverený človekovi: „Muž a žena po prvotnom hriechu stratia milosť a pôvodnú nevinnosť. Objavenie manželského významu tela prestane byť pre nich prostou realitou zjavenia a milosti.
Keďže „historický“ človek má sklon redukovať sexualitu iba na pohlavný zážitok, reakcie znehodnocujúce sex sa vysvetľujú, akoby sex svojou prirodzenosťou bol nehodný človeka. „Tajomstvo človeka sa pravdivo vyjasňujú iba v tajomstve vteleného Slova“ a ľudská existencia nadobúda svoj úplný význam v povolaní k životu božskému. Sexualita sa nám vo svetle Kristovho tajomstva javí ako povolanie uskutočňovať lásku, ktorú Svätý Duch rozlieva do sŕdc vykúpených.
Ježiš ďalej príkladom a slovom poukázal na povolanie k panenstvu pre nebeské kráľovstvo. Panenstvo je povolaním k láske: robí srdce slobodnejším milovať Boha. Panenské srdce, slobodné od povinností manželskej lásky, môže sa teda cítiť pohotovejšie na nezištnú lásku k bratom. Preto panenstvo pre nebeské kráľovstvo lepšie vyjadruje darovanie sa Krista Otcovi pre bratov a presnejšie predobrazuje realitu večného života, celého spodstatneného láskou.
Súhrnne: sexualita je povolaná vyjadrovať rozličné hodnoty, ktorým zodpovedajú osobitné morálne požiadavky. Orientovaná na medziosobný dialóg prispieva k integrálnemu vyzrievaniu človeka, otvára ho darovať sa v láske. Viazaná okrem toho v poriadku stvorenia na plodnosť a prenášanie života je povolaná byť vernou aj tejto svojej vnútornej účelnosti. Afektívny život, vlastný každému pohlaviu, sa prejavuje charakteristickým spôsobom v rozličných životných stavoch: spojenie manželov, zasvätený celibát zvolený pre Kráľovstvo, stav kresťana, ktorý ešte nedospel pre zväzok manželský alebo ostáva ešte slobodný alebo sa rozhodol ostať slobodný.
Princípy sexuálnej výchovy
V kresťanskej antropologickej perspektíve afektívno-sexuálna výchova musí skúmať úplnosť osoby, a preto musí vyžadovať zjednotenie biologických, psycho-afektívnych, sociálnych a duchovných prvkov. Správna formácia sa neobmedzuje na poúčanie rozumu, ale musí venovať osobitnú pozornosť výchove vôle, citov a emócií. Na vyzrievananie afektívno-sexuálneho života je potrebné ovládať sa a to predpokladá čnosti, ako je stud, umiernenosť, úcta k sebe a k iným, otvorenosť k blížnemu.
Aj keď sa sexualita u jednotlivých osôb prejavuje rozličným spôsobom, výchova musí predovšetkým podporovať tú zrelosť, ktorá „neobsahuje len prijatie sexuálnej hodnoty integrovanej do celku hodnôt, ale aj schopnosť oblatívnu, t.j. schopnosť dávať sa, silu na altruistickú lásku. Súčasná pedagogika kresťanskej inšpirácie vidí v chovancovi, chápanom v celku a zložitosti, hlavný predmet výchovy. Treba mu pomáhať najmä v dôvernom vzťahu rozvíjať jeho schopnosti dobra. Veľmi ľahko sa na to zabúda, keď sa pripisuje prílišná dôležitosť jednoduchému poučovaniu na škodu iných dimenzií sexuálnej výchovy.
Všetko, čo sme doteraz povedali, slúži vychovávateľom ako pomoc a návod na formovanie osobnosti mladých. Vychovávatelia ich musia podnecovať kriticky zvažovať vnemy, a keď predkladajú hodnoty, musia vydávať svedectvo o. Súčasná pedagogika si dobre uvedomuje fakt, že ľudský život je poznačený ustavičným vývojom a že osobná formácia je trvalý proces. To isté platí o sexualite, ktorá sa prejavuje osobitnými charakteristikami v rozličných fázach života.
Vychovávatelia nech nezabúdajú na základné etapy tohto vývoja: primitívny pud, ktorý sa zo začiatku prejavuje v počiatočnom stave, prichádza do ambivalencie medzi dobrom a zlom. Potom sa pomocou výchovy ustaľujú city a súčasne rastie zmysel pre zodpovednosť. Postupne sa vylučuje egoizmus, ustaľuje sa určitá askéza, druhý sa prijíma a miluje pre neho samého. Zjednocujú sa zložky sexuality: pohlavnosť, erotizmus, láska a caritas.
Kresťanskí vychovávatelia sú presvedčení, že sexuálna výchova sa naplno uskutočňuje v ovzduší viery. Neporiadok vyvolaný hriechom, prítomný a pôsobiaci v jednotlivcovi i v kultúre, ktorá charakterizuje spoločnosť, vykonáva silný nátlak chápať a prežívať sexualitu v protiklade s Kristovým zákonom podľa zákona, ktorý svätý Pavol nazval zákonom hriechu. Ekonomické štruktúry, štátne zákony, masmédiá, životné systémy veľkomiest sú dakedy činiteľmi, ktoré negatívne vplývajú na človeka.
Toto trvalé úsilie udržuje a umožňuje Božia milosť Božím slovom prijímaným s vierou, synovskou modlitbou a účasťou na sviatostiach. Sviatosť zmierenia svojou vlastnou milosťou a pomocou duchovného vedenia nielen posilňuje schopnosť odporovať zlu, ale dodáva aj odvahu po páde znova povstať. Tieto sviatosti sa vysluhujú a slávia v cirkevnej komunite.
Duch modlitby pomáha dôsledne prežívať evanjeliové hodnoty vernosti a úprimnosti srdca, chudoby a pokory v každodennom pracovnom úsilí a v angažovanosti za blížneho. Z častého a dôverného kontaktu s Pánom všetci, a najmä mladí, načerpajú silu a nadšenie pre čistý život a uskutočnia svoje ľudské a kresťanské povolanie v jasnom, pokojnom ovládaní sa a vo veľkodušnom dávaní sa iným. Mnoho ľudí dnes implicitne alebo výslovne zaujíma pesimistické stanovisko k schopnosti ľudskej prirodzenosti prijať definitívny záväzok na celý život, najmä v manželstve. Panna Mária je vynikajúcim príkladom kresťanského života.
Úloha rodiny a cirkvi
Výchova prislúcha predovšetkým rodine, ktorá je „akousi školou úplnejšej ľudskosti“. Rodina je teda najlepším prostredím, v ktorom si možno splniť povinnosť zabezpečiť postupnú výchovu sexuálneho života. Láska a vzájomná dôvera, ktorú rodina prežíva, je pre harmonický vývoj dieťaťa potrebná už od jeho narodenia. Kresťanskí rodičia si musia uvedomovať, že ich príklad je vo výchove detí najplatnejším prínosom.
Otvorenosť a spolupráca rodičov s inými vychovávateľmi, spoluzodpovednými za formáciu, budú pozitívne vplývať na vyzrievanie mladého človeka. Celý manželský život, a teda aj svätosť a stálosť rodiny závisia od formácie svedomia a od hodnôt, asimilovaných počas celého formačného obdobia samých rodičov. Morálne hodnoty, prežívané v rodine, sa ľahšie prenášajú na deti. Medzi týmito morálnymi hodnotami má veľký význam úcta k životu už od materského lona a vo všeobecnosti úcta k ľudskej osobe každého veku a stavu.
Ťažkosti, s ktorými sa sexuálna výchova často stretáva v rodine, pobádajú kresťanskú komunitu, najmä kňazov, k väčšiemu úsiliu spolupracovať na výchove pokrstených. Z cirkevnej povahy viery vyplýva spoluzodpovednosť kresťanskej komunity pomáhať pokrsteným dôsledne a uvedomene žiť podľa záväzkov, prijatých krstom. Povolaním katechézy je byť plodnou pôdou obnovy celej cirkevnej komunity. Táto katechéza by mala zdôrazňovať, že prvým povolaním kresťana je milovať a že povolanie k láske sa uskutočňuje dvoma rozličnými cestami: v manželstve a v celibáte prežívanom pre lásku ku Kráľovstvu.
Aj keď ostáva v platnosti, že katechéza v rodine je výsadnou formou katechézy, rodičia - ak sa necítia schopní plniť si túto úlohu - môžu sa obrátiť na iných, ktorí požívajú ich dôveru. Múdra a odvážna iniciácia, primeraná veku a prostrediu, môže deti uchrániť pred duševnými otrasmi a uľahčiť im riešiť si sexuálne problémy. V každom prípade však nestačí formálne poúčanie.
Základný aspekt prípravy mladých ľudí na manželstvo spočíva v presnom videní kresťanskej etiky, vzťahujúcej sa na sexualitu. Katechéza poskytuje výhodu stretnúť sa so sexualitou v bezprostrednej perspektíve manželstva. Aby sa však táto katechéza plne vydarila, musí sa v nej náležite pokračovať, aby sa stala skutočným a vhodným katechumenátom.
Budúci manželia musia poznať hlboký význam manželstva, chápaného ako spojenie v láske na realizácii dvojice a na plodenie. Čo sa týka mnohých ťažkostí manželského života, ktoré sa v dnešných podmienkach stávajú ešte akútnejšími, mladícka čistota ako príprava na čistotu manželskú bude manželom rozhodne na osoh.
Na prežívanie svojej sexuality a plnenie zodpovednosti v súlade s Božím úmyslom je dôležité, aby manželia poznali prirodzené spôsoby, ako regulovať svoju plodnosť. Ako povedal Ján Pavol II., „...treba urobiť všetko, aby sa podobné poznanie sprístupnilo všetkým manželom a ešte prv všetkým mladým ľuďom prostredníctvom jasného, včasného a vážneho poučenia a výchovy s účasťou manželských párov, lekárov a expertov“. Treba zdôrazniť, že antikoncepcia, dnes tak naliehavo rozširovaná, odporuje týmto kresťanským ideálom a týmto morálnym normám, ktorých učiteľkou je Cirkev.
Dôkladná katechetická príprava dospelých na ľudskú lásku kladie základy pre sexuálnu výchovu detí. Tak sa zabezpečuje vierou osvietená ľudská zrelosť, ktorá bude rozhodujúca v dialógu, ktorý sú dospelí povolaní začať s novými generáciami. Osoba by mala nájsť v spoločnosti hodnoty už vyjadrené a prežívané, ktoré majú na formačný proces vplyv nie podružný.
Ján Pavol II. poukázal na situáciu, v ktorej sa nachádzajú deti pred hromadnými oznamovacími prostriedkami: „očarení a bezbranní pred svetom a dospelými ľuďmi deti sú samozrejme ochotné prijímať to, čo sa im ponúka, či už ide o dobro alebo zlo... Treba ešte povedať, že potrebná kontrola sa pre technologický vývoj stáva menej ľahkou a neprichádza včas. Z toho vyplýva naliehavá potreba aj na ciele správnej sexuálnej výchovy, aby si „prijímatelia, najmä tí mladší, zvykali používať tieto prostriedky s mierou a sebaovládaním. Okrem toho nech sa usilujú dôkladne pochopiť, čo videli, počuli alebo čítali.
Na ochranu práv dieťaťa na tomto poli Ján Pavol II. „Občianska vrchnosť má v tejto oblasti pre spoločné dobro osobitné povinnosti. Sexuálna výchova, ako sme povedali, je prvoradou povinnosťou rodiny. To platí stále. Medziosobný dialóg, požadovaný sexuálnou výchovou, má vzbudzovať vo vychovávanom vnútornú dispozíciu, schopnú motivovať a usmerňovať správanie človeka. Sexuálnu výchovu nemožno zredukovať na jednoduchú vyučovaciu látku alebo len na teoretické vedomosti. Nespočíva v programe, ktorý treba postupne rozvíjať.
Stanovisko predsedu KBS
Predseda Konferencie biskupov Slovenska František Tondra listom požiadal ministra školstva Jána Mikolaja v mene všetkých obávajúcich sa rodičov, aby sexuálnu výchovu v pragmatickej podobe do škôl neuvádzal. Tondra zdôraznil, že cirkev nie je proti sexuálnej výchove. „Nemôžeme však nazývať sexuálnou výchovou to vyučovanie, kde ťažiskom náuky je informácia o antikoncepcii každého druhu. „Sme pripravení viesť s Vami a s odborníkmi, pedagógmi a psychológmi odborný dialóg, ako riešiť túto stránku výchovy našej mládeže, aby dostala pravdivé informácie a solídnu výchovu v tak citlivej oblasti, ktorá hlboko zasahuje osobnosť každého človeka.