Slová o svetle poznáme aj zo slov evanjelistu Lukáša (8,16) či Marka (4,21). Je zaujímavé, že všetci evanjelisti používajú tieto slová nie v protiklade svetla a tmy, ale zdôrazňujú význam toho, čo označujú. Neschovajú sa pred ňou, nedá sa to.
Význam svetla v Starom zákone
Prví poslucháči týchto výrokov poznali Starý zákon, kde sa termínom svetlo označuje sám Boh (Žalm 18,29; Mi 7,8; Iz 60,1-3). V rabínskej literatúre je týmto pojmom označený aj Izrael, tóra a chrám. Židovskí učitelia sa sami videli ako svetlo pre tých, ktorí boli v tme.Evanjelista Matúš označuje Ježiša ako svetlo. Keď sú v nami čítanom texte z 5. kapitoly označení už učeníci ako svetlo sveta, znamená to, že získavajú podiel na jeho úlohe. Ježiš je svetlo pre svet a učeníci ako jeho spoločníci a spojenci sú tiež svetlom pre svet. Toto je veľmi dôležité!
Ježiš nehovorí: "budete" alebo "stanete sa". Nie je na učeníkoch, či chcú alebo nechcú byť soľou a svetlom. Je veľmi dôležité počuť z týchto slov imperatív: Vy ste! Nie vy máte (soľ alebo svetlo). Vy ste. Kto stojí na ceste nasledovania Pána Ježiša, ten je celou svojou existenciou soľou resp. svetlom sveta. Vy ste svetlo sveta!
Tento druhý výraz, mesto ležiace na vrchu, akoby ešte viac posilňovalo a zdôrazňovalo úlohu učeníka. Prehliadaní, neznámi, bezvýznamní ľudia z Galiley sa stávajú vďaka viere tými, ktorí sú neprehliadnuteľní. Nemôžu ostať skrytí. Sú ako vrch Sion, ako Jeruzalem. Áno, oni sú novým Jeruzalemom, o ktorom hovoril prorok Iz 2,2-5.
Úloha učeníkov
Učeníci sa už nemusia trápiť tým, ako sa ich účinkovanie stane verejným. Ich jedinou starosťou má byť to, aby i naďalej ostali učeníkmi Pána Ježiša Krista, aby Jeho svetlo nechali žiariť, svietiť medzi ľuďmi. Im má záležať na tom, aby svetlu nebránili v jeho účinku. Nielenže ich svetlo je tam zbytočné, nikomu neužitočné, ale bez vzduchu tam veľmi rýchlo zhasne. Svetlo má svietiť všetkým v dome. Učeníci nemajú skrývať to, čím sú. Nemajú žiť len sami pre seba. Majú pamätať na to, že Ježišovo učeníctvo platí všetkým. Je pre ľudí okolo nás. Sú poslaní ku všetkým.KB, o ktorom Ježiš tak často hovorí, neplatí iba pre nejakú vyvolenú malú skupinu ľudí. Učeník Pána Ježiša, ktorý nepoužíva to, čo mu bolo zverené, je ako sluha z podobenstva Pána Ježiša, ktorý svoj talent, sebe zverený majetok, zakope na záhrade do zeme.
Tieto skutky učeníkov Pánových, v ktorých svieti ich svetlo, majú za cieľ oslávenie Božieho mena. Vďaka tomu, ako žijú, čo robia, ako svietia, sú iní ľudia pohnutí k tomu, aby chválili Boha. Toto bola prvotná úloha Izraela: žiť tak, aby bolo meno Božie oslávené. Teraz táto úloha pripadla učeníkom.
V Matúšovi sa tu po prvýkrát stretávame s označením Boha ako Otca. Evanjelista Matúš striktne rozdeľuje medzi Ježišovým "môj Otec" a "váš resp. tvoj Otec" (napr. v 6,1.4.6.18).
Sme v pokušení hlavne v posledných desaťročiach meniť Ježišovo "Vy ste" na "Vy máte byť". Chceli by sme svojim záberom osloviť celý svet, ale zatiaľ nám unikajú tí, ktorí s nami žijú. Pomýlenosť podobného jednania vychádza na svetlo vždy, keď sa zamotáme do nedomyslenej práci v cirkvi.
Je tam ešte duch toho, čo JK kázal na vrchu? Vy, milí bratia a sestry v presbyterskej a kurátorskej službe, máte obrovskú úlohu. Ak na seba vztiahnete slová z kázne na vrchu o soli a svetle, tak potom má vaše účinkovanie v týchto funkciách ešte väčšiu vážnosť.
Vo svojej funkcii sa neskryjete, ste tým mestom na vrchu, ktoré je zovšadiaľ vidieť. Nič z toho, čo robíte, čo hovoríte, nejde do prázdna. Je malomyseľné si namýšľať, že: "mňa predsa nikto nepozná". Nielen vaši duchovní, farári sú pod drobnohľadom ostatných, ale aj vy sami! Či sa vám to páči alebo nie, či to chcete alebo nie, ľudia sa na vás dívajú a váš život porovnávajú.
Ale to, čo naozaj v týchto funkciách potrebujeme, sú ľudia, ktorým záleží na prospechu celého cirkevného spoločenstva. Samozrejme, že je to neobvyklé. Žalm 15,4b hovorí: "kto prísahu nezmení, hoci by utrpel škodu." Ale to, sestry a bratia, nie je úloha presbytera. Preto je v tej prísahe aj slovo o výchove detí, o starostlivosti o chudobných a opustených, o zachovaní pravej kresť.
Chcela by som popriať všetkým vám, ale aj tým, ktorých si zvolíte v budúcich voľbách do týchto funkcií na svojich zboroch, aby naozaj boli svetlom sveta a soľou zeme, aby boli tým mestom na vrchu, ktoré zovšadiaľ vidno. Chcem vám popriať, aby ste sa vždy spoliehali na svojho Pána a Majstra, ktorý nám na každý deň dáva vrchovate zo svojej milosti a dobrých darov.
Biblický význam svetla sveta
Svetlo a tma
"Svetlo" a "tma" sú dve typické prirovnania, ktoré ľudia používajú na rozlišovanie dobra a zla. Naše rozhodovanie často pripomína komplikované úvahy nad tajomnou šachovnicou. Hra sa odohráva v našej duši. To my sami obratne otáčame šachovnicu na stolíku nášho svedomia a ťaháme raz bielymi, raz čiernymi figúrkami.Biblia je možno jediný duchovný text, ktorý maľuje realistický obrázok ľudskej duše. Pramene svetla a tmy sú pomerne jasne pomenované: Boh je zdrojom sveta, egocentrizmus je priepasť, z ktorej vyviera tma. Bolo by to také krásne, keby Boh bol naším svetlom. Lenže zdá sa, že práve toto svetlo je aj naším sudcom. A vrhá na nás tieň.
Text v nás môže vyvolať otázky: Naozaj kráčame v tme? Čo je to tá tma? No možno bude užitočnejšie nechať sa viesť rečou metafor. Ak sa ocitne v situácii, v ktorej je niekým obviňovaný, hneď sa inštinktívne usiluje poukázať na svoje dobré úmysly.
Kráčame do budúcnosti, ale nevidíme na cestu. Netušíme, kam ideme. Netušíme, kto vlastne kráča vedľa nás, aká je jeho pravá tvár. Netušíme ani len, kde sme. Otvárala sa vo mne temná hlbina. A ja som cítil, že ma práve tak odpudzuje ako i priťahuje. V určitom momente som vedel, že zlým smerom kráčam už dlhší čas. Nebolo v mojich silách otočiť sa naspäť. Čosi vo mne potrebovalo pomoc.
Prežívať tmu môže znamenať práve toto: cítiť sa stratený. Nemať ani potuchy, čo sa so mnou deje a čeliť horkému poznaniu, že viac nie som tým, kto vôľou usmerňuje svoje konanie. Kto z nás nepozná, aké to je, žiť v strachu alebo bez nádeje? Aby to bolo ešte horšie - nedôvera nemá žiadne hranice. Keď dokážem sám seba nepríjemne prekvapiť, poprieť hodnoty, ktoré vyznávam, ako vôbec môžem dôverovať druhým, že neurobia to isté?
Skúsenosť tmy je teda dôverne známa. Tma je všetko to, čo bráni životu, rastu. V nás i mimo nás. V tme kráčame vždy, keď sa vyhýbame zmene a radšej sa fixujeme na to, čo už poznáme a čo sa nemení. Lebo istota je pre nás viac ako život. Nad našimi hlavami sa začínajú sťahovať mračná nie vtedy, keď sa na obzore objavia problémy, ale vtedy, keď pred nimi kľučkujeme a odmietame ich riešiť. Nechceme sa namočiť.
Tma nie je krajina, ktorú môžeme preskúmať v bezstarostnej prechádzke. Krok do tmy je krokom von z ľudskej duše. V tme sa nedá nestratiť, lebo práve tam prichádzame o seba ako o osobu. „Nevidieť“ vlastne znamená byť nástrojom neosobných síl. A nie sme v tom úplne nevinne, mnoho z nás si tento údel vyberá dobrovoľne. Kŕčovito sa držíme svojho ja a bojujeme proti všetkému, čo by ho mohlo spochybniť alebo zatieniť. Naše tváre možno najviac potemnejú vtedy, keď sa v hĺbke srdca tešíme z vlastného lesku. Je totiž jasné, že musím druhým uprieť svetlo, ak chcem byť ja tým jediným slnkom, ktoré žiari.
Napríklad počas každých volieb máme dobrú príležitosť položiť si otázku, aká tma sa to vlastne vznáša nad našou spoločnosťou. A s odpoveďou nemusíme dlho váhať: Politikov ani nedokážeme vnímať inak ako zbojníkov, podvodníkov a klamárov. Už ani nie sme schopní uvažovať o tom, kto zradí alebo kto nezradí. Do vedomia sa namiesto toho vtláča vtieravá myšlienka: kedy zradí ten, koho sme zvolili? Nečakáme, aký nápad prinesie, ale s akým škandálom to praskne.
A do tejto situácie nám Jánov list ohlasuje vetu: "Boh je svetlo a nieto v ňom nijakej tmy." Znie to odvážne, vlastne tak trochu drzo. A akom svetle to Ján hovorí? Nejeden z nás si predstaví božie svetlo ako lampu nad zubárskym kreslom. V tom horšom prípade ako chirurgické svetlo nad operačným stolom.
Predstava sadistického Boha nás mučí bolestným vedomím viny: "Si v tme - si zlý." Prečo teda nie som vo svetle? Biblický text nám na tomto mieste toho veľa nehovorí. Skúsme sa teda začítať do príbehu nášho života. Kedy na nás zasvietilo svetlo? Pre mnohých ľudí je to zážitok zamilovanosti. Uvideli sme tvár iného človeka a celkom sme prepadli jej čaru. Svet sa zrazu zmenil.
A život zrazu aspoň na chvíľu dával zmysel. Konečne aj na nás zasvietil reflektor a my sme sa ocitli uprostred javiska. Iní ľudia hovoria, že tým svetlom boli v ich živote deti. V dieťati môžeme vidieť život sám v jeho neuveriteľných premenách a dychtivosti. Dieťa je prísľub budúcnosti, hmatateľný dôkaz večnosti, pretože človek, ktorý pred nami teraz stojí ako neisté dieťa, bude raz odvážne kráčať po tomto svete, keď tu už my nebudeme.
Vnímavejší ľudia sa stretávajú so svetlom v kráse umenia. V dotyku transcendentnej krásy sa dá zahliadnuť vidina lepšieho sveta. Umenie nám tlmočí posolstvo o hlbšom rozmere reality, ktorý si podmaňuje ľudské srdce. Preniká neviditeľnými rukami do našej duše a čosi v nás buduje. Vo vlastnom vnútri pociťujeme, ako sa v nás znenazdajky rodí nová realita. Zobúdza sa v nás niečo nehmotné a predsa neskutočne reálne, ani sme nevedeli, že to v sebe máme, kým to neprebudila krása.
Tých dotykov svetla je vlastne oveľa viac: Svetlo zažívame nielen vtedy, keď sa cítime byť milovaní. Ale aj vtedy, keď nachádzame silu milovať. Odkiaľ sa tá sila berie? Môže to byť oslobodzujúci pocit, keď prestaneme veriť nejakej ilúzii o sebe. Odrazu už na ňu nemusíme plytvať energiou. Prestaneme bojovať a náš krok je prekvapivo akýsi ľahší.
Chodiť vo svetle - to nemusí znamenať to, že vidíme to, čo sme pred tým nevideli. Môžeme v týchto skúsenostiach vidieť nejaké posolstvo Boha pre nás? Skúsme na chvíľu o Bohu uvažovať inak ako o inkvizítorovi. Ak je Boh láska, ako o tom svedčí apoštol Ján: nebolo by možné uvidieť v ňom úplne všetko, po čom hlboko túžime? Slobodu? Naplnenú budúcnosť? Život sám? Čo ak je to sama láska, ktorá neustále hľadá samu seba a čaká len na to, kým jej dáme súhlas, aby cez nás mohla prúdiť. Ako vietor, ktorý sa stáva vetrom až vtedy, keď sa pohne.
Aby sme mohli uvidieť svetlo, potrebujeme si uvedomiť, že stojíme v tme. V tme nemôžeme vidieť svoj vlastný tieň. Musíme ho hľadať na svetle. Strach z tmy je strachom zo smrti, tušením vlastnej konečnosti aj nevedomosti. Vieme, že vlastnou vôľou môžeme vystúpiť z tohto prúdu života. Sme slobodní, môžeme sa postaviť proti duchu, ktorý nás utvára.
Hriech je to, keď chceme byť viac ako sme sami a chceme to hneď. Prečo je tu vôbec hriech? Nemecký filozof Erich Fromm povedal v tejto súvislosti pozoruhodnú myšlienku: "sloboda bez slobody zlyhať nie je žiadnou slobodou". Slovo hriech pochádza zo židovského "hamartia", čo znamená minutie cieľa. "Možnosť hriechu" je pre stvorené bytosti to, čo dáva životu hranice, voči ktorým sa môžu vymedzovať.
V takomto kontexte začína dávať zmysel kontrast medzi svetlom a tmou, o ktorom píše Ján. Spoločenstvo svetla je spoločenstvom pravdy, v ktorom skutočne vidím sám seba i druhých takých, akí naozaj sme. Naproti tomu stojí samota klamstva. Tma hriechu. Keď klamem, zatajujem časť seba pred sebou a pred druhými. V klamstve je vlastne každý sám.
Boh je láska. A Božia vôľa je túžba po nás. Skúsme si predstaviť Boha ako dokonalého tanečníka. Tanec, do ktorého nás pozýva, je sám život. Kroky nepoznáme. Nemôžeme si ich nacvičiť tak, že budeme sedieť na stoličke. Tanec nám spočiatku pôjde pomerne chabo. Hriechom totiž nie je nič iné ako naša nedokonalosť. Znova a znova sa nám budú pliesť nohy. Niektoré kroky a figúry sa budeme učiť dosť dlho. Skúsme si predstaviť Boha ako nádherného tanečníka alebo tanečnicu.
Svetlo v liturgii a tradíciách
Sviatky, ktoré sú spojené so svetlom:- Obetovanie Pána: Cirkev žehná sviece na pamiatku toho, že Simeon nazval Mesiáša svetlom na osvietenie pohanov.
- Vianoce: Slávenie Vianoc, kedy je slnovrat, dni sa začínajú predlžovať a pribúda svetlo, pripomína nám, že svetlo sveta prišlo medzi nás.
- Veľkonočná vigília: Po sobotňajších obradoch si ľudia doniesli do svojich príbytkov veľkonočné svetlo, aby tak aj vo svojich domovoch zažali nový život.
Požehnaná svieca sa ľudovo nazýva "hromnica" alebo "hromnička", pretože táto svieca sa používa v čase búrky. Svieca požehnaná na sviatok Predstavenia Pána sa používa aj vtedy, keď sa členovi rodiny vysluhujú posledné cirkevné obrady. Mala by sa vložiť do ruky umierajúceho, keď kňaz recituje Modlitbu pre odchod duše, vysielajúc ho k Bohu ako "bojovníka viery".
Horiace sviece umocňujú modlitbovú atmosféru v chrámoch. Týmto spôsobom sviece pozitívne prispievajú k horlivosti našich modlitieb.
Zvyk požehnávať sviece na sviatok Predstavenia Pána bol zavedený, aby sa vyhovelo "potrebám ľudu". Jeho zavedenie do nášho obradu je pomerne nedávne, počas 17. Ako sa spomína v Kronike svätého Teofána, v roku 541 konštantínopolský cisár Justinián I. A v odpovedi na toto sväté gesto Boh spôsobil, že mor a zemetrasenia ustúpili.
Dominuje na nej kríž, pripomínajúci Ježišovu smrť, v niektorých prípadoch sviecu zdobí aj strom života alebo baranček. Na kríži je päť otvorov, do ktorých je vsadených päť hrudiek tymianu. Tie sú symbolom piatich Kristových rán. Ďalej si môžeme všimnúť čísla letopočtu ako symbol toho, že Kristus vládne dejinám, a grécke písmená alfa a omega ako symbol toho, že Kristus je začiatok i koniec. Pri týchto symboloch v obrade svetla zaznieva z úst kňaza: "Kristus je ten istý včera i dnes. On je počiatok a koniec, Alfa i Omega, Pán času i večnosti.
Vo všetkých svetových náboženstvách je symbolom božstva svetlo a zapálená svieca symbolizuje Božiu prítomnosť.
Betlehemské svetlo
Skauti zo Slovenska prinášajú Betlehemské svetlo, ktoré symbolizuje pokoj, mier a lásku medzi ľuďmi. Svetlo sa odpaľuje vo Viedni a rozváža sa po celom Slovensku.Po prvý raz prevzali slovenskí skauti Betlehemské svetlo od rakúskych kolegov v roku 1990 a odvtedy ho každoročne distribuujú ľuďom po celom Slovensku.
Svetlo si tradične odpaľujú na ekumenickej slávnosti vo Viedni, kam ho z Baziliky Narodenia Pána v Betleheme prinesie Dieťa svetla - rakúske dievča alebo chlapec, ktorí toto vyznamenanie získali za svoje príkladné správanie a ochotu pomáhať druhým.
Soľ a svetlo
Evanjeliové slová 5. nedele v cezročnom období: Vy ste soľ zeme a svetlo sveta (porov. Mt 5, 13 - 14) sú súčasťou veľmi významnej časti celého posolstva Pána Ježiša a tou je reč na vrchu.| Symbol | Význam |
|---|---|
| Soľ | Udržiavanie zdravej spoločnosti, prinášanie chuti do života v spojení s Ježišom. |
| Svetlo | Byť svetlom sveta, svietiť dobrými skutkami a oslavovať Boha. |
Pán Ježiš nás vyzýva: "Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 5, 16). V Cirkvi si uctievame svätých. Oni sú pre nás lampy postavené na svietnik, aby svietili všetkým.
Nech sa nám to darí. Veď Ježišov odkaz je zrozumiteľný aj pre kresťanov 21. storočia.
Kresťanské symboly
Kresťania už takmer dvetisíc rokov používajú symboly na vyjadrenie svojej viery, ktoré pomáhajú sprostredkovať evanjelium a v určitom slova zmysle živiť vieru. Pán Ježiš často používal na svojich cestách po Palestíne symboly. Hovoril o sebe ako o dobrom pastierovi, dverách, svetle sveta a pod. Keď vyučoval svojich učeníkov, hovoril v podobenstvách, ktoré tiež boli bohaté na symboliku.Na Slovensku, aj vo všetkých krajinách, ktoré som mala možnosť navštíviť je v každom evanjelickom kostole v nejakej podobe stvárnený hlavne Pán Ježiš Kristus. Nástenné maľby v prvých tolerančných kostoloch sa označovali ako Biblia chudobných. Ľudia nevedeli čítať a tak fresky na stenách kostolov znázorňovali texty Evanjelií a biblické staro, aj novozmluvné postavy, napr. Adama a Evu, Mojžiša, Jána Krstiteľa, apoštolov Petra a Pavla, poslednú večeru, Pána Ježiša modliaceho sa v Getsemanskej záhrade, krížovú cestu, umučenie, vzkriesenie, atď.
Niektoré dôležité symboly:
- KRÍŽ - pre svet je symbolom mučiaceho nástroja na vykonanie popravy. Pre kresťanov je však kríž najvýznamnejším znakom spásy, ale tiež aj znamením súdu nad svetom. Pán Ježiš priniesol na kríži dokonalú obeť lásky za nás, hriešnych ľudí a otvoril nám cestu do večnosti v spoločenstve s naším Bohom.