Na 4. pôstnu nedeľu, sa v evanjeliu stretávame s príbehom o uzdravení človeka slepého od narodenia. Tento príbeh nám ponúka hlboké zamyslenie nad vierou, uzdravením a našou schopnosťou vidieť svet okolo seba. Po tieto dni sa cirkev v zodpovednosti za zdravie ľudí zriekla všetkých verejných aktivít.
Ako náhradu ponúkajú cirkevné médiá a niektoré farnosti prenosy bohoslužieb. Na jednom rímskom sídlisku začali kňazi slúžiť sv. omšu na streche kostola, skadiaľ ich je možno dobre vidieť a počuť. Kostol je tam pomerne nový, má rovnú strechu. S pánom organistom premýšľam aj ja, nie o slúžení omše na streche, ale využití nejakého média, skôr audio ako video, ale nepokladám to za podstatné.
Fr. Gregov pohľad na Štvrtú pôstnu nedeľu: Muž, ktorý sa narodil slepý
Uzdravenie Slepého od Narodenia
Pri čítaní evanjelií sa niekoľkokrát dozvedáme, že sa Pán Ježiš nevedel ani na chvíľku utajiť pred ľuďmi, ktorí Ho vyhľadávali. Tak je tomu aj v dnešnom texte. Ježiš s učeníkmi odchádza na pusté miesto, aby si oddýchol. Predtým však než dorazia k brehu, už ich tam čaká veľký zástup ľudí. Keď Pán Ježiš nedokázal utajiť samého seba, o to menej Ho mohli utajiť iní ľudia. Milí priatelia, zatajovať Ježiša, to je dosť nerozvážne počínanie. Tí, ktorí túžia počuť Jeho slovo, si Ho totiž nakoniec nájdu tak či tak. Presne ako vtedy, keď sa okolo Neho zhromaždil veľký zástup.
Na 4. pôstnu nedeľu narazíme na viacero rozprávaní o Ježišovi, ako uzdravoval ľudí. V príbehu o uzdravení slepca v 9. kap. Jánovho evanjelia je zatiahnutý Ježiš i ľudia, ktorí sa uzdravili. Muž bol nevidiaci od narodenia a vzbudzoval súcit u ľudí, ktorí okolo neho prechádzali. Keď sa s ním stretol Ježiš, dal mu ten najväčší dar - zázračne mu vrátil zrak.
Keď to videli ľudia, ktorí ho poznali, boli celí bez seba. Ten, ktorého bolo treba vodiť, ktorý sa cestou potkýnal a kráčal neisto, teraz kráča istým krokom, lebo vidí. Udalosť bola taká neobvyklá, že ju ľudia oznámili farizejom, ktorí sa úradne zaoberali náboženskými otázkami a uzdraveniami. Vadilo im, že Ježiš uzdravil v sobotu, kedy bolo zakázané pracovať a obvinili ho, že nezachováva sviatočný pokoj. Dokonca chceli, aby aj uzdravený odsúdil Ježišov čin, proti čomu sa on vzoprel, za čo si tiež vyslúžil od nich nadávky a kritiku. Keď sa to Ježiš dozvedel, stretol sa s ním ešte raz, aby ho potešil. Rozhovor začal otázkou: Ty veríš v Syna človeka? A uzdravený sa spýtal: A kto je to, Pane, aby som v neho uveril? Ježiš mu povedal: Už si ho videl - a je to ten, čo sa rozpráva s tebou. On povedal: Verím, Pane, a klaňal sa mu.
Udalosti je opísaný jednoducho. Ježiš napľuje na zem, urobí blato a pošle ho umyť sa. Neskôr sa stretáva s výsluchom, obviňovanie. Vtedajšia spoločnosť vnímala postihnutie ako trest za hriechy a nevzbudzovala veľa súcitu. Ľudia sa snažili vysvetliť uzdravenie toho muža ako podvod a klamstvo.
V atmosfére strachu bol bývalý slepec opakovane vypočúvaný ako nejaký darebák. Keďže bránil Ježiša, zakázali mu chodiť medzi ostatných ľudí. Ježiš o tých, čo vidia a nechcú vidieť, hovorí: „aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, oslepli“ (Jn 9,39). Zamyslite sa, že vidíte.
Prišli a neodišli naprázdno : Začal ich učiť mnohým veciam. Je fakt, bratia a sestry, že pri Pánovi Ježišovi nie je núdza o dobré a múdre slová. Ale ako je to s ostatnými vecami? Napríklad so živobytím? Dobré a múdre slová - áno, tých má Ježiš zakaždým dosť. Ale človek predsa nežije iba zo slov. Aby žil, potrebuje aj jesť a piť, potrebuje chlieb. Učeníci to vedia tiež a tak si začínajú robiť starosti. Je už neskoro, ľudia celý čas počúvajú kázeň a miesto je pusté. V okolí nežijú žiadni ľudia. Nie je tam nijaký stánok s občerstvením, žiaden „fast - food“ alebo „McDonald“. Ľudia nemôžu počúvať iba kázeň, musia predsa niečo aj zjesť. Učeníci teda navrhujú riešenie : Toto je pusté miesto a je už veľa hodín. 36 Rozpusť ľudí, aby sa rozišli po okolitých osadách a dedinách a nakúpili si nejaké jedlo. Pán Ježiš však na takéto riešenie nepristúpi. Miesto toho nariadi, aby si tí ľudia posadali. Nemajú odísť, majú si sadnúť. Hladní domov nepôjdu. Toto zhromaždenie Pán Ježiš nerozpustí naprázdno. Na konci tohto príbehu preto čítame : Všetci jedli a nasýtili sa.
Drahí priatelia, tak je tomu dodnes. Tí, ktorí prichádzajú k Ježišovi, aby načúvali Jeho slovám, nikdy neodídu naprázdno. Ani s prázdnym srdcom, ani s prázdnym žalúdkom. Všetci jedli a nasýtili sa. Áno, ja viem, nebola to nijaká hostina, kde sa stoly prehýbajú pod množstvom jedla. Neboli to nijaké „lukulské hody“. Drahý brat, milá sestra, nikdy si to nepredstavuj tak, že keď budeš veriť v Pána Ježiša, potom každý deň na raňajky budeš mať kaviár. Nie! Viera v Ježiša nie je o obžerstve či plnom bruchu. Pri Ježišovi každý má toľko, koľko potrebuje. Nikto nemá ani príliš málo ani príliš veľa. Každý má tak akurát. A tak je to aj dobré a správne. Každý by vo svojom živote mal mať len toľko, koľko potrebuje. Ani priveľa, ani primálo. Kde je totiž až príliš veľa nadbytku, resp. tam, kde je až prílišná bieda, tam je aj veľa hriechu.
Všetci jedli a nasýtili sa. Človek si možno povie : Nuž hej, tak tomu bolo vtedy. To bol Pán Ježiš. Také zázraky, keď niekto z piatich chlebov a dvoch rybičiek nasýti približne celú Dobšinú, ktorá má niečo vyše 5000 obyvateľov, dnes však už nikto nerobí. Pravda je však taká, že my ani nevieme, ako to vtedy na brehu jazera Pán Ježiš urobil. Na čo však nemá odpoveď rozum, na to odpovedá naša viera. Božia stvoriteľská moc to spôsobila. Je smutné, že samotná liberálna teológia sa tento príbeh pokúsila vysvetliť tak, že celá „akcia“ bola vopred starostlivo naplánovaná. Neďaleko toho miesta bola údajne tajná jaskynka, kde Ježiš s učeníkmi vopred nazhromaždili dostatočné množstvo jedla, aby stačilo pre veľký zástup, a potom z nej učeníci iba nenápadne vynášali proviant pre všetkých.
Jednu vec však v celom tomto dianí nemožno prehliadnuť. Počujme, čo hovoria učeníci : Rozpusť ľudí, aby sa rozišli po okolitých osadách a dedinách a nakúpili si nejaké jedlo. A potom : Máme ísť nakúpiť chlieb za dvesto denárov a dať ľuďom jesť? Učeníkom je jasné, že zadovážiť chlieb znamená kúpiť ho. A tak rozmýšľajú, kde ho kúpiť a koľko by to asi stálo. Rozmýšľajú, či majú dosť peňazí. Počítajú, koľko chlebov a rýb majú k dispozícii. Povedali by sme, že učeníci si počínajú tak ako to my ľudia za normálnych okolností zvykneme robiť. Kalkulujeme a zvažujeme. Aby bol chlieb musí sa kúpiť. Pán Ježiš však v danej chvíli uvažuje inak : Vy im dajte jesť! Potom vzal tých päť chlebov i obe ryby, pozdvihol zrak k nebu, dobrorečil, lámal chleby a podával učeníkom, aby ich rozdávali ľuďom. Aj dve ryby rozdelil všetkým.
Bratia a sestry, cítite ten rozdiel? Učeníci by chceli chlieb kupovať. Pán Ježiš ho láme, delí, dáva a rozdáva. Učeníci rozmýšľajú, kde je najbližší obchod. Ježiš pozdvihuje oči k nebu a vzdáva vďaku. Tak sa nasýtia aj tí, ktorí nemajú nič. Ktorí nemajú ani chlieb ani peniaze. Milí priatelia, tak s nami jedná Ježiš. Tak s nami jedná aj náš nebeský Otec. Tak to videl a tak o tom zvestoval aj prorok Izaiáš : Poďte všetci smädní k vode! Aj vy, čo ste bez peňazí, poďte! Kupujte a jedzte, poďte a kupujte, kupujte zadarmo bez platenia víno aj mlieko (Iz 55, 1). Bez peňazí a bez platenia ponúka nebeský Otec svoje dobré dary. Svoje slovo i svoj chlieb.
Je to sám nebeský Otec, kto dodnes napĺňa i naše prázdne ruky. A aby o tom nikto nepochyboval, nasycuje Ježiš na brehu jazera lačný zástup, a síce svojim slovom, piatimi chlebami a dvoma rybičkami. Bez peňazí a bez platenia dáva samého seba. Nečaká, kým budeme solventní. Naopak! Kedykoľvek sa k Jeho stolu schádzame a delíme sa o jeden chlieb a jeden kalich, pripomíname si s vďačnosťou, že to bol najprv On, kto sa s nami rozdelil o svoje telo a krv. O všetko, čo mal a čo vykonal. Nechceme dnes ani pomyslieť na to, čo by bolo, keby si to Ježiš všetko bol nechal iba pre seba. Žijeme naozaj z Jeho dobroty, priatelia. Predsa však to ešte nie je všetko. A ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyškov z chlebov a rýb. Zostalo dosť aj pre tých, ktorý v tom spoločenstve vtedy na brehu jazera neboli. Zostalo dosť aj pre tých, ktorí prídu neskôr. Z Božej dobroty totiž nežijeme len my sami, tu prítomní a teraz. Vždy dosť ostane aj pre tých, ktorí k Ježišovi prídu po nás. Božia dobrota nie je ohraničená. Je jej dosť pre všetkých. Božia milosť nemá obmedzený rozpočet. Nikdy sa nepohybuje v červených číslach. Božie milosrdenstvo je nevyčerpateľné. Platí to pri každom jednom z nás. A preto - „pristúp hladná duša, milosť Božia je prítomná, pokľakni na kolená!“ (ES 604).
Otázka je, čo sa tými skutkami myslí. Nehovorí ja, ale my. Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. (Jn 9,4). A neodmietol Ježiša, keď mu tak divne navrhol, že mu blatom potrie oči. Skutky, ktorými to presvedčenie presadzujeme.
Táto viera prejavuje medzi ľuďmi? Riešenie a liečenie nemôže byť v našej izolácii a v pestovaní iba virtuálnych, nereálnych kontaktov, ale naopak v stretnutí s realitou. Ako povedal jeden biblický exegéta: „Slepota znamená, že sme stratili kontakt s realitou, že sme zabudli, ako sme Bohom utvorení z prachu zeme. K slepote patrí, že vieme všetko. Naopak, ne-vedenie, otvorenosť, odmietanie vopred určeného a stanoveného nás činí schopnými prijať Božie pôsobenie.“ Využime tento zvláštny čas na návrat do reality a na konanie oslobodzujúcich Božích skutkov!
Výzva k Láske a Odpovedi na Ňu
Slová o láske nestačia, sú potrebné činy. Aké máte skúsenosti s opätovaním lásky? Spomeňme si na rodičov, brata či sestru, priateľa... Koľko vecí, udalostí, príbehov o neopätovaní lásky, ba čo viac, celkom opačné správanie by sme mohli nájsť! Alebo sme zabudli? Stáva sa, že radi sme vtedy, keď prijímame lásku. Ale ako sa správame, keď máme opätovať lásku?
Aj o opätovaní inej lásky sa dnes môže aktuálne hovoriť. Je čas veľkonočných spovedí. Že od vianočných uplynuli len tri mesiace? V akom stave je náš vzťah lásky k Bohu, blížnym, sebe samým v oblasti Božích či cirkevných príkazov a Božích právd?
Keď Ježiš hovorí k Nikodémovi, pripomína i nám, že: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16) Tieto Ježišove slová dávajú útechu mnohým kresťanom. Ježiš hovorí o láske, ktorej sa nič a nikto nevyrovná. Viera v Boha dáva veriacemu človeku práve pre Božiu lásku silu a útechu. Nikodém je vážený člen veľrady, vzdelaný muž, veriaci Žid, a predsa pod rúškom tmy zo strachu pred farizejmi prichádza k Ježišovi. Je typom ľudí, ktorí úprimne hľadajú pravdu, ale ešte dbajú na ľudské ohľady. S Herodesom, ktorý tiež poznal pravdu, ale zatváral sa pre ňou, Ježiš nediskutuje, hoci je kráľom. Nikodém sám vyhľadá Ježiša, zaujíma sa o jeho učenie a život.
Je to práve láska, ktorej je Nikodém otvorený, ktorá mení jeho zmýšľanie a následne i správanie. Stretnutie Ježiša s Nikodémom je krásne a povzbudivé v tom, že láska Boha, ktorá sa prejavuje k nám cez Ježiša, je zárukou, „aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16) Celý problém je v tom, či prijmeme Ježiša ako svojho Boha a Pána. Nikodém to počuje v slovách: „Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ (Jn 3,14) Kto prijme Ježiša, v tom začne účinkovať pravá láska, ktorá sa dá poznať po ovocí. Už proroci o tom hovoria: „Utvorte si nové srdce a nového ducha… obráťte sa a budete žiť.“ (Ez 18,31.32)
Ľudia mnohé veci nevedia a to najčastejšie preto, lebo nechcú vedieť. A nechcú vedieť preto, lebo by museli niečo vo svojom živote zmeniť. A to nechcú. Preto si zatvárajú oči pred svetlom a myseľ pred pravdou. „Kto v neho uverí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.“ (Jn 3,18) Ježiš v týchto slovách im ponúka svoju lásku, čiže spásu a oni láskou opovrhujú. Ľudia viac milujú tmu ako svetlo. Nejedná sa len o tých vo vyvolenom národe, ktorý neprijali Ježiša ako Mesiáša a netýka sa to len ateistov, ale i pokrstených pohanov. Hriech im bráni poznať a zažiť pravú lásku.
Pôstna doba je čas, kedy si máme nielen uvedomiť význam a potrebu Ježišovho utrpenia, smrti pre našu spásu, ale aj primerane láskou odpovedať na lásku. Pôstna výzva „kajajte sa a verte evanjeliu“ je opodstatnená, časová, aktuálna a je správne, že našou snahou je na ňu primerane odpovedať láskou.
Láska, Ježiš Kristus, nás všetkých volá na svetlo. Nik z nás nie je z výzvy vylúčený, pretože Ježiš každého z nás miluje. Nemárnime čas. Dnešnú nedeľu voláme “laetare“, to znamená “radosť“. Blíži sa vrchol pôstnej doby a je správne, že si uvedomujeme význam Ježišových slov: „Kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.“ (Jn 3,21) Uverili sme Bohu, ktorý je láska, a práve preto v tomto čase na Ježišovu lásku odpovedáme svojou láskou, najmä prijímaním sviatosti zmierenia a Eucharistie. Viac ako inokedy si uvedomujeme, že hoci svet i my máme nedostatky, predsa veriť v Ježiša a ísť za ním robí svet i nás krásnymi a bohatými. A pôstna doba je príležitosťou k uvedomeniu si lásky. Cítime, že kto nemiluje, pohybuje sa na povrchu života a len láska otvára hlbšie súvislosti. Áno, len láska sama chápe tajomstvo, ako obdarovať druhých a pritom sa stať bohatým. Milovať človeka znamená vidieť ho takého, akého ho chce mať Boh.
Výzva opätovať Ježišovu lásku môže mať rôzne podoby. Áno, môžu byť i bolestné, ťažké, plné sĺz a podobne, ale pre nás, čo sme uverili v lásku Boha, Ježišova láska je zárukou spásy. Pripojme k úmyslom, s ktorými sme dnes prišli do kostola, ešte iný, iné, za tých, čo trpia pre lásku, čo nepoznajú pravú lásku, za zvedených, oklamaných, ustráchaných.
Prečo je na Svete Bolesť?
Iste každý z nás má rád malé deti. Sú milé, úprimné, nevinné, vždy odkázané na pomoc rodičov. Ale iste každému rodičovi začne raz vadiť, keď sa dieťa donekonečna vypytuje: „Prečo je to tak? Načo je to tak? Prečo svieti slnko? Prečo rastú kvety? Prečo? Prečo?“ Ba niekedy dieťa môže položiť takú otázku, s ktorou si ani hneď neviete dať rady. Ale aj my „dospeláci“ sa podobáme malým deťom, hoci si to ani neuvedomujeme. Aj my máme často plné ústa otázok, na ktoré veru je ťažko odpovedať. Jeden okruh znie takto: „Prečo je na svete bolesť?“ Presne s týmito otázkami prichádzali ľudia aj za Ježišom: „Učiteľ, prečo je tento človek slepý?“ V tejto otázke sú obsiahnuté otázky všetkých nás, ktoré sa dotýkajú utrpenia a bolesti. A aká bola Ježišova odpoveď?
V Ježišových časoch bola medzi ľuďmi predstava, že choroba, nešťastie, bieda sú trestom za hriešny život. Na jednej strane je pravda, že Boh vo svojej spravodlivosti môže potrestať hriešnika a aj vo Svätom písme je o tom na viacerých miestach reč. Napríklad, ako Elizeus očistil od malomocenstva vojenského veliteľa aramejského kráľa Námana Sýrskeho. Ten ponúkol prorokovi za uzdravenie bohaté dary. Ale prorok odmietol. Jeho sluha Gézi však túžil po bohatstve, a preto utekal za vojenským veliteľom a klamstvom pýtal od neho dary. Po návrate domov však vyšlo jeho klamstvo najavo a hneď zostal malomocný. Tu Boh na mieste potrestal hriech. Ale my vieme, že Boh skôr preukazuje lásku a milosrdenstvo, ako spravodlivosť. Nešťastia, choroby, hriechy, na ktoré často my trpíme, zapríčinili sme si sami. A to si doznajme. Napríklad, ak sa previňujeme v mladosti proti 5. Božiemu prikázaniu a nechránime si zdravie, napríklad fajčením, pitím, či zlým obliekaním, v staršom veku sa nám to vráti v podobe rozličných chorôb. Alebo ak sa previníme proti 6. či 9. prikázaniu, pripravíme sa o dobré meno a zničíme si telesné, no najmä duševné zdravie. Môžeme vari vzdychať: „Bože, prečo ma tresceš?“ Veď my sami sme si zavinili tento stav. A naše hriechy môžu mať potom vplyv na našich potomkov. Je veľa detí, ktoré od narodenia neznesiteľne trpia. Sú však aj také bolesti a kríže, ktorých príčina je ukrytá. Tieto kríže je najťažšie niesť. Prečo? Lebo sa pýtame: „Komu som čo urobil, že takto musím trpieť?“ Tu nachádzame odpoveď v dnešnom evanjeliu. Ježiš hovorí, že preto, aby sa na takomto človekovi ukázali Božie skutky.
Pri pohľade na kríž sa tiež môžeme pýtať: „Prečo Kristus toľko trpel? Prečo zomrel? Či si to vari zaslúžil?“ Bolo to preto, aby dal zmysel nášmu utrpeniu. Ak aj my trpíme, je to aj za naše hriechy, ale aj za hriechy iných ľudí. Možno sú to vaše deti, vnúčatá, manžel, manželka, príbuzní, čiže ľudia, ktorých sme pohoršili, ktorým sme ublížili…Teda trpím možno za iného, aby cez moje utrpenie dosiahol spásu. Veď tvoríme tajomné telo Kristovo. A ak si máme pomáhať v radosti, v dobrom, keď sa nám darí, oveľa viac si máme pomáhať v utrpení.
| Téma | Odkaz na Evanjelium | Myšlienka |
|---|---|---|
| Uzdravenie slepého | Ján 9 | Boh prejavuje svoje skutky skrze utrpenie. |
| Láska a odpoveď | Ján 3, 16 | Ježišova láska je zárukou spásy. |
| Význam utrpenia | Rôzne | Utrpenie môže byť prejavom Božieho milosrdenstva. |
Ak tento problém takto vnímame, sme ešte duchovne slepí. Náš duchovný zrak je zastretý. A aby sme mohli pohliadnuť, to môže urobiť len Kristus. Preto ho prosme: „Pane, daj, aby som videl! Daj, aby som vo svetle viery niesol i ja kríž utrpenia, za seba aj za iných! Daj mi silu!