Už pred uchopením moci nacistami sa nemecký episkopát jasne dištancoval od nacizmu. 30. septembra 1930 biskupský ordinariát v Mainzi deklaroval, že katolíci nesmú byť členmi Hitlerovej strany a tí katolíci, ktorí sa hlásia k princípom tejto strany, nesmú pristupovať k sviatostiam. Na Silvestra 1930 kardinál Bertram dôrazne varoval pred politickou radikalizáciou, rasovou ilúziou, vytvorením národnej cirkvi, odtrhnutej od Ríma, a pred výmyslami o tzv. pozitívnom kresťanstve v § 24 straníckeho programu NSDAP. Rovnako rozhodne sa obrátili proti národnému socializmu aj ostatní nemeckí katolícki biskupi.
Osservatore Romano, politicko-náboženský denník Vatikánu a oficiálny tlačový orgán pápeža, vo svojom čísle 238 z roku 1930 na margo týchto udalostí uviedol: „Hákový kríž je pohanský. Príslušnosť k národnosocialistickej strane je nezlučiteľná s katolíckym svedomím.“ Ten istý denník znovu potvrdil odmietavý postoj voči nacizmu 21. januára 1931: „Katolícka doktrína a národný socializmus sú nezlučiteľné.“
5. augusta 1931 Fuldauská biskupská konferencia prijala spoločné vyhlásenie, v ktorom jednoznačne odsúdila socializmus, komunizmus a národný socializmus. V dôsledku rozhodného postoja nemeckého episkopátu opustilo katolícku Cirkev mnoho nemeckých katolíkov, ktorí boli sympatizantmi NSDAP, a biskupi boli vystavení bezohľadným hrozbám. Ešte pred nástupom nacistov k moci v roku 1933, ale aj po ňom, boli zaznamenané mnohé kolektívne aj individuálne protesty katolíckej Cirkvi proti zvôli nacistov, avšak katolíci tvorili menšinu nemeckého obyvateľstva a ich vplyv na vývoj nemeckej spoločnosti bol obmedzený.
Mnohí katolícki laici, kňazi a biskupi po celé dlhé roky existencie nacizmu veľmi často aktívne vystupovali proti hnedému moru a verejne pranierovali jeho neľudské praktiky. Najznámejším kritikom bol biskup Clemens August gróf von Galen, pre svoje protinacistické postoje známy ako Lev z Münsteru. Výraznou postavou katolíckej opozície voči politike nacistického režimu bol aj mníchovský arcibiskup a kardinál z Mníchova a Freisingu, Michael von Faulhaber. Podobne sa vzopreli nespravodlivému režimu aj ďalší nemeckí biskupi. No neboli to len biskupi katolíckej Cirkvi. Viac ako 12 000 kňazov, teda polovica nemeckého katolíckeho kléru tej doby, sa dostala do priameho konfliktu s nacistickým režimom.
Katolícka Cirkev v Nemecku krvácala z mnohých rán. Celkovo bolo usmrtených rukami nacistov viac ako 4000 kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, pretože pomáhali Židom. Stovky nemeckých katolíckych kňazov skončili v nacistických väzniciach a koncentračných táboroch a mnohí z nich zaplatili za svoj vzdor voči obludnému režimu vlastným životom. Najviac v koncentračnom tábore Dachau, kde boli od roku 1940 postupne sústreďovaní zatknutí duchovní z Nemecka a iných európskych krajín.
Celkovo bolo v koncentračnom tábore Dachau v rokoch 1939-1945 väznených 2720 duchovných. Z nich bolo 2579 katolíckych (94,80 %), 109 evanjelických (4,01 %), 22 gréckoortodoxných (0,81 %), 8 starokatolíckych (0,30 %) a 2 moslimskí duchovní (0,08 %). Z hľadiska národnostného zloženia bolo najpočetnejšie zastúpené poľské duchovenstvo. Z celkového počtu 1780 v Dachau väznených poľských duchovných ich tu umrelo 868, vrátane niekoľkých biskupov. Nemeckých duchovných tu bolo uväznených 447 (podľa niektorých zdrojov boli v tomto počte zahrnutí aj rakúski duchovní). 94 z tých 447 duchovných v Dachau umrelo.
Nemeckí duchovní však umierali nielen v Dachau, ale aj v iných koncentračných táboroch, hoci v menšom počte. Celkovo zomrelo v nacistických koncentračných táboroch podľa rôznych prameňov 108 - 109 nemeckých duchovných. Ďalších 74 nemeckých kňazov bolo popravených alebo usmrtených mimo koncentračných táborov.
Francúzskych duchovných bolo v Dachau 156 a z nich 10 zomrelo. Duchovných z bývalej ČSR bolo menej ako Francúzov, ale viac ich v Dachau zomrelo. Zo 109 českých a slovenských duchovných ich 24 zomrelo v koncentračnom tábore Dachau. Holanďanov bolo 63 a z nich 17 zomrelo. Celkovo zomrelo v koncentračnom tábore Dachau 1034 duchovných. A ako už bolo spomenuté vyššie, väčšinu z nich tvorili Poliaci.
Najviac, takmer 95 % všetkých väznených duchovných, tvoril rímskokatolícky klérus zo 144 diecéz a 25 národov. Boli tu zastúpené takmer všetky stupne katolíckej hierarchie od študentov teológie až po arcibiskupa. V tábore väznili rehoľníkov 40 rádov. Najviac jezuitov. Najstarším väzneným kňazom bol 82-ročný litovský farár.
No nielen duchovní umierali v boji proti nacizmu. Okrem nich sa proti nacizmu postavili aj mnohí katolícki laici. Už krátko po uchopení moci nacisti v lete 1934 chladnokrvne zavraždili prominentných katolíkov Ericha Klausenera, Adalberta Probsta a Fritza Gerlicha. Neskôr zahynuli mnohí ďalší odporcovia nacizmu z radov nemeckých katolíkov. Nemecký katolícky kňaz a spisovateľ Gerhard Senninger píše, že „nacistický režim nemal po niekoľkých rokoch vlády, zhruba od rokov 1936/37, žiadne iné spoločenské zoskupenie, ani komunistov nie, ktoré by bolo považované za takého nebezpečného protivníka, ako Cirkvi verní katolíci.“
Vo svetle všetkých hore uvedených faktov teda nemožno akceptovať tvrdenie, že sa katolícka Cirkev v Nemecku, a katolícka Cirkev vôbec, zachovala indiferentne voči nacizmu. Naopak, nemeckí duchovní, aj mnohí katolícki laici, vydali úchvatné svedectvá statočnosti a ľudského hrdinstva a zaslúžia si plnú úctu a rešpekt všetkých čestných obyvateľov sveta bez ohľadu na ich národnosť či náboženské presvedčenie.
Protináboženská demonštrácia v Berlíne v roku 1937. Zdroj: Wikimedia Commons
Súčasnosť Katolíckej cirkvi v Nemecku
Katolícku cirkev v Nemecku a Poľsku spája spoločná viac ako tisícročná história. Jej pôvod vychádza z apoštolskej viery v Ježiša Krista, ktorá bola vložená do rúk sv. Petra, odovzdaná nástupcom apoštolov - biskupom - ktorí predsedali, učili a posväcovali jednotlivé miestne cirkvi. Toto spoločenstvo viery je jasne vyjadrené okrem iného aj v postavách svätých, ktorých uctievajú katolíci v Poľsku, ako aj v Nemecku. Mám na mysli sv. Bruna z Querfurtu, sv. Jadwigu Sliezsku, sv. Teréziu Benediktu od Kríža (Edith Stein) alebo sv. Maximiliána Mária Kolbeho.
Mimoriadny význam aj v našich vzťahoch má aj výmena listov týkajúca sa odpustení, ktoré predstavujú začiatok dôležitého a veľmi potrebného procesu zmierenia po ťažkých skúsenostiach z druhej svetovej vojny. Podporili ho tak Karol Wojtyła, ako aj blahoslavený kardinál Štefan Wyszyński. Kvôli všetkým týmto dôvodom je mi katolícka cirkev v Nemecku veľmi blízka a je veľmi dôležitá.
Ako pastieri Cirkvi si uvedomujeme, že vo svete prebieha duchovný boj. „Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6,12). Kristus zvíťazil nad Satanom a povinnosťou Cirkvi je dosiahnuť toto víťazstvo vo svete.
Katolícka cirkev v Nemecku je dôležitou súčasťou mapy Európy a som si vedomý toho, že buď bude vyžarovať do celého kontinentu svojou vierou, alebo svojou neverou. Preto sa so znepokojením pozerám na doterajšie kroky nemeckej „synodálnej cesty“. Pri pozorovaní jeho plodov nadobudne človek dojem, že základom úvah nie je vždy Evanjelium. V histórii sme sa s tým už stretli.
Synodálna cesta
Tzv. „Nemecká synodálna cesta“ ide cestou schizmy, nerešpektovania Katechizmu Katolíckej cirkvi, ani učenia Magistéria. Mnohí nemeckí biskupi a niektorí kardináli nerešpektujú učenie Ježiša Krista. Vyjadrenie bývalého prefekta Kongregácie pre náuku viery, kardinála Gerharda Müllera, ktorý podporuje výzvu kardinála Georgea Pella.
Jedným z dnešných pokušení v Cirkvi je neustále konfrontovať Ježišovo učenie so súčasnými výdobytkami psychológie a spoločenských vied. Ak niečo v evanjeliu nesúhlasí so súčasným stavom poznania v týchto náukách, učeníci, aby ochránili Majstra pred rozpakmi v očiach súčasníkov, sa pokúsia o „aktualizáciu“ Evanjelia. Pokušenie „modernizovať“ sa zvláštnym spôsobom týka sféry sexuálnej identity. Zabúda sa však, že stav vedeckého poznania sa často a niekedy veľmi dramaticky mení, napríklad v dôsledku zmeny paradigmy.
Variabilita je vlastná samotnej povahe vedy, z ktorej je k dispozícii len zlomok všetkých možných poznatkov. Niektoré vedecké chyby však mali dramatické následky. Stačí spomenúť také vedecké teórie ako rasizmus či eugenika.
Synoda o synodalite 2024: Čo by mali vedieť katolíci
Proces rozvoja vedomostí nekončí s našou generáciou. Taktiež generácie, ktoré prídu po nás, budú musieť odložiť bokom knihy napríklad z oblasti psychológie či spoločenských vied, ktoré sa dnes považujú za neomylné. Uvedomujem si, že katolíci - nielen v Nemecku, ale aj v Poľsku - dnes žijú pod tlakom verejnej mienky, čo znamená, že mnohí z nich trpia špecifickým komplexom menejcennosti.
Verní učeniu Cirkvi by sme nemali podľahnúť tlaku sveta, ani sa podriadiť vzorom dominantnej kultúry, pretože to môže viesť k morálnej a duchovnej skaze. Vyhnime sa opakovaniu zaužívaných hesiel a štandardných požiadaviek, ako je zrušenie celibátu, ženské kňazstvo, prijímanie pre rozvedených alebo požehnanie vzťahov medzi osobami rovnakého pohlavia.
Uvedomujem si, že cirkev v Nemecku systematicky stráca svojich veriacich a počet kňazov z roka na rok klesá. Preto hľadá spôsoby, ako si udržať veriacich pri sebe a povzbudiť mladých, aby si zvolili kňazstvo. Zdá sa však, že v tomto smere čelí riziku korporátneho myslenia: „Chýbajú pracovníci, znížme teda kritériá prijímania.“
Preto sa postulát zrušiť kňazskú povinnosť celibátu dostal do textu „Záväzok k celibátu v kňazskej službe“, ktorý 4. februára tohto roku bol daný k prvému čítaniu na zhromaždení „synodálnej cesty“ vo Frankfurte nad Mohanom. Odpoveď na otázku o vzťahu medzi požiadavkou kňazského celibátu a počtom povolaní dal Pavol VI.: „Neprikláňame sa k názoru, že zrušením cirkevného celibátu by sa okamžite výrazne zvýšil počet kňazských povolaní. Príčiny krízy sú inde. Veriaci si zaslúžia kňazov, ktorí sa celkom odovzdajú k dispozícii Kristovi. Kristus volá učeníkov, „aby boli s ním“ (Mk 3,14).
Nemecká „synodálna cesta“ v tejto súvislosti otvorila aj otázku vysviacky žien prehlasovaním dňa 4. februára tohto roku vo Frankfurte nad Mohanom textu „Ženy v službe a úrade Cirkvi“. Túto otázku definitívne vyriešil sv. Ján Pavol II. „A preto, aby sa odstránila akákoľvek pochybnosť v takej veľmi dôležitej veci, týkajúcej sa samej božskej konštitúcie Cirkvi, mocou svojho úradu "posilňovať bratov". Rovnosť je často nepochopená a stotožnená so zjednotením. Akýkoľvek rozdiel sa považuje za diskrimináciu. Navyše, kňazstvo bolo nesprávne chápané ako zdroj nadvlády a cirkevnej kariéry, a nie ako pokorná služba.
Ženy zohrali v Ježišovom živote veľmi dôležitú úlohu, spolu s Jakubom a Jánom máme Máriu a Martu. Boli prvými svedkami zmŕtvychvstania. Napokon tu máme Preblahoslavenú Pannu Máriu, bez ktorej súhlasu by sa tajomstvo vtelenia neuskutočnilo, a od ktorej sa Ježiš naučil byť človekom.
Katechizmus jasne odlišuje homosexuálne sklony od homosexuálnych aktov. Učí úcte ku všetkým ľuďom bez ohľadu na ich sklony, no jednoznačne odsudzuje homosexuálne činy ako činy odporujúce prírode. Kongregácia pre náuku viery pripomenula neprípustnosť požehnania párov rovnakého pohlavia v liste z 22. februára 2021.
Súčasná kríza Cirkvi v Európe je predovšetkým krízou viery. Aby sme mohli hovoriť o Bohu, musíme sa najskôr zhovárať s Bohom, ktorý žije v hĺbke nášho srdca, kde cítime chuť pravdy. Autoritu pápeža a biskupov najviac potrebujeme vtedy, keď Cirkev prežíva ťažké časy a keď je pod tlakom odkloniť sa od Ježišovho učenia.
Keďže viera je jedna, treba ju vyznávať v celej svojej čistote a plnosti. Práve preto, že všetky pravdy viery sa spájajú, popierať ktorúkoľvek z nich, akokoľvek menej dôležitou, znamená poškodiť celok. Pre každú epochu môže byť ľahšie alebo ťažšie prijať určité prvky viery: preto je dôležité zabezpečiť, aby sa celý vklad viery odovzdal ďalej (porov. 1 Tim 6,20), aby všetky aspekty vyznania viery boli správne zdôraznené. náš postoj k svetu zo zásady nemôže byť negatívny, pretože Kristus neprišiel na svet, aby svet odsúdil, ale aby svet spasil (porov. Jn 12, 47).
Demografické zmeny a budúcnosť Katolíckej cirkvi v Nemecku
Katolícka cirkev a Evanjelická cirkev Nemecka si vôbec prvýkrát nechali vypracovať štúdiu, ktorá v dlhodobej perspektíve štyroch najbližších desaťročí zhodnotila ich demografickú, a tým aj ekonomickú premenu. Stredisko medzigeneračných interakcií pri Freiburskej univerzite Alberta Ľudovíta došlo k záveru, že do roku 2060 klesne počet nemeckých kresťanov na polovicu.
Podľa kardinála Marxa však „zostáva hlavnou úlohou Cirkvi odovzdávanie evanjelia, a to aj za zmenených okolností. Správa Freiburskej univerzity dokumentuje sociálny trend, ktorý sa prejavil už pred rokmi. „Milióny týchto ľudí sú najlepšími poslami zajtrajška cirkví,“ súdi evanjelický biskup. Výhľad do roku 2035 predpokladá približne päťmiliónový úbytok katolíkov i protestantov (na 18,6, resp. 16,2 milióna), aby sa potom ich počet v roku 2060 ustálil na takmer dvadsiatich troch (22,7) miliónoch (12,2 milióna katolíkov, 10,5 milióna evanjelikov). Výskum predpokladá, že počet kresťanov sa zníži výraznejšie v severných, západných a vo východných spolkových krajinách, zatiaľ čo južné územia Nemecka nebudú toľko dotknuté.
Napríklad Katolícka cirkev v roku 2017 stratila 167 504 veriacich a získala ich menej ako 10-tisíc. Čo sa týka ekonomických zdrojov, štúdia počíta len s nepatrným znížením cirkevných príjmov - zo súčasných necelých trinástich (12,8) na 12 miliárd eur v roku 2060.
Prehľad demografických zmien
| Rok | Počet katolíkov (milióny) | Počet evanjelikov (milióny) |
|---|---|---|
| 2035 | 18.6 | 16.2 |
| 2060 | 12.2 | 10.5 |
Náboženské rozdelenie v Nemecku v roku 2011. Zdroj: Wikimedia Commons
Katolícka Cirkev v Nemecku sa neustále rúti dolu svahom k heréze. Na synodálnom zhromaždení v septembri väčšina episkopátu podporila radikálne revolučné požiadavky, vrátane preformulovania morálneho učenia tak, aby akceptovalo požiadavky ideológie LGBT. Už predtým dochádzalo v krajine k mnohým iným excesom, napríklad k zavedeniu prijímania pre protestantov. Zničenie katolicizmu podporujú mnohí hierarchovia, ale prím má pár osôb.
Významní predstavitelia súčasnej Katolíckej cirkvi v Nemecku
V tomto texte predstavím biskupov, ktorí podľa môjho názoru najviac ovplyvnili revolučný proces na Odre. Nepredkladám ich názory, pretože je to zbytočné. Aj keď sa jednotliví hierarchovia v niektorých detailoch líšia, v zásade všetci podporujú odmietnutie sexuálnej morálky, LGBT, zrušenie povinného celibátu, kňazstvo žien a demokratizáciu autority v Cirkvi.
- Kardinál Reinhard Marx: Vedúcou osobnosťou nemeckej revolúcie je kardinál Reinhard Marx, arcibiskup Mníchova a Freisingu. Purpurát sa teší pápežovej dôvere. Od roku 2013 je členom elitnej Rady kardinálov, ktorá radí Svätému Otcovi pri reforme Rímskej kúrie.
- Biskup Franz-Josef Overbeck: Hierarcha za svoje postavenie nevďačí diecéze, ktorej predsedá, ale svojej úlohe v nemeckom biskupskom podvýbore pre Latinskú Ameriku. V rámci tohto podvýboru biskup Overbeck riadi činnosť charitatívnej organizácie Adveniat, ktorá podporuje latinskoamerickú cirkev veľkými finančnými prostriedkami.
- Biskup Franz-Josef Bode: Ďalšou kľúčovou postavou Revolúcie v Nemecku je 71-ročný biskup Franz-Josef Bode z Osnabrücku. Tento hierarcha bez charizmy už roky dôsledne posúva Cirkev v krajine progresívnym smerom.
- Arcibiskup Heiner Koch: Ďalšou hybnou silou protestantizácie Cirkvi v Nemecku je berlínsky arcibiskup Heiner Koch. V roku 2020 pod jeho záštitou skupina biskupov v mene celého episkopátu oznámila, že katolícka Cirkev v krajine uznáva, že homosexualita je normálna, a preto je potrebné dôsledne preformulovať cirkevné učenie o tejto téme.
- Biskup Stephan Ackermann: Nemožno opomenúť ani biskupa Stephana Ackermanna, ktorý je od roku 2009 biskupom v Trevíre. 59-ročný hierarcha spravuje akúsi „experimentálnu“ diecézu.
- Biskup Helmut Dieser: Tento hierarcha je biskupom iba šesť rokov, ale teší sa dôvere kardinála Marxa. Práve jemu bol zverený dohľad nad prácou fóra Synodálnej cesty, ktoré pripravilo dokumenty snažiace sa zmeniť učenie o sexualite.
- Biskup Georg Bätzing: Na záver nemožno nespomenúť predsedu biskupského úradu, 61-ročného biskupa Georga Bätzinga. Tohto extrémneho revolucionára umiestnil do Limburskej diecézy pápež František v roku 2016.
Treba však pripomenúť, že hoci vyššie spomenutí hierarchovia riadia celý proces a udávajú tón, ich práca by nebola možná bez celého radu mlčiacich a poslušných biskupov, ktorí nahlas nevyjadrujú svoje vlastné stanovisko, ale v kritických chvíľach jednoducho robia to, čo od nich kardinál Marx a spol. očakáva, ako sa to stalo na synodálnom zhromaždení v septembri 2022.