Gréckokatolícky kostol Petra Pavla Gojdiča: História a vývoj

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku má bohatú históriu, ktorá bola poznačená obdobiami rozkvetu, ale aj ťažkými skúškami. V tomto článku sa zameriame na históriu farnosti bl. hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča v Starej Ľubovni a na udalosti, ktoré ovplyvnili Gréckokatolícku cirkev na Slovensku v priebehu 20. storočia.

Kostol sv. Mikuláša v Starej Ľubovni

Začiatky a formovanie farnosti

Gréckokatolícka farnosť v Starej Ľubovni, zasvätená Panne Márii Matke ustavičnej pomoci, je jednou z troch farností Michalovskej viceprovincie redemptoristov na Slovensku. Svojou históriou je najmladšou z nich. Gréckokatolícky redemptoristi prišli do toho mesta až po revolúcii v roku 1989. Dovtedy v meste gréckokatolícka farnosť neexistovala.

Keďže gréckokatolíci nemali vlastný chrám, pastorácia a liturgický život sa sústreďoval v priestoroch vtedajšieho Domu smútku na cintoríne. Prvá svätá liturgia pre tunajších gréckokatolíkov bola slúžená na Vianoce 1989 s účasťou z malej, ale zato silnej vo viere, hŕstky veriacich. Po troch rokoch úsilia bol 7. novembra 1993 posvätený nový chrám na sídlisku Západ. Posviacku vykonal vtedajší pomocný biskup prešovský Mons.

Od tejto pamätnej chvíle počet veriacich stúpal každým dňom. Pastoračná práca nabrala širší záber. Do farnosti boli k spolupráci pozvané rehoľné gréckokatolícke sestry z Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie (SNPM), a to predovšetkým zvlášť pre vyučovanie náboženskej výchovy v školách. Od roku 1993 pracujú vo farnosti už dvaja redemptoristi a neskôr sa tvorí komunita troch otcov s permanentnými zmenami. V roku 2001 je postavený nový kláštor sestier služobníc (na Lipovej ulici) a v roku 2001 sa začína s výstavbou kláštora redemptoristov.

Slávnostná posviacka nového kláštora redemptoristov sa konala 21. augusta 2005, ktorú vykonali prešovský eparcha vladyka Ján Babjak SJ a generálny predstavený Josef Villiam Tobin CSsR. Patrónom kláštora sa stal blahoslavený hieromučeník Metod Dominik Trčka CSsR, ktorého na oltár blahoslavený vyniesol v blahej pamäti Ján Pavol II, dňa 4. novembra 2001.

Vývoj a súčasnosť farnosti

V roku 2003 sa pri sčítaní ľudu v Starej Ľubovni ku gréckokatolíkom prihlásilo 3 602 veriacich. V roku 2009 bola z farnosti Matky ustavičnej pomoci vyčlenená nová gréckokatolícka farnosť bl. hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča, OSBM. Definitívna hranica rozdelenia územia medzi gr.kat.

Gréckokatolícky chrám sv. Petra a Pavla v Starej Ľubovni

Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi a jej dôsledky

V úvode si všimneme skutočnosť, ktorá hovorí proti "spontánnosti" akcie P, proti tvrdeniam likvidátorov gréckokatolíckej cirkvi. Snahy vysvetľovať tzv. Prešovský sobor ako spontánnu akciu radostného návratu do svätého pravoslávia, boli iba túžbami mocensko - politických orgánov.

Gréckokatolícki kňazi, ktorí nesúhlasili s prestupom na pravoslávie, boli alebo internovaní, alebo vyvezení do Čiech do oblastí, ktoré zostali uvoľnené po vysťahovaní sudetských Nemcov. Spočiatku sa im vyhrážali, že ich vyvezú na Sibír, podobne ako sa to praktizovalo v bývalom Sovietskom zväze. Hoci tento argument bol veľmi silný a hoci sa vyhrážali ešte aj tým, že kňazom deti zoberú a dajú ich na komunistickú výchovu, predsa nepodľahli a zostali verní.

Mnohí, keď sa dozvedeli, že budú vysťahovaní, "len" do Čiech, padol im kameň zo srdca - zostali totiž ešte v tej istej republike, aj keď mimo pastorácie. Možno povedať, že boli dve skupiny kňazov: tí, ktorí išli do Čiech z väzníc a na zbalenie vecí dostali 24 hodín a tí, ktorí išli do Čiech z farností. Prvou skupinou boli teda tí, ktorí išli do Čiech takmer priamo z väzníc. Ako je možné vidieť, nebol to "chlieb s maslom", ale poväčšine ťažká manuálna práca... Tam si gréckokatolícky kňazi získali nové kvalifikácie a pre svoju svedomitosť a spoľahlivosť vo svojich nových zamestnaniach boli hľadanou a vďačnou pracovnou silou...

O prvej skupine informuje Michal Fitz v knihe Trpké roky, keď píše: „Držať v izolácii gréckokatolíckych kňazov stálo štát nie málo starostí a peňazí. Preto štátne orgány od začiatku hľadali pre seba najvýhodnejšie definitívne riešenie... „Zbaľte si svoje veci a ešte dnes odcestujete najbližším vlakom k svojej rodine. V priebehu 48 hodín musíte opustiť Slovensko a váš najnovší pobyt bude v obci Hrdly v Čechách, okres Litoměřice. Vagón na naloženie nábytku je pristavený na michalovskej stanici. Tam si vyzdvihnite aj zaplatené cestovné lístky pre šesť osôb." Tam ho zamestnali na poľnohospodárskom družstve - zberal úrodu karfiolu, robil závozníka pri traktoristovi, inokedy bol pomocníkom pri kočišovi, obsluhoval mláťačku, nosil 50 - 60 kg vrecia so šrotom po schodoch niekedy až na druhé poschodie do sýpky.

Obdobie nádeje a obnovy

Demokratizačným procesom v roku 1968 začali prenikať pre cirkev lúče nádeje, zvlášť pre Gréckokatolícku cirkev, ktorá bola už osemnásty rok v ilegalite. Nastáva prelom v politickom, spoločenskom, ale i náboženskom živote. Dosť k tomu prispel aj Alexander Dubček, ktorý začal realizovať "socializmus s ľudskou tvárou".

V Prahe bol 1.- 5. apríla prijatý Akčný program KSČ, ktorý obsahoval nemarxistické formulácie o úlohe strany a socialistického štátu. Prvé ešte nesmelé hlasy volajúce po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi sa objavili v ukrajinskej tlači na východnom Slovensku v prvej polovici marca 1968. Tlmočili názory gréckokatolíkov a kultúrno osvetových pracovníkov ukrajinskej národnosti. Tá to robila aj z problému "porímšťovania" a denacionalizácie Rusínov - Ukrajincov. Ukrajinská inteligencia očakávala od návratu Gréckokatolíckej cirkvi zastavenie tohto procesu. Tento prelom v spoločnosti využil aj biskup Vasiľ Hopko, ktorý bol ešte pod policajným dozorom v interačnom tábore - kláštore v Oseku v Čechách. Dňa 19. marca 1968 sa obrátil na Národné zhromaždenie, v ktorom upozornil na situáciu Gréckokatolíckej cirkvi ako dôsledok hrubého porušovania zákonnosti a občianských práv. Veď vláda, ktorej povinnosťou bolo chrániť ústavou zaručené práva, uznala platnosť "Soboru" v roku 1950.

Dňa 10. apríla 1968 sa konala v Košiciach schôdza gréckokatolíckeho duchovenstva za účasti 133 kňazov a rehoľníkov z celého Československa. Na tomto fóre prečítali aj list Ladislava Holdoša, ako svedectvo korunného svedka v nezákonnom postupe štátnych orgánov v roku 1950. Cieľom stretnutia bolo posúdiť situáciu, zvoliť Akčný výbor a sformovať požiadavky. V prijatej rezolúcii privítali demokratizačný proces, poukázali na nezákonný postup voči Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 a vyhlásili Prešovský "sobor" za neplatný, lebo ho organizovali v rozpore s právnymi a cirkevnými normami. Žiadali, aby štátne orgány vydali vyhlásenie, že Gréckokatolícka cirkev v Československu nie je zrušená a že gréckokatolíci sa môžu slobodne hlásiť k viere svojich otcov.

Po vydaní tejto rezolúcie, začal štát rokovať so zástupcami Pravoslávnej a Gréckokatolíckej cirkvi. Štát očakával od Pravoslávnej cirkvi návrh na riešenie danej situácie. Zástupcovia Pravoslávnej cirkvi protestovali s tým, že gréckokatolíci sa ujímajú chrámov a fár a vyjadrili ochotu rokovať zo zástupcami Gréckokatolíckej cirkvi, ale za základ sa podľa nich mal brať stav terajší, nie pred 28. aprílom 1950. Pravoslávni činitelia boli ochotní rokovať, ale nemali s kým. Vznikla situácia, v ktorej akoby si obidve cirkvi vymenili miesta v porovnaní s rokom 1950. Bez kompromisov dohoda medzi oboma cirkvami nebola možná, lebo stali na odlišných platformách. Gréckokatolícka cirkev chcela obnoviť pomery zo začiatku roku 1950. Táto požiadavka bola oprávnená a spravodlivá. Aby situácia bola nejako vyriešená, pokúsil sa povereník Brenčič vyriešiť to po konzultácii s jednotlivými predstaviteľmi oboch cirkvi.

Po nepokojoch vo Východoslovenskom kraji, keď sa veriaci zmocňovali svojho majetku, ktorý im pred päťdesiatym rokom patril, sa už vláda musela pustiť do riešenia otázky Gréckokatolíckej cirkvi. Výsledkom bolo uznesenie č. 205 o povolení činnosti Gréckokatolíckej cirkvi a nariadenie vlády č. 70/1968 Zb. o jej hospodárskom zabezpečení štátom. Týmto nariadením bola Gréckokatolícka cirkev opäť „zlegalizovaná" po svojom 18 ročnom zlikvidovaní. Od 13. júna 1968 mohli už kňazi verejne účinkovať a ich radosť bola nesmierna a neopakovateľná. Táto radosť však netrvala pridlho. Prišiel 21. august 1968. Tento zabrzdil mnoho, ba hrozilo opätovné likvidovanie Gréckokatolíckej cirkvi. Po tomto dni sa už štát veľmi nestaral do problémov cirkvi, ale ponechal si aj naďalej riadenie duchovných. Kto chcel aktívne pracovať vo farnosti, musel mať štátny súhlas. Dokonca sa musel štátu prispôsobovať aj Vatikán.

O tom, že štát nemal záujem o cirkvi svedčí aj fakt, že po smrti biskupa Vasiľa Hopku v roku 1976, neriešili otázku biskupa aj napriek návrhom Vatikánu. Spomenieme tu aj príklad odovzdávania chrámov. Napriek tomu štátne orgány farskú budovu a jeden z dvoch chrámov pridelili pravoslávnym. Keď sa žiadalo, aby takto postupoval štát aj v otázke Medzilaboriec, kde sú dva chrámy - jeden starší, postavený gréckokatolíkmi, druhý nový postavený pre pravoslávnych po druhej svetovej vojne, - štát nerešpektoval túto žiadosť, hoci bola oprávnená. Podobné stavy prinavracania chrámov a farských budov trvali až do roku 1990.

V otázke pravoslávnych so môžeme všimnúť fakt, že keď pred rokom 1968 mala pravoslávna cirkev vyše 200 kňazov, v roku 1970 ich zostalo len 98. Katolícka cirkev spolu s inými náboženskými spoločnosťami aj v tomto období znovu trpia kruté a zákerné prenasledovanie, aké ešte naše dejiny do 50 - tych rokov nepoznali. Ale vieme aj to, že Cirkev sa preporodzuje v krvi a utrpení, keď na svojom tele dopĺňa, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu (Kol 1,24).

Majetkové vyrovnanie a súčasnosť

Rok 1950 môžem nazvať krížovou cestou, ukrižovaním a uložením do hrobu Gréckokatolíckej cirkvi. Rok 1968 sa dá nazvať odvalením kameňa od hrobu Gréckokatolíckej cirkvi. Rok 1990 nazveme vzkriesením Gréckokatolíckej cirkvi.

Vo voľbách v roku 1990 presvedčivo zvíťazila opozícia, ktorá tým preberala zodpovednosť za ďalší vývoj krajiny. Do popredia vystúpila národnostná a sociálna otázka. Uznesenie č. 70/1968 Zb. z 13. júna 1968 nevytvorilo dostatočné predpoklady na nápravu krívd, ktoré postihli gréckokatolíkov v predchádzajúcich troch desaťročiach. Nový deň pre gréckokatolíkov svitol 29. mája 1990, kedy predsedníctvo Slovenskej národnej rady prijalo zákonné opatrenie č. 211 o usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou. Teda až zákonné opatrenie č. 211/1990 Zb. v 3§ oficiálne zrušilo výnos Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952 č. 20285/51 - II/1 o prevode nehnuteľného majetku bývalej Gréckokatolíckej cirkvi. Ďalej § 3 zrušil § 2 a 3 vládneho nariadenia č. 70/1968 Zb. o hospodárskom zabezpečení gréckokatolíckej cirkvi štátom.

Pravoslávna cirkev za pomoci štátu si majetok gréckokatolíckej cirkvi „privlastnila" za jeden deň (výnos Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952 č. 20285/51 - II/1). Je na škodu, že za jeden deň sa tento majetok nemohol vrátiť späť. Svedčia o tom dohody, ktoré museli nasledovať po zákonnom opatrení č. 211/1990 Zb.

Prvá dohoda bola uzavretá dňa 5. mája 1992 na Úrade vlády SR medzi vládou Slovenskej republiky, zastúpenou predsedom vlády SR JUDr. Jánom Čarnogurským a Pravoslávnym arcibiskupským úradom Prešov, zastúpením arcibiskupom Prešovským ThDr. Nikolajom o postupnom odovzdávaní kostolov Gréckokatolíckej cirkvi v Prešove. Medzi zásadné body dohody patrilo odovzdanie kostolov v 30. obciach do 31. 5. 1992, kostolov v 10. obciach do 30. 6. 1992 a farské budovy, ktoré sú vlastníctvom Gréckokatolíckej cirkvi. Zaujímavé je, že vláda SR má podľa druhého bodu poskytnúť arcibiskupskému úradu pravoslávnej cirkvi mimoriadnu dotáciu vo výške 48,5 mil. Kčs. Dosť aktuálny bol aj 4. bod, ktorý hovoril, že pokiaľ sa do 25. 6. 1992 v niektorej zo 40. obcí kostol neodovzdá, bude pri konečnom zúčtovaní záloha krátená o alikvótny podiel, t.j. o 1,2 mil. Kčs. Bod 7. hovorí, že je potrebné, aby prípadné rozpory v odovzdávaní hnuteľných predmetov definitívne rozhodli predstavitelia obidvoch cirkví. Tieto rozpory totiž nemôžu byť prekážkou včasného odovzdania sakrálnych objektov. V krajnom prípade o spore následne rozhodne súd.

Dodatok k dohode z 5.5.1992 bol podpísaný 30. Dodatok pojednáva o 16 obciach, v ktorých sa kostoly majú odovzdať na základe tohoto dodatku. (Vláda SR uznesením z 13.10.1992 č.777/92, uložila ministrovi financií uvoľniť finančné prostriedky vo výške 18,5 mil. Piaty bod hovorí o termíne odovzdania kostolov, aby sa celá akcia skončila do 30. Šiesty bod rozdeľuje zásady a medzi prvú zásadu patrí: „Kostoly sa odovzdávajú vrátane týchto nehnuteľností: oltár, žertveník, lavice, elektrické rozvody s primeraným osvetlením a predmety, ktoré Gréckokatolícka cirkev preukáže, že ich nadobudla do roku 1950.

Druhá dohoda bola o postupnom odovzdávaní kostolov a farských budov v Slovenskej republike v obciach, patriacich do pravoslávnej michalovskej eparchie, uzavretá dňa 18.2.1993. V tejto dohode sa eparchiálna rada pravoslávnej cirkvi v Michalovciach zaviazala, že štátnej správe odovzdá do 20.3.1993 kostoly v 12 obciach a farské budovy do 31.5.1993. Táto dohoda bola podpísaná medzi predsedom vlády SR Vladimírom Mečiarom, arcibiskupom prešovským a Slovenska Nikolajom a biskupom michalovským Jánom.

Rámcová dohoda prijatá dňom uznesenia vlády SR č. 507/1995 Zb. Ďalšie dva chrámy sa majú vrátiť Gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Pravoslávna cirkev vráti v okrese Svidník 3 farské budovy gréckokatolíckej cirkvi. V okrese Michalovce v dvoch obciach poskytne vláda SR Gréckokatolíckemu biskupskému úradu v Prešove finančné prostriedky na rekonštrukciu odovzdaných, značne poškodených farských budov.

Aj napriek týmto dohodám neboli do roku 2000 vyriešené chrámy v 5 obciach. V Bratislave 20.decembra 2000 bolo podpísané slávnostné vyhlásenie o ukončení vysporiadania majetkových vzťahov medzi Gréckokatolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou v zmysle zákonného opatrenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 211/1990 Zb.

Toto vyhlásenie bolo podpísané medzi: Pravoslávnou cirkvou, zastúpenou Nikolajom, arcibiskupom prešovským, metropolitom českých krajín a Slovenska a Jánom, biskupom michalovským, Gréckokatolíckou cirkvou, zastúpenou prešovským diecéznym biskupom Mons. Jánom Hirkom a košickým apoštolským exarchom - biskupom, Mons. Milanom Chauturom a vládou Slovenskej republiky, zastúpenou predsedom vlády SR, p. „Pravoslávna cirkev a Gréckokatolícka cirkev sa zaväzujú, že po splnení obsahu článku 2 tejto dohody nebudú požadovať ďalšie finančné prostriedky od vlády SR v súvislosti so zákonným opatrením Predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb., zdržia sa právnych úkonov smerujúcich k vymáhaniu finančných prostriedkov od druhej cirkvi, zastavia prebiehajúce súdne konania vo veciach majetkoprávneho vysporiadania v zmysle zákonného opatrenia Predsedníctva SNR č.

Verme, že aj toto vyhlásenie napomôže k hlbšiemu dialógu na poli ekumenickom medzi pravoslávnou a gréckokatolíckou cirkvou.

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku v číslach

Podľa údajov Štatistického úradu SR sa v ostatnom sčítaní obyvateľstva v r. 2021 prihlásilo na území stredného a západného Slovenska ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu 29.594 obyvateľov (t.j. v bratislavskom, trnavskom, nitrianskom, trenčianskom, žilinskom a banskobystrickom kraji). Ide o veľmi potešiteľný nárast oproti minulosti.

Pri vzniku eparchie v r. 2008 žilo na jej území okolo 15.000 gréckokatolíkov (v sčítaní v r. 2001 sa tu prihlásilo 14.614 gréckokatolíkov a v roku 2011 to bolo 16.841 gréckokatolíkov). Celkovo na Slovensku sa ku Gréckokatolíckej cirkvi v r.

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku má podľa výsledkov sčítania obyvateľstva z roku 2021 spolu 218 235 veriacich. V porovnaní s posledným sčítaním obyvateľstva narástol počet veriacich o 11 364 čo znamená 5,5 percentný nárast.

Štatistiky Prešovskej archieparchie

• 18 protopresbyterátov (dekanátov), z ktorých sú dva personálne
• 163 farností
• 319 kňazov, z toho 18 rehoľných a troch trvalých diakonov
• 5 novokňazov v roku 2022

Štatistiky Košickej eparchie (k 31.12.2022)

• Približne 75 tisíc gréckokatolíkov
• 98 farností
• 7 protopresbyterátov (dekanátov)
• 172 kňazov, z ktorých je 16 rehoľníkov, 3 mnísi, 12 dôchodcovia, 9 vykonávajú pastoračnú službu v zahraničí a 3 pôsobia v Ordinariáte OS a OZ SR

Štatistiky Bratislavskej eparchie

• 15 farností
• 23 kňazov
• 3 diakoni

Pavol Peter Gojdič

Narodil sa 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch neďaleko Prešova, kde jeho otec Štefan Gojdič pôsobil ako gréckokatolícky kňaz. Už o dva roky sa presťahovali do farnosti Cigeľka pri Bardejove. Manželom Štefanovi a Anne, rod. Gerebryovej, sa okrem druhorodeného Petra narodil ako najstaršie dieťa syn Kornel, po Petrovi ešte Štefan a napokon dcéra Helena. Traja synovia si životné povolanie zvolili podľa otca a stali sa kňazmi. Malý Peter vyrastal v prostredí preniknutom kresťanským humanizmom v kruhu viacerých súrodencov, s ktorými prežil detstvo v Cigeľke, kde jeho otec pôsobil až do konca svojej pastoračnej služby v roku 1928. Ľudovú školu absolvoval v Cigeľke, Bardejove a v Prešove, kde nastúpil na gymnázium. Býval v internáte sv. Jána Krstiteľa, tzv. Alumneu, a vychovávatelia si všimli jeho usilovnosť, skvelé študijné výsledky, ale aj skromnosť a ochotu pomáhať spolužiakom. Vďaka svojmu nadaniu doučoval spolužiakov a takým spôsobom si aj privyrábal, aby rodičov aspoň sčasti odbremenil z uhrádzania nákladov na štúdium v Prešove. Po maturite v roku 1907 nastúpil na teologické štúdium v Prešove. Jeho profesori Mikuláš Russnák a Jozef Ďulaj rýchlo rozpoznali jeho nadanie a predpoklady na duchovný a intelektuálny rast.

Keď mal obľúbený prešovský gréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič 62 rokov, zaklopali mu v roku 1950 na dvere príslušníci štátnej bezpečnosti a zatkli ho. S podlomeným zdravím, no vyrovnaný, zomrel v leopoldovskej väznici 17. júla 1960, v deň svojich 72. narodenín. Pozostatky biskupa Gojdiča dovolili exhumovať a preniesť do Prešova až po politickom uvoľnení v roku 1968, kedy bola gréckokatolícka cirkev opäť povolená. V súčasnosti sa nachádzajú v bočnej kaplnke Katedrálneho chrámu sv.

Od štátu, ktorý ho utýral, sa biskupovi Gojdičovi dostalo zadosťučinenia až po demokratizačných zmenách. V roku 2000 mu prezident SR udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy in memoriam. Autor Pavol Demeš.

Chrámy zasvätené bl. Petrovi Pavlovi Gojdičovi

K nápravám krívd napáchaných na gréckokatolíkoch došlo až po Nežnej revolúcii. Chrámy, ktoré im boli odňaté počas nútenej pravoslavizácie, im boli vrátené a gréckokatolíci mohli začať stavať i nové. Medzi nimi vyrástli i chrámy zasvätené novodobému mučeníkovi P. P. Gojdičovi, ktorého pápež Ján Pavol II. vyhlásil v roku 2001 za blahoslaveného.

• Gréckokatolícky chrám Blahoslaveného hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča vo Veľkých Kapušanoch (2008)
• Gréckokatolícky chrám Blahoslaveného hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča v Ložíne (2002)
• Gréckokatolícky chrám Blahoslaveného hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča v Hanušovciach nad Topľou (2003)
• Gréckokatolícky chrám Blahoslaveného hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča v Olejníkove (2003)
• Aj centrum gréckokatolíkov Prešov má od roku 2003 svoj chrám Blahoslaveného hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča.
• Gréckokatolícky chrám Blahoslaveného hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča v Kamenici nad Cirochou (2014)
• Chrám Blahoslaveného hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča a Metoda Dominika Trčku na košickom sídlisku Ťahanovce (2001)
• Chrám Blahoslaveného hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča a Metoda Dominika Trčku v Pinkovciach (2002)

V Košiciach a Pinkovciach sa stal patrónom chrámu spoločne s blahoslaveným Metodom Dominikom Trčkom (gréckokatolícky kňaz, ktorý tiež zomrel vo väzení v Leopoldove v r. 1959) a v Bardejove spoločne s blahoslaveným Vasiľom Hopkom (gréckokatolícky biskup, bývalý politický väzeň, ktorý zomrel v r. 1976).

tags: #greckokatolicky #kostol #petra #pavla #gojdica