Kde sa biskup oblieka: Liturgické oblečenie kňaza a jeho význam

Pod názvom „liturgické oblečenie kňaza“ rozumieme oblečenie, ktoré kňaz nosí pri bohoslužbách (liturgických úkonoch). Toto oblečenie je predpísané liturgickými predpismi, ktoré sa nachádzajú v príslušných liturgických knihách (napr. Rímsky misál, Ordo baptismi čiže Kniha vysluhovania sviatosti krstu atď.).

Sakristia je miestnosť, kde prebieha príprava na slávenie liturgických slávností. Do sakristie chodia miništranti často, aby sa dobre pripravili na liturgickú službu. Ich úlohou je, aby sa včas obliekli do miništrantských šiat a upravili sa. Hlavný miništrant rozdelí služby, na ktoré sa všetci majú pripraviť, hlavne tí, čo budú čítať.

Oltár je stôl, okolo ktorého sa zhromažďujeme ako vo Večeradle. Je to najdôležitejšie miesto v kostole a zdravíme ho úklonom. Večné svetlo signalizuje Ježišovu prítomnosť vo svätostánku, kde sa uchovávajú premenené hostie.

Kňaz k sláveniu sv. omše si oblieka albu, štólu a ornát. Alba je tunika bielej alebo bielo-krémovej farby, ktorá siaha od ramien až po päty. Niekedy je celá nezdobená, inokedy má čipkovité zdobenie alebo iné (biele alebo farebné zdobenie).

Štóla je kus látky, ktorú si kňaz prehodí cez ramená na albu. Má byť liturgickej farby a je symbolom kňazskej moci. Keďže štóla sa nosí aj samostatne bez ornátu, bývajú štóly aj zdobené. Azda veľmi zjavným príkladom je pápežská štóla, ktorú má pápež prehodenú cez ramená, keď sa po prvý raz po svojom zvolení ukáže Božiemu ľudu z balkóna svätopeterskej baziliky. V poslednej dobe sa v pápežskej štóle takto objavili pápež sv. Ján Pavol II. (1978) i emeritný pápež Benedikt XVI. (2005). Pápež Benedikt XVI. na balkóne baziliky sv.

Ornát je vrchné kňazské rúcho, ktoré používa pri slávení sv. omše. Koncelebrujúci kňazi môžu byť iba v štóle a bez ornátu. Farby ornátu sú:

• zelená, ktorá sa používa v cezročnom období (symbolizuje nádej);
• biela sa nosí vo veľkonočnom období a na sviatky a spomienky svätých, ktorí nie sú mučeníkmi (symbolizuje čistotu srdca);
• červená sa používa na spomienky a sviatky mučeníkov a sviatky Ducha Svätého (symbolizuje preliatie krvi pre Krista i oheň Ducha Svätého).

V adventnom období a v pôstnej dobe sa používajú ornáty fialovej farby. Na tretiu adventnú nedeľu a štvrtú pôstnu nedeľu sa môže použiť ornát ružovej farby (sú to dve radostné nedele: Laetare a Gaudete). Pri pohrebných sv. omšiach sa používa čierna farba, hoci po Druhom vatikánskom koncile začala viac používať fialova farba namiesto čiernej. Zdá sa však, že čierna farba sa opäť vracia. Napr. pri pohrebe kardinála Joachima Meisnera (+2017) všetci koncelebrujúci kardináli a biskupi boli oblečení v ornáte čiernej farby (hlavným celebrantom bol kolínsky kardinál Woelki a v čiernom ornáte bol oblečený aj prefekt pápežského domu arcibiskup Gänswein).

Ornáty bývajú zdobené jednoduchšie alebo majú aj náročnejšie zdobenia. Aj formy ornátov sú rôzne. Po Druhom vatikánskom koncile sme si zvykli na ornáty, aké nosia kňazi dnes najčastejšie a ktoré sa vyvinuli z tzv. gotického štýlu. V ornáte gotického štýlu slávil sv. omšu aj biskup Boží sluha Ján Vojtaššák v Oravskej Lesnej v roku 1963, keď bol tam u svojho synovca kňaza Tomáša Vojtaššáka dva týždne alebo kardinál Woelki pri pohrebe kardinála Meissnera v Kolíne nad Rýnom tohto roku, ktorý bol hlavným celebrantom pri pohrebnej sv. omši. V súčasnej dobe však možné vidieť kňaza pri sv. omši aj v ornáte tzv. barokovej formy. Ornáty barokovej formy boli bohato zdobené a azda každý bol originálom.

Pri pohrebných obradoch kňaz má oblečenú reverendu, superpelíciu, štólu a fialový alebo čierny pluviál. Pri slávení sobášnych obradov, ak sú bez sv. omše, má kňaz oblečenú reverendu, supepelíciu, štólu a pluviál bielej farby.

Pri liturgických sláveniach kňaz má byť náležite upravený. To znamená, že mať byť umytý a má byť aj slušne oblečený, napr. má mať obutú spoločenskú obuv tmavej farby a riadne očistenú.

Liturgické predpisy pri oblečení kňaza pri vysluhovaní sviatostí a iných bohoslužobných úkonov nemajú radi výnimky. Ale niekedy sa môže stať, že kňaz bol niečo robiť, prišiel na poslednú chvíľu, preto nie je náležite upravený a oblečený. Teda sú možné výnimky.

Ďalšie liturgické predmety a odevy

• Abak - Stolík, na ktorom sú položené obetné dary na začiatku sv.
• Svätenička - Menšia nádoba so svätenou vodou umiestnená pri vchode do kostola.
• Paškál - Veľká svieca, ktorá nám pripomína vzkrieseného Pána Ježiša.
• Krstiteľnica - Nádoba, kde sa uchováva krstná voda.
• Purifikatórium - Ručník na utieranie kalicha a patény.
• Pala - Štvorec z pevnej látky, potiahnutý ozdobnou látkou.
• Korporál - Štvorec z bieleho plátna, na ktorý sa kladie kalich, miska s hostiami, cibórium alebo monštrancia.
• Kalichové vélum - Prikrývka kalicha.
• Miska na hostie - Vkladá sa do nej chlieb, ktorý sa vo sv.
• Paténa pre veriacich - Plochá tácka/tanierik.
• Lavabo - Ručník na utieranie rúk kňaza po umytí.
• Kadidelnica - Kovová nádobka na uhlie.
• Cibórium - Veľký kalich s viečkom.
• Monštrancia - Umelecky zhotovená a pozlátená schránka, do ktorej sa vkladá premenená hostia.
• Humerál - Oblieka si ho kňaz na ramená a okolo krku pod albu.
• Dalmatika - Liturgický odev diakona pri sv. omši.
• Pluviál - Dlhý ozdobný plášť používaný pri procesiách, sprievodoch, požehnaniach, pohreboch a iných obradoch.
• Biret - Hranatá pokrývka hlavy s troma výstupkami a strapcom.

Farby liturgických odevov majú svoj význam:

• Biela - Farba radosti.
• Červená - Farba lásky, ohňa a krvi.
• Zelená - Farba nádeje.
• Fialová - Farba pokánia.
• Zlatá - Farba dôstojnosti a slávnosti.
• Ružová - Vyjadruje radosť.
• Čierna - Farba smútku.
• Modrá - Doplnková farba.

Liturgické knihy:

• Misál - Obsahuje všetky modlitby svätej omše.
• Lekcionár - Obsahuje čítania a žalmy.
• Spoločné modlitby veriacich - Obsahuje prosby na svätú omšu.
• Kancionál - Obsahuje piesne, ktoré spievame pri sv.

Niektorí kňazi si reverendu alebo aspoň rímsku košeľu s kolárikom obliekajú takmer všade, iní chodia skôr v bežnom civilnom oblečení. Reverendu dostávajú bohoslovci už počas štúdia teológie, a to pri samostatnom obrade, nazývanom aj obliečka. Požiadavka na kňazský odev sa vyžaduje od kňazov pri vykonávaní kňazskej služby, ktorá je účasťou na jedinom Kristovom kňazstve.

Jeden z kňazov, ktorého vždy stretnete v reverende, je farár v Katedrále sv. Martina v Bratislave Peter Slepčan. „Reverenda je svätenina, ktorá zásadným spôsobom zväčšuje vplyv kňaza na okolie a pomáha aj kňazovi samotnému,“ objasňuje farár Slepčan. Na otázku, ako sa pozerá na duchovných, ktorí reverendu nenosia a preferujú radšej civilné obliekanie, Slepčan reaguje, že nechce zo svojej skúsenosti nosenia reverendy vytvárať medzi kňazmi umelý rozpor. „Nosiť reverendu v dnešnej dobe je skôr nosiť kríž, ako sa hrať na dôležitého, pretože vo farnosti medzi veriacimi síce zvyšuje autoritu, ale len čo vyjdem v reverende do ulíc, som často terčom urážok a posmechov. No nechcem sa tohto kríža vzdať.

Redemptorista Rastislav Dluhý vysvetľuje, že rehoľný alebo kňazský odev je znakom pre ľudí. „Je to znak, že tento človek je zasvätený Bohu. Pre niektorých ľudí môže byť len pohľad na zasvätenú osobu pomôcka zamyslieť sa nad sebou, nad svojou cestou, možno po rokoch ísť na spoveď a podobne.

Kňaz Marián Bér hovorí, že keď je kňaz rozpoznateľný aj na verejnosti, tak sa môžu naňho obrátiť aj ľudia, ktorí do kostola neprídu. „Už sa mi to neraz stalo. Nejde však iba o to, aby bol rozpoznateľný, lebo napríklad reverenda nie je uniforma. Je to oblečenie, pri ktorého obliekaní sa kňaz môže aj modliť určité modlitby.

Reverendu či habity nosia aj rehoľníci. O pravidlách každej rehole a kongregácie v tejto oblasti by sa dalo písať osobitne.

Saleziáni však na Slovensku reverendy nenosia vôbec, nosia kňazský civil. „Don Bosco vymyslel, že naším rúchom a rozpoznávacím znakom majú byť vyhrnuté rukávy. Saleziáni na celom svete majú rozpoznávací znak krížik, na ktorom je vyobrazený Ježiš ako Dobrý Pastier.

Podľa redemptoristu Rastislava Dluhého, ľudí zranených z cirkvi môže kňazský odev hneď zatvoriť. Všetci ma videli v kňazskom rúchu pri oltári a po omši ma videli v civile. Niekedy je vhodné, aby kňaz bol rozpoznateľný hneď. „Keď chorí alebo zomierajúci zbadajú kňaza v koláriku a v kňazskom odeve, tak sila tohto znaku je viditeľná.

Pátra Dluhého znepokojuje trend, ktorý vidí aj v seminároch, že si niekto kúpi paličku či klobúk, alebo pláštik, ktorý nosil ten-ktorý pápež v minulosti. Podľa neho môže ísť niekedy o nostalgiu za minulosťou, za mentalitou, keď všetko bolo viac vyzdobené. Tento trend však vníma ako nezdravý.

Rektor košického seminára Štefan Novotný dodáva, že rúcho nerobí mnícha. „V seminári sa snažíme o to, aby budúci kňazi boli na prvom mieste dobrými ľuďmi a kresťanmi.

V Starom zákone, Židom sám Pán Boh predpísal, aké majú byť bohoslužobné rúcha, aké obety a kedy mu ich majú prinášať, prvý kňaz Áron mal mat náprsník efod, a vrchné rúcho - plášť, tuniku, mitru a pás. Rúcha sa mali užívať len pri obradoch a mali ich uschovávať vo svätom stánku. Nemohli v nich vyjsť medzi ľudí. V Novom Zákone apoštoli nepoužívali zvláštne šaty k bohoslužbám.

Východné liturgické odevy:

• Stichár - dlhé biele rúcho, ktoré zakrýva celého človeka.
• Orár - dlhý pás, ktorý sa kladie na ľavé rameno diakona.
• Felon - oblečenie, ktoré nemá rukáv a má otvor na hlavu (ornát).
• Skofija, kamilavka - malá čiapočka na zakrytie hlavy.
• Kolpak - kňazská liturgická prikrývka hlavy.
• Nabedernik - podlhovastý štvoruholníkový kus liturgického odevu, kt sa zavesí na pás, ktorým je kňaz opásaný.
• Omofór - široký pás, ktorý sa kladie navrch všetkých bohoslužobných rúch biskupa.
• Náprsný kríž - pripomína, že biskup je povinný nosiť nielen Ježiša Krista vo svojom srdci, ale vyznať Ukrižovaného aj svojim životom.
• Mantija - vrchný odev, ktorý sa zakladal na ľavé rameno. Biskupská mantija je zvyčajne fialovej farby.
• Žezlo - paterisa - znamená pastiersku palicu.
• Sakkos - odev vyrobený zo srsti, zvyčajne zo srsti kozy, užívajú biskupi namiesto felóna.
• Pallium - patrí k oblečeniu metropolitu.

Chórový odev

Chórový odev je akýmsi prechodom k odevu liturgickému. Jeho základom je rocheta, skrátená forma bohoslužobnej alby, krátka tunika z jemného ľanového plátna s rukávmi. Jej príbuznou, ktorú obliekajú aj miništranti a kňazi zúčastnení počas omše v chóre, je superpelicia. Najprv boli obe tieto chórové „košele“ to isté, superpeliciami ich nazývali v severských krajinách nemeckej jazykovej oblasti, rochetami zas boli v taliansko-francúzskych oblastiach. Neskorší rozdiel medzi nimi sa objavil v rukávoch. Superpelicia má rukávy široké, pôvodom prispôsobené obliekaniu na kožuch.

Rochetu začali v 70. rokoch 15. storočia používať vyšší preláti, kardináli, biskupi a samozrejme i pápež. Jej rukávy sa zúžili, pretože v oblasti Talianska ju nebolo potrebné obliekať na kožuch. Práve úzke rukávy budú rochetu odteraz odlišovať od chórovej superpelicie, ktorá sa jej inak v mnohom podobá.

Rocheta sa tak stáva výrazom biskupskej jurisdikcie a udomácňuje sa v odeve vyšších prelátov. Jej rýchlemu rozšíreniu napomohol nepochybne reprezentatívny vzhľad, nakoľko sa časom začala zhotovovať z veľmi jemného, takmer priesvitného plátna s jemným plisovaním a s okrajmi zdobenými paličkovanou čipkou, ktorej zlatý vek v Taliansku prichádza po roku 1530.

Veľkou faktografickou zaujímavosťou z tematického okruhu „rocheta“ je takzvané sarrozium (sacrum rochettum), čo je vlastne najužšia a najmenšia podoba rochety (alebo superpelicie), ktorá skôr pripomína dlhú bielu kravatu na sutane. Nosí sa ako škapuliar, teda visí na prednej i zadnej strane sutany. Sarrozium je doménou augustiniánov, konkrétne augustiniánskych kanonikov (Canonici regulares Sancti Augustini), ktorí vďaka nemu môžu byť celý deň v chórovom odeve s inšpiráciou v ich práci a modlitbe.

Ďalšou náležitosťou chórového odevu je chórová sutana, ktorá už nie je v univerzále len čierna pre všetky stupne kňazského svätenia či hodnosti. To znamená, že biskup má chórovú sutanu vo farbe fialovej, kardinál vo farbe červenej.

Na chórovú sutanu sa oblieka už spomínaná rocheta a na ňu si biskup mimo svojej jurisdikcie (diecézy) obliekal do roku 1969 manteletu, ktorá nahrádzala mozetu. Manteleta je kratší „pláštik“ siahajúci iba ku kolenám a bez rukávov, určený okrem biskupov mimo svojej diecézy aj vyšším duchovným (prelátom) Rímskej kúrie. Zhotovená je z fialového hodvábu. Podobné je jej mantellone, čo je dlhý plášť bez rukávov ušitý z fialového hodvábu, ktorý používali pápežskí preláti (monsignori) na talár, ale bez rochety.

Významným reprezentatívnym prvkom chórového odevu prelátov je ešte mozeta (taliansky mozzetta). Ide o polkruhový pláštik (predtým s malou kapucňou) z hodvábnej látky, ktorý je vpredu uzavretý radom gombíkov. Biskupská a arcibiskupská mozeta je obvykle z fialového, u kardinálov z purpurového a u rehoľných prelátov z čierneho hodvábu. Neskôr sa využíval aj hodváb s efektom moiré.

Mozeta bola odznakom plnosti jurisdikčnej moci, preto mimo svojej diecézy obliekal biskup do roku 1969 na rochetu už spomínanú manteletu. Inštrukcia pápežského Štátneho sekretariátu Ut sive sollicite z roku 1969 manteletu pre biskupov ruší a o mozete hovorí, že ju: „budú môcť (biskupi) nosiť na každom mieste, dokonca aj titulárni biskupi“. Na mozetu si nakoniec vešia biskup na zlato-zelenej šnúre pektorál (náprsný kríž). Kardinálov pektorál pre zmenu visí na zlato-červenej šnúre.

Zlato-zelená šnúra biskupa, na ktorej visí latinský náprsný kríž, je vo väčšine prípadov jedným z identifikátorov (popri farbe biretu a chórovej sutany), ktorý odlišuje biskupa od jeho kanonika - kňaza prislúchajúceho ku katedrálnej kapitule alebo ku kapitulnému chrámu, „správcu katedrály“. Biskupi si totiž vymohli na rímskej kongregácii výnimku, aby mohli kanonici ako v skorších časoch opäť používať fialovú mozetu a fasciu. Na krku potom majú zavesené kanonické signum alebo kapitulný odznak (numizma).

Inak užívajú kanonici v rámci svojho chórového šatu čiernu sutanu, v niektorých prípadoch s fialovou lemovkou a gombíkmi. Kanonický chórový odev je každopádne bohato rozmanitý. Čo kapitula, to iné detaily.

Zaujímavým doplnkom kanonikov, ktorý ešte stojí za zmienku, je almutia. Ide o chórový plášť duchovných (dlhší než mozeta) s kapucňou, ktorý je zhotovený z kožušiny (napríklad z kuny, hermelínu, veveričky popolavej atď.), vypodšívkovaný látkou alebo tiež kožušinou. Začala sa pochopiteľne používať ako ochrana pred chladom severne od Álp počas dlhých chórových modlitieb. Vpredu je uzavretá sponou alebo na zviazanie ozdobnou šnúrou so strapcami. Po jej obvode bývali často našívané chvostíky, napríklad z kuny. Užívanie almutie sa rozšírilo od 14. storočia. Môžeme ju pozorovať aj na odeve sv. Jána Nepomuckého, ktorý bol kanonikom Vyšehradskej kapituly a generálnym vikárom pražského arcibiskupa vo veciach duchovných.

Cappa magna

Vrcholom chórového kňazského šatu je cappa magna, slávnostný plášť vyšších prelátov zhotovený z fialového hodvábu, u kardinálov od roku 1464 z červeného, zakončený dlhou vlečkou (cauda). Počas smútku a kajúcnych dní - advent a pôst - aj kardináli užívajú cappu magnu fialovej farby. Prvýkrát bolo používanie veľkej kapy kodifikované v Biskupskom ceremoniáli vydanom po Tridentskom koncile v roku 1600. Zaujímavý bol zásah do dĺžky jej vlečky, ktorý učinil v roku 1952 svojím motu proprio Valde solliciti pápež Pius XII. a skrátil ju z 15 metrovej dĺžky na 7 metrov.

V zimnom období zvykne byť cappa magna doplnená bielou kožušinou. V súčasnosti je však najušľachtilejšia kožušina, akou je hermelín, zakázaná a to inštrukciou pápežského štátneho sekretariátu Ut sive sollicite z roku 1969. Z tohto dokumentu a ešte zo súčasného Biskupského ceremoniálu z roku 1984 teda vyplýva pre súčasnosť, že biskup môže nosiť fialovú cappu magnu len v rámci svojej diecézy, kardinál všade na svete okrem Ríma.

Kardináli pochádzajúci z mníšskeho rádu nosili v minulosti cappu magnu vo farbe svojho habitu, napríklad františkánski kardináli čiernu, kapucínski kardináli hnedú, karmelitánski kardináli zas bielu. Premonštrátski opáti si mohli taktiež obliecť cappu magnu bielej farby. „Mníšski“ kardináli mali červený len biret.

Cappa magna symbolizuje presahovanie človeka biskupským úradom, ktorý nosí a ktorý má od samotného Krista. Ide pritom stále o chórový odev, nie liturgický a poukazuje okrem iného aj na kniežací stav kardinála - princa Cirkvi.

Kardinál do chrámu vstupuje ako svetský pán, lenže pri oltári cappu magnu na znak pokory vyzlieka, umýva si „od nej“ ruky a oblieka si liturgický odev - rúcho Krista (krstná alba, štóla odpustenia, dalmatika lásky a ornát milosrdenstva). Takto „oblečený do Krista“ kardinál druhýkrát pristupuje k oltáru, aby začal eucharistické slávenie in persona Christi, viditeľnej hlavy tela, Cirkvi. Svetská moc totiž k oltáru nepatrí, na čo poukazuje aj akt pri vyzliekaní tejto najčastejšie kritizovanej súčasti chórového „šatníka“ biskupov a kardinálov. Koniec koncov, s cappou magnou súčasný Biskupský ceremoniál vydaný po II. vatikánskom koncile (1962 - 1965) stále počíta ako s dobrovoľným odevom biskupa.

Okrem slávnostného vstupu do chrámu počas biskupskej omše (missa pontificalis) bola veľká kapa určená aj pre iné príležitosti, napríklad pre chórové modlitby matutinum, vešpery či kompletórium, pre ofícium za zosnulých alebo aj pre ofícium vo veľkonočnom tríduu. Cappa magna bola tiež odevom biskupa vo chvíli, keď sa zúčastnil slávnostnej bohoslužby, ale sám ju neslúžil - bola teda slávená „coram episcopo“ - pred biskupom.

Príznačná bola rubrika, ktorá predpisovala, že biskup, ktorý je prítomný na veľkopiatočných obradoch bez toho, aby im „predsedal“, uctieva si svätý Kríž síce bosý, avšak oblečený do cappy magny.

Červená farba kardinálskeho purpuru má kardinálovi pripomínať, že musí zostať verný katolíckej viere a Cirkvi, a to až za cenu preliatia krvi. Z kánonického hľadiska ide o vyjadrenie „pars sollicitudinis“, teda o udelenie časti právomocí z pápežskej plnosti (plenitudo). Purpur bol totiž pôvodne výhradným odznakom pápežskej moci. Preto má táto farba (okrem už zmieneného) pripomínať svojmu nositeľovi, že má byť verný tomu, komu táto farba patrí a kto mu ju „prepožičal“, teda pápežovi.

Pôvodne purpura označovalo farbivo získavané z niektorých morských mäkkýšov, napríklad z ostranky jadranskej (Bolinus brandaris), ktorá ho produkuje ako bezfarebný mliečny sekrét, ktorý sa na vzduchu mení na silne trvanlivé purpurové farbivo. To bolo v starovekom Ríme využívané na farbenie odevov pre cisára. Najkvalitnejší týrsky purpur (cisársky purpur) obliekala najvyššia elita ako symbol spoločenského postavenia. Priekopníkmi extrakcie tohto zlatom ceneného farbiva boli starovekí Feničania.

V 15. storočí sa však kardinálsky hodváb už nefarbil morským purpurom ako predtým. Populácia purpurotvorných mäkkýšov bola takmer na hranici vyhynutia, ale alternatíva sa našla. Náhradným farbivom, ktoré poskytovalo rovnako efektnú sýtu červeň ako morský purpur, sa stal karmín, čo je farbivo extrahované zo samičiek červca nopálového (Dactylopius coccus) žijúceho na rôznych druhoch sukulentov. Vidíme teda, že išlo o veľmi drahú farbu, ktorú si naozaj nemohol hocikto dovoliť.

Pre lepšiu prehľadnosť uvádzame tabuľku so zhrnutím liturgických farieb a ich významu:

Cirkevná heraldika

Odev katolíckych duchovných

Cappa Magna kardinála

tags: #kde #si #biskup #oblieka #odev