Dolný Kubín, mesto s bohatou históriou, sa môže popýšiť nielen svetskými stavbami, ale aj sakrálnymi pamiatkami. Jednou z nich je Kostol svätého Michala, ktorý zohráva významnú úlohu v živote mesta a jeho obyvateľov.
Farský kostol svätej Kataríny Alexandrijskej v Dolnom Kubíne.
História a umiestnenie
Na úpätí kopca Brezovec v Dolnom Kubíne sa rozprestiera rovnomenné sídlisko zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Jeho história je spätá s výstavbou tunajšej nemocnice, v ktorej tesnom susedstve pribudol v deväťdesiatych rokoch nový kostol s námestím. Kostol povýšenia Svätého kríža bol dokončený v roku 1997 a stal sa najväčším a v podstate hlavným katolíckym chrámom v meste.
Námestie pred kostolom pri jeho dokončení dostalo názov po Jánovi Vojtaššákovi, biskupovi Spišskej diecézy od roku 1920 až do jeho smrti v roku 1965, keď však už pätnásť rokov bol komunistickým režimom po odsúdení vo vykonštruovanom procese zbavený riadenia diecézy. Vojtaššáka tu okrem názvu námestia pripomína aj jedna z vitráží v kostole, ako i bronzová socha na námestí.
Hoci je Kostol povýšenia Svätého kríža najväčším chrámom v meste, nemá titul farského kostola. Napriek tomu sa sviatosti prvého svätého prijímania a birmovania vysluhujú tu, nie v menšom farskom Kostole svätej Kataríny v centre mesta.
Právny spor o pomenovanie námestia
Po takmer troch desaťročiach od pomenovania Námestia Jána Vojtaššáka sa však tento názov stal predmetom právneho sporu. Vo februári tohto roka prokurátor generálnej prokuratúry Peter Mihál podal protest proti všeobecne záväznému nariadeniu zo 14. novembra 2024, pretože jeho schválením podľa neho došlo k porušeniu zákona.
„Z obsahu preskúmavaného VZN č. 6/2024 je zrejmé, že toto obsahuje určenie názvu ulice či verejného priestranstva po osobách, u ktorých je, resp. v čase prijatia daného nariadenia bola odôvodnená pochybnosť, či sa jedná o osobu, ktorá je predstaviteľom režimu založeného na komunistickej ideológii (generál Svoboda), resp. režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo iného režimu založeného na fašistickej ideológii alebo nacistickej ideológii (Ján Vojtaššák),“ píše sa v proteste prokurátora.
Námestie Jána Vojtaššáka a Kostol povýšenia Svätého kríža. Foto: Postoj/Jakub Lipták
Kde sa však vzal Svoboda a prečo mesto vôbec prijímalo v novembri 2024 takéto nariadenie? Mestskí poslanci totiž chceli opraviť chybu v názve úplne inej ulice pomenovanej po evanjelickom biskupovi Jurovi Janoškovi. Tá dlhé roky niesla nesprávny názov „Jánoškova“.
Vo všeobecne záväznom nariadení, ktoré malo iba odstrániť jeden dĺžeň, však zároveň poslanci vymenovali - potvrdili - všetky ulice a ostatné verejné priestranstvá, ktoré sa v meste nachádzajú. „Mesto Dolný Kubín týmto všeobecne záväzným nariadením ustanovuje názvy ulíc a iných verejných priestranstiev na území mesta,“ píše sa vo VZN z novembra minulého roka, v ktorom sa nachádza zoznam všetkých názvov.
A to vrátane Námestia Jána Vojtaššáka a ulíc Generála Svobodu a Šmidkeho. Ide o ulice medzi rodinnými domami, prvá z nich sa nachádza na Malom Bysterci, druhá v časti Medzihradné.
Dôležitosť zákona č. 338/2020
Podľa prokurátora je to v rozpore so zákonom č. 338 z novembra 2020, podľa ktorého je neprípustné určiť názov ulice alebo iného verejného priestranstva po predstaviteľoch režimu slovenského štátu či režimov založených na fašistickej, nacistickej alebo komunistickej ideológii. Výnimku majú osobnosti, ktoré sa zapojili do odporu proti takému režimu.
Foto: Postoj/Jakub Lipták
Zákon tiež hovorí, že na názvy, ktoré boli určené do 30. novembra 2020, sa vzťahujú dovtedajšie predpisy. Prokurátor síce uznáva, že novým VZN došlo k potvrdeniu dovtedajších názvov, ako aj bolo uvedené v jeho dôvodovej správe, no ako uvádza: „Napriek uvedenému mám za to, že namietaným VZN č. 6/2024 sa s konštitutívnym účinkom, teda normatívne ,nanovo‘ ustanovili názvy všetkých ulíc a iných verejných priestranstiev.“
Zároveň uvádza, že v prípade zrušenia namietnutého VZN nedôjde k obnoveniu platnosti pôvodného nariadenia, keďže všeobecne záväzné nariadenie je predpisom vyššej právnej sily ako uznesenie zastupiteľstva.
Argumentácia prokurátora a stanoviská inštitúcií
V proteste sa nachádza pomerne rozsiahla argumentácia týkajúca sa biskupa Vojtaššáka, ako aj stanoviská Ústavu pamäti národa a Historického ústavu SAV. Hlavné výhrady voči biskupovi Vojtaššákovi sú jednak arizácia Baldovských kúpeľov Spišským biskupstvom, ktoré Vojtaššák v procese arizácie zastupoval, jednak biskupovo udanie Alexandra Lörincza, židovského občana v Spišskom Podhradí.
Vojtaššák tak podľa argumentácie prokurátora - ktorá vychádza z argumentácie ÚPN a Historického ústavu SAV - urobil ako člen Štátnej rady, teda štátneho kontrolného orgánu, v istom zmysle neoficiálnej druhej komory slovenského parlamentu. Členovia tejto rady požívali imunitu ako poslanci Snemu Slovenskej republiky.
O Vojtaššákovi prokurátor Mihál uviedol nasledujúce: „V neposlednom rade ide taktiež o osobu, ktorá sa osobne podieľala na činoch, ktoré možno definične subsumovať pod pojmy násilia, represií alebo iných foriem porušovania ľudských práv voči jednotlivcom alebo skupinám občanov a ktoré možno považovať za nacistický zločin. Uvedené konštatovanie teda implikuje záver, že názov daného verejného priestranstva možno potenciálne považovať aj za urážajúci náboženské a národnostné cítenie.“
Ludvíkovi Svobodovi a Šmidkemu sa prokurátor venoval podstatne menej. V prípade bývalého prezidenta uvádza, že je historickou notorietou, že bol predstaviteľom komunistického režimu, a v prípade Šmidkeho zasa píše, že iba predpokladá, že ide o Karola Šmidkeho, predsedu Slovenskej národnej rady v rokoch 1948 až 1950.
„Žiadam včas oznámiť termín a miesto zasadnutia mestského zastupiteľstva, na ktorom sa bude prejednávať protest prokurátora, nakoľko sa ho mienim zúčastniť,“ uviedol Mihál v proteste.
Diskusia na mestskom zastupiteľstve
Tak sa aj stalo a mestské zastupiteľstvo zasadlo 24. apríla v estrádnej sále mestského kultúrneho strediska. Záujem verejnosti a najmä médií o toto rokovanie bol na tunajšie pomery mimoriadny. O proteste prokurátora sa rokovalo ako o jednom z prvých bodov. Prednostka prečítala stanovisko mesta, ktoré argumentuje tým, že všeobecne záväzným nariadením iba potvrdilo existujúce a historicky zaužívané názvy spred roka 2020, teda nezaviedlo nové názvy. Na základe toho mestská rada odporučila mestskému zastupiteľstvu nevyhovieť protestu prokurátora.
Dôvodová správa mesta k tomuto bodu programu sa dotkla aj osoby Jána Vojtaššáka, pričom argumentovala stanoviskom Biskupstva Spišské Podhradie k jeho osobe, ako aj skutočnosťou, že bývalý predseda Ústavu pamäti národa Ondrej Krajňák sa v roku 2015 zúčastnil na spomienkovej akcii pri príležitosti 50. výročia Vojtaššákovej smrti v jeho rodnom Zákamennom.
Na tomto podujatí Krajňák okrem iného povedal: „Vážení prítomní, dovoľte mi, aby som sa sklonil na tomto posvätnom mieste v mene ÚPN a vzdal Božiemu služobníkovi otcovi biskupovi Jánovi Vojtaššákovi úctu a uznanie za jeho životné svedectvo v zápase za zachovanie duchovných hodnôt a jeho vytrvalý odpor proti zločineckej ideológii.“
V rozprave na mestskom zastupiteľstve ako prvý vystúpil prokurátor Peter Mihál, ktorý uviedol, že na proteste trvá a považuje ho za dôvodný, pretože mesto podľa prokuratúry porušilo zákon. Zdôraznil, že predmetom protestu nie je polemika o historickom význame Jána Vojtaššáka, ale jeho dôvody sú „čisto legislatívne“.
„V prípade, že protestu nebude vyhovené, prokuratúra má zákonnú možnosť podať správnu žalobu na súd, aby správny súd preskúmal zákonnosť spornej časti všeobecne záväzného nariadenia,“ uzavrel Mihál.
Prokurátor Peter Mihál vo vystúpení. Foto: Postoj/Jakub Lipták
V rozprave následne vystúpil Peter Jurčaga, kňaz a postulátor kauzy blahorečenia Jána Vojtaššáka, ktorý prečítal stanovisko Spišského biskupstva. To zdôraznilo zásluhy biskupa Vojtaššáka, ako napríklad zastávanie sa práv Slovákov počas maďarizácie, jeho podpis pod Martinskou deklaráciou, skonsolidovanie diecézy, vytvorenie teologickej školy, rozšírenie cirkevných škôl a spolkov či založenie charity. Jurčaga upozornil aj na to, že Vojtaššák bol po zatknutí v roku 1950 mučený, odsúdený vo vykonštruovanom procese, až zomrel vo vyhnanstve v Čechách.
Podľa stanoviska biskupstva Vojtaššák nebol štátnym funkcionárom a politike sa nevenoval. Jeho členstvo v Štátnej rade údajne nebolo z jeho vlastnej iniciatívy, ale bol tam vymenovaný. Samotnú Štátnu radu biskupstvo označilo za „debatný klub“ s teoretickými kompetenciami, ktorý politici nebrali vážne.
Posudky, ktorými argumentoval prokurátor, sa podľa biskupstva „nedokázali úplne vymaniť z jednostranného pohľadu na biskupa Jána Vojtaššáka“. Vyčítali mu, že Vojtaššákove pozitíva sa nespomínajú vôbec, respektíve iba heslovite.
V otázke jeho postoja k židom biskupstvo ústami Jurčagu uviedlo, že Vojtaššák prenasledovaným židom pomáhal a „nikdy predtým nemal žiadne problémy so židovskou komunitou“. Jurčaga vymenoval aj memorandá katolíckych biskupov na podporu židov, ktoré Vojtaššák podpísal, či obežník, v ktorom sa židov zastal.
Ako člen verejnosti na zastupiteľstve vystúpil aj Dolnokubínčan, religionista, filozof a vysokoškolský pedagóg Samuel Javornický s kritickým príspevkom voči Vojtaššákovi. Uviedol, že podľa jeho názoru argumenty hovoria v prospech toho, že by verejné priestranstvo nemalo byť pomenované po Vojtaššákovi, a apeloval na poslancov, aby zvážili, či pôjdu „do tohto boja, ktorý sa môže skončiť súdom a neúspechom pre mesto“.
Podľa Javornického je Vojtaššák morálne problematický, keďže bol silným podporovateľom slovenského štátu. Spochybnil aj význam podpisov pod pastierskymi listami na podporu židov, keďže sa údajne zastávali predovšetkým prekrstených židov, teda konvertovaných na kresťanstvo. Na to zareagoval Jurčaga slovami, že je prirodzené, že sa spočiatku biskupi zastávali predovšetkým svojich veriacich, ktorí už patrili do Katolíckej cirkvi, no keď sa situácia vyvinula, zastávali sa už všetkých bez rozdielu.
Samuel Javornický s príspevkom. Foto: Postoj/Jakub Lipták
Ďalšie reakcie a hlasovanie
Do rozpravy sa zapojilo iba niekoľko poslancov. Viceprimátor Matúš Lakoštík skonštatoval, že ho v proteste prokurátora vyrušilo, v akom veľkom rozsahu sa materiál venuje hodnoteniu osoby Jána Vojtaššáka, zatiaľ čo Ludvíkovi Svobodovi a Karolovi Šmidkemu sa venuje výrazne menej. „Vo mne to evokuje, že v prípade otca biskupa Vojtaššáka ste si dali nadprácu,“ adresoval prokurátorovi Lakoštík s tým, že dúfa, že si prokuratúra dá takú nadprácu aj napríklad v prípade skládky v Širokej, ktorá už Dolný Kubín i okolité obce roky trápi.
Prokurátor odmietol, že by z jeho strany šlo o nadprácu, a zároveň priznal, že sa pôvodne zameral na Jána Vojtaššáka, pretože dostal podnet od občana, ktorý namietal práve jeho. Preto si na začiatku vyžiadal stanoviská od ÚPN a Historického ústavu SAV práve k biskupovi Vojtaššákovi.
„Na začiatku vybavovania toho podnetu som ani nevedel, že toto VZN existuje. Mesto mi v rámci Námestia Jána Vojtaššáka poslalo len uznesenie z roku 1997 a až následne som sa náhodou dozvedel, že v danom prípade je prijaté VZN, čo pre mňa zmenilo celú situáciu,“ ozrejmil Mihál pre Postoj. Keďže v zozname ulíc našiel aj Svobodu a Šmidkeho, venoval sa im až následne.
Poslanec Michal Smolka skonštatoval, že hoci je poslancom tretie volebné obdobie a zažil viaceré protesty prokurátorov, toto je prvýkrát, čo prokurátor v Dolnom Kubíne navštívil mestské zastupiteľstvo. Vyjadril údiv aj nad tým, že práve takáto téma vyvolala toľký záujem, akoby nebolo nič podstatnejšie.
Reagoval naňho Ondrej Bukna, jediný z poslancov, ktorý sa k Vojtaššákovi vyjadril kriticky. Podľa neho je problémom to, že sa nevieme vyrovnať s históriou. „Stále nejaké veci relativizujeme a zľahčujeme,“ povedal. „Každý má vždy možnosť urobiť morálne rozhodnutie a povedať nie. Tak ako tu boli spomenutí biskupi, ktorí povedali nie, keď videli zlo, ktoré sa dialo, to isté mohol spraviť aj pán Vojtaššák.“
Na záver sa k problematike vyjadril primátor Ján Prílepok. „Nevnímam súdny spor ako prehru alebo výhru,“ uviedol. „Skôr to vnímam ako vyššiu inštanciu, ktorá nám povie, ako sa veci majú.“
Po jeho slovách poslanci schválili uznesenie o tom, že mesto protestu prokurátora nevyhovuje. Z osemnástich prítomných ho podporilo šestnásť, jeden bol proti a jedna poslankyňa sa zdržala.
O Vojtaššákovi, ale aj o Svobodovi a Šmidkem tak bude pravdepodobne rozhodovať súd. Zrejme by sa však nič z toho neudialo, pokiaľ by mesto inak sformulovalo všeobecne záväzné nariadenie. Denník Postoj sa obrátil na primátora s otázkou, prečo miesto toho, aby vo VZN iba upravili názov jednej ulice, nanovo vymenovali aj všetky doterajšie. Na porovnanie, keď pomenúva nové ulice napríklad Bratislava, vydáva všeobecne záväzné nariadenie, ktorým upravuje iba názvy novovzniknutých ulíc, nespomína všetky ulice v meste.
Podľa slov primátora však šlo o v Dolnom Kubíne zaužívaný postup. „Aj keď sme v minulosti pridávali nové ulice, vo VZN sa uviedli názvy nových ulíc a zároveň sa potvrdili tie staré. Ale z nášho pohľadu sa neustanovovali nanovo,“ uviedol Prílepok.
Prokurátora Mihála sme sa preto spýtali, či nekoná proti duchu zákona, a teda že sa dané ustanovenie má týkať len nových názvov, nie tých spred roka 2020.
„To si ja nemyslím, to je vaša interpretácia,“ reagoval prokurátor. „Myslíte si, že keď to prijali v roku 2020, tak tie doterajšie názvy budú donekonečna zákonné?“
V prípade, že by súd dal za pravdu prokuratúre, pozor by si musela dávať každá obec, v ktorej je ulica po Svobodovi, Šmidkem, Vojtaššákovi či podobných osobnostiach. Každá obec je totiž povinná mať názvy ulíc určených všeobecne záväzným nariadením, čo však zďaleka každá nemá.
Na základe údajov, ktoré Postoju poskytol Filip Pacalaj, doktorand na Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra venujúci sa urbanonymii, je na Slovensku - vrátane Dolného Kubína - štyridsať obcí s priestranstvami pomenovanými po Ludvíkovi Svobodovi, osem s ulicami po Karolovi Šmidkem a šesť s názvami po Jánovi Vojtaššákovi.
Hlasovanie poslancov o nevyhovení protestu prokurátora. Foto: Postoj/Jakub Lipták
Stanovisko Ústavu pamäti národa (ÚPN)
Otázka pôsobenia Jána Vojtaššáka počas slovenského štátu je veľmi komplexná a zachádza do hĺbok, ktorých posúdenie je pre laika pomerne náročné - napríklad pre potrebu znalosti šírky historických prameňov, ich hodnovernosti či kontextu tohto politicky kontroverzného obdobia.
Podľa slov hovorcu Ústavu pamäti národa Michala Mikloviča však úloha ústavu v tomto prípade bola skôr technická, respektíve bola to úradná agenda. „ÚPN v oblasti názvov verejných priestranstiev nemá voľné pole pôsobnosti, kde môže zvažovať pozitíva a negatíva konkrétnej osobnosti. Napríklad v prípade Vojtaššáka nie je možné zohľadniť, že bol obeťou komunistického režimu, ak bol zároveň aktívny v režime, ktorý porušoval ľudské práva.“
Drevené kostoly na Slovensku
Na Slovensku sa nachádza množstvo drevených kostolov, ktoré sú skvostami slovenskej ľudovej architektúry. Väčšina z nich pochádza zo 17. a 18. storočia a nachádza sa prevažne na severovýchode Slovenska. Zvláštnosťou je, že objekty sú postavené výlučne z dreva a pri ich stavbe nemohol byť použitý ani jeden klinec.
Niektoré z týchto kostolov sú dokonca zapísané v zozname Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO:
- Rímskokatolícke kostoly v Hervartove a Tvrdošíne
- Evanjelické artikulárne kostoly v Leštinách, Hronseku a Kežmarku
- Gréckokatolícke chrámy v Ruskej Bystrej, Bodružali a Ladomírovej
Drevené kostoly na Slovensku.
Architektúra drevených kostolov
Pri pohľade na tieto kostoly sa natíska otázka, ako je vôbec možné, že sa niečo také podarilo postaviť z dreva, a že prežili toľké storočia. Naše drevené kostoly môžeme rozdeliť do viacerých skupín podľa ich architektúry a tzv. raison d’être - teda dôvodu vzniku.
Boli postavené ako drevené verzie kamenných stavieb z rovnakého obdobia (15. a 16. storočie) a svojim komunitám poskytovali dôstojné a vznešené priestory pre bohoslužby a slávnosti. Ďalšiu skupinu drevených kostolov si stavali komunity, ktorých vierovyznanie sa odkláňalo od dominantnej rímskokatolíckej tradície.
Vďaka zručnosti miestnych rezbárov a dostupnosti dreva mohli v 17. až 18. storočí vznikať duchovné stavby aj v chudobnejších regiónoch. Podľa pamiatkara Milana Dudáša bol dôvod úplne prozaický: „Zruční majstri železo nepotrebovali, lebo vedeli, ako ho pevne spojiť čapmi.”
Najväčšie zastúpenie medzi zachovanými kostolíkmi majú gréckokatolícke. Väčšina z nich pozostáva z troch spojených častí, ktoré symbolizujú svätú Trojicu. Sú usporiadané na východnozápadnej osi, pričom v tomto smere postupne narastá aj výška ich veží. Ten vytvára charakteristický vzhľad. Vďaka nemu pôsobia ako zvlnená hadia koža.
Tabuľka: Drevené kostoly UNESCO na Slovensku
| Typ kostola | Lokalita | Okres |
|---|---|---|
| Rímskokatolícky | Hervartov | Bardejov |
| Rímskokatolícky | Tvrdošín | Tvrdošín |
| Evanjelický artikulárny | Leštiny | Dolný Kubín |
| Evanjelický artikulárny | Hronsek | Banská Bystrica |
| Evanjelický artikulárny | Kežmarok | Kežmarok |
| Gréckokatolícky | Ruská Bystrá | Sobrance |
| Gréckokatolícky | Bodružal | Svidník |
| Gréckokatolícky | Ladomirová | Svidník |
Kostol svätého Michala v Dolnom Kubíne, spolu s Námestím Jána Vojtaššáka, predstavujú dôležité miesto pre miestnych obyvateľov. Súčasný právny spor o pomenovanie námestia však poukazuje na zložitosť historických interpretácií a vplyv politických ideológií na verejný priestor. Aj napriek týmto sporom zostáva kostol miestom stretávania, modlitieb a kultúrnych udalostí.