Dnes si spomíname na Ježišovo meno. Vianočné obdobie nám pripomína predovšetkým narodenie Ježiša Krista. Oficiálne sa tento sviatok oslavuje 25. decembra, a tak by Ježiš práve dnes mal osláviť ďalší rok. Je toto ale skutočne dátum jeho narodenia? Podľa odborníkov, presný termín v skutočnosti nepoznáme.
Pôvod a význam mena Ježiš
Meno „Ježiš“ je latinskou podobou gréckeho „Iesous“ (Ἰησοῦς), ktoré je zase prepisom hebrejského „Jeshua“ (Jehošuaʕ) alebo „Jehoshua“ (Jehošuaʕ) či v skrátenej podobe „Joshua“, čo znamená „Jahša“ „Boh zachraňuje“.
Meno Ježiš malo v pôvodnom jazyku tvar Jošua, čo znamená „JHVH je Spása“. Ide o to isté meno aké nosil Mojžišov nástupca, ktorého zvykneme nazývať Jozue. Keď Židia hovorili o mene niekoho nemysleli pod tým len skupinu písiem. Meno vyjadrovalo podstatu osobnosti. Teda to čo žil, čo konal a učil. V našom západnom myslení by tomu asi najlepšie zodpovedalo slovo duch. Konať v duchu niekoho, to znamená postupovať podľa jeho úmyslov.
V SEMITSKÝCH kultúrach malo pomenovanie veľký význam, pretože zdôrazňovalo poslanie, na ktoré bol človek povolaný. V Izraeli sa meno udeľovalo pri obriezke, keď sa dieťa začleňovalo medzi Abrahámových potomkov. Tak to bolo aj v prípade Ježiša, osem dní po jeho narodení (porov. Lk 2, 21). Boh prostredníctvom anjela oznamuje Jozefovi, aké meno má dať Máriinmu synovi: „Ona porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20-21).
Boh mení mená niektorých zvlášť významných ľudí v dejinách spásy ako symbol úlohy, ktorá im bola zverená. Tak sa to stalo napríklad s Abramom, ktorý dostal meno Abrahám, pretože mal byť otcom množstva národov; Jakub dostal meno Izrael, pretože zápasil s Bohom a zvíťazil; a Šimona sám Ježiš Kristus nazve Kéfas - Peter -, pretože bude skalou, na ktorej bude postavená Cirkev. V prípade Ježiša zasiahol sám Boh, aby meno vteleného Slova znamenalo presne to vykupiteľské poslanie, ktoré prišiel vykonať: „Jahve spasí“.
Uctievanie mena Ježiš
Veriaci kresťania už od počiatku Cirkvi vzývali najsvätejšie meno Ježiš. V liturgických slávnostiach sa však začalo uctievať až v 14. st.. Sv. Bernardín Siensky a jeho žiaci neúnavne šírili úctu mena Ježiš po celom Taliansku a ostatnej Európe.
Vznik úcty Najsvätejšieho mena Ježiš sa datuje do liturgických slávností 14. storočia. Svätý Bernardín zo Sieny v 15. storočí spolu so svojimi žiakmi propagoval kult mena Ježiš. O storočie neskôr, okolo roku 1530, pápež Klement VII. Svätý Bernardín vo svojej dobe nosil tabuľku s obrazom Eucharistie, z ktorej vychádzali lúče, na ktorých bol vidieť monogram „IHS“, skratka Ježišovho mena v gréčtine.
Neskôr zbožná tradícia pridala monogramu IHS nový význam a zmenila ho na „christogram“: „I“ ako „Iesus“ (Ježiš); „H“ ako „homínum“ (z človeka); „S“ ako „salvator“ (spasiteľ). Inými slovami, nápis „IHS“ začal znamenať „Ježiš, spasiteľ človeka“. Nové významy boli pridané neskôr. Napríklad v 16. st. bol zavedený ako liturgický sviatok. Roku 1530 pápež Klement VII.
Za čias sv. Bernardína Sienského (1380 - 1444) bolo Taliansko rozdelené na kniežatstvá a mestské republiky. V tomto období sa často vyskytovali dlhotrvajúce nepriateľstvá medzi šľachtickými rodmi. Jednou z úloh Bernardínovho apoštolátu bolo odstraňovanie nenávisti a zmierovanie nepriateľov. Sv. Bernardín to robil prostredníctvom šírenia úcty k Ježišovmu menu. Zhotovil si zvláštny znak: obraz žiariaceho slnka a v ňom začiatočné písmená troch latinských slov: IESUS HOMINUM SALVATOR (Ježiš, Spasiteľ ľudí) - IHS. Nad prostredným písmenom H bol kríž. Znak Ježišovho mena sa v Taliansku veľmi rozšíril. Ozdoboval verejné budovy i súkromné domy a stal sa znamením kresťanského bratstva. Ľudia sa týmto znakom ozdobovali aj veci bežnej potreby. Našiel sa maľovaný na tanieroch i na rýľoch a iných náradiach. Takto chceli naplniť odkaz apoštola Pavla. „A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.“
Dnes, ponorení do vianočného obdobia, oslavujeme Najsvätejšie meno Ježiš - titulárny sviatok jezuitov. Úcta k tomuto svätému menu vznikla v štrnástom storočí. Svätý Bernardín zo Sieny a jeho učeníci rozšírili túto úctu: „Toto je to najsvätejšie meno, po ktorom tak veľmi túžili dávni otcovia, ktoré sa očakávalo v toľkých úzkostiach, v toľkých mdlobách opakované, v toľkých stonoch vzývané, toľkými slzami žiadané, ale až v čase milosti bolo darované.“ (sv.
Svätý Bernardín Siensky
Sila mena Ježiš v Novom zákone
Keď sa zbežne pozrieme do NZ zistíme, čo všetko sa dialo v mene Ježišovom. Kresťania sa zhromažďovali v mene Ježišovom. Vierou mali život v Ježišovom mene. Apoštoli krstili v mene Ježišovom. V Ježišovom mene mazali chorých olejom. Diali sa divy v mene Ježišovom, uzdravenia i exorcizmy. Apoštoli kázali a učili a ohlasovali evanjelium v mene Ježišovom. V Ježišovom mene je prisľúbené poslanie Ducha Tešiteľa a vyslyšanie prosieb. V Ježišovom mene boli ospravedlnení.
V mene Ježiša dávali apoštoli silu zmrzačeným (Sk 3, 6; 9, 34) a život mŕtvym (Sk 9, 40). Meno Ježiš poskytuje útechu v duchovných skúškach a pripomína hriešnikovi postavy otca márnotratného syna a milosrdného Samaritána; rovnako ako spravodlivému pripomína utrpenie a smrť nevinného Božieho Baránka. V Ježišovom mene získavame každé požehnanie a milosť v čase i na večnosti, lebo Kristus povedal: „O čokoľvek budete Otca prosiť, dá vám v mojom mene“ (Jn 16, 23). Preto Cirkev uzatvára všetky svoje modlitby slovami: „Skrze Ježiša Krista, nášho Pána“.
Ježiš - pevný základ viery
Ježiš - je to presväté meno, po ktorom naši dávni otcovia tak veľmi túžili, v úzkostiach a súžení často ho vyslovovali, v slzách po ňom vzdychali, žiadali si ho a túžobne očakávali. A kaď nadišiel čas milosti, milosrdne sa im ho dostalo. S týmto menom nech sa, prosím, nespája predstava dajakej chtivosti po vláde alebo pomste, lež nech nám z neho znie iba spravodlivosť. Skrátka, meno Ježiš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov.
Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. On je svetlo pre dušu, je bránou do života a zárukou života vo večnej blaženosti. Túto vieru ak niekto ešte nenašiel, alebo ju od seba odhodil, ten sa podobá človeku, čo kráča v tmavej noci bez svetla, alebo so zavretými očami sa ozlomkrky rúti cez nebezpečné prekážky, a môže sa vystatovať hocakými schopnosťami svojho umu, predsa len kráča za slepým vodcom, ak sa pri poznávaní nebeských tajomstiev chce opierať iba o svoj ľudský rozum.
Týmto základom je Ježiš; on je svetlo i dvere; on v snahe ukázať blúdiacim seba ako cestu, každému človeku ponúka svetlo viery, aby človek zatúžil po Bohu ešte nepoznanom, potom v túžbe aby mu uveril a vierou aby ho našiel a poznal. A na tomto základe pevne stojí Cirkev, vybudovaná na mene Ježišovom.
Meno Ježiš je ozdoba kazateľov, a to tým, že pôsobí, aby jeho slová jasne žiarili, keď sa ohlasujú, aj keď sa počúvajú. Čo myslíš, z čoho vzniklo na celom svete tak veľké, nečakané a žiarivé svetlo viery, ak nie z ohlasovania mena Ježišovho? Či nie leskom a pôvabom toho mena nás Boh povolal do svojho obdivuhodného svetla? A tým, čo ich oblialo toto svetlo a v jeho jase poznali pravé svetlo, Apoštol právom hovorí: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi.
Ó aké slávne je toto meno, aké vznešené, milé a pôsobivé. Ním sa nám odpúšťajú hriechy, ním sa premáhajú nepriatelia, ním sa chorým uľavuje, trpiaci v nešťastí sa ním posilňujú a potešujú. Ty si sláva veriacich, učiteľov i kazateľov, ty posilňuješ pracujúcich a vzpružuješ ochablých. Svojou ohnivou vrelosťou zapaľuješ zbožné túžby, spĺňaš vrúcne prosby, duše rozjímajúcich napĺňaš nadšením, tvojou pomocou sú oslávení všetci tí, čo ako víťazi vošli do nebeskej vlasti.
Kedy sa Ježiš narodil?
Je správne, aby sa ľudia vo svojej jedinečnej výnimočnosti odlišovali vlastným menom. Ale čo sa týka Boha: riadne meno, ktoré by sa k nemu hodilo, neexistuje. Vo svojom nekonečnom Milosrdenstve sa sklonil k človeku a dal sa poznať pod „vlastným menom“. Zjavenie jeho mena sa uskutočnilo na púšti: „Mojžiš povedal Bohu: „Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: “Boh vašich otcov ma poslal k vám.” Oni sa budú pýtať: “Aké je jeho meno?” A čo im odpoviem?“ Boh povedal Mojžišovi: „Ja som, ktorý som!“ - a dodal: „Toto povieš Izraelitom: “Ja-som” ma poslal k vám!““(Ex 3, 13-14). Vo svojej veľkorysej blahosklonnosti sa Boh Syn vtelil, aby nás spasil. Zostal pravým Bohom a stal sa pravým človekom. Ako každý človek dostal meno, meno Ježiš, ktoré mu Mária s Jozefom dali podľa slov anjela Gabriela. Meno Ježiš - „Ješua“ znamená „Boh je spása“. Tu ide o meno - Najsvätejšie meno Ježiš -, ktoré si zaslúži všetku úctu a úplný rešpekt. Naznačuje to druhé prikázanie Božieho zákona.
Náš letopočet sa podľa tradície odvíja od narodenia Ježiša. Samotné označenie "pred Kristom" či "po Kristovi" hovorí samé za seba. Podľa všetkého sa však Ježiš v skutočnosti narodil ešte pred naším letopočtom. Presný rok, ale nepoznáme, dohadov je pritom viacero. O Ježišovom skoršom narodení hovoril aj pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Ježiš z Nazareta: Príbehy počiatku. Podľa expápeža sa narodil o niekoľko rokov skôr, ako sa myslelo. "Skutočný dátum narodenia Ježiša bol niekoľko rokov predtým," píše Benedikt XVI. vo svojej knihe. Aj keď tento názor môže pôsobiť netradične, väčšina odborníkov sa s ním zhoduje.
Pôvodný termín Ježišovho narodenia určil ešte v 6. storočí mních Dionysius Exiguus, u nás známy ako Dionýz Malý. Nik však netuší, ako k tomuto termínu prišiel. Predpokladá sa, že vychádzal z Ježišovho krstu počas vlády Tibéria. Jeho odhad je pritom od skutočnosti zrejme odlišný o niekoľko rokov.
Podľa odborníkov sa Ježišovo narodenie datuje zhruba do obdobia roku 6 až 4 pnl. "V Biblii nie je žiadna zmienka o tom, kedy sa narodil. Vieme, že to bolo za panovania Herodesa Veľkého, ktorý zomrel pred prvým rokom nášho letopočtu," uviedol pre The Daily Telegraph profesor z Oxford University, John Barton. Evanjeliá Svätého písma neprinášajú jednoznačný výklad Ježišovho narodenia, aj keď viacerí odborníci sa na niektoré pasáže odtiaľ odvolávajú.
Historická revue zase spomína, ako dátum Ježišovho narodenia rok 2 pnl. Odvolávajú sa pritom na popis udalostí v evanjeliách. Ako dôležité míľniky spomínajú napr. pôsobenie Jána Krstiteľa a verejné účinkovanie Ježiša. Ježiš Kristus totiž začal verejne pôsobiť až v 30. roku svojho života.
Nielenže nie je presný rok narodenia Ježiša, odborníci netušia ani konkrétny deň či mesiac. Všetko nasvedčuje tomu, že Ježiš sa vôbec nenarodil v decembri. Tento mesiac pritom zrejme vôbec neprichádza do úvahy. V evanjeliu sa totiž spomínajú v súvislosti s Ježišovým narodením aj pastieri a ich stáda, ako spolu nocujú pod holým nebom. Vzhľadom na to, že ide o skutočne studený mesiac je vysoko nepravdepodobné, žeby zostávali v takej zime vonku.
Podľa niektorých výpočtov by mohol byť mesiacom Ježišovho narodenia september alebo október. Vychádzajú pritom z poznatkov z evanjelií, pričom predpokladajú, že Ježiš mal v čase smrti 33,5 roka. Vzhľadom na to, že jeho smrť sa datuje na marec, resp. apríl, narodenie by malo byť práve v septembri alebo októbri.
Údaj o narodení Ježiša Krista zrejme zostane navždy nevyriešenou hádankou.
„Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky.
Modlitba k menu Ježiš
„Ó, slávne meno, meno obľúbené, meno milované a mocné! Pre toto meno hriechy sa odpúšťajú, pre toto meno sú protivníci premožení, pre toto meno chorí sa uzdravujú, pre toto meno sa trpiaci v protivenstvách posilňujú a obveseľujú! Tvoje meno je česť veriacich, učiteľ kazateľov, sila pracujúcich, udržiavateľ padajúcich. Ohnivým plameňom a svojím teplom nech sa zapália túžby, nech sa dosiahne žiadaná pomoc, nech sa opoja kontemplujúce duše a skrze toto meno nech sú oslávení všetci, čo sú víťazmi v nebeskej sláve. A s nimi nás, najdrahší Ježišu, pre tvoje najsvätejšie meno urob hodnými kraľovať s tebou.“ (sv.
Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno.
Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.
„TVOJE MENO je ako vyliaty olej“ (Pies 1, 3), hovorí Pieseň piesní o Ženíchovi. Ježišovo meno je naozaj ako vôňa, ktorá roznáša svoju vôňu po celom dome. Pokračujúc v tomto prirovnaní, svätý Bernard z Clairvaux poznamenáva, že olej má tri vlastnosti, ktoré možno aplikovať na Ježišovo meno: tak ako olej „je svetlo, pokrm a liek“, tak aj najsladšie Ježišovo meno „svieti, keď sa hlása, živí, keď sa konzumuje, pomazáva a zmierňuje zlo, keď sa vzýva“.
Ježiš je predovšetkým svetlom, ktoré svieti uprostred tmy, jasom, ktorý chceme, aby svietil v našom správaní. Aby sme toto svetlo od Krista prijali, musíme otvoriť oči duše a očistiť ich očnou masťou sviatostí. „Ut videam, ut videamus, ut videant!“, vyzval nás svätý Josemaría, aby sme opakovali: nech svojím čistým pohľadom urobíme čistým život mnohých iných. Po druhé, Ježiš je aj pokrmom pre dušu. Keď vyslovujeme jeho meno, naše srdce sa napĺňa radosťou. „Čítanie ma rozčuľuje, ak nečítam Ježišovo meno,“ pokračuje svätý Bernard. „Hovorenie ma rozčuľuje, ak sa v ňom nehovorí o Ježišovi. Ježiš je med v ústach, melódia v uchu, radosť v srdci“.
Jeho vzácne meno je nakoniec liekom na našu slabosť. „Niet nič vhodnejšieho na zastavenie rozmachu hnevu, na utlmenie pýchy, na zahojenie vredov závisti, na potlačenie záchvatov žiadostivosti, na uhasenie ohňa zábudlivosti, na uhasenie smädu lakomstva a na zahnanie všetkých neusporiadaných chúťok“.
Pri príležitosti tohto sviatku môžeme prosiť Ducha Svätého, aby nám tento svätý olej vlial do srdca, na pery a do našich skutkov. Takto sa pripojíme k žalmistovi, ktorý v dnešnej liturgii volá: „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi“ (Ž 8, 1).
„VERU, VERU, hovorím vám: Ak budete Otca o niečo prosiť v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene; proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16, 23-24). Takto Pán povzbudzoval svojich apoštolov v predvečer svojho umučenia. Dôverujúc samotnému Pánovmu slovu môžeme často vzývať jeho sväté meno. Ako povedala svätá Terézia: „Pozrime sa na slávneho svätého Pavla, ktorý akoby Ježiša vždy nevypúšťal z úst, ako na toho, kto ho mal dobre v srdci“.
Svätý Josemaría nás naučil nádherný výrok: „Iesu, Iesu, esto mihi semper Iesus“: Ježišu, Ježišu, buď pre mňa vždy Ježišom. Ak ju budeme často opakovať, budeme prekvapení jej účinkami, najmä keď sa budeme cítiť smutní, ustarostení alebo unavení. „Volám ho Ježiš, bez strachu, sám,“ zvykne nám hovoriť. „Tu, pri svätostánku, sa nehanbím volať ho po mene. Syn môj, aj ty mu povedz, že ho miluješ, že ho budeš milovať vždy, stále viac a viac!“.
Naším poslaním - poslaním bežných kresťanov - je šíriť vôňu tohto mena všade okolo nás.
„Toto meno musí byť zverejňované, aby svietilo, nesmie byť skryté. Nemôže sa však hlásať s poškvrneným srdcom alebo nečistými ústami, ale musí sa vložiť a ukázať vo vybranej nádobe“, pokračoval svätý Bernardín. Kráľovské kňazstvo - božská pečať krstu a birmovania - „nám umožňuje niesť Kristovo meno na všetky miesta, kde ľudia pracujú a žijú. Nezabúdajme však, že apoštolát, ak má byť skutočne účinný, musí byť založený na hlbokom, obvyklom, každodennom spojení s Ježišom Kristom, naším Pánom“.
S akým prízvukom a nehou by zaznievalo Ježišovo meno na perách jeho Matky a svätého Jozefa! S dôverou ich prosíme, aby nám pripomínali jeho požehnané meno, aby sme si ho natrvalo uchovali v srdci.
Použité zdroje:
- Omša Najsvätejšieho mena Ježiš, úvodný spev.
- Svätý Bernardín Sienský, Kázeň 49, O slávnom mene Ježiša Krista, kap. 1.
- Svätý Bernard, Kázeň 15, O Piesni piesní, II, č. 4.
- Svätý Bernard, Kázeň 15, O Piesni piesní, III, č. 6.
- Svätá Terézia, Kniha jej života, kap. 22.
- Svätý Josemaría, Poznámky z meditácie, 13-IV-1954.
- Svätý Bernardín Sienský, Kázeň 49, O slávnom mene Ježiša Krista, kap.