Pred Sviatkom všetkých svätých, katolíci riešia otázku Halloweenu, osláv, masiek a výzdob. Niektorí to neriešia, iní sa hnevajú na amerikanizáciu, a ďalší to považujú za škodlivé a nebezpečné.
Čo je to vlastne ten Halloween a ako sa k týmto novým kultúrnym prejavom prítomným v našej spoločnosti má postaviť katolík, zvlášť katolícky rodič či vychovávateľ?
Pohľad na nasledujúce dušičkové a halloweenske dni v kultúrnom, náboženskom a historickom kontexte ich vývoja môže pomôcť objaviť hlboké a naliehavé výzvy, ktoré Cirkev adresuje veriacemu katolíkovi na Druhom vatikánskom koncile (Gaudium et spes, 61): „Nech teda kresťania spolupracujú na tom, aby kolektívne kultúrne prejavy a podujatia, také vlastné súčasnej epoche, prenikol ľudský a kresťanský duch.“
Niet divu, že masívna sekularizácia a strata kresťanského štýlu života v našej spoločnosti vytvára tlak na kresťana, ktorý chce zostať verný svojej viere a ktorý sa podvedome dostáva do silno obranného postoja, ktorý ho paralyzuje a oslabuje.
Stret Kultúr
Pápež František to konštatuje vo svojej analýze postavenia katolíka v dnešnom svete a poukazuje na nebezpečenstvo tohto defenzívneho postoja: „Kresťanský ideál bude vždy pozývať na prekonávanie podozrievavosti, trvalej nedôvery a strachu z napadnutia; teda na zmenu tých obranných postojov, ku ktorým nás vedie dnešný svet.“
Pápež František vo svojich výzvach na otvorenosť iba pokračuje vo výzvach a sebavedomí, ktoré chcel vliať katolíkovi do srdca Druhý vatikánsky koncil či pokoncilové dokumenty ako Evangelii nuntiandi pápeža Pavla VI.
Konštitúcia Gaudium et spes sa doširoka venuje práve problematike vzťahu viery a kultúry a sebavedome konštatuje (č. 88): „Cirkev je poslaná k všetkým národom každého veku a každej krajiny, a preto sa neviaže výlučným a nerozlučným spôsobom na nijakú rasu, na nijaký národ, na nijaký osobitný životný štýl, na nijaké dávne ani nové obyčaje. Verná svojim vlastným tradíciám a zároveň vedomá si svojho univerzálneho poslania, môže sa spájať s rozličnými formami kultúry, čím získava aj Cirkev, aj jednotlivé kultúry.“
Kristova dobrá zvesť neprestajne obnovuje život a kultúru padlého človeka. Bojuje proti omylom a zlám, ktoré pochádzajú z ustavične hroziacich zvodov hriechu, a odstraňuje ich. Neprestajne očisťuje a povznáša mravy národov. Nebeskými bohatstvami akoby znútra zúrodňuje, upevňuje, zdokonaľuje a v Kristovi obnovuje hodnoty ducha a vlohy každého národa a každého veku.
Práve otázka Halloweenu môže byť krásnou ilustráciou tohto zložitého procesu, procesu stretu kultúr, kreativity kresťanskej viery, jej inkulturácie, výziev očisťovať a pozdvihovať spoločnosť a jej kultúru i obranného a ustráchaného postoja viery, ktorá je v kríze.
Katolícka história Halloweenu
Pôvod a Vývoj Halloweenu
„Halloween“ je slovo, ktoré pochádza zo stredovekej Británie a Írska. Slovom „hallows“ označovali „svätých“. Preto je úplným nezmyslom povedať, že Halloween je pohanský sviatok. Bohužiaľ, dnes toto slovo evokuje skôr sekularizované maškarády, ktoré už dávno zabudli na pôvodný zmysel tohto slova. Halloween je len staroanglickou verziou nášho „Sviatku všetkých svätých“. A pohania všetkých svätých predsa neoslavovali.
Sviatok všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, takzvaný Pantheon, a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne, a všetkým svätým mučeníkom.
Rímsky Pantheon, pôvodne pohanský chrám všetkých bohov, bol zasvätený Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Foto: wikimedia.org
Pápež Gregor III. (731 - 741) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Prvého novembra sa sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) začal sláviť v 8. storočí najprv v Írsku, potom v Anglicku.
Pápež Gregor IV. (827 - 844) rozšíril sviatok na celú cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých. Druhým významným sviatkom je spomienka na všetkých verných zosnulých - ľudovo nazývaná Dušičky. Tento sviatok nadväzuje na Slávnosť všetkých svätých.
Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny (Francúzsko) roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka v priebehu 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí. Oslava tohto sviatku mala rozličné kultúrne prejavy, zvyky v rozličných častiach sveta. Ako v iných kultúrach, nastal tu aj stret keltskej kultúry, zvykov a osláv s novým kresťanským náboženstvom a cirkevnými oslavami.
Tanec smrti a príprava na dobrú smrť
Samozrejme, niektoré kultúrne prejavy a zvyky zostali prítomné a boli pretvorené, dal sa im kresťanský zmysel. Tak je to aj u nás na Slovensku. Naša „šibačka“ či „oblievačka“ na Veľkú noc je takisto pozostatkom starých slovanských kultov jari a plodnosti.
Niektoré pozitívne a neškodné pohanské kultúrne prejavy boli integrované do nových kresťanských slávení, iné boli vykoreňované a odstraňované (najmä magické obrady a pod.). Dnes sa mylne dávajú halloweenske zvyky do priameho súvisu s kultom rozšíreným v Británii dávno pred zavedením cirkevného sviatku Halloweenu.
Niektoré prepojenia halloweenskych zvykov s pohanskými druidskými mágiami sú skôr konštrukciami, ktoré vznikli až po takmer tisíc rokoch. Ako píše dominikán Augustine Thompson, zvyk obliekať sa do masiek nepochádza z Írska, ale z Francúzska 14. a 15. storočia.
Niekedy bol tento tanec aj symbolicky predvádzaný ľuďmi, ktorí sa obliekli do oblečenia rozličných životných stavov (kráľov, rytierov, pápežov, roľníkov, malomocných). Do halloweenskych zvykov sa to dostalo pravdepodobne až v 18. storočí zmiešaním írskych a francúzskych kolonistov a ich zvykov v amerických kolóniách.
Zvyk obliekať sa do masiek je spojený s „danse macabre“, teda „tancom smrti“, ktorý mal v deň dušičiek pripomínať pominuteľnosť ľudského života. Foto: wikimedia.org
Zmes zvykov
Takisto detské zbieranie sladkostí má svoje korene v britskom a írskom zvyku navštevovať v čase Sviatku všetkých svätých a zosnulých domy v okolí a pýtať si takzvaný soul-cake (zákusok alebo sladkosť za dušu v očistci), pričom sa sľúbila modlitba za zomrelých z tej-ktorej rodiny, prípadne sa zaspieval krátky popevok, ktorý vyjadroval modlitbu za zomrelých, poďakovanie či požehnanie.
Nazývali to aj souling. A klasické americké zvolanie detí počas návštevy domu trick or treat je v Amerike zasa príspevkom anglických katolíkov.
Niektorí mylne tvrdia, že ide o pohanský druidský rituál, keď si takto zlí pohania brávali aj ľudské obete a všetko preklínali. Medzi rokmi 1500 až 1700 nemali katolíci v Anglicku legálne práva, platili vysoké dane, boli väznení a slúženie omše bolo hrdelným zločinom.
O najznámejší pokus odporu sa pokúsil Guy Fawkes, ktorý chcel pušným prachom vyhodiť do povetria celý anglický parlament aj s kráľom Jakubom I. Spiknutie však bolo odhalené a Fawkes bol 5. novembra popravený.
Počas tohto dňa si v tom období skupiny protestantov nasadzovali masky a v noci vtrhávali ku katolíkom a vyžadovali od nich pivo a koláče na oslavu svojho Dňa Guya Fawkesa: trick or treat. Takto sa trick or treat dostalo do Ameriky s prvými anglickými osadníkmi. V časoch americkej revolúcie sa na kráľa Jakuba a Guya Fawkesa dávno zabudlo, ale tradícia trick or treat bola taká zakorenená, že sa presunula na 31. október, deň írsko-francúzskej maškarády. Táto zmes rôznych tradícií kresťanských imigrantov sa v Spojených štátoch stala po roku 1800 ustálenou tradíciou.
Na záver ešte spomeňme halloweenske čarodejnice, ktoré vznikli až v 19. storočí, keď už Halloween v Amerike bol zmeskou všeličoho, čo sa doň časom popridávalo. Sviatok Halloweenu sa postupne čoraz viac vzďaľoval katolíckemu základu a postupne sa sekularizoval (to isté sa, mimochodom, stalo aj s katolíckymi sviatkami, napríklad s Vianocami).
Krádež Halloweenu
V dnešnej zosvetšenej dobe sa už vo veľkej miere Halloween stal sekulárnou oslavou zbavenou svojho pôvodného katolíckeho obsahu. Miestami sa z neho stáva i istý druh maškarády, ktorá má záľubu v temných a strašných veciach, čo je istá móda i v kinematografii (Scary movies, Addams Family a pod.).
Samozrejme, niet pochýb o tom, že sme svedkami aj súčasných novopohanských pokusov vzkriesiť staré pohanské druidské magické zvyky a pod. To nájdeme dokonca aj v slovanskom prostredí. Okrem toho v tomto súčasnom novopohanstve nachádzame nemálo prípadov skutočnej nebezpečnej mágie, ezoteriky a okultizmu.
Väčšina pôvodných halloweenskych zvykov nemá s okultizmom nič spoločné.
V niektorých okultných kruhoch je i snaha konať práve v tieto dni satanské rituály. Ale dialóg kultúr neznesie povrchnosť a je potrebné si radšej overiť zdroj skôr, než odsúdime niečo ako okultné a nebezpečné. A väčšina pôvodných halloweenskych zvykov nemá s okultizmom nič spoločné.
V istom zmysle sa skôr zdá, akoby sekulárna spoločnosť (ba dokonca i spomínaní satanisti) katolíkom postupne kradla Halloween - najmä pri pohľade na niektoré kultúrne prejavy s ním spojené, ktoré sú často zbavené takmer všetkých kresťanských a katolíckych prvkov.
Lenže problémom nie je to, či nám kradnú Halloween. Každý sa kultúrne prejavuje podľa svojho presvedčenia a ľudských hodnôt, ktoré vyznáva, a nikomu sa nedá nanútiť viera ani kultúra. Výzvou pre nás je skôr to, aby sme my katolíci katolícky Sviatok všetkých svätých (a takisto sviatok svätého Mikuláša, Vianoce či Veľkú noc) slávili s obnovenou vierou a kultúrnou tvorivosťou.
Možno otázku Halloweenu dnes prakticky my katolíci zjednodušujeme na otázku, či pustiť alebo nepustiť dieťa na halloweensku oslavu, obliecť či neobliecť dieťa za strašidlo, vyzdobiť či nevyzdobiť dom či záhradu tekvicami, pavúkmi, bosorkami. Lenže práve v tom väzí osídlo obranného valu, v ktorom sme sa ocitli.
Súčasný tzv. „Halloween“ má viac rovín. Bezprostredne ide o zábavu, ktorá dáva životu niečo výnimočné, romantické, tajomné, vytrháva z každodennosti, problémov, nudy či dokonca prázdnoty. Aj dnešné „zábavky“ prezrádzajú, že ľudské srdce potrebuje „oslavu“, potrebuje „sláviť“, potrebuje vyjsť z bežnej každodennosti do sféry údivu. To sa týka detských hier i víkendových „žúrov“, keď si mladí povedia: „Teraz sa ide žiť.“
Zážitok vlastne znamená intenzívnejšie prežívanie okamihu, umocnenie okamihu. Toto nemôže ignorovať žiadna kultúra. Každá kultúra má však svoje spôsoby osláv, zábav, sviatkov - hlbšie, hodnotnejšie i povrchnejšie, i škodlivé, i zlé. Nejde tu len o to, či máme dovoliť alebo zakázať deťom súčasné ponuky halloweenskych zábav.
Ide o to, že aj my katolíci chceme a potrebujeme „sláviť“, potrebujeme aj zážitok, aj zábavu. Ide o to, aby to však zodpovedalo našej viere, vyvieralo z jej vnútra, bolo v hlbokom súzvuku s ňou v jednote života a v ustavičnej kultúrnej tvorivosti.
So slovom Halloween sa spája obrovské množstvo prejavov, tradícií, zvykov, ktoré majú mnohoraký pôvod v rozličných obdobiach, národoch, kultúrach a náboženstvách a chcelo by to dôkladnú historickú štúdiu, aby sme si urobili v tej spleti nejakú predstavu.
Súrodenci v kostýmoch kostlivca a tekvice sledujú program pred blížiacim sa sviatkom Halloween na Kežmarskom hrade 28. októbra 2016. Foto: TASR/Oliver Ondráš
Sláviť či nie?
Máme teda my katolíci sláviť Halloween alebo nie? Samozrejme, že ho máme sláviť! Je to predsa náš Sviatok všetkých svätých (All hallows eve)! Samozrejme, nemusíme ho nazývať Halloween. U nás je to stále Sviatok všetkých svätých. Ale deti sa stretávajú so slovom Halloween a je dobré poukázať na to, že Halloween je pôvodne vlastne tým istým naším Sviatkom všetkých svätých.
Otázkou je, ako ho sláviť. Rozličné katolícke národy majú svoje kultúrne špecifiká v prežívaní týchto dní. Zaujímavé by bolo vidieť špecifickosť napríklad latinskoamerických zvykov.
My na Slovensku máme svoje tradičné katolícke tradície a zvyky spojené s cirkevným slávením Sviatku všetkých svätých.
Kresťanský Pohľad na Halloween
Kresťan je predovšetkým učeník Ježiša Krista. Naša viera má pozitívne ovplyvňovať spoločnosť, ako to robili kresťania všetkých dôb. Nemá to byť naopak.
Často sú samotní rodičia veľmi kreatívni. Malému dieťaťu nasadia napríklad masku čerta a potom sa vytešujú zo svojho malinkého pobehujúceho čertíka. Vyobrazením čertíka ho situujú do určitej roly, ktorú si podvedome osvojuje a zžíva sa s ňou. Z duchovného hľadiska je to akoby opak toho, keď svoje deti odovzdávame do Božích rúk a žehnáme im.
Oslava Halloweenu je spojená aj so zvykom, že si deti pýtajú sladkosti slovami „trick or treat“. Znamená to, že buď dostanú sladkosti, alebo niečo vyvedú. Takto sa organizujú aj rôzne charitatívne zbierky, napríklad Trick-or-Treat for UNICEF. Je to pozostatok pohanských obiet. Ľudia sa aj v našich krajoch vykupovali spod hrozby zlých duchov tým, že ich „uplácali“ - nosili im potraviny alebo iné obety, napríklad k hustým porastom stromov či ku skaliskám, o ktorých verili, že sa tam zlí duchovia ukrývali.
Všetko, čo sme spomenuli, je taká „light“ verzia toho, čo sa deje počas halloweenskej noci. Dalo by sa to nazvať aj ako lákanie nových adeptov na satanistické seansy. Je táto noc v skutočnosti o tom? Všeobecná vedomosť hovorí, že práve v túto noc sa zhromažďovali okultisti a vyvolávali rôzne temné sily. Satanisti svoje najhoršie rituály, ktoré teraz nejdem bližšie rozvádzať, usporadúvajú v protiklade ku kresťanským sviatkom, aby ich obrátili naruby. Táto noc je pre satanistov jednou z najdôležitejších v roku.
Ako Sláviť Sviatok Všetkých Svätých
V prvom rade by som oproti Halloweenu postavil krásu našich sviatkov Všetkých svätých a Spomienku na všetkých verných zosnulých. Aj v tieto dni si pripomíname tematiku smrti. Tieto sviatky v človeku vyvolávajú úplne iné pocity. A to spôsobom, ktorý je tichý a spomínajúci v nádeji vzkriesenia.
Ja osobne Halloween úplne ignorujem. Naplno sa však ponorím do nádeje zmŕtvychvstania a oslavy svätých.
Zdá sa, že vyrábanie tekvicových svetlonosov má svoje zakorenenie aj v slovanskej kultúre, a nie je len dôsledkom „importu“ z Ameriky. Tento spoločenský kultúrny prúd sa nedá celkom ignorovať, netreba sa ho ani báť či proti nemu bojovať. Máme opäť prehĺbiť svoju katolícku vieru a vierou tvoriť kultúru v dialógu s novými impulzmi - aj keď nie vždy sú tieto kultúrne impulzy len pozitívne. Obavy o výchovnú ne/vhodnosť zaplavenia sveta detí rozličnými desivými a temnými vecami sú niekedy aj na mieste. Treba byť obozretní. Tieto veci vysvetľujme deťom, tieto veci prežívajme a slávme vo viere a tieto veci vyjadrujme v kultúrnych prejavoch a zvykoch.
Ako príklad konkrétnej ponuky pre katolícke rodiny by som chcel uviesť aktivitu nášho Oratória svätého Filipa Neriho s deťmi, ktorú sme minulý rok po prvýkrát zorganizovali v našej farnosti v Senci. Nepochybne podobné aktivity vznikajú aj inde. Ako to prebieha? Rozhodli sme sa tvorivo využiť všetky impulzy, ktoré priťahujú detskú pozornosť v dnešných často sekularizovaných halloweenskych oslavách: od tekvíc cez masky, tajomnosť, sviečky, tmu, zábavu, tanec, výzdobu, sladkosti.
Pod vedením kňaza a animátorov sa dejú rozličné hry, scénky, tance, ukazovačky, ktoré sú prepletené katechézou o skutočnom význame sviatku Všetkých svätých a Dušičiek. Po zábavnej časti sa deti presunú do kostola na sv. omšu pri sviečkach, ktoré vytvárajú atmosféru tajomnosti a tak trochu aj bázne. Po sv. Deti sú animátormi sprevádzané rozličnými aktivitami do životov konkrétnych svätých a pod. Tvorivosti sa medze nekladú. Tento rok sú pripravené ďalšie novinky.
Tu nejde o to, aby sme v obrannom vale bojovali proti sekularizácii. Aká bude naša viera, také bude i naše slávenie. Nikto nám nič neukradne ani nezoberie, ak budeme rásť v autentickej viere. A deti nebudú závistlivo pokukávať po rozličných pochybných halloweenskych maškarádach, na ktoré sa ich katolícki rodičia zdráhajú pustiť.
Výzvy pre Katolíkov v Súčasnosti
Pápež František to konštatuje vo svojej analýze postavenia katolíka v dnešnom svete a poukazuje na nebezpečenstvo tohto defenzívneho postoja: „Kresťanský ideál bude vždy pozývať na prekonávanie podozrievavosti, trvalej nedôvery a strachu z napadnutia; teda k zmene tých obranných postojov, ku ktorým nás vedie dnešný svet.“
Pápež František vo svojich výzvach na otvorenosť iba pokračuje vo výzvach a sebavedomí, ktoré chcel vliať katolíkovi do srdca Druhý vatikánsky koncil či pokoncilové dokumenty ako Evangelii nuntiandi pápeža Pavla VI.
Konštitúcia Gaudium et spes sa doširoka venuje práve problematike vzťahu viery a kultúry a sebavedome konštatuje (č. 88): „Cirkev je poslaná k všetkým národom každého veku a každej krajiny, a preto sa neviaže výlučným a nerozlučným spôsobom na nijakú rasu, na nijaký národ, na nijaký osobitný životný štýl, na nijaké dávne ani nové obyčaje. Verná svojim vlastným tradíciám a zároveň vedomá si svojho univerzálneho poslania, môže sa spájať s rozličnými formami kultúry, čím získava aj Cirkev, aj jednotlivé kultúry.“
Kristova dobrá zvesť neprestajne obnovuje život a kultúru padlého človeka. Bojuje proti omylom a zlám, ktoré pochádzajú z ustavične hroziacich zvodov hriechu, a odstraňuje ich. Neprestajne očisťuje a povznáša mravy národov. Nebeskými bohatstvami akoby znútra zúrodňuje, upevňuje, zdokonaľuje a v Kristovi obnovuje hodnoty ducha a vlohy každého národa a každého veku. A tak Cirkev už tým, že plní svoje vlastné poslanie, podnecuje a napomáha dielo civilizácie a svojou činnosťou - a to aj liturgickými úkonmi - vychováva človeka k vnútornej slobode.
Práve otázka Halloweenu môže byť krásnou ilustráciou tohto zložitého procesu, procesu stretu kultúr, kreativity kresťanskej viery, jej inkulturácie, výziev očisťovať a pozdvihovať spoločnosť a jej kultúru i obranného a ustráchaného postoja viery, ktorá je v kríze.
Lenže problémom nie je to, či nám kradnú Halloween. Každý sa kultúrne prejavuje podľa svojho presvedčenia a ľudských hodnôt, ktoré vyznáva, a nikomu sa nedá nanútiť viera ani kultúra. Výzvou pre nás je skôr to, aby sme my katolíci katolícky Sviatok všetkých svätých (a takisto sviatok svätého Mikuláša, Vianoce či Veľkú noc) slávili s obnovenou vierou a kultúrnou tvorivosťou.
Možno otázku Halloweenu dnes prakticky my katolíci zjednodušujeme na otázku, či pustiť alebo nepustiť dieťa na halloweensku oslavu, obliecť či neobliecť dieťa za strašidlo, vyzdobiť či nevyzdobiť dom či záhradu tekvicami, pavúkmi, bosorkami. Lenže práve v tom väzí osídlo obranného valu, v ktorom sme sa ocitli.
Súčasný tzv. „Halloween“ má viac rovín. Bezprostredne ide o zábavu, ktorá dáva životu niečo výnimočné, romantické, tajomné, vytrháva z každodennosti, problémov, nudy či dokonca prázdnoty. Aj dnešné „zábavky“ prezrádzajú, že ľudské srdce potrebuje „oslavu“, potrebuje „sláviť“, potrebuje vyjsť z bežnej každodennosti do sféry údivu. To sa týka detských hier i víkendových „žúrov“, keď si mladí povedia: „Teraz sa ide žiť.“
Zážitok vlastne znamená intenzívnejšie prežívanie okamihu, umocnenie okamihu. Toto nemôže ignorovať žiadna kultúra. Každá kultúra má však svoje spôsoby osláv, zábav, sviatkov - hlbšie, hodnotnejšie i povrchnejšie, i škodlivé, i zlé. Nejde tu len o to, či máme dovoliť alebo zakázať deťom súčasné ponuky halloweenskych zábav.
Ide o to, že aj my katolíci chceme a potrebujeme „sláviť“, potrebujeme aj zážitok, aj zábavu. Ide o to, aby to však zodpovedalo našej viere, vyvieralo z jej vnútra, bolo v hlbokom súzvuku s ňou v jednote života a v ustavičnej kultúrnej tvorivosti.
So slovom Halloween sa spája obrovské množstvo prejavov, tradícií, zvykov, ktoré majú mnohoraký pôvod v rozličných obdobiach, národoch, kultúrach a náboženstvách a chcelo by to dôkladnú historickú štúdiu, aby sme si urobili v tej spleti nejakú predstavu.