V Katolíckych novinách sa často objavujú články venované liturgii a jej významu v živote veriacich. Liturgia nie je len súbor obradov, ale predovšetkým stretnutie s Kristom a vyjadrenie našej viery a lásky k Bohu. V tomto článku sa pozrieme na niektoré dôležité aspekty liturgie, ktoré boli spomenuté v Katolíckych novinách, vrátane Eucharistie, staroslovienskej liturgie a Veľkonočného trojdnia.
Eucharistia: Sviatosť lásky a vďaky
Eucharistia je centrom kresťanského života.
Šokujúca realita Eucharistie
Vo svätej omši, ako slávenie Eucharistie najčastejšie nazývame, musíme vidieť niekoľko rovín. Pomenovanie Pánova večera zasa pripomína, že jej slávenie je sprítomnením udalostí, ktoré predchádzali Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaniu. Dve hlavné časti svätej omše sú bohoslužba slova, v nej najmä ohlásenie evanjelia, a bohoslužba obety, ktorá vrcholí „zrodením“ Eucharistie, ktoré je „ovocím“ eucharistickej modlitby, a, samozrejme, svätým prijímaním. Najdôležitejšími časťami je prijatie Božieho slova a sviatostného pokrmu, ktorým Eucharistia bezpochyby je. Jedno i druhé.
Slovo Amen má v kresťanskej liturgii obrovský význam v kontexte Eucharistie. Týmto slovom odpovedáme tomu, kto nám podáva sväté prijímanie so slovami Telo Kristovo, prípadne Krv Kristova. Mimoriadne dôležité miesto však má Amen na konci eucharistickej modlitby, ktorá tvorí jadro celého slávenia svätej omše. Toto Amen, ktoré sa často nazýva „veľké Amen“, znamená totiž nielen súhlas s Kristovou prítomnosťou v Eucharistii, ale aj s celým slávením, so sprítomnením Kristovej obety, smrti i zmŕtvychvstania, s pravdivosťou liturgie, ktorá toto sprítomnenie umožňuje, s osobou toho, kto Eucharistiu vysluhuje, ale aj s naším stretnutím s Kristom. Už od tretieho storočia sa za hlavné výsady kresťanského ľudu považovalo počúvanie eucharistickej modlitby, zvolanie Amen v jej závere a účasť na eucharistickom chlebe.
Aktívna účasť kresťanov zhromaždených na slávení v tomto prípade teda nespočíva v zapojení sa do prednesu modlitby, ale v tom, že na ňu odpovedia Amen. Vieme, že Cirkev v celých dejinách bdela nad tým, aby eucharistickú modlitbu prednášal iba kňaz.
Dôležité je byť prítomný na slávení Eucharistie nielen telom, ale predovšetkým svojím srdcom. Mnohokrát si ani neuvedomujeme hodnotu Eucharistie, ktorá je vrcholom kresťanského života. Svätý Ján Pavol II. nazval slávenie Eucharistie „nebo na zemi“; vysvetľuje, že „liturgia, ktorú slávime, je tajomná účasť na nebeskej liturgii“. Do neba sa uberáme vždy, keď ideme na slávenie Eucharistie. Centrom Eucharistie je Ježiš Kristus. Kňaz stojí pri oltári „in persona Christi“, v osobe Krista.
Liturgické slávenie Cirkvi je vždy zložené zo slov a gest. V každej sviatosti sa používajú konkrétne slová a vykonáva sa určité gesto, ktoré vonkajším spôsobom naznačuje to, čo sa uskutočňuje v duchovnom rozmere.
Staroslovienska liturgia: Dedičstvo svätých Cyrila a Metoda
Uznanie staroslovienčiny za bohoslužobný jazyk malo veľký význam aj z liturgického hľadiska. Liturgia slávená z textov preložených do reči, ktorej naši predkovia rozumeli, bola konkrétnou odpoveďou na požiadavku kniežaťa Rastislava, ktorú vyjadril v liste cisárovi Michalovi III. Len takto liturgia neostane recitáciou neznámych, hoci vzácnych a nábožných textov, ale skutočnou bohoslužbou, teda modlitbou vychádzajúcou zo srdca človeka. Rastislav žiadal o výklad viery v našom jazyku, v čom vidíme túžbu po poznaní právd viery. Význam uznania staroslovienskej liturgie je predovšetkým pastoračný. Z pohľadu univerzálnej Cirkvi je to krok k tomu, aby sa dotkla sŕdc veriacich takým spôsobom evanjelizácie a katechizácie, ktorý im bude zrozumiteľný - a to je jej úlohou dodnes.
Popri latinčine, gréčtine a hebrejčine to bol iba štvrtý jazyk, v ktorom sa na Západe slúžili bohoslužby. Dnes si už možno neuvedomujeme, aký význam malo uznanie cyrilo-metodskej staroslovienčiny za liturgický jazyk Cirkvi. A ďalší jazyk nepribudol dlhé stáročia až do Druhého vatikánskeho koncilu, keď bolo schválené slávenie v národných jazykoch.
K uznaniu staroslovienčiny za liturgický jazyk prišlo pred vyše 1100 rokmi. Myslím si, že misia svätých Cyrila a Metoda dodnes nie je dostatočne docenená. Títo svätí bratia vedeli, že základom kresťanského života je modlitba, v ktorej kresťan formuluje to, čím je naplnené jeho srdce, a to sa nedá v neznámom jazyku. Že evanjelizácia nie je možná bez poznania viery a vzdelania, preto na Veľkej Morave zriadili niekoľko škôl a o veciach viery hovorili rečou, ktorej naši predkovia rozumeli. Vedeli, že dôležité je vychovávať nasledovníkov a prosiť o duchovné povolania v našej krajine. Vedeli, že v hlásaní evanjelia bude úspešný len ten, kto sa - ako svätý Pavol - stane všetkým pre všetkých (porov. A pokiaľ ide o povýšenie nášho jazyka na liturgický jazyk, malo by nás to viesť k hrdosti na našu materinskú reč. Aby sme ju mali v úcte a poznávali ju, aby sme spisovne a pekne rozprávali a nepoddávali sa lacno cudzím slovám a výrazom, ako to dnes, žiaľ, často sledujeme.
Staroslovienska liturgia sa však na území našich predkov dlho nevyužívala. Prečo? „Hneď po smrti Metoda v roku 885 boli jeho žiaci vyhnaní z Veľkej Moravy. Sám Svätopluk nebol zástancom slovanskej liturgie. Svedčí o tom jeho posolstvo pápežovi Jánovi VIII. aj skutočnosť, že mu pápež v bule Industrie tuae z roku 880 dovolil, aby mal latinskú liturgiu. Zachovala sa však na niektorých hradiskách či u niektorých veľmožov.
Aj keď slovanská bohoslužba bola z našich krajín odstránená, ale kultúrne hodnoty, ktoré vytvorila - predovšetkým kultúrny jazyk, základ nášho národného povedomia -, ale aj to, že naši predkovia porozumeli hlbokým liturgickým a teologickým pravdám, sa stali trvalou zložkou nášho národného i kresťanského bytia.
Veľkonočné trojdnie: Pripomienka Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania
Usporiadanie Veľkonočného trojdnia, teda pripomienky Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania, nie je náhodné. „Veľkonočné trojdnie, ako ho poznáme dnes, časovo kopíruje udalosti Poslednej večere, ukrižovania, pochovania i zmŕtvychvstania Ježiša tak, ako ich zachovali správy evanjelií. Výročie veľkonočných udalostí sa pokladá za nedeľu nedieľ. „Každá nedeľa sa považuje za Veľkú noc týždňa a zas Veľkonočná nedeľa za nedeľu všetkých nedieľ roka. Hoci je Zelený štvrtok ešte posledným dňom Pôstneho obdobia, večernou svätou omšou sa už začína slávenie Veľkonočného trojdnia.
Zvláštnosťou tohto dňa sú dve sväté omše. Štefan Fábry objasňuje: „Pri Poslednej večeri v predvečer ukrižovania Ježiš ustanovil dve sviatosti - Eucharistiu a kňazstvo. Prázdny svätostánok predstavuje v piatkový predvečer novosť Eucharistie, ktorej ustanovenie si kresťania pripomínajú. „Židia pri sviatku Veľkej noci, ktorá bola zároveň sviatkom nekvasených chlebov, odložili starý chlieb, vyčistili starý kvas a na nekvasené chleby, macesy, použili múku z novej úrody, čím sa naznačila novosť, nepoškvrnenosť,“ vysvetľuje s tým, že niečo podobné sa deje pri štvrtkovej večernej svätej omši s Eucharistiou.
Slávenie trojdnia je spojené aj s tichosťou: „Starí kresťania ňou naznačovali, že Kráľ Kristus trpí, umiera a je pochovaný. Preto všetky prejavy, ktoré v sebe niesli slávnostnosť, umĺknu. Ide o takzvaný pôst uší, ktorý sa spomína už v stredoveku a vyjadruje aj istý psychologický moment. Je to podobné ako v hudbe, kde pred dôležitým akordom býva pauza, chvíľa ticha, aby to, čo zaznie, vyznelo. Od Piatej pôstnej nedele sa zahaľovali aj kríže a obrazy, ktoré znázorňujú Kristovo umučenie a smrť, a tu zas ide o symbolický pôst očí,“ hovorí o zmyslových prvkoch liturgie Veľkonočného trojdnia.
Ďalším dôležitým prvkom Zeleného štvrtka je obrad umývania nôh. Gesto Kristovho poníženia a služby mierne reformoval pápež František. Kým spočiatku bolo vyhradené dvanástim dospelým mužom, či chlapcom, po novom môžu byť do tohto obradu zapojení všetci, dokonca i ženy.
Kňazi si na začiatku obradov ľahnú na zem tvárou dolu, čo je vyjadrením najväčšieho poníženia. „Celebrant tým naznačuje, že je to najbolestnejší deň roka, keď si uvedomujeme, že Ježiš zomrel za naše hriechy. Nemali by to teda robiť aj veriaci pri poklone krížu? Štefan Fábry tu ale hovorí o inom geste - pokľaknutí. „Liturgia rozlišuje úklon a pokľaknutie. Úklon znamená vzdanie úcty a pokľaknutie adoráciu. Preto kľakáme len pred Bohom - pred Eucharistiou - pred nikým a ničím iným. No veľkopiatková liturgia pozná toto gesto aj v spojitosti s krížom, čo neznamená, že sa klaniame Ježišovmu zobrazeniu, ale v pokore uctievame jeho umučenie a smrť, a to robíme postojom poníženia sa a pokory, hoci v najhlbšej podstate pokľaknutie pred kríž nepatrí, lebo je spojené s Eucharistiou.
Slávenie Veľkonočnej vigílie sa začína obradom požehnania ohňa a veľkonočnej sviece, teda vyzdvihnutia svetla ako symbolu života, vzkriesenia a zmŕtvychvstania. „K nemu sa pripája slávnostný veľkonočný chválospev - Exsultet. Liturgia potom prechádza do bohoslužby slova, ktorá má sedem starozákonných čítaní, novozákonnú epištolu z Listu Rimanom a čítanie evanjelia. Zaujímavosťou je, že Vyznanie viery zaznieva skôr ako obvykle - pri liturgii krstu. Nosným prvkom Veľkonočnej vigílie je slávenie Eucharistie spojené s vysluhovaním iniciačných sviatostí dospelým. Bohoslužba sa preto odvíja od požehnania ohňa cez bohoslužbu slova, liturgiu krstu až po samotné slávenie Eucharistie.
| Deň | Udalosť | Symboly a zvyky |
|---|---|---|
| Zelený štvrtok | Posledná večera, ustanovenie Eucharistie a kňazstva | Umývanie nôh, prázdny svätostánok |
| Veľký piatok | Umučenie a smrť Ježiša Krista | Úcta krížu, pôst, ticho |
| Veľkonočná vigília | Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista | Požehnanie ohňa a sviece, krst dospelých, slávnostné Aleluja |
