Všetky problémy ľudstva pramenia z neschopnosti človeka sedieť v miestnosti ticho a sám. Je to prehnané tvrdenie, ale možno je to práve to, čo dnes potrebujeme, aby sme sa prebudili z neúprosného prúdu rozptýlenia. Je to znepokojujúce, že nie sme schopní byť v tichu a osamote. Štyristo rokov po Pascalovi je život uponáhľaný a ustarostený ako nikdy predtým. Súťaž o našu pozornosť je nemilosrdná. Dávno pred Pascalom sám Ježiš vytvoril také návyky života, aké potrebujeme v každej dobe. Aj ako Boh v ľudskom tele uprednostňoval čas osamote so svojím Otcom.
Hoci máme v evanjeliách iba letmý pohľad na Ježišove zvyky a osobné duchovné praktiky, nie je to náhoda, lebo presne to stačí. Vieme, čo Boh chcel, aby sme poznali, a dal nám tie správne detaily - o Ježišových duchovných zvykoch sa píše v Písme oveľa viac než o hocikom inom. A to, čo vieme o Kristových zvykoch, nie je cudzie nášmu svetu, životu a skúsenostiam.
Zdravý kresťanský život nie je ani celkom osamelý, ani úplne spoločenský. Rovnako ako Ježiš sa uberáme na „opustené miesto“, aby sme komunikovali s Bohom (Mk 1:35) a potom sa vraciame do zhonu každodenných povinností a potrieb iných. Oddelíme si čas pre duchovný oddych v nejakom dočasne posvätnom priestore, aby sme nakŕmili svoje duše a užívali si prítomnosť Boha v pokoji.
Ježiš a Písmo
Ježiš nemal svoju vlastnú fyzickú Bibliu tak, ako máme my dnes. Počul, čo sa nahlas čítalo v synagóge a čo spievala jeho matka, a opakoval si, čo si zapamätal. A predsa počas celej Jeho zaznamenanej služby vidíme človeka, ktorý je úplne uchvátený tým, čo je napísané v Písme. Na úplnom začiatku svojej verejnej služby Ježiš odišiel na púšť, a tam, keď Ho sám diabol niekoľkokrát pokúšal, sa opieral o to, čo je napísané v Písme (Mt 4:4, 6-7, 10; Lk 4:4, 8, 10). Potom sa vrátil z púšte do svojho rodného mesta Nazareta, vstal, aby čítal, vzal zvitok Izaiáša (Iz 61:1-2) a oznámil: „Dnes sa naplnilo toto Písmo vo vašich ušiach“ (Lk 4:21). Ježiš označil Jána Krstiteľa za „toho, o ktorom je napísané“ (Mt 11:10; Lk 7:27) a vyhnal z chrámu peňazomencov na základe toho, čo je napísané v knihe Iz 56:7 (Mt 21:13; Mk 11:17; Lk 19:46). Pyšných napomínal citovaním Písma (Mk 7:6; Lk 20:17). Pri každom kroku cestou na kalváriu vedel, že všetko sa stane tak, „ako je napísané“ (pozrite najmä Jn 6:31, 45; Jn 8:17; Jn 10:34; Jn 12:14, 16; Jn 15:25). „Syn človeka síce ide, ako je napísané o Ňom“ (Mk 14:21), povedal. Aj keď Ježiš nemal svoju vlastnú Bibliu, v ktorej by mohol listovať počas stíšení, niet pochýb, že Božie Slovo malo v Jeho živote hlavné miesto. Žil podľa toho, čo je v ňom napísané.
Púšť ako dočasný posvätný priestor
Pre Krista bola „púšť“ alebo „opustené miesto“ často Jeho dočasným posvätným priestorom. Po tom, čo sa „všade rozniesla zvesť o Ňom“ (Mk 1:28) a „celé mesto sa zhromaždilo predo dvermi“ (Mk 1:33), Ježiš urobil niečo pozoruhodné. Zavčasu nadránom, ešte za tmy, vstal a vyšiel, odišiel na osamelé miesto a tam sa modlil. Niekto by mohol povedať, že tak prichádzal o možnosť slúžiť. Určite by niektorí z nás vynechali alebo skrátili svoje súkromné záležitosti a ponáhľali by sa žehnať masám. Iste, boli aj časy (ako vidíme), keď Ježiš odložil svoje osobné záležitosti, aby naplnil neodkladné potreby iných.
Podľa Lukáša je nepochybné, že tento model utiahnutia a návratu bol súčasťou neustálej dynamiky Kristovho ľudského života. Ježiš „vyšiel a odobral sa na osamelé miesto“ (Lk 4:42) - nielen raz, ale pravidelne. Vidíme to aj v Matúšovi. Po smrti Jána Krstiteľa sa Ježiš „utiahol loďou na pusté miesto do samoty“ (Mt 14:13). Ale aj potom Ho zástupy nasledovali. Neopovrhol nimi (tu odložil svoju túžbu utiahnuť sa), ale mal s nimi súcit a uzdravil nemocných (Mt 14:14). Keď nasýtil päťtisícový zástup, znova sa utiahol na pokojné miesto. „Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. To, čo bolo napísané, oživilo Jeho život, a keď sa utiahol, išiel sa modliť k svojmu Otcovi.
Občas išiel sám, aby strávil čas osamote (Mt 14:23; Mk 6:46-47;Jn 6:15). „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a na modlitbách k Bohu strávil noc“ (Lk 6:12). Tiež sa modlil s ostatnými. Učeníci Ho videli modliť sa pri Jeho krste (Lk 3:21), keď kládol ruky na deti (Mt 19:13) a keď vyháňal démonov (Mk 9:29). Modlil sa so svojimi učeníkmi, a aj keď sa modlil sám, boli nablízku: „Keď sa (Ježiš) osamote modlil, boli s Ním len učeníci“ (Lk 9:18; tiež Lk 11:1). Vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba „a vystúpil na vrch modliť sa“ (Lk 9:18). V noci pred smrťou povedal Petrovi: „Ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla“ (Lk 22:32). Celá Jánova 17. kapitola je modlitbou za učeníkov. Potom vyšli z hornej miestnosti a videli Ho modliť sa v záhrade znova a znova (Mt 26:36, 39, 42, 44). Nielenže sformoval modlitbu, ale tiež im dal pokyny, ako sa modliť. A nielenže predpokladal, že sa budú modliť (Mt 21:22; Mk 11:24-25; Lk 11:2), ale prikázal im to (Mt 24:20; Mt 26:41; Mk 13:18; Mk 14:38; Lk 21:3; Lk 22:40, 46). „Modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú“ (Mt 5:44). „Modlite sa za tých, čo vás potupujú“ (Lk 6:28). „Modlite sa úprimne k Pánovi žatvy“ (Mt 9:38; Lk 10:2). Modlite sa bez predvádzania (Mt 6:5-7). Varoval pred tými, ktorí sa „naoko dlho modlievajú“ (Mk 12:40; Lk 20:47).
Ježiš odchádzal, aby bol sám s Bohom, a tiež učil svojich učeníkov, aby robili to isté (Mk 3:7; Lk 9:10). V Evanjeliu podľa Marka 6:31-32 pozýva svojich učeníkov, aby sa k Nemu pripojili, a povedal: „Poďte sami na osamelé miesto a odpočiňte si trochu.“ Marek vysvetľuje: „Lebo toľkí prichádzali a odchádzali, že sa nemali ani kedy najesť. A rovnako aj v Evanjeliu podľa Jána, ako sa rozšírila zvesť o Ježišovi, odišiel zo zaľudnených miest, aby sa venoval svojim učeníkom na opustených a menej rušivých miestach (Jn 11:54). V tom všetkom - keď vďaka Písmu počul hlas svojho Otca, keď sa modlil sám (alebo s ostatnými), a niekedy, keď čelil obzvlášť naliehavým obavám, pridávajúc pôst - Ježiš hľadal spoločenstvo so svojím Otcom. Jeho zvyky neboli demonštráciou vôle a disciplíny. Nekončilo to tým, že prijal Slovo a odpovedal modlitbou. Týmito spôsobmi poznával svojho Otca a užíval si Jeho prítomnosť.
Neodchádzame od ruchu života, akoby to bol cieľ sám osebe. „Sedieť v miestnosti ticho a sám,“ ako hovorí Pascal, nie je úspechom, ale nástrojom - príležitosťou otvoriť Bohu naše srdcia a duše.
Ako sa V SKUTOČNOSTI MODLIŤ JEDNODUCHO A EFEKTÍVNE
Vyslanie Dvanástich a ich skúsenosti
V 9. kapitole Lukášovho evanjelia sa píše o vyslaní Dvanástich apoštolov:
- Zvolanie a Moc: Ježiš zvolal Dvanástich a dal im silu a moc nad všetkými démonmi a moc uzdravovať z neduhov.
- Poslanie: Poslal ich hlásať Božie kráľovstvo a liečiť chorých.
- Pokyny na cestu: Povedal im, aby si nebrali nič na cestu: ani palicu, ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze, ani dvoje šiat.
- Prijatie a odmietnutie: Keď vojdete do niektorého domu, zostaňte tam a odtiaľ choďte ďalej. Keby vás niekde neprijali, odíďte z toho mesta a straste si prach z nôh ako svedectvo proti nim.
- Hlásanie a uzdravovanie: Vyšli teda, porozchádzali sa po dedinách, všade zvestovali evanjelium a uzdravovali.
Herodes a Ježiš
Tetrarcha Herodes počul o všetkom, čo sa dialo, a bol v rozpakoch, lebo jedni hovorili: „Ján vstal z mŕtvych,“ iní, že sa zjavil Eliáš, a ďalší, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov. Herodes povedal: „Jána som dal sťať. Kto je potom ten, o kom počúvam takéto veci?“ A chcel ho vidieť.
Nasýtenie zástupu
Keď sa apoštoli vrátili, vyrozprávali mu všetko, čo urobili. Vzal ich so sebou a odišli sami do mesta, ktoré sa volá Betsaida. Ale keď sa to zástupy dozvedeli, išli za ním. On ich prijal, rozprával im o Božom kráľovstve a uzdravoval tých, čo to potrebovali. Pretože sa začalo schyľovať k večeru, pristúpili k nemu Dvanásti a povedali: „Rozpusť zástup, nech sa rozídu do okolitých dedín a osád. Tam nech si nájdu nocľah i jedlo, lebo tu sme na pustom mieste.“ On im povedal: „Vy im dajte jesť!“ Ale oni hovorili: „Nemáme viac ako päť chlebov a dve ryby. Iba ak by sme šli nakúpiť jedlo pre všetkých tých ľudí.“ Bolo tam asi päťtisíc mužov. Ale on povedal svojim učeníkom: „Pousádzajte ich do skupín asi po päťdesiat!“ Urobili tak a všetkých usadili. Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu a požehnal ich. Lámal a dával svojim učeníkom, aby ich rozdávali zástupu. Všetci jedli a nasýtili sa, ba z nalámaných zvyškov sa nazbieralo ešte dvanásť košov.
| Detail | Popis |
|---|---|
| Miesto | Betsaida |
| Počet mužov | Päťtisíc |
| Jedlo | Päť chlebov a dve ryby |
| Zvyšky | Dvanásť košov |
Petrovo vyznanie a predpoveď utrpenia
Raz sa osamote modlil. Boli s ním jeho učeníci. Opýtal sa ich: „Za koho ma ľudia pokladajú?“ Oni odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a ďalší hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“ opýtal sa ich. Peter odpovedal: „Za Božieho Mesiáša.“ No on ich dôrazne žiadal, aby to nikomu nepovedali, a dodal: „Syn človeka musí mnoho trpieť, byť zavrhnutý staršími, veľkňazmi a zákonníkmi. Musí byť zabitý a tretieho dňa vzkriesený.“
Podmienky nasledovania Ježiša
Všetkým potom povedal: „Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by chcel svoj život zachrániť, stratí ho. Ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho. Veď čo osoží človeku, keby celý svet získal a samého seba by stratil či poškodil? Lebo kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová, za toho sa bude hanbiť Syn človeka, keď príde v sláve svojej i Otcovej a svätých anjelov. Veru, hovorím vám: Niektorí z vás, čo tu stoja, určite neokúsia smrť, kým neuvidia Božie kráľovstvo."