Kňaz v Katolíckej cirkvi: Povinnosti a poslanie

Kňazstvo je v kresťanských cirkvách úrad alebo povolanie osoby, ktorá vedie farnosť a farské bohoslužby. V Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi má byť farár kňazom, v evanjelických cirkvách je farár ordinovaným teológom.

Katolícka cirkev a protestantské cirkvi majú presne určené práva a povinnosti farára zakotvené vo vlastnom cirkevnom práve. Medzi ne patrí prijímanie nových členov do spoločenstva veriacich, konať a riadiť bohoslužby, vyučovať náboženstvo, udeľovať sviatosti (okrem birmovania a svätenia na kňazstvo).

Farárovi sú vyhradené i niektoré ďalšie obrady: sobáše, pohreby, vádzky rodičiek, svätenie vody, ratolestí a popola a pod. Farár eviduje príslušníkov farnosti (farníkov) v matrikách.

Vo vidieckom tradičnom spoločenstve bol spolu s učiteľom a notárom autoritou reprezentujúcou miestnu inteligenciu. Významnú úlohu zohrali farári v oblasti podpory rozvoja roľníctva tým, že propagovali napr. nové spôsoby obrábania pôdy, ovocinárstva, včelárstva ap. Zakladali a pomáhali viesť miestne spolky.

Vlastníctvom pôdy farára (farské role, farské lúky ap.) sa vytvárali ekonomické väzby medzi ním a lokálnym spoločenstvom.

Kňaz je osoba vykonávajúca obradné náboženské úkony a pastoračné úlohy ako svoje povolanie (úrad, profesiu), považovaná za zástupcu a predstaviteľa náboženského spoločenstva (v islame a rabínskom judaizme kňaz ako funkcia nejestvuje) a niekedy aj za prostredníka medzi ľuďmi a Bohom, resp. božstvom.

Kňazmi sú väčšinou muži (v polyteistických náboženstvách, v kresťanstve v katolíckej aj v pravoslávnej cirkvi). Ženy (kňažky) vykonávali v polyteistických náboženstvách kultové obrady zvyčajne v chrámoch zasvätených ženskému božstvu, v kresťanstve môžu vykonávať kňazskú funkciu v protestantských cirkvách (farárky).

V rozličných náboženských kultoch prírodných národov a i. etník praktizujúcich polyteizmus spojenie s božstvom (duchmi) a príslušné obrady vykonávali šamani, medicinmani (napr. V polyteistických náboženstvách starovekých ríš (Egypt, Mezopotámia, Čína, Japonsko, Rímska ríša) sa kňazi delili na rôzne skupiny a plnili rozličné funkcie a úlohy, napr. v Mezopotámii pôsobili veštci, zaklínači a obetní kňazi, v niektorých náboženstvách postupne došlo k hierarchickému usporiadaniu kňazstva, napr. v Egypte, kde sa vytvorila dedičná, jednotne organizovaná kňazská vrstva, či v starovekom Ríme (→ rímske náboženstvo).

V ranom védskom systéme (→ brahmanizmus) v Indii vznikla oddelená vrstva brahmanov patriacich do najvyššej kasty (nevytvorili však vnútornú hierarchiu). Funkcia najvyššieho kňaza sa často úzko spájala s funkciou vládcu, napr. v starovekom Egypte bol najvyšším kňazom faraón (→ egyptské náboženstvo), v starovekom Grécku v homérskom období plnil funkciu hlavného kňaza gréckeho kmeňa bazileus (zároveň aj vládca kmeňa), v starovekom Ríme v cisárskom období rímsky cisár.

Rovnako u Slovanov, kde nevznikla samostatná kňazská vrstva (okrem Pomoranov a Polabanov), vykonávali funkciu kňazov rodoví a kmeňoví vodcovia. Pre narastajúce kultové povinnosti, ktoré už nedokázala spĺňať jedna osoba, sa neskôr kňazstvo oddelilo ako samostatný úrad (praslovan. knęz = vládca, pán; odvodené z germ.

Výrazným vývinom prešiel kňazský úrad v judaizme, v ktorom sa inštitút kňaza datuje do čias zjavenia Desatora (→ desať Božích prikázaní) Mojžišovi. Náboženské obrady vykonávali kňazi (→ kohen) pochádzajúci z rodu Mojžišovho staršieho brata, prvého veľkňaza Árona (pochádzal z kmeňa Levi, → levita), slúžiaci v jeruzalemskom Chráme (kňazská funkcia bola dedičná) a považovaní za sprostredkovateľov medzi izraelským ľudom a Bohom.

Po zničení Druhého (Herodesovho) jeruzalemského Chrámu Rimanmi (70 n. l.) chrámové kňazstvo zaniklo a presadila sa idea kňazstva národa, t. j.

V kresťanstve sa kňazská funkcia spája predovšetkým s osobou Ježiša Krista, ktorý je najvyšším veľkňazom a priniesol definitívnu obetu za hriechy ľudí. Ako jediný dokonalý kňaz svojou smrťou umožňuje účasť na božskom kulte všetkým veriacim, ktorí tak predstavujú všeobecné kňazstvo.

Podľa vierouky katolíckej cirkvi si Kristus spomedzi veriacich vyberá kňazov (presbyterov) a ako nástupcov apoštolov (→ apoštolská postupnosť) ich osobitne povoláva slúžiť v jeho mene (in persona Christi), plniť úlohu sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi, hlásať slovo Božie, vykonávať bohoslužobné úkony a obrady (sláviť sviatosti) ap.

Takto vybrané osoby tvoria hierarchické (alebo sviatostné či služobné) kňazstvo (v súčasnosti kňaz a biskup); do vydania apoštolského listu Ministeria quaedam (1972) pápeža Pavla VI. sa rozlišovali tzv. nižšie (ostiár, lektor, exorcista, akolyta) a vyššie svätenia (subdiakon, diakon, kňaz, biskup), z ktorých sviatostný charakter mali len stupne diakona, kňaza a biskupa, odvtedy sa nižšie svätenia (ktorých počet sa zredukoval) nazývajú službami a subdiakonát bol zrušený.

Diakonát sa tiež považuje za službu, ktorá sa ale rovnako ako stupeň kňaza a biskupa udeľuje vysviackou (ordináciou) ako sviatostným úkonom, t. j. sviatosťou posvätného stavu. Vo východných katolíckych cirkvách existujú tri stupne kňazského svätenia: diakonát, kňazstvo (presbyterát) a biskupstvo.

V katolíckej cirkvi sa kňazom môže stať osoba, ktorá dosiahla predpísaný stupeň vzdelania (→ katolícke školy) a pred vysvätením biskupom (v katolíckej, ako aj v pravoslávnej cirkvi sa kňazský stav považuje za sviatosť) prijala záväzok celibátu; v cirkvách východných obradov môže byť za kňaza vysvätený aj ženatý muž (po vysvätení sa však už nemôže oženiť).

Kňaza za duchovného správcu farnosti vymenúva a odvoláva diecézny biskup (→ farár).

V protestantských cirkvách sa kňaz na rozdiel od katolíckej cirkvi nepovažuje za sprostredkovateľa medzi Bohom a veriacimi (platí zásada všeobecného kňazstva, podľa ktorej duchovná práca je povinnosťou všetkých členov cirkevného zboru a zodpovednosť za ňu znášajú všetci), a hoci sa uznáva apoštolská postupnosť, hlavným zdôvodnením kňazského úradu je súlad cirkvi a jej kňazov s evanjeliom (tzv. sukcesia evanjelia).

V evanjelickej cirkvi augsburského vyznania je kňaz duchovným predstaviteľom cirkevného zboru a správcom farského úradu. Funkciu kňaza môže vykonávať len po absolvovaní príslušného teologického vzdelania (na Slovensku na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského), vykonaní farárskej skúšky a po ordinácii (vysvätení; kňazský stav sa však nepovažuje za sviatosť).

Ordinovaný kňaz môže zastávať rôzne funkcie (kaplán, námestný farár, farár, senior, biskup) na základe voľby alebo vymenovania príslušným grémiom.

Úrad kňaza je trojaké: prorocké, kňazské a pastierske. Slovo „prorok“, „prorokovať“ sa často považuje za ekvivalent k slovu „predpovedať“, alebo „predvídať“.

Už v Starom Zákone boli ľudia, ktorých nazývali prorokmi, napr. Eliáš, Ezechiel, Daniel, Jeremiáš atď. Účinkovanie Božieho Syna Ježiša Krista by sa dalo zhrnúť do krátkej vety: Ohlasoval Božie kráľovstvo a vyzýval na pokánie (por. Mt 4,17; Mk 1,15; Mk 2,1-5; Lk 4,43). Popritom robil aj inú činnosť, napr. uzdravoval chorých, vyháňal zlých duchov, požehnával deti, modlil sa, oddychoval, atď.

Keďže dĺžka ľudského života Pána Ježiša bola obmedzená, Ježiš Kristus si povolal apoštolov, aby pokračovali v jeho diele. Pred svojím nanebovstúpením im povedal, že tiež majú hlásať evanjelium a vyzývať ľudí na pokánie (Mt 28,16-20; Mk 16,15-16; Lk 24,44-49).

Počas svojho pozemského života Pán Ježiš prijal krst od Jána Krstiteľa (Mk 1,9), sám neskôr krstil spolu so svojimi učeníkmi (Jn 3,22), odpúšťal hriechy, vyháňal zlých duchov. Z toho vidno, že mu záležalo na tom, aby ľudia boli oddelení od Zlého a aby žili v slobode Božích detí. Touto úlohou - posväcovať - tiež poveril svojich apoštolov. Poslal ich krstiť (Mt 28,16), premieňať chlieb a víno na svoje telo a krv (Lk 22,14-20; 1 Kor 11,23-25), tiež odpúšťať hriechy (Jn 20,22), uzdravovať choroby a neduhy (Mt 10,1; Jak 5,14-15), zvolávať Ducha Svätého (Sk 8,14-17).

Toto všetko sú vlastne sviatosti, tak ako ich poznáme v katolíckej Cirkvi doteraz: krst, Eucharistia, sviatosť zmierenia, pomazanie chorých a birmovanie. Apoštoli túto svoju moc odovzdávali ďalej cez modlitbu a vkladanie rúk, čo je vlastne ďalšia sviatosť - kňazstvo. Ustanovili jednak svojich nástupcov (biskupov), ale aj pomocníkov biskupov (starších - Sk 14,23; Sk 15,4.6.22-23; Sk 20,17; Tít 1-5; 1 Pt 5,1-4) a diakonov, služobníkov stola (Sk 6,1-6). Poslanie posväcovať kňazi uskutočňujú predovšetkým vysluhovaním týchto sviatostí. Cez ne dostáva človek milosti potrebné pre dobrý život v spoločenstve s Bohom a silu na odolávanie pokušeniam zlého ducha.

Pán Ježiš sám seba označil za Dobrého Pastiera (Jn 10,1-18), ktorý pozná svoje ovce a vedie ich do svojho ovčinca. Každý kňaz je tiež poslaný k určitému spoločenstvu ľudí, o ktorých sa má starať po duchovnej stránke ako pastier o svoje stádo. Za toto svoje zverené spoločenstvo ľudí je zodpovedný pred Bohom a zároveň je oprávnený, aby im on vysluhoval sviatosti a duchovne ich viedol.

Zo Skutkov apoštolov a z ďalších kníh Nového Zákona, ale aj z tradície vieme, že už apoštoli hlásali evanjelium v rôznych oblastiach. V Markovom evanjeliu sa píše, že „sa rozišli a všade kázali“ (Mk 16,19).

Sv. Jakub Mladší bol biskupom v Jeruzaleme, sv. Peter účinkoval po Jeruzaleme v Antiochii, Korinte a Ríme, sv. Pavol hlásal evanjelium na mnohých miestach, napr. v Efeze, Korinte, Aténach, Ríme atď. Práve apoštol Pavol „oddelil“ na duchovnú službu (vysvätil) sv. Timoteja a zveril mu cirkevné spoločenstvo v Efeze. Sv. Títa zase ustanovil za biskupa na Kréte.

Dnes sú pre jednotlivé cirkevné spoločenstvá zaužívané výrazy „farnosť“, „biskupstvo“ („diecéza“). Na čele biskupstva (diecézy) je biskup, na čele farnosti je kňaz (farár). Okrem toho sú aj rehoľní kňazi, ktorí sa starajú o špecifické spoločenstvá veriacich (napr. - Zverenému ľudu sprítomňuje Krista - Dobrého pastiera.

Zverenie farnosti administrátorovi je dočasným riešením. Pre náležité plnenie pastoračnej starostlivosti môže byť farárovi pridelený jeden alebo viacerí kapláni, ktorí svoju službu vykonávajú pod jeho autoritou.

Kňaz vo farnosti má účasť na starostiach a radostiach veriacich, vedie ich k modlitbe, uznáva a podporuje služby laikov a úzko s nimi spolupracuje. Je v službe spoločenstvu, ale je ním aj podporovaný.

Vytváranie opravdivého farského spoločenstva si vyžaduje zo strany kňaza každodenné úsilie o pokoj, jednotu, spravodlivosť, lásku, pozitívny prístup k veriacim a citlivé poznávanie a riešenie ich problémov a potrieb. Kňazi si majú vážiť prítomnosť rehoľných komunít a hnutí vo farnosti.

Sviatosť kňazstva je jednou z sedem sviatostí Katolíckej cirkvi, ktorou je človek určený a posvätený na vykonávanie kňazskej služby. Ide o posvätnú službu, v ktorej kňaz slúži Cirkvi a spoločenstvu veriacich, zvlášť v slávení Eucharistie, odpúšťaní hriechov a ďalších kňazských úkonoch.

Inštitúcia kňazstva

Kňazstvo bolo ustanovené Kristom, ktorý vybral svojich apoštolov, aby slúžili Cirkvi. Posväcovanie Božieho ľudu a vykonávanie ďalších liturgických úkonov (napr. Povolanie k službe kňazstva začína vnútorným volaním od Boha. Kňazstvo vytvára nezmazateľný duchovný znak, ktorý zanecháva v živote kňaza trvalú zmenu.

Kňaz nie je povolaný na osobnú slávu, ale na slúženie druhým. V Kódexe kanonického práva (CIC) je sviatosť kňazstva upravená v kánonoch 1008 - 1054, ktoré podrobne definujú povolanie a povinnosti kňazov v Katolíckej cirkvi. Kánon 1008 uvádza, že kňazstvo je sviatosťou služby, ktorou sa posväcujú a vyhradzujú niektorí členovia Cirkvi na vykonávanie určitých posvätných úkonov v mene Cirkvi.

Kňazstvo sa udeľuje, aby slúžilo veriacim, v Kristovom mene a v mene Cirkvi. Kňaz vykonáva tieto úkony, ktoré zahŕňajú slávenie Eucharistie, kázanie Božieho slova, odpúšťanie hriechov, a ďalšie liturgické úkony.

Pre prijatie kňazstva je nevyhnutné, aby kandidát prešiel dostatočnou formáciou, ktorá zahŕňa teologické štúdium, duchovný rozvoj a praktické skúsenosti. Kánon 1024 vyjadruje, že sviatosť kňazstva môže prijať iba krstený muž. Tento kánon určuje minimálny vek, pri ktorom môže kandidát prijať sviatosť kňazstva. Kánon 1030 uvádza, že každý kandidát musí byť duchovne zrelý a pripravený prijať záväzky celibátu, poslušnosti a chudoby.

Vysvätenie na kňaza je vykonané biskupom v bohoslužbe, ktorá zahŕňa pomazanie rukou a modlitbu, ktorá udeľuje kandidátovi kňazskú moc. Kňaz musí plniť svoje povinnosti voči Cirkvi, vykonávať úlohy, ako je slávenie sviatostí, kázanie, pastoračná služba, a byť vytrvalý vo viere. Kňazstvo má trvalý účinok na osobu, pretože zanecháva nezmazateľný duchovný znak, ktorý ho predurčuje na službu v Cirkvi.

Tieto kánony ukazujú, že kňazstvo je nielen sviatosťou, ktorá umožňuje výkon liturgických úkonov, ale aj službou, ktorá je zameraná na dobro Cirkvi a jej veriacich.

V Katechizme katolíckej Cirkvi je sviatosť kňazstva podrobne popísaná v článku 1536 - 1600, kde sa rozoberajú jej účel, podstata, účinky a podmienky prijatia.

1. Sviatosť kňazstva bola ustanovená Kristom. Vo svojej verejnej službe Ježiš vybral dvanástich apoštolov, ktorých poveril slúžiť Cirkvi a viesť Boží ľud.
2. Kňaz je obrazom Krista - Ježiš sa stal kňazom, ktorý obetoval sám seba za spásu ľudí.
3. Kňazstvo môžu prijať iba muži, ktorí sú krstení a potvrdili svoju zrelosť a schopnosť vykonávať kňazskú službu.
4. Sviatosť kňazstva zanecháva nezmazateľný duchovný znak (charakter), ktorý znamená, že kňaz je navždy posvätený na službu v Cirkvi.
5. Kňaz vykonáva svoju službu v jednote s biskupom, ktorý je zástupcom Krista a hlavným pastierom Cirkvi.

V encyklikách sa sviatosť kňazstva objavuje prevažne v kontexte Cirkvi a jej misijného poslania, úlohy kňazov v Cirkvi, a významu duchovného vedenia veriacich. Tieto dokumenty sa často zaoberajú aj povinnosťami kňazov, ich duchovným životom a potrebou vzdelania a formácie v kňazskej službe.

1. Kňaz ako služobník Eucharistie: Kňaz v tejto encyklike predstavuje nevyhnutného sprostredkovateľa medzi Bohom a veriacimi pri slávení Eucharistie, ktorá je stredobodom kresťanského života. Sviatosť kňazstva: Kňaz, ako služobník Boha a Cirkvi, je povolaný slúžiť pri slávení Eucharistie a odpúšťaní hriechov (sviatosť zmierenia).
2. Tento dokument sa venuje Eucharistii ako tajomstvu lásky, ktorá je základom Cirkvi. V súvislosti s kňazstvom pápež Benedikt XVI.
3. Kňaz ako predstaviteľ Krista: Pápež zdôrazňuje, že kňaz je obrazom Krista, ktorý sa stáva prítomným v Eucharistii a v službe Cirkvi. Kňazská formácia: Dôležitosť formácie kňazov a ich duchovnej zrelosti je kľúčová.
4. Komplexná formácia: Formácia kňazov je nevyhnutná pre ich schopnosť slúžiť Cirkvi a svetu. Pápež Ján Pavol II.
5. Tento dokument sa zaoberá misijným poslaním Cirkvi a výzvami, ktorým čelí v súčasnej dobe. Kňazi ako misijní pracovníci: Pápež František zdôrazňuje, že kňazi majú byť misionármi a prinášať Kristovo posolstvo do sveta. Ich úlohou je nielen vykonávať liturgické úkony, ale aj byť aktívnymi účastníkmi v misii Cirkvi.

Pastorácia farnosti je základným kameňom pre fungovanie a rozvoj duchovného života veriacich. Farár, ako vlastný pastier farnosti, zohráva kľúčovú úlohu v starostlivosti o spoločenstvo, ktoré mu je zverené.

Podľa Kódexu kánonického práva (KKP), farnosť je určité spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré pastoračná starostlivosť je pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.

Farár je povinný starať sa, aby sa Božie slovo celostne hlásalo tým, ktorí sa nachádzajú vo farnosti. Preto má dbať o to, aby laickí veriaci boli poučovaní o pravdách viery najmä homíliou, ktorú treba konať v nedele a prikázané sviatky, ako aj katechetickou výukou, a má rozvíjať diela, ktorými sa napomáha evanjeliový duch aj vo vzťahu k sociálnej spravodlivosti.

Osobitnú starostlivosť má venovať katolíckej výchove detí a mládeže. Má sa aj za spolupráce veriacich všemožne usilovať, aby sa evanjeliové posolstvo dostalo aj k tým, ktorí zanechali uplatňovanie náboženstva alebo nevyznávajú pravú vieru.

Farár sa má starať, aby sa najsvätejšia Eucharistia stala stredobodom farského zhromaždenia veriacich. Má sa vynasnažovať, aby sa veriaci sýtili nábožným slávením sviatostí a osobitne aby často pristupovali k sviatostiam najsvätejšej Eucharistie a pokánia.

Takisto sa má usilovať, aby veriaci boli vedení k modlitbe konanej aj v rodinách a aby sa vedome a aktívne zúčastňovali na posvätnej liturgii, ktorú farár musí vo svojej farnosti riadiť pod autoritou diecézneho biskupa, a je viazaný dozerať, aby sa nevkradli zlozvyky.

Farár, aby horlivo vykonával úrad pastiera, sa má usilovať poznať veriacich, zverených do jeho starostlivosti; preto má navštevovať rodiny, mať účasť na starostiach, súženiach a najmä na žiaľoch veriacich a v Pánovi ich posilňovať, ako aj múdro naprávať, keď v niečom pochybili.

Chorým, predovšetkým umierajúcim má pomáhať súcitnou láskou, starostlivo ich posilňovať sviatosťami a odporúčať ich duše Bohu.

Medzi ďalšie povinnosti farára patrí:

• asistovanie pri uzatváraní manželstiev a požehnanie sobáša
• pochovávanie
• požehnanie krstného prameňa vo veľkonočnom čase, vedenie procesií mimo kostola, ako aj slávnostné požehnania mimo kostola
• slávnostnejšie slávenie Eucharistie v nedele a prikázané sviatky

Služba kostolníka je posvätná, lebo kostolník je strážcom a správcom Božieho domu, ktorý má často aj umeleckú a pamiatkovú hodnotu. Jeho práca vychádza z úloh, ktoré sú zverené laikom ako členom Cirkvi. Do tejto služby ho menuje farár farnosti, lebo jedine jemu prináleží riadiaca úloha, ktorá mu bola zverená pri prevzatí úradu.

Úlohu kostolníka plní zodpovedná osoba, ktorá sa stará o kostol, stará sa o čistotu a údržbu chrámu a vykonáva rozličné drobné činnosti spojené s bohoslužbou. Taktiež udržiava v poriadku bohoslužobné predmety a sakristiu.

Medzi jeho dôležité vlastnosti patrí rozumnosť, bezúhonnosť, spravodlivosť, ochota a diskrétnosť.

Kostolník však nie je ten, kto zo sakristie iba niečo vynesie a po svätej omši to tam zasa odnesie, ale plní viacero úloh:

• otvára a zatvára kostol, a to nie len na svätú omšu, ale aj na rozličné aktivity, ktoré sa v kostole konajú (pobožnosti, koncerty a podobne) a na ktorých je prítomný, ak sa nedohodne s farárom iná osoba
• pripravuje veci potrebné na slávenie svätej omše - rúcha, obetné dary, oltár, sviece, liturgické knihy a ďalšie
• zabezpečuje čistotu chrámu, bohoslužobných predmetov, omšových rúch a iných paramentov
• stará sa o výzdobu v kostole, ak tým nie je poverená iná osoba
• dbá o dobré ozvučenie kostola počas bohoslužieb, ako aj o osvetlenie sakrálneho priestoru
• asistuje v kostole, ak chýbajú miništranti
• má na starosti zvonenie podľa zaužívaných zvyklostí vo farnosti
• zabezpečuje úpravu okolia chrámu, prípadne iných sakrálnych objektov
• je nápomocný kňazovi vo farnosti v záležitostiach, o ktoré ho kňaz požiada

Z uvedených činností vyplýva, že kostolník by ich mal vykonávať aj za pomoci ostatných veriacich.

V niektorých diecézach liturgická komisia v určitých intervaloch ponúka formačné stretnutia pre kostolníkov, respektíve jednotlivé farnosti ponúkajú duchovné cvičenia alebo obnovy pre veriacich, ktorí vykonávajú určité služby vo farnosti. Vhodné je, aby aj kostolník tieto možnosti využil a duchovne rástol.

Kostol má byť pre kostolníka nie len pracoviskom, ale najmä miestom modlitby. Jeho prvé kroky v chráme by mali smerovať k svätostánku, kde sa má „hlásiť" do služby svojho Pána, budovať si k nemu osobný vzťah a posilňovať motiváciu svojej služby, ktorá nie je možná bez duchovného a sviatostného života.

Kostolník je v istom slova zmysle reprezentantom Cirkvi, a preto by mal žiť usporiadaným životom, mať v úcte kňazov i veriacich a požívať úctu.

Ilustračný obrázok kostolníka pri práci.

Okrem farára a kostolníka, v spoločenstve veriacich pôsobia aj ďalší spolupracovníci kňaza:

• Lektor: Číta čítania zo Starého zákona a z apoštolských listov.
• Miništranti: Posluhujú pri Pánovom oltári a pri slávení eucharistickej obety.
• Organista: Sprevádza liturgické spevy hrou na organe.
• Žalmista: Prednáša Žalmy.
• Kantor: Vedie a začína spevy liturgického zhromaždenia.

Títo všetci svojou službou prispievajú k dôstojnému sláveniu liturgie a k duchovnému rastu veriacich.

Zverenie farnosti administrátorovi je dočasným riešením. Pre náležité plnenie pastoračnej starostlivosti môže byť farárovi pridelený jeden alebo viacerí kapláni, ktorí svoju službu vykonávajú pod jeho autoritou.

Kňaz vo farnosti má účasť na starostiach a radostiach veriacich, vedie ich k modlitbe, uznáva a podporuje služby laikov a úzko s nimi spolupracuje. Je v službe spoločenstvu, ale je ním aj podporovaný.

Vytváranie opravdivého farského spoločenstva si vyžaduje zo strany kňaza každodenné úsilie o pokoj, jednotu, spravodlivosť, lásku, pozitívny prístup k veriacim a citlivé poznávanie a riešenie ich problémov a potrieb. Kňazi si majú vážiť prítomnosť rehoľných komunít a hnutí vo farnosti.