Katolícka cirkev v Dolnom Kubíne: História a vývoj

Kresťanstvo sa na Oravu začalo šíriť už v čase Veľkomoravskej ríše a v 10. storočí sa tu ujalo natrvalo. Územie bolo najskôr pod správou nitrianskeho biskupstva, neskôr bolo včlenené do ostrihomského arcibiskupstva. Prvé fary boli zakladané začiatkom 14. storočia. Prvá zmienka pochádza z roku 1334 a hovorí o fare na Oravskom hrade. V polovici 14. storočia dochádza k zmene správneho systému tohto územia, čo ovplyvnilo aj cirkevnú organizáciu.

S menom kubínskej fary sa po prvýkrát stretávame v roku 1380. Mala pod správou celé podchočianske územie až po hrad. V roku 1559 a 1560 bola na Orave vykonaná prvá historicky známa kánonická vizitácia.

Zo záznamov sa dozvedáme, že vizitátor musel o oravských farách konštatovať, že všade je farár ženatý a sviatosti podáva obidvomi spôsobmi. Kňazi boli totiž pod vplyvom zemepánov, ktorí na svojom území presadzovali reformačné myšlienky. O kubínskej fare je vo vizitácii z roku 1559 poznačené toto: Kubín má kostol zasvätený sv. Kataríne, je dosť pekne vyzdobený, nepotrebuje opravy, má dva strieborné kalichy, medenú monštranciu, pacifikál, štyri ornáty.

Farár tunajší, menom Ladislav, je ženatý, ale krst, krizmu, olej a svätenú vodu vysluhuje v kostole po katolícky, sviatosť oltárnu podáva pod obojakým spôsobom. R. 1560 je zaznačené: Kubín patrí hradu Orava a pánom Kubínskym. Farárom je Ladislav Parvus, je ženatý a nestály, hoci opatruje kostol v dobrom stave, tak ako ho prijal od predchodcu; svätenú vodu kostol nemá, ani Eucharistiu.

Do konca 16. storočia celá Orava prešla do správy evanjelicko-luteránskej cirkvi v duchu zásady „Cuius regio eius religio“ (čie panstvo toho náboženstvo). Juraj Thurzo, pán Oravského hradu, podporoval šírenie reformácie na Orave všetkými silami. Do evanjelickej správy prešli všetky fary a kostoly a boli budované nové, na novoosídlených územiach. Z vizitácie E. Lániho z roku 1611 sa dozvedáme, že v Kubíne je evanjelická fara, ktorá v sebe zahrňovala obce Dolný Kubín, Vyšný Kubín, Jasenová, Leštiny, Osádka, Srňacie, Pokryváč, Pucov, Pribiš, Medzibrodie, Bziny, Kňažia, Jelšava, Záskalie, Mokraď a Medzihradné. Kostol v roku 1622-1627 prestavali a maľby a obrazy zabielili. Z prestavby sa zachovala pamätná tabuľa dnes zasadená na pravej stene kostola.

V polovici 17. storočia sa začína obnovovať katolícky život na Orave. Prvý farár pre všetkých katolíkov celej Oravy prišiel v roku 1645. Bol ním Ján Sczechovich de Ratulov, prepošt de Valkov, Vice Archidiakon. Usadil sa najskôr v Čimhovej, neskôr sa presťahoval do Oravky. V jeho práci mu pomáhali poľskí rehoľníci a licenciáti, ktorí pôsobili vo väčších obciach. Boli to neženatí laici vzdelaní vo vierouke, ktorí mali právomoc krstiť, učiť ľud, sobášiť a pochovávať. V kubínskej farnosti pôsobil licenciát ešte v roku.

R. 1672 katolíci prevzali späť kostol v Dolnom Kubíne. Po mnohých rokoch tu prišiel aj katolícky kňaz. Bol ním archidiakonom Oravy Martin Pongrácz, ktorý predtým pôsobil v Trstenej. Účinkoval tu do marca roku 1680. Potom správu farnosti prevzal na niekoľko mesiacov licenciát Jonáš Pretrozséni. Koncom roku 1680 nastúpil Ján Mariássy a ten tu účinkoval do júla roku. Bolo to obdobie protihabsburských povstaní a sprisahaní a neustále boje sa odrazili aj na živote veriacich na Orave. Povstaleckí vojaci sa dopúšťali mnohých násilností najmä na katolíckych kňazoch.

Jedným z nich bol aj dolnokubínsky farár Ján Tranoscius. Bol synom evanjelického farára Samuela Tranoscia, ktorý pôsobil v Liptovskom Mikuláši. Ján prestúpil na katolícku vieru a po štúdiách teológie na viedenskom Pázmaneu bol v apríli roku 1680 vysvätený na kňaza. Po krátkom pôsobení na Liptove bol roku 1682 poslaný do Kubína. Snažil sa o navrátenie protestantov na katolícku vieru a podľa dobových záznamov, mával s nimi časté hádky.

Po uzavretí mieru medzi cisárom a povstalcami sa situácia upokojila. Katolícke kostoly boli vrátené katolíkom. Evanjelikom bolo povolené postaviť si za určitých podmienok vlastné tzv. artikulárne kostoly. Na Orave ich postavili dva, v Leštinách a v Istebnom. R. Od začiatku 18. storočia sa Orava postupne stávala znovu katolíckou. Rekatolizácia postupovala rýchlo a pokojne. V Kubíne sa na mieste farára vystriedalo niekoľko kňazov, ktorí pozdvihli náboženský aj sociálny život veriacich oživením úcty k Eucharistii a Panne Márii, ako to dokazujú združenia ku cti Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej.

Ďalšiu veľkú prestavbu uskutočnili v roku 1880 - 1887 pod vedením farára Jozefa Kohúta a za podpory župana Edmunda Zichyiho v slohu, ktorý imituje gotiku. 2. augusta 1887 prišiel prestavaný kostol vysvätiť biskup Juraj Čáska. Udalosť je zachytená na mramorovej doske v lodi kostola. 8. mája 1895 vypukol v Kubíne veľký požiar, ktorý zachvátil aj kostol. Kohútov nástupca Štefan Viecha pokračoval v diele svojho predchodcu.

Podobne aj dekan farár Štefan Haluška, ktorý do svojho úradu nastúpil začiatkom prvej svetovej vojny. V roku 1922 a 1923 sa vo farnosti uskutočnili misie pod vedením P. Eiselleho SJ. So štedrou podporou Juraja Bullu, oravského župana, bol do kostola umiestnený nový oltár Sedembolestnej Panny Márie, sochy Božského Srdca a Srdca Panny Márie a obrazy krížovej cesty.

V roku 1925 farnosť prebral do správy Jozef Maxián. Spolu s kaplánom Jozefom Hadrim, ktorý prišiel do Kubína v roku 1929, prebudili katolícky život vo farnosti. V roku 1936 sa v Kubíne uskutočnilo stretnutie katolíckej mládeže Oravy z príležitosti posvätenia orolskej zástavy. Zišlo sa tu asi 18 000 Oravcov. Sv. V decembri 1938 prebral správu farnosti Viktor Trstenský. Spolu so svojimi spolupracovníkmi pokračoval v práci svojich predchodcov. V roku 1939 sa uskutočnila dlažba kostola, bol pokrytý novou strechou a opravený zvonku. Boli doň umiestnené aj nové spovednice.

V decembri 1940 bol založený Katolícky kruh, ktorého činnosť sa zameriavala na kultúrnu a umeleckú oblasť. Divadelný súbor nacvičil a predviedol okolo 40 divadelných hier a akadémií (Pašiové hry, Tajomstvo sv. omše, Akadémia pri príležitosti 25. výročia biskupstva pápeža Pia XII. V roku 1941 veriaci odkúpili hotel Biheller a upravili ho na svoj kultúrny dom s javiskom a celým divadelným zariadením.

V apríli 1942 bola založená rím.-kat. cirkevná obec, ktorá mala na starosti organizačno - budovateľskú prácu vo farnosti. V tom istom roku bola štátna ľudová škola pretvorená na cirkevnú. Uskutočnili sa misie pod vedením otcov jezuitov. Bola obnovená Jednota katolíckych žien a v roku 1944 aj Jednota katolíckych mužov. V roku 1947 prišli do mesta sestry Panny Márie Pomocnice a usadili sa v dome, ktorý im na tieto účely poručili manželia Pollákovci. Slávnostná posviacka ústavu sa konala 7.

V roku 1948 sa náboženský život v meste, tak ako na celom Slovensku, radikálne obmedzil. Boli zrušené všetky cirkevné spolky a cirkevný majetok bol zoštátnený. Farnosť od toho času spravovali niekoľkí kňazi. Od roku 1974 tu pôsobil dekan Alfonz Letanovský. V roku 1979 začal spolu s kaplánom Andrejom Imrichom a veriacimi generálnu opravu kostola. Uskutočnila sa výmena strechy, maľba exteriéru, odvetranie základov, výmena okien a maľba interiéru.

Situácia sa znovu radikálne zmenila po roku 1989. Mnohé spoločenstvá, ktoré dovtedy vykonávali svoju činnosť len tajne, sa mohli slobodne prejaviť na verejnosti. Náboženský život sa začal znovu rozvíjať. Spevácke zbory, hnutie kresťanských rodín, svetský rád sv. Františka i saleziánski spolupracovníci. V auguste r. V roku 1993 začala svoju činnosť v meste katolícka charita, ktorá poskytuje svoje služby všetkým, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Od septembra r. 1994 tu pôsobia sestry sv.

V roku 1989 sa začalo uvažovať o výstavbe nového kostola. Farský kostol už kapacitne nepostačoval. Základný kameň pre nový kostol posvätil Sv. Otec Ján Pavol II. počas svojej prvej návštevy Slovenska 22. apríla 1990 v Bratislave. Výstavba prebiehala v rokoch 1992 až 1997. Väčšina prác sa zvládla formou dobrovoľných brigád veriacich mesta i okolitých dedín. 13. septembra 1997 kostol slávnostne vysvätil biskup František Tondra. Je zasvätený Povýšeniu sv.

Vo februári 1992 bola po predchádzajúcich prípravách slávnostne otvorená Cirkevná základná škola Andreja Radlinského. Svojím zameraním nadviazala na tradíciu cirkevného školstva v meste, ktorá bola násilne prerušená po r. Generálna rekonštrukcia interiéru farského kostola spolu s obnovou vonkajších schodíšť sa uskutočnila počas prázdninových letných mesiacov r. 2005.

Farnosť Dolný Kubín - Kňažia, dekanát Dolný Kubín, Spišská diecéza, Z HISTÓRIE: Farnosť zriadená v r. 1787, obec Kňažia bola v r. Jelšava (Jelsava - 1808, Jelssawa - 1808), obec, ktorá zanikla po r. 1808 pričlenením k obci Záskalie, základná sídelná jednotka (ZSJ) mestskej časti Dolný Kubín - Kňažia, k r. Bziny, filiálka farnosti Dolný Kubín - Kňažia, dekanát Dolný Kubín, Spišská diecéza, Z HISTÓRIE: Obec zanikla v r. 1971 pričlenením k mestu Dolný Kubín, v r. 11. 1996 aj k r. 2000 - Sárený Jozef, RODÁCI: Sárený Jozef (narodený 15. 2. 1913), Janota Jozef (7. 11. 1913), Vrbovský Jozef (20. 2. 1916), HROBY KŇAZOV: Janota Jozef (zomrel 8. 5. 2000), Vrbovský Jozef (21. 11. 2005), Sárený Jozef (14. 12.

Dolný Kubín - Mokraď (Mokragy - 1773, 1786, 1898 - 1913, Mokrad - 1773, 1786, 1808, Mokrágy - 1863 - 1895, Mokraď,- 1920 - 1971, maď.: Mokragy), filiálka farnosti Dolný Kubín - Kňažia, dekanát Dolný Kubín, Spišská diecéza, OBYVATEĽSTVO - k r. 2001: 224, Z HISTÓRIE: Obec zanikla v r. Mokraď, viď: Dolný Kubín - Mokraď, Mokraď je mestskou časťou Dolného Kubína a súčasne aj základnou sídelnou jednotkou (ZJS), k . Mokraďská a Kubínska hoľa, základná sídelná jednotka mestskej časti Dolný Kubín - Mokraď, k . Priemyselný obvod Mokraď, základná sídelná jednotka mestskej časti Dolný Kubín - Mokraď, k .

PREDCHODCOVIA - farári: 1. 8. 1998 - 2005 - Heldák Marcel, PaedDr., kapláni: pred 10. 8. 2008 - Torbík Štefan, Mgr., k 13. 8. 2006 - (30. 6. 2007) - Šalát Daniel, Mgr., vo farnosti: 1995 - 1997 - Grof Ivan, SDB, prom. pedagóg, k 1. 11. 1996 - Janota Jozef, ThDr., OBYVATEĽSTVO - k r. 2001: 1 080 (bez filiálok), FILIÁLKY: Bziny, Medzibrodie, Mokraď, ZSJ: Jelšava, Kňažia.

Juraj Vojenčiak sa narodil 19. októbra 1921 v Detvianskej Hute. Jeho začiatky v reholi boli v Misijnom dome Božského Srdca vo Vidinej, kam ho z Detvianskej Huty, z lazov Bratkovice, priviedla v roku 1936 jeho zbožná matka. Večné sľuby zložil roku 1948 a za kňaza ho vysvätili o rok neskôr. Po vojne odišiel do Ríma, kde dokončil svoje teologické štúdiá a bol vysvätený. Misijné určenie dostal spolu s ďalšou skupinou slovenských misionárov pre Indonéziu. V rokoch 1950 až 1992 tam pracoval ako misionár na ostrove Flores. Na Slovensko sa vrátil v apríli 1992 a ujal sa vedenia Pápežských misijných diel. S obdivuhodným nadšením a húževnatosťou kládol nové základy tejto inštitúcie na Slovensku. Pracoval až do roku 1998, keď odovzdal rozbehnuté dielo do rúk Františka Kapusňáka SDB. Potom sa stal duchovným v Kongregácii milosrdných sestier sv. Vincenta v Bošanoch. Poslené mesiace života strávil v materskom dome slovenskej provincie Spoločnosti Božieho Slova v Nitre na Kalvárii. Juraj Vojenčiak zomrel 15. októbra 2001, v deň keď si spolu s ďalšími jubilantmi pripomenul svoje 80. 14. až 16.

Obec cirkevne patrila k fare v Sedliackej Dubovej, ktorá je z histórie známa ako hradná fara už v druhej polovici 14. storočia. Pri fare bola škola, ktorú mali navštevovať deti šoltýsov, avšak výsledky tohto vzdelávania sú málo známe. Cesta do školy viedla cez brod rieky Oravy a tak rodičia neradi púšťali deti do školy. Koncom 16. V roku 1600 mala dedina 45 rodín, ktoré žili v drevených, skromných príbytkoch, kolibách, ktoré úradníci grófa Thurzu označili skôr za chlievy. Za najcennejší majetok obyvatelia obce považovali svoj dobytok, ovce, kozy a svine. S týmto dobytkom bývali spolu pod jednou strechou. Veď ešte v začiatkoch 20. storočia jedna izba a kuchyňa stačili pre rodinu, t. j. V roku 1630 si občania postavili vlastný drevený kostolík. Oltár zasvätili svätému Imrichovi a postavili ho v roku 1635, zvon do veže dali až o rok neskôr. Vysvätil ho 13. Občania vyznávali protestantské náboženstvo, lebo ho vyznávali zemskí páni Thurzovci a vtedy sa i vyznanie riadilo podľa pánov - akého vierovyznania boli páni, takého boli aj poddaní.

V roku 1674 „plebanus duboviciensi“ bol Jaromín Gregorij, vicearchidiakon. Valasi v Chlebniciach dlho verili v pohanského boha “Chasoňa“ a ešte v roku 1706 na vrchu Žiar obetovali ohnivú obetu na Vajana. Za to ich potrestal superintendent Krman. V tom čase vykonal vizitáciu dubovskej fary. V roku 1713 vizitoval dubovskú faru nitriansky archidiakon gróf Zichy navštívil aj chlebnický kostol. 25. júla 1715 v Chlebniciach birmoval biskup Luca Natali, ktorý vtedy vysvätil aj dva zvony. V roku 1732 bol dubovským, teda i chlebnickým farárom Juraj Marikovský. Následne bol farárom František Mladačán. Chlebničania prvého katolíckeho kňaza vo svojej obci neprijali dobre, robili mu prieky, ktoré postupne dostali nádych prenasledovania.

V roku 1760 začali v Chlebniciach stavať nový murovaný kostol, ktorý bol dostavaný v roku 1764 za farára Štefana Švábyho. Na žiadosť veriacich a na základe cisárskeho povolenia v roku 1787 bola zriadená kaplánska stanica. Taktiež bola vykonaná vysviacka v auguste v roku 1787 bol zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Kostol sa stal filiálkou dubovskej fary a prvým kaplánom bol františkán Mihálji. V roku 1789 postavili faru. Po ňom nastúpil nový kaplán, františkánky mních Augustín Vajderman.

tags: #katolicka #cirkev #dolny #kubin