Ľvov, mesto s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom, zohráva kľúčovú úlohu pri formovaní moderného ukrajinského národa. Mesto je už dlho miestom, kde sa ľudia najvýraznejšie stotožňujú s Ukrajinou, aj multikultúrnym centrom - stačí sa pozrieť na množstvo jazykov, v ktorých má mesto názov - Lwów po poľsky, Lemberg po nemecky, Leopolis po grécky. Mnohé mená Ľvova sú variáciami na tému: mesto Leva. V roku 1256 postavil galicíjsko-volyňský kráľ Daniel, potomok panovníkov Kyjevskej Rusi, pevnosť pre svojho syna a dediča Leva. Prvých 100 rokov mestu vládol Daniel a jeho nástupcovia. Od roku 1349 bol súčasťou Poľska s krátkym uhorským medzičasom.
Strategický význam mesta nemožno preceňovať. Sadovy vysvetľuje, že mesto malo kľúčovú úlohu pri vytváraní moderného ukrajinského národa. Ľvov a širší región východnej Haliče (dnes Ľvov, Ivanovo-Frankivsk a Ternopilský reguón) zohrávali ústrednú úlohu v procese budovania ukrajinského národa od druhej polovice 19. storočia.
Panoramatický pohľad na Ľvov.
Historický kontext
Ale už dávnom pred 19. storočím bol Ľvov duchovným centrom pravoslávneho sveta. Medzi 15. a 18. Kráľ Ján II. Kazimír zveril 1. apríla 1656 v latinskej katedrále vo Ľvove Poľsko-litovské spoločenstvo pod ochranu blahoslavenej Panny Márie a vyhlásil ju za poľskú patrónku. O dva roky neskôr pápež Alexander VII. Gréckokatolícka denominácia je dnes známa ako Ukrajinská gréckokatolícka cirkev. Nadväzuje na byzantskú (grécku) liturgiu, ale podobne ako arménsko-katolícka cirkev je v plnom spoločenstve s celosvetovou katolíckou cirkvou v tom, že za hlavu uznáva pápeža v Ríme. Ľvov bol aj centrom židovského náboženstva. V druhej polovici 19. storočia sa centrom ukrajinského politického aktivizmu stal Ľvov a oblasť východnej Haliče (dve tretiny obyvateľstva tvorili Ukrajinci). Na východe, vo svojich ukrajinských provinciách, ruské impérium zatýkalo ukrajinských aktivistov, zatváralo organizácie a zakazovalo publikácie v ukrajinčine v snahe potlačiť rastúce národné hnutie.
V predvečer prvej svetovej vojny malo mesto 206 100 obyvateľov, z ktorých polovicu tvorili poľskí rímskokatolíci s významnou židovskou a gréckokatolíckou menšinou. Dominovali poľské elity a poľská kultúra, no v nasledujúcich desaťročiach bol Ľvov čoraz viac sporným mestom. Po rozpade Rakúsko-Uhorska ukrajinskí vojaci ovládli Ľvov 1. novembra 1918, čím sa stal hlavným mestom novovyhlásenej Západoukrajinskej ľudovej republiky. O tri týždne ich vyhnali poľskí vojaci, ktorí okamžite začali s masovým napadnutím židovského obyvateľstva.
V druhej svetovej vojne Ľvov najskôr obsadili sovietske jednotky, potom nemecký Wehrmacht, ktorý vyvraždil židovské obyvateľstvo mesta. Nakoniec bol v roku 1945 pohltený Sovietskym zväzom. Pre nich bol hlavným nepriateľom Sovietsky zväz a vo svojom boji pokračovali do začiatku 50. rokov. Ako súčasť Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky bol Ľvov industrializovaný a jeho populácia sa viac ako zdvojnásobila. Ľvov sa stal vedeckým centrom s niekoľkými univerzitami a mnohými výskumnými centrami.
V roku 1991 mohol Ľvov konečne osláviť ukrajinskú nezávislosť. Mesto si udržalo povesť miesta, kde sa ľudia najvýraznejšie stotožňujú s ukrajinským národom.
Architektúra Ľvova
Ľvov a Ľvovčania majú jedinečný vkus, ktorý je ťažké adekvátne vyjadriť slovami. Podobá sa skôr Viedni alebo Krakovu ako Moskve, môže sa pochváliť gotickými, renesančnými a barokovými vplyvmi, s klasicizmom a historizmom, secesiou, art deco, medzivojnovou modernou a na perifériách sovietskym brutalizmom. To všetko formuje panorámu tohto mesta.
Interiér Latinskej katedrály vo Ľvove.
Rastú obavy, že ruské invázne sily sa snažia zatlačiť na západnú Ukrajinu po tom, čo bol región Ľvov vystavený raketovým útokom. Leží 550 kilometrov západne od ukrajinského hlavného mesta Kyjev a jeho obyvatelia sa pripravovali na vojnu celé mesiace.
V kontexte vojny na Ukrajine ruská agresia zjednotila ukrajinských kresťanov. Pavlo Smytsnyuk, riaditeľ Ekumenického inštitútu v Ľvove, na to upozorňuje v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas. Vysvetľuje, že ide o ekumenizmus krvi, teda spoločne prinášaných obetí, a praktický ekumenizmus, ktorý sa prejavuje v spolupráci pri službe potrebným.
V utorok 29. marca hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, kyjevsko-haličský vyšší arcibiskup Svjatoslav Ševčuk na diaľku vystúpil na konferencii zorganizovanej Pápežským východným inštitútom v Ríme na tému „Rola Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi v kontexte vojny“. Vo videospojení z Kyjeva hovoril o situácii utrpenia obyvateľov Ukrajiny a verejne poďakoval pápežovi Františkovi za zasvätenie Ruska a Ukrajiny Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.
Ukrajina už 35 dní s vypätím všetkých síl húževnato vzdoruje ruskej invázii. „Odkiaľ sa berie sila Ukrajincov?