Krst (starogr. βάπτισμα, číta sa baptisma alebo vaptizma) čo v preklade znamená ponorenie do vody. Je to sviatosť iniciácie. Je to prvá sviatosť, bez ktorej nemožno prijať iné sviatosti.
Krst je schopný prijať každý dosiaľ nepokrstený človek. „Krstom je človek oslobodený od hriechu, znovuzrodený do nového života, oblečený do Krista a začlenený do Cirkvi.“ Táto sviatosť zmýva dedičný hriech i všetky osobné hriechy (a odpúšťa tresty za ne), dáva mu Božiu milosť, udeľuje teologálne čnosti a dary Ducha Svätého.
Bez krstu nikto nevojde do Božieho kráľovstva až na špecifické aspekty: túžba po krste, obetovanie svojho života na znak viery. Je to sviatosť, ktorej účinky sú zmytie dedičného hriechu, odpustenie hriechov a zjednotenie sa s Kristom ako ním vykúpené Božie dieťa.
Slovo „krst“ je v slovenčine etymologicky príbuzné so slovom „Kristus“. Pôvodina slova Kristus v jazyku Novej zmluvy, kde má aj korene, je z gréckeho Χριστός - pomazaný.
V evanjeliu dnešnej nedele Krstu Pána (Lk 3, 15-16. 21-22) sa píše: „Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: ´Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie´“ (Lk 3, 21-22). O Ježišovom krste hovoria aj ostatní evanjelisti (porov. Mt 3, 13-17; Mk 1, 9-11 a Jn 1, 32-34).
Krst Ježiša v rieke Jordán
História a vývoj krstu
V dobách počiatku kresťanstva sa vykonával doslova ponorením do vody, neskôr sa v niektorých cirkvách (napr. v rímskokatolíckej) zmenil na poliatie vodou. Dôvod zmeny bol tiež v tom, že pôvodne sa krstili prevažne dospelí ľudia.
Keď sa začali hojnejšie krstiť aj malé deti (novorodenci) , začalo sa ustupovať od nevyhnutnosti ponorenia a zaviedla sa možnosť krstiť poliatím, prípadne iba pokropením vodou.
Východné cirkvi si v prevažnej miere ponechali pôvodnú prax krstu ponorením, a to aj pri malých deťoch. Zároveň si ponechali pôvodnú prax udeľovania všetkých troch iniciačných sviatostí spolu - teda krstu, myropomazania (birmovania) a eucharistie. Niektoré východné katolícke cirkvi od krstu ponorením pod vplyvom latinizácie upustili, rovnako ako od spoločného udeľovania troch iniciačných sviatostí, ale dnes sa táto prax obnovuje (napr.
V minulosti sa okrem toho krstilo prevažne na veľké sviatky, v byzantskom obrade to bolo najmä na Paschu (Veľkú noc), niekedy tiež na Bohozjavenie a Zostúpenie Svätého Ducha, o čom svedčí aj hymnus Ktorí ste v Krista pokrstení, ktorý sa na božskej liturgii spieva namiesto Trisagionu.
Najčastejšie sa krstilo na Veľkú sobotu večer počas večierne s liturgiou sv. Bazila Veľkého, konkrétne počas čítania 15 starozákonných čítaní. Krstilo sa mimo chrámu, v baptistériu. Čítania a bohoslužobné texty tejto bohoslužby poukazujú na teologické spojenie krstu a Paschy, ktoré je vo východných cirkvách veľmi silné.
V prípade dospelých krstu predchádzalo dlhšie obdobie prípravy, ktoré sa nazýva katechumenát. Dnes sa väčšinou krstia deti zhruba na 40. deň po narodení.
V niektorých kresťanských cirkvách je pravidlom, že sa krstia iba dospelí. Rozdiel je aj v názore, či sa deti krstili v časoch apoštolov alebo nie.
Za krst detí hovorí prax katolíckej, pravoslávnej, starokatolíckej, anglikánskej a niektorých protestantských cirkví (napr. luteránskych). Tiež to dokazuje stať zo Skutkov svätých apoštolov 16, 33: V tú nočnú hodinu ich vzal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci ( aj deti ).
Na Východe sa viera nevníma tak striktne racionalisticky, ale skôr ako život v Kristovi a podľa Krista, účasť na živote Cirkvi ako Kristovho tela, ak teda rodičia žijú v Cirkvi (v Kristovi), prirodzenie vierou žije celá rodina a celá rodina má účasť na živote v Kristovi, preto je krst detí vnímaný ako prirodzená záležitosť.
Podľa tých, ktorí odmietajú krst detí (napr. baptisti a iné evanjelikálne a letničné cirkvi) , mal byť človek najskôr rozhodnutý ísť za Kristom, nasledovať jeho učenie a prijať odpustenie hriechov, až potom mohol byť pokrstený. (Marek 16, 16: „Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený.“)
Krst bol súčasne verejným vyznaním vnútorného presvedčenia a viery v Krista. V počiatkoch to bolo často vyznaním, ktoré znamenalo podpísanie si ortieľu smrti - kresťanstvo bolo úradmi prenasledované a jeho prívrženci zabíjaní.
Neskôr sa začali krstiť i tí, ktorí evanjeliu neuverili a keďže išlo o malé deti, nemluvňatá, ani nemohli. Prax prvej cirkvi bola však iná, ako dokazuje i text zo Skutkov apoštolov: „Ako šli cestou ďalej, prišli k akejsi vode. I prehovoril eunuch: Ajhľa, voda! Čo mi prekáža dať sa pokrstiť?
Niektoré cirkvi so sviatosťou krstu v podobe katolíckej cirkvi nesúhlasia. A to hlavne preto, lebo biblické texty vyučujú, že z hriechu bol človek očistený skrze obeť Ježiša Krista jeho krvou.
Krst je krokom viery, kedy človek zanecháva svoj starý život a odovzdáva sa kresťanskej viere. Tieto cirkvi tvrdia, že ak by bolo možné očistiť človeka od hriechu krstom, potom obeť Ježiša Krista bola zbytočná, pretože krst poznali už v židovskej kultúre pred ukrižovaním Ježiša Krista . Sviatosť krstu kat.
Tieto cirkvi zároveň sa odvolávajú na vyššie zmienený biblický verš o rozhodnutí eunucha pokrstiť sa.( Sk.ap. 8, 36 - 38 ) Do cirkvi by mal človek vstúpiť iba na základe slobodného rozhodnutia. Bez viery krst nemá význam, preto odmietli krstiť novorodencov.
Katolícka cirkev sa zase odvoláva na biblický text sk.apoštolov 16,33: V tú nočnú hodinu ich vzal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci. V učení cirkví ktoré krstia deti sa na základe tohto verša usúdilo, že slovné spojenie " i všetci jeho domáci " zahŕňa aj deti (novorodencov).
Rieka Jordán - miesto krstu
Udeľovanie krstu v Katolíckej cirkvi
Riadnym vysluhovateľom krstu je diakon, kňaz, alebo biskup. Mimoriadnym vysluhovateľom je každý človek, ktorý má úmysel krstiť. Taký však môže krstiť iba v prípade nebezpečenstva smrti.
Prijímateľom krstu je nepokrstený človek. Krstia sa aj novorodenci. Človek, ktorí už užíva rozum, musí pred prijatím sviatosti krstu absolvovať náležitú prípravu o základoch viery. Počas tejto prípravy sa označuje pojmom „Katechumen“.
Forma udelenia krstu znie: „(Meno), ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Za tým bezprostredne nasleduje zvolanie: „Otvor náruč, Svätá Cirkev, a objím dieťa, ktoré vo vode znovuzrodil Svätý Duch Boží“
Matériou je svätená voda. Tá sa svätí buď priamo pred obradom krstu, alebo je posvätená pri inej príležitosti (napr. pri Liturgii krstu na Veľkonočnú vigíliu). Voda sa na trikrát leje na hlavu krstenca alebo sa krstenec trikrát ponorí do krstného prameňa, teda sa takto deje vždy po vyrieknutí mien Svätej Trojice: „(Meno), ja ťa krstím v mene Otca (nasleduje 1. poliatie/ponorenie ) i Syna (2. poliatie/ponorenie) i Ducha Svätého (3.poliatie/ponorenie).“
Podmienkou vyslúženia sviatosti krstu je prítomnosť krstného rodiča (v našej oblasti je zvykom mať dvoch krstných rodičov, nie je to však podmienka). Krstný rodič musí mať absolvovaný krst, prvé sväté prijmanie, aj birmovku. Zároveň nesmie byť na neho uvalený žiaden cirkevný trest (exkomunikácia, interdikt) a nesmie viesť verejne hriešny život (napr. konkubinát a pod.)
Krst je možné vysluhovať v rámci sv. omše, alebo pri samostatnom obrade, mimo omše. K sprievodným obradom patrí zrieknutie sa zlého ducha, vyznanie viery, prijatie tzv. svetla Kristovho a symbol Bieleho rúcha (tzv. krstná košielka).
V prípade hroziacej smrti môže krstiť prakticky ktokoľvek (aj neveriaci), musí však v sebe vzbudiť vnútorný úmysel udeliť sviatosť krstu. Jedine sám seba nemôže človek pokrstiť. Forma krstu zostáva rovnaká ako v prípade riadného krstu. Ako matéria sa použije akákoľvek voda (z prameňa, z rieky, z mláky), ak nie je prístup k svätenej vode. Dôležité je tiež trojité liatie na hlavu krstenca.
V prípade mučenia a smrti kvôli viere v Krista, Cirkev garantuje, že v hodine smrti „sám Kristus zostúpi k človeku a udelí mu krst“. Krstom krvi sú teda „pokrstení“ všetci mučeníci, ktorí zomreli ako nepokrstení, za pevnú vieru v Ježiša Krista.
Katechumen, ktorý čaká na prijatie sviatosti krstu, ale náhle zomrie, pričom sa snažil žiť život v zhode s evanjeliom, je duchovne pokrstený v okamihu smrti.
V niektorých prípadoch, keď nie je možné doložiť hodnoverné svedectvo o krste, alebo krst nastal nesprávnou formou (napr. kropením vody a nie liatím), alebo v prípadoch, kedy nie je isté, či je človek pokrstený, môže mu byť udelený tzv. podmienečný krst.
Krstencovi sa odporúča pred prijatím podmienečného krstu, vykonať podmienečnú sv.
Krst dieťaťa a dospelého
Za dieťa, čo sa týka udelenia krstu, sa považuje osoba pred dovŕšením siedmeho roku života alebo osoba, ktorá nie je zodpovedná za seba. Aby dieťa mohlo byť pokrstené je potrebný súhlas jeho rodičov alebo zákonných zástupcov (alebo aspoň jedného z nich) a opodstatnená nádej, že bude vychovávané v katolíckom náboženstve.
Rodičia sú povinní postarať sa, aby ich dieťa bolo pokrstené v prvých týždňoch po narodení a dbať na to, aby sa mu nedávalo meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu.
Za dospelého, čo sa týka udelenia krstu, sa považuje osoba po dovŕšení siedmeho roku života. Aby dospelý mohol byť pokrstený je potrebné, aby pred miestnym farárom prejavil vôľu prijať krst (ak je vo veku od 7 do 18 rokov môže tak urobiť len so súhlasom aspoň jedného z rodičov alebo zákonného zástupcu), aby bol dostatočne poučený o pravdách viery a kresťanských záväzkoch a aby sa katechumenátom osvedčil v kresťanskom živote.
Krstní rodičia
Krstencovi, nakoľko je to možné, sa má dať krstný rodič, ktorého úlohou je dospelému krstencovi pomáhať pri uvedení do kresťanského života a pri krste dieťaťa priniesť ho spolu s rodičmi na krst a takisto sa usilovať, aby pokrstený viedol kresťanský život zodpovedajúci krstu.
Podľa Kódexu kánonického práva musí krstný rodič spĺňať:
- aby dovŕšil šestnásty rok života
- aby bol katolík, ktorý už prijal sviatosť birmovania a najsvätejšiu Eucharistiu, a viedol život primeraný viere a úlohe, ktorú má prijať
- aby nebol postihnutý nijakým kánonickým trestom
- aby nebol otcom alebo matkou krstenca
- pokrstený, ktorý patrí do nekatolíckej ekleziálnej spoločnosti, sa má pripustiť jedine spolu s katolíckym krstným rodičom, a to iba ako svedok krstu
K sviatosti zmierenia pristúpia rodičia a krstní rodičia v priebehu týždňa.
Symbolika ponorenia
Pri krste ide o ponorenie do vody „v meno Otca, Syna i Ducha Svätého“, ktoré je symbolickým vyjadrením kresťanovho stotožnenia sa s Kristovou smrťou a vzkriesením. Človek, ktorý sa krstí, sa celý ponorí do Božieho mena, čím vyjadruje to, že patrí Bohu a tiež duchovnú skutočnosť, že spolu s Kristom zomrel starému životu a spolu s ním bol prostredníctvom znovuzrodenia vzkriesený k novému životu, životu v Kristovi a pre Krista.
Ježiš hovorí: Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Na tomto mieste môžme jasne vidieť, že Ježiš tu spomína podmienky vstupu do Božieho kráľovstva. Musíme sa zmeniť. Musíme sa zmeniť v našom zmýšľaní, našom konaní, v našom celom živote.
Ako? Tým, že počúvame slová pravdy evanjelia a uveríme mu. A nielen ho vnútorne schválime, že je dobré, ale sa rozhodneme, že ho budeme žiť. Kto vypôsobí tú zmenu a rozhodnutie? Duch Svätý. On spôsobí ten dôležitý prerod ľudskej osobnosti, nech je akákoľvek. On nám dá schopnosť porozumieť evanjeliu a silu ho žiť. Nasledovať Krista v pravde. Žiť podľa toho, čo Ježiš nás učí a hovorí. To je znovuzrodenie z Ducha. Nový začiatok, nový život.
Všimnime si, že Ježiš hovorí v tomto poradí: 1. uveriť, 2. Krst bez viery nemá zmysel.
Krst Duchom Svätým
Naplnenie Duchom Svätým, ku ktorému došlo na Letnice v Jeruzaleme, Biblia tiež nazýva krstom, to znamená ponorením do Ducha Svätého (Sk 1,4-5). Ide o skúsenosť, nasledujúcu po obrátení človeka ku Kristovi, ktorá predstavuje jeho zmocnenie ku kresťanskej službe a k tomu, aby sa stal Ježišovým svedkom (Lk 24,49; Sk 1,8). Pri krste Duchom Svätým človeka Duch naplní a v jeho vnútri sa stane duchovným prameňom, tryskajúcim k večnému životu (J 7,37-39).
Tu si treba uvedomiť, že krst duchom svätým platí iba pre znovuzrodených, ktorý majú nebeskú nádej! Ľudia s pozemskou nádejou tiež symbolizujú svoju oddanosť Bohu vo vode/ponorením/, ale nie je to "krst duchom svätým"! Nová zmluva bola uzavretá iba so skupinou "kráľov a kňazov"/túto možnosť mal vyvolený národ, "kráľovské kňazstvo", ale ju nevyužil/, teda tí ,čo sú "kúpení zo zeme" a budú "vládnuť nad zemou".
Tabuľka: Porovnanie krstov
| Typ krstu | Symbolika | Podmienky |
|---|---|---|
| Jánov krst | Pokánie | Obrátenie myslenia |
| Krst v mene Ježiša | Spasenie, stotožnenie s Kristom | Viera v Ježiša Krista |
| Krst Duchom Svätým | Zmocnenie k službe | Obrátenie a naplnenie Duchom |
Prečo krst vodou? 27. V období ranej Cirkvi sa udeľovalo všetkých sedem hlavných sviatostí, ktoré sa udeľujú aj dnes.
Čo je KRST a prečo je DÔLEŽITÝ?
Svätý krst sa udeľoval (hlavne v apoštolských dobách) hneď po konverzii ku kresťanstvu, neskôr po katechumenáte, ktorý sa bral nesmierne vážne. Katechumenát bol teda proces prípravy na krst v ranokresťanskej Cirkvi, najmä v prvých storočiach kresťanstva.
Krst biskupa sv. Augustína z Hippa v dospelom veku (katedrála v Troyes)
V prvotnej Cirkvi bol hlavným spôsobom krstu úplný ponor (immersio), ktorý symbolizoval smrť a vzkriesenie s Kristom. Uchádzači (katechumeni) sa ponárali do vody, obvykle v riečkach, jazerách alebo v baptistériách (krstiteľniciach), pričom kňaz alebo biskup vyslovoval krstnú formulu: „Krstím ťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“
Katolík sa môže krstiť iba raz, pretože krst je nezmazateľná sviatosť, ktorá človeka navždy začleňuje do Kristovej katolíckej Cirkvi. Krst vtláča do duše nezmazateľný znak (charakter), ktorý sa už nedá zmeniť a ani zopakovať. Vychádza sa pritom zo slov sv. Pavla Apoštola: (Jeden Pán, jedna viera, jeden Krst (Ef 4,5).