Opilosť a hriech v kresťanstve

Psychológ Harvey Milkman vysvetľuje, že ľudia každej kultúry si snažia nejakým spôsobom zmeniť stav vedomia a oklamať mozog. Alkohol pre mnohých ľudí predstavuje prostriedok k prekonaniu spoločenských bariér, na uvoľnenie od stresu a rôznych tlakov. Alkohol môže vytrhnúť z často sivej a nudnej reality. Osobitnou kapitolou je závislosť na alkohole, ktorá často dokáže aj z inak slušných ľudí urobiť trosky. Ľudia síce pijú alkohol už tisícročia, no vďaka industrializácii jeho spotreba ešte viac vzrástla. Aký je však postoj kresťanov k alkoholu?

Biblia pitie s mierou a ani alkohol ako taký neodsudzuje. Aj Starý zákon pozitívne hovorí o víne a je vnímané ako Božie požehnanie a znamenie hojnosti. Podnebie biblických krajín bolo veľmi vhodné na pestovanie hrozna, následnú produkciu vína a obchodovanie s okolitými krajinami. Víno sa používalo pri oslavách, ale aj ako dezinfekcia (voda bola často znečistená a teda aj nevhodná na pitie) a liečivo.

Prvý zázrak Ježiša Krista sa odohral v Káne Galilejskej (Jn 2,1-11), kde počas svadby došlo k nepríjemnej udalosti a minulo sa víno. Ježišova matka Mária si všimla, že svadobčania potrebujú pomoc a zavolala na pomoc Ježiša. Ježiš následne premenil vodu v nádobách na víno. Víno zohrávalo kľúčovú úlohu aj pri poslednej večeri a udalosti ustanovenia Eucharistie, kde Ježiš premenil víno na svoju krv. Niektorí protestanti sú však presvedčení, že Ježiš nepil v skutočnosti víno, ale hroznový mušt. Zaujímavé je však, že Ježiša obviňovali z opitosti (Mt 11,19) pričom pijan v pôvodnom gréckom preklade znamená oinopotes. Oinopotes by sme mohli doslova preložiť ako človek, ktorý pije veľa vína.

Svadba v Káne Galilejskej

Biblické varovania pred opilstvom

Sväté Písmo však na mnohých miestach zároveň varuje pred nadmerným používaním alkoholu a opilstvom, ktoré je hriechom. Svätopisec píše: „Nepatri (k tým, čo) spíjajú sa vínom (nadmieru), (ani k tým, ktorí) nevedia sa najesť mäsa dosýta. Aj Ježiš zdôrazňuje, aby srdcia jeho učeníkov neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život. (Lk 21,24) Podobne apoštol Pavol píše Rimanom, aby žili počestne, nie v hýrení a v opilstve. (Rim 13,11-14) Korinťanom vysvetľuje, že (okrem iných) ani opilci nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. Apoštol Peter odsudzuje opilstvo a pijatiky. (1 Pt 4,3)

Domácnosť v neporiadku

No ani biblickí hrdinovia rozhodne neboli vždy ideálni. Aj spravodlivý Noe podľahol vínu, ležal opitý a nahý vo svojom stane. Biblia však alkohol ako taký nepovažuje za zlo a nabáda k miernosti v pití. No rovnako upozorňuje na možnosť pohoršenia.

Postoj Katolíckej cirkvi

Väčšina kresťanských cirkví, vrátane katolíckej cirkvi neodsudzuje alkohol ani pitie. Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 2290 uvádza, že „čnosť miernosti robí človeka schopným vyhýbať sa každému prekročeniu miery, nemiernemu užívaniu jedla, alkoholu, tabaku a liekov. Katolícka cirkev však nepovažuje alkohol za zlo samé o sebe. Katolíci boli napríklad kritickí k zákazu predaja alkoholu v USA v rokoch 1920 až 1933 (prohibícia).

Svätý Arnulf z Met aj svätý Arnold zo Soissons sa stali patrónmi pivovarníkov. Niekedy aj svätci odporúčali víno a pivo namiesto vody, ktorá bola nositeľkou rôznych patogénov. Aj svätá Hildegarda z Bindenu odporúčala pivo, víno a medovinu. Rovnako pivo sa používalo ako vitamínový doplnok. Wiliam Foley uvádza, že pivo známe ako doppelbock, ktoré je bohaté na sacharidy, kalórie a vitamíny vymysleli špeciálne mnísi pre obdobie pôstu ako kompenzáciu. Rehoľa kartuziánov dodnes vyrába likér chartreuse.

Vidíme teda, že podľa katolíkov, ale aj väčšiny nekatolíkov nie je alkohol ako taký vnímaný ako zlo. Diskutabilnejšou otázkou je samotný predaj alkoholu. Známa webová stránka Catholic Answers na otázku či kresťan môže predávať alkohol, prípadne pracovať ako barman a podávať drinky odpovedá, že nie je nemorálny ani hriešny predaj alkoholu. Niektorí kresťania môžu mať odstup až odpor k alkoholu a vnímať ho ako niečo, čo Boh nechce. Bohu sa však v skutočnosti protiví nemiernosť. Je to podobné ako s nožom - nôž je veľmi užitočný nástroj, no môže byť aj zneužitý na páchanie zločinov. To je všetko otázka ľudského srdca.

Vzťah kresťanov k alkoholu je jedným z pretrvávajúcich problémov. Mnohokrát bol zdrojom vášnivých sporov a rozdelení. Ide o dôležitú tému obzvlášť v súčasnosti, kedy je alkohol dostupný skutočne komukoľvek a kedykoľvek.

Spoveď a odpustenie hriechov

Boh nám hriechy odpúšťa, keď ich oľutujeme. Ježiš však napriek tomu ustanovil spoveď ako sviatosť. Viglaš: Ešte ako dospievajúci som raz počul jedného skúseného kňaza, ktorý povedal, že keby Ježiš nebol ustanovil spoveď, museli by sme ju vymyslieť, tak veľmi ju potrebujeme. Ako kňaz na to neraz myslím, najmä keď počúvam ľudí, ako ospravedlňujú svoje počínanie, banalizujú svoje hriechy, no najmä ako hľadajú niekoho, kto by ich pochopil. Boh, ktorý stvoril človeka, pozná jeho potreby. Vie, že sa potrebuje vyrovnať so zlom, no nevie sa sám zbaviť viny.

Bieščad: Ak by sme zo spovede vyňali sviatostný rozmer, pre človeka má vždy zmysel, keď pomenuje ťažkosti svojho života. Veci, ktoré sú pomenované, menej bolia - to je základ psychoterapie. Bieščad: Zakladateľ logoterapie, Viktor Frankl, nebol kresťanom, avšak za kľúčové pri zbavení sa viny vníma pomenovanie, vyznanie, oľutovanie a napravenie. To sú kroky sviatosti zmierenia. Ja ako veriaca logoterapeutka vidím v spovedi aj hodnotu tretej dimenzie človeka - duchovnej. Nie je to len obyčajné vyrozprávanie sa. Vo sviatostnej optike dokonca „vyrozprávanie“ ako také nehrá najdôležitejšiu rolu.

Viglaš: Teologicky je spoveď sviatosť - teda viditeľný znak neviditeľnej milosti. Rozhrešenie je tým znakom, ktorý dokážeme vnímať. Slová, ktorými sa odpúšťajú hriechy, hovorí kňaz v mene Ježiša Krista, ktorý túto moc dal apoštolom. To je definícia, ktorá však môže vyznieť sucho. Oveľa živšie vníma spoveď človek, ktorého ťažia hriechy.

Svedomie a hriech

Viglaš: Je to vnútorný hlas v nás, ktorý nám hovorí o mravnej kvalite našich skutkov. Na tom sa zhodneme aj s neveriacimi. Na čom sa už nie vždy zhodneme, je jeho pôvod. Niektorí vnímajú svedomie iba ako súbor naučených a osvojených zvyklostí, pravidiel správania. My kresťania stotožňujeme tento hlas s Božím hlasom. Ľudské srdce vnímame ako svätyňu, v ktorej sa ozýva Boží hlas, ktorý nám hovorí, keď je niečo dobré alebo zlé.

Bieščad: Pri revízii svojho života je určite vhodné pozrieť sa nielen na vymedzený zoznam hriechov, ale aj na život v širšom kontexte. Na akých hodnotách stojí? O čo sa usilujem? Kam smerujem? Som verný povolaniu alebo poslaniu, ktoré som si zvolil? Premietajú sa moje hodnoty a zmysel, v ktorý verím, do mojich vzťahov a každodenného života?

Viglaš: Predovšetkým hriech. Jeden z následkov prvotného hriechu je, že sa nám zatemnil rozum. Poznanie prestalo byť jasné a naša vôľa sa naklonila na zlé. Taliansky kardinál Giacomo Biffi kedysi povedal, že najväčšou tragédiou hriechu nie je to, že prídeme o Božiu milosť, lebo tú nám je Boh ochotný kedykoľvek vrátiť. Tragédiou je to, že každým hriechom strácame aj zdravý rozum, a ten sa tak rýchlo nevráti.

Viglaš: Pokrivené vnímanie svedomia človeka môže byť aj dôsledkom vplyvu jeho okolia. Jednoduchým príkladom je výchova. Ak človek zanedbáva duchovný život ako celok, aj to môže vplývať na citlivosť svedomia.

Bieščad: Svedomie je dôležité cibriť a rozvíjať, k tomu môže pomôcť dobrý stabilný spovedník a duchovné vedenie. Ak však ide už o patologické stavy, ako prílišný strach, úzkosť, škrupule alebo následky nejakej traumy, vtedy je dobré, aby pomoc nebola iba čisto duchovná. V prvom rade však musí byť túžba mať správne formované svedomie.

Viglaš: Úprimným hľadaním pravdy a rozhodnutím konať dobro. Ak sa človek permanentne usiluje konať dobro, svedomie si scitlivuje. Dobré svedomie je ako navigácia. Aby mohlo fungovať, musíme ho mať správne „nakalibrované“ a pravidelne aktualizované. Tiež je potrebné poznať cieľ cesty. Treba však povedať, že človek so správne citlivým svedomím nie je úzkostný. Svedomie nás teda naviguje, kedy robíme dobre a kedy už hrešíme.

Viglaš: Už ako deti sa učíme, že hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie nejakého príkazu. Na základe stupňa poznania, slobody a okolností rozlišujeme potom mieru subjektívnej viny. Na tej osobnej rovine môžeme povedať, že hriech je niečo, čo nás hendikepuje, zastiera obraz Boha v nás, snaží sa nás presvedčiť, že Boh nie je milujúcim Otcom, a oberá nás o radosť zo života. Môžeme ho vnímať ako temnú skutočnosť, ktorú často poznáme, odmietame, no napriek tomu nás láka a konáme ju.

Bieščad: Fenomén hriechu patrí skôr do teológie alebo filozofie. Psychológia nepracuje s hriechom ako takým, ale skôr s jeho následkami a subjektívnym prežívaním. Ak bolo človeku ublížené, i s pomocou psychológa môže pracovať na odpustení. Ak sa naopak potrebuje človek vyrovnať s tým, že urobil niečo zlé, psychologická pomoc je zameraná na odpustenie sebe samému a zbavenie sa neprimeraných pocitov viny alebo hnevu.

Pomenovanie hriechov

Pri spovedi vyznávame hriechy. Viglaš: Keď človek pomenuje nahlas veci, ktoré prežíva, získava schopnosť pozrieť sa na ne s odstupom. Pri pomenúvaní musí človek nazrieť do svojho vnútra a viac sa spoznať. Pri spytovaní svedomia vlastne pátrame po tom, komu sme svojím hriechom ublížili.

Bieščad: Pre psychoterapeuta je pomenúvanie ťažkostí každodennou náplňou práce. Ten moment, keď sa človeku podarí niečo pomenovať, je veľmi silný. Niekedy máme iba pocit, že nás niečo ťaží, ale nevieme čo. Kým si to správne nepomenujeme, nedokážeme sa s tým vyrovnať. Niekedy človek rozpráva svoj problém veľmi obšírne a pomôže mu, ak mu terapeut pomôže s preformulovaním. Dobrou pomôckou je veta: „Takže vlastne hovoríte, že máte problém s …, rozumiem tomu dobre?“ A vtedy človeku zasvietia oči, lebo presne to prežíva. Príde úľava z toho, že tá nepohoda dostala meno. Pomenovanie ťažkostí má veľký zmysel.

Bieščad: Pomenovávanie hriechov je zručnosť, ktorú získavame cvikom. Ak si od detstva spytujeme svedomie, je pre nás ľahšie vyznať sa v našom vnútornom svete a diferencovať rôzne odtienky hriechu. Potom sú tu ľudia, ktorí v rodine neboli zvyknutí na takúto sebareflexiu, prípadne sa u nich ani nekomunikovalo o prežívaní.

Bieščad: Pre mňa ako kresťanského psychológa je veľmi smutné vidieť, že niektorí ľudia sú naozaj psychologicky indisponovaní na prijatie sviatosti zmierenia, aj keď po nej túžia. Túto neschopnosť subjektívne prežívajú ako veľmi silnú bolesť.

Viglaš: Spovedník by mal vždy stelesňovať Božie milosrdenstvo. Mal by byť učiteľom, lekárom, ale aj láskavým sudcom. To sú povolania, ktoré sú aj v sekulárnej sfére na to, aby človeku pomohli. Sudca je spravodlivý, keď vie zohľadniť aj poľahčujúce okolnosti. Penitent by mal cítiť prijatie a bezpečie.

Viglaš: V prvom rade to, že mi je ľúto, že sa stretol s kňazom, ktorý mu ublížil. Je mi ľúto, že cez neho nezažil milosrdné prijatie Boha. Ale dôležité je, aby vedel, že Boh nie je ako kňaz, ktorý mu ublížil. Boh je milosrdný Otec. Tiež treba povedať, že konanie daného kňaza nie je v súlade s oficiálnym postojom Cirkvi, ale zlyhaním konkrétneho kňaza.

Bieščad: Ak vzťah s Bohom narušilo či zničilo zranenie od človeka, aj uzdravenie by malo prísť cez prostredníka. Zažitie pozitívnej skúsenosti môže pomôcť priblížiť sa k Bohu a korigovať jeho obraz. Ak niekoho zranil kňaz pri spovedi a preto sa bojí ísť na spoveď, tak potrebuje pozitívnu skúsenosť. Na začiatok možno rozhovor s kňazom, pri ktorom sa bude cítiť prijatý. Dôležité je však nájsť si dobrého kňaza. Tiež je dobré vedieť, že ak bolo na spovedi niekomu ublížené, môže sa o to podeliť, samozrejme, v bezpečnom prostredí a človeku, ktorému dôveruje.

Bieščad: Morálna a psychologická vina nie sú totožné. Pocit emocionálnej ťažoby, zahanbenia či nehodnosti pri vyznávaní hriechov nie je vždy indikátorom objektívnej závažnosti morálneho zlyhania. Často nás väčšmi ťažia hriechy, ktoré sú ľudsky „trápne“, než tie, ktoré sú objektívne ťažké.

Bieščad: Pokúsiť sa aspoň na chvíľu odložiť nabok emócie a racionálne sa pozrieť na situáciu, ktorá ma ťaží. Keď sa nám to podarí, často zisťujeme, že hriechy, ktoré nás emočne menej ťažia, môžu byť závažnejšie ako tie, pri ktorých prežívame silnú vinu. Tiež je dobré spýtať sa, či moje ťaživé emócie nevypovedajú aj o niečom inom - napr.

Viglaš: Objektívne je pomerne jasné, ktorý hriech má ľahšiu, ktorý závažnejšiu a ktorý extrémne závažnú matériu. Vplyvom nesprávne formovaného svedomia môžeme cítiť obrovskú subjektívnu vinu aj za niečo banálne. Ale aj opačne - nemusíme cítiť vinu za niečo, čo je naozaj vážne. Dôležité je dostať do rovnováhy naše subjektívne prežívanie s objektívnou matériou. Veľkú vinu cítime za hriechy v oblasti sexuality.

Bieščad: Sexualita tvorí najintímnejšie jadro ľudskej bytosti. Keď hovoríme o svojej intimite, je to, ako keby sme sa úplne odhaľovali, a na to potrebujeme cítiť určité bezpečie. Najľahšie je to v partnerskom vzťahu. Extroverti so zdravým sebavedomím s tým nemusia mať vážny problém. Cítia sa síce nekomfortne, ale dokážu vysypať svoje hriechy a ďalej to neriešia. Oveľa ťažšie je to pre uzavretých a úzkostlivých ľudí. Tí, ktorí už zažili zraňujúce reakcie od kňaza, môžu mať dokonca neprekonateľný problém ísť sa vyspovedať.

Viglaš: Človek dokáže byť nahý - taký, aký naozaj je, doslovne i obrazne - iba vtedy, keď sa cíti bezpečne. Vo svojej nahote sme totiž osobitne zraniteľní. Po hriechu človek zistil, že je nahý, a začal sa zakrývať a skrývať. Vtedy začal cítiť stud, lebo sa na neho ten druhý už nepozeral ako na osobu, ale ako na predmet uspokojenia. Preto sme v sexualite takí zraniteľní.

Viglaš: Katechizmus hovorí, že treba vyznať ťažké hriechy, ich počet a okolnosti. A potom sa môžeme spovedať podľa spovedných zrkadiel. Katechizmus Katolíckej cirkvi by mal byť základným spovedným zrkadlom. Netreba pri vyznávaní zachádzať do úplných detailov, ale netreba ostať úplne všeobecný. Napríklad povedať len „zhrešil proti piatemu/šiestemu prikázaniu“ je veľmi nekonkrétne. Tá škála hriechov je veľká. V takomto prípade sa môže spovedník spýtať alebo aj pomôcť tým, že ponúkne určitú paletu (Bolo to zabitie, pokus o samovraždu, násilie na niekom, hnev, riskovanie, alkohol, drogy, nezdravý životný štýl? Boli to nejaké myšlienky, fantázie, sledovanie pornografie, skutok sám so sebou, skutok s druhým človekom, nevera, homosexuálny skutok?). Toto môže pomôcť ľuďom, ktorí majú problém pomenovať svoj hriech. Mladí sa často trápia s tým, z akých fyzických p...

Obžerstvo ako hriech

Obžerstvom sa rozumie nemierne jedenie a pitie. Preto sa dnes, ale už aj v stredoveku na označenie tohto hriechu, ktorým si vážne poškodzujeme svoje zdravie a zneprijemňujeme spoločenské prostredie, používal výraz nemiernosť. Nemiernosť je podľa svätého Tomáša Akvinského najpotupnejší hriech. Otázkou obžerstva a jeho vrcholnej škodlivosti sa zaoberá Lukáš v 21,34, keď hovorí: "Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil". Rovnako na nebezpečenstvo tohto priestupku poukazuje apoštol Pavol v liste Rimanom 13,13, kde píše: "Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie vo svároch a žiadostivosti".

Táto nemiernosť a či nestriedmosť je známa už v Starom zákone, kde v knihe Deuteronomium 21,18-21 čítame : "Ak má niekto zaťatého a nepoddajného syna, ktorý nepočúva na rozkazy otcove a matkine keď ho karhajú, nevšíma si ich, nech ho otec a matka zoberú a privedú k starším jeho mesta: Tento náš syn je zaťatý a nepoddajný. Nechce nás počúvať; je hýrivec a opilec. Nech ho na to všetci ľudia tohto mesta ukameňujú kameňmi na smrť, aby ste tak odstránili zlo spomedzi seba a aby sa obával celý Izrael, keď to počuje". Kniha Prísloví v 23,20-21 hovorí aj o následkoch tohto hriechu: "Nepatrí k tým, čo spíjajú sa vínom nadmieru, ani k tým, ktorí nevedia sa najesť mäsa dosýta. Bo schudobneje pijan, i ten, čo sa objedá, a ospanlivosť priodieva do handier!.

Na spoločenské nebezpečenstvo tohto hriechu poukazuje apoštol Pavol v 1. Liste Timotejovi 3,2-3 pri charakterizovaní vlastností biskupa, keď medzi iným hovorí : "... Na správanie sa opilého človeka poukazuje aj evanjelista Lukáš v 12,45-46 v reprodukcii podobenstva o nehodnom sluhovi: "Ale keby si ten sluha v srdci povedal: Môj pán voľajako nejde, a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká,..". V liste Efezanom apoštol Pavol upozorňuje na negatívne dôsledky opilstva, keď hovorí: "A neopíjajte sa vínom, veď v ňom je samopaš, ale buďte naplnení Duchom..."(Ef 5,18). Izaiáš na adresu opilcov hovorí: "Beda pyšnej korune opilcov Efraimu a zvädnutému kvetu skvostnej ozdoby jeho, ktorá je na hlave tučného údolia zraneného vínom" (Iz 28,1). A Ezechiel konštatuje: "Kalich sestry svojej piť budeš, hlboký a široký, k hanbe bude ti a k posmechu, mnoho vojde do neho. Opojením, žalosťou sa preplníš. Je to kalich hrôzy, zdesenia, kalich sestry tvojej Samarie" (Ez 23,32-33). Na následky opilstva upozorňuje aj Jeremiáš vo svojich Nárekoch, keď hovorí: "...

Opilosť sa často využíva za cieľom dostať príslušného človeka do stavu, kedy je možné s ním ľahko manipulovať, obyčajne smilstvu predchádza opilstvo. V 1. Knihe Mojžišovej čítame ako svojho cieľa dosiahli Lotove dcéry: " Nuž opime nášho otca vínom a spime s ním, aby sme zachovali od nášho otca potomstvo", nuž dali mu na tú noc napiť sa vína. Potom vošla staršia a spala so svojim otcom. On však nevedel, ani kedy si ľahla, ani kedy vstala,...." (Gn 19, 32-38). Človek v opilom stave, nedbá na stud a nevadí mu keď sa obnažuje pred druhými, či v bdelom stave alebo v spánku vyvolanom opilosťou.

V Knihe Genezis čítame prípad Noeho: " A Noe začal obrábať zem a vysadil vinicu. Sväté písmo uvádza veľa prípadov zneužitia opilého človeka alebo väčšej skupiny ľudí. I za druhej svetovej vojny fašistické vojská, či bielej alebo červenej zástavy páchali zlé skutky v opilom stave. História uvádza veľa príhod s pitím za cieľom ovládania vôle ľudí. No, nie len prepiate pitie ale aj jedenie odstavuje všetky kontrolné centrá a človek sa stáva mechanický stroj.

Technológia a kresťanstvo

Môj názor na technológiu je, že je to niečo dobré, ale padlé. Nedokážem zastávať jeden, alebo iba druhý názor. Je v tom napätie. Je sprostredkovateľom kríža a nositeľom evanjelia. A tak som proti inštinktívnym reakciám. Technológie sú rôznorodé svojou konštrukciou, ale aj rôznorodé svojím používaním. Vezmite si akúkoľvek danú technológiu. S trochou času by sme mohli vymyslieť jej dobré využitie. S trochou viac času by sme mohli vymyslieť jej zlé využitie. Zoberme si alkohol. Hnutie abstinentov medzi americkými evanjelikálmi v devätnástom storočí stanovilo úplnú abstinenciu od všetkých foriem alkoholu ako podmienku členstva v cirkvi[1]. Mnohí si mysleli, že alkohol je zlo, doslova jed. Každé pitie alkoholu sa preto považovalo za hriech. Biblia však takýto jednorozmerný pohľad nepripúšťa. Obsahuje varovania pred alkoholom (Prís 20:1; Prís 21:17; Prís 23:20-21; Prís 23:29-35; Ef 5:18; 1Tim 3:8; Tít 2:3; 1Pt 4:3; 1Kor 5:11) a učí, že sú situácie, v ktorých sa nesmie piť (Prís 31:4-7; Lk 1:15; Lk 7:33; Rim 14:21), ale opisuje aj situácie, v ktorých sa na pitie pozerá pozitívne (Ž 104:15; Lk 7:34; Lk 22:20; Jn 2:1-10; 1Tim 5:23). Či je alkoho dobrý alebo zlý vyplýva z kontextu.

Teoreticky je technológia vždy neutrálna, pretože je schopná dobra aj zla. V praxi však technológia nikdy nie je neutrálna, pretože sa vždy používa buď na dobro, alebo na zlo (alebo na určitý pomer oboch). Najhlbší problém s technológiou nie je vinou technológie, je to chyba nás, chyba používateľov. Ľudstvo vo svojej hriešnosti dokáže urobiť aj tie najlepšie veci zlými.

Tabuľka: Biblické citáty o alkohole

Zoznam hriechov, ktorých sa treba vyvarovať:

1. Antikoncepcia, umelé oplodnenie a potrat
2. Masturbácia a/alebo sledovanie pornografie pred manželstvom alebo v manželstve
3. Necudnosť v obliekaní, vrátane nosenia legín a krátkych šortiek
4. Smilstvo alebo náruživé skutky už pred svadbou
5. Čokoľvek neprirodzené v manželstve
6. Homosexuálne skutky
7. Chronické zlyhanie pri katechizácii vašich detí
8. Veľké poškodenie povesti a dobrého mena
9. Zmeškanie alebo vynechanie nedeľnej svätej omše bez dobrého dôvodu a/alebo zbytočná práca v nedeľu
10. Odopierate svojim pracovníkom spravodlivú mzdu

tags: #kedy #je #opilost #hriech