Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) bol významným historickým medzníkom pre Cirkev nielen v 20. storočí a určite bude ovplyvňovať jej život aj v nasledujúcom období.
Druhý vatikánsky koncil v skratke
Koncil vydal spolu 16 dokumentov - 4 konštitúcie, 9 dekrétov a 3 deklarácie. Prijaté dokumenty ako celok sú prejavom rozsiahleho pokusu spojiť vieru s modernou životnou skúsenosťou. Schválilo ich také početné zhromaždenie a s takým univerzálnym charakterom ako nikdy v dejinách Cirkvi, ba možno povedať v dejinách vôbec. Len Európu totiž na koncile zastupovalo až 1 060 biskupov.
Do prípravných prác i priebehu koncilu sa aktívne zapojili aj mnohí Česi a Slováci pôsobiaci v zahraničí. Medzi koncilových otcov patril aj americký biskup slovenského pôvodu Andrej Grutka, ktorý si za odborných poradcov vybral Jozefa Tomka a Štefana Náhalku. Medzi odborníkmi koncilu pôsobil aj Pavol Hnilica. Keď sa o ňom 18. júna 1964 zverejnilo, že je biskupom vysväteným na Slovensku, na tretej sesii koncilu sa zúčastnil už ako koncilový otec; jeho miesto odborného poradcu prebral Xaver Čík z Kongregácie bratov tešiteľov. Službu odborníka koncilu zastával aj Daniel Faltin OFM. Jozef Zlatňanský (dnes emeritný biskup na odpočinku v Topoľčiankach) zasa počas celého koncilu aktívne pracoval na sekretariáte Komisie pre učenie viery.
Pred koncilom nebolo jasné, či do Ríma budú môcť cestovať biskupi z ČSSR. Dôvody ich neistoty azda najvýstižnejšie vyjadril zmocnenec dohliadajúci na rožňavského biskupa Róberta Pobožného. Bolo zrejmé, že komunistický režim neumožní zúčastniť sa na koncile biskupovi Jánovi Vojtaššákovi (bol väznený, po roku 1963 internovaný v českých Senohraboch) a že do Ríma nepôjde ani jeho pomocný biskup Štefan Barnáš (po prepustení z väzenia žil s podlomeným zdravím v Charitnom domove v Pezinku), ani Vasiľ Hopko (do roku 1964 bol vo väzení). „Tajne“ vysvätení biskupi, ako Ján Chryzostom Korec, o účasti na koncile nemohli ani uvažovať.
Úradné pozvanie na koncil datované 2. augusta 1962 dostal prípisom zo Štátneho sekretariátu Svätej stolice biskup Eduard Nécsey. „Začali sa trampoty s prípravou na odchod do Ríma. Zástupcovia štátnej správy, prinútení medzinárodnou odozvou na zvolanie koncilu, sa zmierili so skutočnosťou, že aspoň niektorých biskupov musia pustiť na koncil, ale robili to s veľkou nevôľou a s veľkými obavami. Hovorí sa, že strach má veľké oči. Raz prišli dojednávať odchod na koncil zástupcovia oddelenia pre cirkevné veci Ministerstva kultúry, inokedy okresný tajomník alebo zmocnenec na biskupskom úrade,“ napísal o tom Štefan Janega.
Začiatkom októbra 1962 - krátko pred odletom biskupov na koncil, keď sa robili horúčkovité prípravy na odchod - zasadal Celoštátny mierový výbor katolíckeho duchovenstva (CMV KD). Zo správy, ktorú 4. októbra 1962 uverejnili Katolícke noviny, vyplýva, že „predsedníctvo CMV KD bolo vopred oboznámené“ s tým, kto z predstaviteľov Katolíckej cirkvi v Československej republike pôjde na koncil.
Audiencia Slovákov u Jána XXIII.
Na prvú sesiu koncilu prišiel do Ríma zo Slovenska Svätou stolicou oficiálne pozvaný nitriansky apoštolský administrátor biskup Eduard Nécsey spolu s trnavským administrátorom biskupom Ambrózom Lazíkom. Z ČSSR sa na koncile zúčastnil aj biskup František Tomášek (vtedy administrátor farnosti v Moravskej Hůzovej), ktorý vystúpil s piatimi priaznivo prijatými príspevkami. Vyslaný bol i kapitulný vikár v Litoměřiciach Eduard Oliva. Za odborných poradcov boli vymenovaní pražský kapitulný vikár Anton Stehlík, vyšehradský kanonik Josef Beneš, dekan teologickej fakulty Ján Merel a kancelár Biskupského úradu v Brne Peter Franta. Neskoršie bol členom sprievodu aj kancelár pražského arcibiskupstva Jan Dočekal.
Už 12. októbra 1962, teda na druhý deň po úvodnom zasadnutí Druhého vatikánskeho koncilu, pápež Ján XXIII. udelil delegácii z ČSSR audienciu. Delegácia z ČSSR bola na audiencii u pápeža takmer trištvrte hodiny. Pápež na nej hovoril o cieľoch koncilu a biskupovi A. Lazíkovi zablahoželal k jeho 65. narodeninám.
Na úvodnom zasadnutí Druhého vatikánskeho koncilu 11. októbra 1962 sa zúčastnilo 2 540 koncilových otcov, čo bol v porovnaní s predchádzajúcim významným Prvým vatikánskym koncilom úctyhodný počet. Boli medzi nimi diecézni aj pomocní biskupi z takmer všetkých diecéz sveta. Na pápežovu výzvu totiž odpovedalo päť šestín svetového episkopátu.
Z prvej sesie koncilu, ktorá trvala 57 dní (11. októbra - 8. decembra 1962) a mala 36 generálnych zasadnutí, nebol zverejnený ani jeden dokument. Pre rozdielne názory pri prerokúvaní schémy koncilového dokumentu Dei verbum (O Božom slove) bola určená prestávka, a to do septembra 1963.
Dňa 3. júna 1963, teda ešte pred začiatkom druhej sesie koncilu, pápež Ján XXIII. zomrel. Už 21. júna bol za pápeža zvolený kardinál a milánsky arcibiskup Giovanni Battista Montini. Prijal meno Pavol VI. a vyhlásil, že v koncile bude pokračovať. Na jeho uvedení do služby najvyššieho pastiera Cirkvi 30. júna aj na ďalších zasadnutiach koncilu sa zúčastnili aj slovenskí biskupi Lazík, Nécsey a Pobožný. Pavol VI. ich už 10. októbra 1963 spolu s českými účastníkmi koncilu prijal medzi prvými na súkromnej audiencii.
V závere koncilu poslal do Československa posolstvo „ctihodným bratom biskupom a ordinárom, diecéznemu i rehoľnému duchovenstvu, rehoľným sestrám, otcom a matkám rodín, deťom, mládeži, pracujúcim a chorým“. Vyjadril v ňom potešenie, že pozorne sledovali priebeh koncilu a pevní vo viere sa horlivo usilujú uviesť koncilové uznesenia do života.
Tretiu sesiu (14. septembra - 21. novembra 1964) tvorilo 48 generálnych zhromaždení. Počas nej bola schválená vieroučná konštitúcia Lumen gentium (O cirkvi) a tri dekréty - o misijnej činnosti Cirkvi (Ad gentes), o východných katolíckych cirkvách (Orientalium ecclesiarum) a o ekumenizme (Unitatis redintegratio). Na tejto sesii sa zúčastnilo aj 76 nekatolíckych pozorovateľov a 36 laických účastníkov, medzi nimi 8 rehoľných sestier a 7 ženských laických pracovníčok. Zo Slovákov laikov bol na koncil menovaný slovenský gréckokatolík z Kanady Štefan Roman.
Naši konciloví otcovia sa v tomto období zaslúžili o to, že pápež Pavol VI. požehnal v Bazilike sv. Petra dve farebné mozaiky sv. Cyrila a Metoda, ktoré darovali českí katolíci v súvislosti s 1100. výročím príchodu byzantskej misie na Moravu.
Posledné zasadanie koncilu 7. decembra ukončila ďakovná a odprosujúca pobožnosť v Chráme sv. Petra so slávnostným Te Deum laudamus, na ktorej pápež Pavol VI. oznámil, že spolu s carihradským patriarchom Athenagorasom počnúc touto hodinou rušia vzájomnú exkomunikáciu z roku 1054. Celý koncil ukončila slávnostná svätá omša, ktorú 8. decembra 1965 na Námestí sv. Petra celebroval pápež Pavol VI. za účasti 2 392 koncilových otcov a vyše 250-tisíc veriacich laikov.
V roku 1982 kardinál Ratzinger (ktorý sa neskôr stal pápežom Benediktom XVI.) vo svojej knihe Princípy katolíckej teológie uviedol niekoľko prekvapujúcich výrokov, ktoré nám môžu napovedať, odkiaľ pramení hlboký zmätok a rozdelenie v dnešnej Cirkvi. Kardinál Ratzinger na strane 378 priznal: “Nie každý platný koncil v dejinách Cirkvi bol plodný; v konečnom dôsledku mnohé z nich boli len stratou času,” a hneď v nasledujúcej vete napísal, že “posledné slovo o historickej hodnote Druhého vatikánskeho koncilu ešte nebolo povedané.”
Na strane 381 potom pokračoval a napísal, že dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, a najmä jeho ústredný dokument Gaudium et spes (Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete), mali za cieľ “napraviť” čo nazval jednostrannosťou antimodernistického postoja, ktorý Cirkev prijala za pápeža blahoslaveného Pia IX. a pápeža svätého Pia X., pápežov, ktorých Syllaby omylov a encykliky varovali pred nebezpečenstvami tejto herézy modernizmu. Pozoruhodne úprimné priznanie!
Aby sme výroky kardinála Ratzingera’zasadili do čo najostrejšieho kontextu, musíme sa vrátiť k tým udalostiam, ktoré sa odohrali viac ako polstoročie pred Druhým vatikánskym koncilom, uprostred obdobia, v ktorom Cirkev dôsledne formulovala svoje vyhlásenia opozície voči tým princípom liberalizmu a modernizmu, ktoré začali charakterizovať obdobie po roku 1789.
Pápež svätý Pius X. vydal 3. júla 1907 dekrét s názvom Lamentabili Sane, v ktorom vymenoval a odsúdil omyly herézy modernizmu. O dva mesiace neskôr v tom istom roku 1907, 8. septembra, vydal pápež svätý Pius X. encykliku Pascendi Dominici Gregis, ktorá obsahuje rozsiahlejšiu vysvetľujúcu diskusiu a odsúdenie herézy modernizmu, pričom v 39. odseku ju označuje ako “syntézu všetkých heréz.”
O tri roky neskôr, 1. septembra 1910, pápež svätý Pius X. vydal motu proprio s názvom Sacrorum Antistitum, v ktorom nariadil, aby prísahu proti modernizmu (v tom čase vítanú pravými katolíkmi a obávanú vtedajšími disidentskými “liberálnymi” katolíkmi) skladali všetci katolícki duchovní pred vysvätením do subdiakonátu na ceste ku kňazstvu. Text prísahy, v ktorom sa spomínajú a odsudzujú princípy a tendencie herézy, bol predpísaný v motu proprio.
Je veľmi dôležité poznamenať, že mandát pápeža svätého Pia X”na prísahu proti modernizmu bol zrušený až v roku 1967, viac ako rok po uzavretí Druhého vatikánskeho koncilu. Teda zdá sa, že každý katolícky kňaz vysvätený v rokoch 1910 až 1967 (a to vrátane pápeža svätého Pavla VI.) zložil Prísahu proti modernizmu, ako ju predpísal pápež svätý Pius X.
Dôsledky sú prekvapujúce. Každý jeden biskup, arcibiskup a kardinál, ktorý sa zúčastnil na Druhom vatikánskom koncile, a každý jeden peritus (odborný poradca) Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý bol zároveň kňazom, bez výnimky zložil prísahu proti modernizmu, ktorú v roku 1910 nariadil pre všetkých katolíckych duchovných svätý Pius X. a ktorú Vatikán zrušil až v roku 1967. Každý jednotlivý účastník Druhého vatikánskeho koncilu bol prísahou zaviazaný všemohúcemu Bohu, “s náležitou úctou [sa] podriadiť a celým srdcom dodržiavať odsúdenia, vyhlásenia a všetky predpisy obsiahnuté v encyklike Pascendi a v dekréte Lamentabili [encyklika a dekrét, ktoré odsúdili modernizmus ako herézu].”
Arcibiskup Carlo Maria Viganò dal na tieto otázniky najúprimnejšiu a (niektorí by povedali) zrejmú odpoveď. Zrušenie Iusiurandum Antimodernisticum [t.j.. prísahy proti modernizmu] bolo súčasťou plánu na rozbitie disciplinárnej štruktúry Cirkvi, a to práve vo chvíli, keď hrozba falšovania viery a morálky zo strany inovátorov bola najväčšia. Táto operácia potvrdzuje zámer tých, ktorí tvárou v tvár ultraprogresívnemu útoku, iniciovanému na koncile, nielenže umožnili nepriateľovi slobodu konania, ale aj zbavili hierarchiu disciplinárnych prostriedkov, ktorými sa mohla chrániť a brániť. A bola to dezercia, zrada neslýchanej závažnosti, najmä v tých strašných rokoch: akoby uprostred plného boja hlavný veliteľ prikázal svojim mužom zložiť zbrane pred nepriateľom, práve keď sa pripravoval na vpád do Citadely.
Čomu máme veriť? Máme veriť tomu, že tí, ktorí hlasovali za “protisyllabus” dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré mali za cieľ “opraviť” výroky pápeža blahoslaveného Pia IX. a pápeža svätého Pia X. (a pravdepodobne aj výroky pápežov Gregora XVI, Leva XIII, Pia XI. a Pia XII) porušili prísahu proti modernizmu, ktorú všetci zložili? Že zabudli na svoju prísahu?
V každom prípade - a to je veľká morálna chyba Druhého vatikánskeho koncilu - nie je možné akceptovať, že účastníci Druhého vatikánskeho koncilu spolupracovali s Bohom Duchom Svätým, keď prijali opatrenia nezlučiteľné s prísahou proti modernizmu - prísahou, ktorú všetci zložili.
Táto skutočnosť, ak ju prijmeme, vrhá viac než vážne pochybnosti na takzvaného “ducha Druhého vatikánskeho koncilu” a dokonca aj na samotnú legitimitu všetkých dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu”“proticirkevného koncilu” - dokumentov, ktoré podľa kardinála Ratzingera (dnes emeritného pápeža Benedikta XVI.) mali za cieľ “opraviť” alebo “protirečiť” učeniu, ktoré boli všetci účastníci Druhého vatikánskeho koncilu zaviazaní prísahou Bohu.
Možno treba konečne povedať posledné slovo o samotnej platnosti Druhého vatikánskeho koncilu.
| Pápež | Pontifikát | Významné dokumenty |
|---|---|---|
| Gregor XVI | 1831-1846 | Mirari Vos [O liberalizme], 1832 |
| Pius IX | 1846-1878 | Quanta Cura [O súčasných omyloch], 1864, a Syllabus omylov, 1864 |
| Lev XIII | 1878-1903 | Diuturnum Illud [O vládnej moci], 1881, Humanum Genus [O slobodomurárstve a naturalizme], 1884, Libertas Praestantissimum [O podstate pravej slobody], 1888, Rerum Novarum [O stave robotníckych tried], 1891, a Graves de Communi Re [O kresťanskej demokracii], 1901 |
| Svätý Pius X | 1903-1914 | Lamentabili Sane [Syllabus odsudzujúci omyly modernistov], 1907, Pascendi Dominici Gregis [O modernizme], 1907, O “Sillone”, 1910 a Sacrorum Antistitum [Prísaha proti modernizmu], 1910 |
| Pius XI | 1922-1939 | Quas Primas [O sviatku Krista Kráľa], 1925, Mortalium Animos [O podpore pravej náboženskej jednoty], 1928, a Divini Redemptoris [O ateistickom komunizme], 1937 |
| Pius XII | 1939-1958 | Humani Generis [O niektorých falošných názoroch, ktoré hrozia podkopať základy katolíckej náuky], 1950 |
Druhý vatikánsky koncil nepatrí z pohľadu Tradície Cirkvi medzi najvydarenejšie koncily. Svedčí o tom aj dôležitá štúdia z pera posledného predstaviteľa veľkej „rímskej teologickej školy“ Brunera Gherardiniho, docenta na Gregoriane, ktorá je hlbokou teologickou reflexiou o charaktere posledného ekumenického koncilu a jeho dôsledkoch v dejinách dnešnej Cirkvi.
Historický prejav prednesený v Rímskej kúrii 22. decembra 2005, v ktorom pápež Benedikt XVI. hovoril o „kontinuite“ Tradície ako hermeneutickom kritériu pre interpretáciu II. vatikánskeho koncilu, bol východiskom pre novú fázu historicko-kritickej reflexie o koncile a jeho dôsledkoch.
Benedikt XVI. sa na tému posledného koncilu vyjadril 10. marca 2009 v liste ohľadom zrušenia exkomunikácie biskupov ustanovených arcibiskupom Marcelom Lefebvrom tvrdiac, že „niektorým z veľkých obhajcov koncilu treba pripomenúť, že II. vatikánsky koncil v sebe obsahuje celé dejiny náuky Cirkvi. Ten, kto chce byť poslušný koncilu, musí prijímať vieru vyznávanú v priebehu storočí, pričom nie je možné vyťať korene stromu, ktorý žije.“
Pápež Benedikt XVI., ešte ako kardinál tvrdil, že jediný spôsob, ako dosiahnuť, aby bol II. vatikánsky koncil dôveryhodný, je predstaviť ho v línii jedinej neprerušenej Tradície Cirkvi a jej viery.
V rozpore s jednoznačným vyhlásením Benedikta XVI., podľa ktorého koncil treba interpretovať v kontinuite s Tradíciou Cirkvi a nerozchádzať sa s ňou, je prístup tých, ktorí tvrdia, že koncil bol akýmisi novými Turícami, charizmatickou udalosťou, ktorá viedla k obnove Cirkvi, keď ju zbavila bremena Tradície.
Do diskusie prispieva kniha Mons. Brunera Gherardiniho, Concilio ecumenico Vaticano II. Un discorso da fare (II. vatikánsky koncil. Potreba rozpravy), vydaný vydavateľstvom Kongregácie františkánov Nepoškvrnenej Casa Mariana Editrice vo Frigente. O jej hodnote okrem samotného obsahu svedčí aj osoba autora, dekana Pápežskej lateránskej univerzity, postulátora kanonizačného procesu bl. Pia IX., šéfredaktora časopisu Divinitas a posledného predstaviteľa veľkej „rímskej teologickej školy“.
Ústrednou témou tejto práce je dušpastiersky (pastoračný) charakter koncilu, o ktorom sa v zásade zhodujú prívrženci rôznych interpretácií. II. vatikánsky koncil bol pastoračný koncil a tak ho nazýval aj Ján XXIII., Pavol VI., aj ich nástupcovia vrátane súčasného pápeža. Autor jasne a objektívne ukazuje, čo vyplýva z „pastoračného charakteru“ II. vatikánskeho koncilu a ako ho táto „pastoračnosť“ - ktorou je podľa poslednej analýzy vzťah Cirkvi k svetu - odlišuje od predchádzajúcich koncilov.
II. vatikánsky koncil ako pastoračný koncil nemal normatívny charakter v oblasti doktríny. Toto je však v rozpore s prívlastkom „dogmatický“, ktorým koncil definoval svoje dve dôležité konštitúcie: Lumen gentium a Dei Verbum. V skutočnosti - vysvetľuje Brunero Gherardini - „dogmatickými konštitúciami“ sa môžu nazývať iba preto, že prevzali a predložili dogmy, ktoré už boli definované na predchádzajúcich konciloch ako pravdy viery.
Skutočnosť, že iba dva dokumenty II. vatikánskeho koncilu boli označené ako „dogmatické“, jasne naznačuje, že ostatné koncilové dokumenty nemali tento charakter. II. vatikánsky koncil určite má svoju špecifickú doktrínu, ktorej nechýba autorita, ale, ako píše Gherardini, „jeho náuky, ktoré sa nedajú previesť na predchádzajúce vyhlásenia právd viery, nie sú ani neomylné, ani konečné, a teda ani záväzujúce; kto by ich popieral, určite by sa kvôli tomu formálne nestal heretikom. A kto by ich potom nariaďoval ako neomylné a nezmeniteľné, išiel by proti samotnému koncilu.“
II. vatikánsky koncil, na rozdiel od ostatných ekumenických koncilov v dejinách Cirkvi, nemá nijaký doktrinálny a tým menej dogmatický význam, ale je charakteristický novotou, pokiaľ ide o pohyb a aktivitu, aké vniesol do života Cirkvi. A práve tento „pastoračný prístup“ túžia obhajcovia progresivizmu posvätiť a premeniť na „dogmu“.
Paradox spočíva v tom, že na úroveň nevyvrátiteľnej dogmy chcú pozdvihnúť koncil, ktorý jasne potvrdil, že nemal v úmysle vyhlasovať nijaké absolútne pravdy.
Bilanciu pokoncilového obdobia predstavil po prvýkrát kardinál Joseph Ratzinger, ktorý bol v tom čase prefektom Kongregácie pre náuku viery, vo svojej slávnej Správe o stave viery:„Nedá sa poprieť, že posledných dvadsať rokov „bolo pre Katolícku cirkev rozhodne nepriaznivých. Ukazuje sa, že výsledky, ktoré vzišli z koncilu, sú v ostrom protiklade s očakávaniami všetkých, počnúc Jánom XXIII. a Pavlom VI. (…) Očakával sa skok dopredu, ale namiesto neho sme sa ocitli pred postupujúcim procesom úpadku, ktorý sa vo veľkej miere prehlboval odvolávaním sa na údajný „duch koncilu“, a takým spôsobom ho vlastne diskreditoval. (…) Pokoncilová Cirkev predstavuje veľké stavenisko; žiaľ také, na ktorom sa stratil projekt a každý stavia ďalej podľa svojej predstavy.“
Gherardini uvažuje podobne, že ničenie Cirkvi od II. vatikánskeho koncilu po dnešok nabralo monštruózne rozmery a stále sa prehlbuje. „Pozorný pozorovateľ, a predovšetkým zrelý katolík, si túto pohromu ľahko všimne dokonca vo vlnách relativizmu, ktoré nás zaplavujú, ktoré by som prirovnal bahnitému a ničivému tsunami.“
Taliansky historik a profesor, Roberto de Mattei prináša v knihe Druhý vatikánsky koncil s podnadpisom Doposiaľ nenapísané dejiny ucelený pohľad na udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila život v katolíckej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia a nemalou mierou naň vplýva i dnes.
Pápež svätý Pius X. bol veľkým darom pre Cirkev na začiatku 20. storočia, keďže viedol aktívny zápas proti herézam a bludom ohrozujúcim spásu človeka, a ničiacim pozemský svet.
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) konal sa práve v časoch výrazného šírenia marxistického bludu v Cirkvi a vo svete. Katastrofálny zmätok a chaos v súčasnej Cirkvi má svoju hlbokú súvislosť s vnímaním posolstva tohto koncilu pre Cirkev a svet. Tento článok a články, ktoré budú nasledovať v častiach za sebou, prinesú rozprávanie o protichodných silách v Cirkvi, ktoré stretli sa v ťažkom boji na zmienenom koncile.
Pápež František dáva veľmi dôrazne späť do popredia potrebu reformy. To je to najvzácnejšie dedičstvo Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré je zároveň interpelujúce. Je dôležité, že téma reformatio tam in capite quam in membris (reforma tak vo vedení - hierarchia -, ako aj v údoch Cirkvi) sa začína objavovať na koncilovej úrovni v 14. storočí.
Pápež Ján XXIII. (1881-1963)