Na sviatosť zmierenia je potrebné pripraviť sa modlitbou, najmä modlitbou k Duchu Svätému. Človek, ktorý túži po zmierení, potrebuje pomoc pri nazeraní na svoje hriechy, aby ich videl v skutočnom Božom svetle, obzvlášť ak na svätej spovedi nebol dlhšie obdobie, niekoľko mesiacov či rokov. Ideálne je v tomto prípade zvážiť generálnu spoveď.
Je dôležité vytvoriť si dostatok času a vhodné, pokojné prostredie na spytovanie svedomia. Nie je žiadnou hanbou zapísať si hriechy na papier a takto ísť pripravený na svätú spoveď. Boh je milujúcim otcom a každé svoje dieťa očakáva s otvoreným náručím. Je vždy pripravený obnoviť vzťah k človeku a svätá spoveď je tým najlepším začiatkom pre túto obnovu. Nebojme sa teda vstúpiť do rozhovoru s Pánom a pristúpiť k Nemu čo najbližšie.
Sviatosť zmierenia dáva hriešnikovi lásku Boha, ktorý zmieruje: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2 Kor 5, 20) a žiada: „Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom“ (Mt 5, 24). Návrat do spoločenstva s Bohom, ktoré človek stratil hriechom, je proces, ktorý vzniká z milosti Boha plného milosrdenstva a starostlivého o spásu ľudí.
Proces návratu k Bohu, nazvaný obrátenie a ľútosť, zahŕňa v sebe bolesť duše nad spáchanými hriechmi a odpor voči nim, ako aj pevné predsavzatie v budúcnosti viac nehrešiť. Obrátenie sa teda týka minulosti i budúcnosti. Pokániu ako zmene života k lepšiemu predchádza ľútosť nad spáchanými hriechmi. Obrátenie a pokánie sú podmienkou spásy: „Ak sa neobrátite, nebudete ako deti, nevojdete do kráľovstva nebeského“ (Mt 18, 3).
Ježiš vyzýva na obrátenie. Táto výzva je podstatnou zložkou ohlasovania Kráľovstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15). V kázaní Cirkvi sa táto výzva obracia predovšetkým na tých, ktorí ešte nepoznajú Krista a jeho evanjelium. Ježiš, keď požaduje pokánie a obrátenie, nemyslí na vonkajšie skutky, na obliekanie sa do vrecoviny a sypanie si popola n hlavu, dokonca ani pôst, umŕtvovanie, plač a nárek. Má na mysli podstatu obrátenia a pokánia v hĺbke nášho srdca.
Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla, spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti.
Na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého, čiže ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“.
Ak ľútosť pochádza z lásky k nadovšetko milovanému Bohu, volá sa dokonalá. Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné. Takzvaná nedokonalá ľútosť je tiež Božím darom, podnetom Ducha Svätého. Rodí sa z uváženia o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi. Takéto pohnutie svedomia môže vyvolať vnútorný proces, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením.
Na prijatie tejto sviatosti pokánia a zmierenia sa treba pripraviť spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova. Najvhodnejšie texty na tento cieľ treba hľadať v Desatore, v Pätore cirkevných prikázaní a v morálnej katechéze evanjelií a listov apoštolov - v reči na vrchu a v ponaučeniach apoštolov.
Vyznanie hriechov (spoveď) nás aj z čisto ľudského hľadiska oslobodzuje a uľahčuje nám zmieriť sa s inými. Vyznaním sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil, berie za ne zodpovednosť a tým sa znovu otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť.
Treba, aby kajúcnici pri spovedi úprimne vyznali všetky smrteľné hriechy, ktorých sú si vedomí po spytovaní svedomia, aj keby boli veľmi skryté, ktoré niekedy väčšmi rania dušu a sú nebezpečnejšie, ako tie, ktoré páchajú zjavne. Podľa prikázania Cirkvi každý veriaci, keď dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť, skôr, ako by prijal sviatostné rozhrešenie, ibaže by mal vážny dôvod pristúpiť k prijímaniu a nebolo by mu možné vyspovedať sa.
Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila (vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy; musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“, alebo ich „odpykať“. Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“.
Pokánie, ktoré spovedník uloží (modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, dobrovoľné odriekanie, obety a predovšetkým trpezlivé prijímanie kríža, ktorý musíme niesť) nám pomáha pripodobňovať sa Kristovi, ktorý sám raz navždy odpykal naše hriechy. Keďže Kristus zveril službu zmierenia svojim apoštolom, biskupi (ich nástupcovia) a kňazi (spolupracovníci biskupov) pokračujú vo vykonávaní tejto služby.
Každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali.
Cirkev, čo sa týka sviatosti zmierenia, ponúka pre svojich veriacich možnosť duchovného obrodenia formou tzv. Aby sme toto učenie a prax Cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech. Na druhej strane každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od tzv. „časného trestu“ za hriech.
Odpustenie hriechu a obnovenie spoločenstva s Bohom má za následok odpustenie večných trestov za hriech. Ale časné tresty za hriech zostávajú.
Ako sa pripraviť na generálnu spoveď:
- Modlitba k Duchu Svätému o pomoc pri spytovaní svedomia.
- Vyhradenie si dostatku času a pokojného prostredia.
- Spísanie hriechov na papier.
- Dôkladné spytovanie svedomia vo svetle Božieho slova.
Zásady pre škrupulóznych ľudí pri spovedi:
- Múdry spovedník, ktorý sprevádza človeka na ceste.
- Prijímajúci pohľad - hľadieť očami Boha.
- Pomenovanie ťažkostí a vysvetlenie, že ide skôr o prejav úzkosti ako o hriech.
- Ocenenie hodnotového systému človeka.
- Redukcia vyznávaných hriechov a eliminácia zbytočných detailov.
- Odporúčanie úmyselného vystavovania sa situáciám, ktoré vyvolávajú úzkosť a zabraňovanie opakovaniu náboženských rituálov.
Čomu sa vyhnúť: Odhovoriť škrupulózneho človeka od generálnej spovede, striedania spovedníkov či hľadania väčšej radikality. Vyhnúť sa tiež treba opakovaniu spovedí v prípade pochybností či opakovaniu modlitieb v prípade nepozornosti.
Často treba zdôrazňovať, že myšlienky a pocity nie sú hriechom (to platí zvlášť u úzkostných kajúcnikov, kde ich úzkosť prakticky znemožňuje hriech). Neistota o závažnosti hriechu je podobne v prípade škrupulanta dôkazom o absencii vážnej matérie.
Pri príprave na spoveď si môžeme položiť otázky zamerané na rôzne oblasti života, ktoré nám pomôžu pri spytovaní svedomia. Môžeme sa zamerať na vzťah k Bohu, blížnym, sebe samému a na plnenie svojich povinností.
Spytovanie svedomia:
- Vzťah k Bohu:
- Čomu dávam prvé miesto vo svojich myšlienkach, citoch?
- Mám srdce upriamené na Boha a milujem ho nadovšetko?
- Konám svoje skutky z hlbokej viery?
- Mám azda iných bôžikov?
- Spolieham sa len na seba, na svoje schopnosti?
- Zmyslom môjho života sa stali len vonkajšie veci: peniaze, majetok, kariéra, moc, umenie, záľuba, blahobyt, zábava, sex?
- Verím vo všetko, čo Boh zjavil v dejinách spásy?
- Verím, že Boh sa dal poznať v Ježišovi Kristovi ako osoba?
- Bol som ľahostajný a nedbalý v rozvíjaní viery?
- Podporoval som protináboženské organizácie, literatúru a podobne?
- Čítal som alebo dal som iným čítať knihy, noviny a časopisy nebezpečné pre vieru a mravy?
- Mám cit zodpovednosti a nadšenia za vieru?
- Chránil som si svoju katolícku vieru a bol som pri tom znášanlivý k príslušníkom iného vyznania?
- Mal som nejaké pochybnosti vo viere?
- Hanbil som sa za vieru, za náboženské úkony?
- Správal som sa, ako by som nebol katolíkom?
- Hovoril som proti viere?
- Staral som sa o vysvetlenie nejasností vo viere rozhovorom s kňazom?
- Vzdelával som sa vo viere čítaním Svätého písma, náboženskej literatúry?
- Môj vzťah k Bohu sa prejavuje primeranou modlitbou.
- Našiel som si čas na modlitbu?
- Modlil som sa vôbec?
- Modlieval som sa pravidelne ráno i večer?
- Hľadal som spojenie s Bohom v modlitbe aj počas dňa?
- Pristupoval som k modlitbe s ochotou, alebo som ju vnímal len ako nutnú povinnosť?
- Ako vyzerala moja modlitba?
- Bol to úprimný, úctivý, osobný rozhovor?
- Alebo to bol iba nedbalý mechanický zvyk?
- Bol som pri modlitbe dobrovoľne roztržitý?
- Modlil som sa s odovzdanosťou do Božej vôle?
- Bol som pri modlitbe vnímavý na Božie vnuknutia?
- Bola moja modlitba úctivá vo vonkajších prejavoch?
- Nekonal som ju na obdiv pred inými ľuďmi?
- Zahŕňal som do modlitby všetko, čo prežívam v živote, teda: obetoval som v nej svoje práce, radosti i utrpenia?
- Modlil som sa za cirkev a jej potreby?
- Naozaj dôverujem Bohu?
- Nenahradili moju dôveru v Boha povery, veštenie ( z hviezd, horoskopov, kariet, kávovej usadeniny, z ruky, zo snov), rozličné formy mágie, čarovanie, špiritistické sedenia a podobne?
- Opovážlivo som sa spoliehal na Božie milosrdenstvo, hrešiac v tom domnení, že mi Boh i tak odpustí?
- V utrpení a v skúškach som upadal do beznádeje až zúfalstva?
- Reptal som proti Bohu?
- Robil som mu výčitky?
- Ponáral som sa do nadmerného rozmýšľania o sebe?
- Vzťah k blížnym:
- Videl som v rodičoch Božích zástupcov a svojich dobrodincov?
- Alebo som ich posudzoval len z ľudského hľadiska?
- Úctivo som zmýšľal o rodičoch?
- Hanbil som sa za ich chudobu či nízke sociálne postavenie?
- Vyjadril som úctu voči nim navonok?
- Kládol som im svoje požiadavky s úctou, alebo som si ich vymáhal neláskavými slovami, krikom citovým vydieraním a odstupom?
- Pohŕdal som nimi?
- Hneval som ich?
- Znášal som slabosti a chyby rodičov?
- Odpúšťal som im s vedomím, že v starobe majú právo na moje porozumenie a trpezlivosť?
- Alebo neúctivo a zbytočne som hovoril o ich chybách pred inými ľuďmi?
- Zdvihol som ruku proti rodičom?
- Zmýšľal som o rodičoch s vďačnou láskou?
- Nosil som v sebe odpor alebo dokonca nenávisť voči nim?
- Želal som im niečo zlé, (smrť)?
- Slovami som prejavoval rodičom náklonnosť a lásku v dennom spolužití i pri rodinných slávnostiach a jubileách?
- Nezdravil som rodičov?
- Vôbec som sa s nimi nerozprával?
- Zarmucoval som ich svojím životom?
- Kruto som s nimi nakladal?
Táto pomôcka má slúžiť ako inšpirácia a podnet k hlbšiemu zamysleniu sa nad vlastným životom vo svetle Božích prikázaní.
