Kedy sa prvýkrát použil názov Katolícka cirkev? História

Pripomíname vám apoštolskú exhortáciu Svätého Otca Františka Gaudete et exsultate. Silné duchovné posolstvá a odovzdávanie ocenení Ruža sv. Dokument Dikastéria pre náuku viery schválený pápežom Levom XIV. Pripomíname si 8.

Dnes, 1. Katolíci na Slovensku si dnes, v pondelok 15. Mnohí biskupi a konferencie biskupov na všetkých kontinentoch dali katechizácii významný impulz vydaním kvalitných katechizmov a pastoračných usmernení, ako aj napomáhaním formácie odborníkov a katechetického výskumu. Osobitným bohatstvom pre katechetickú obnovu sa stal Obrad uvedenia dospelých do kresťanského života, ktorý 6.

Ján Pavol II. v roku 1978 prevzal toto dedičstvo a svoje prvé usmernenie sformuloval v apoštolskej exhortácii Catechesi tradendae s dátumom 16. O prepracovanie Všeobecného direktória pre katechizáciu sa za pomoci Kongregácie pre klerikov zaslúžila skupina biskupov a odborníkov z oblasti teológie a katechézy.

Prvá časť4 je rozdelená do troch kapitol a výraznejšou formou začleňuje katechézu do koncilovej konštitúcie Dei Verbum, keď ju situuje do rámca evanjelizácie, ako o nej hovorí Evangelii nuntiandi a Catechesi tradendae. V prvej, nazvanej Normy a kritériá podávania evanjeliového posolstva v katechéze s novým členením a s obohatenou perspektívou je súhrn všetkého, čo obsahovala príslušná kapitola predchádzajúceho textu. Druhá kapitola je celkom nová: predstavuje Katechizmus Katolíckej cirkvi ako východiskový text pre odovzdávanie viery katechézou a pre redakciu miestnych katechizmov.

Cieľ tohto Direktória je, samozrejme, ten istý, aký sledoval text z roku 1971. Chce totiž poskytnúť základné teologicko-pastoračné zásady, inšpirované Magistériom Cirkvi, najmä Druhým vatikánskym koncilom, ktorými by sa mohla lepšie usmerňovať a koordinovať pastoračná služba slova“9, a konkrétne katechéza. Hlavným zámerom bolo a je poskytnúť skôr úvahy a zásady než priame aplikácie alebo praktické smernice. Adresátmi Direktória sú predovšetkým biskupi, konferencie biskupov a vo všeobecnosti tí, čo pod ich vedením a z ich poverenia majú zodpovednosť v oblasti katechézy.

Keďže Direktórium je adresované partikulárnym cirkvám, ktorých pastoračné situácie a potreby sú veľmi odlišné, je zrejmé, že bolo treba vziať do úvahy iba spoločné alebo intermediálne situácie. Vo Vatikáne 15. Rozsievač je Ježiš Kristus.

Kresťania, začlenení do najrozličnejších spoločenských prostredí, pozerajú na svet tými istými očami, ktorými Ježiš videl spoločnosť svojej doby. Evanjelizačné dielo Cirkvi má na tomto širokom poli ľudských práv úlohu, ktorej sa nemôže zrieknuť: odhaľovať nenarušiteľnú dôstojnosť každého človeka. Súčasná kultúra je poznačená neustálym šírením sa náboženskej ľahostajnosti. Evanjelizácia tak nachádza v inkulturácii jednu z najväčších výziev.

Súčasná morálna situácia drží krok s náboženskou situáciou. Evanjelizácia nachádza na nábožensko-morálnom poli privilegovaný okruh pôsobenia. Katechéza detí, mladých a dospelých podnietila v týchto rokoch vznik typu kresťana, ktorý si je naozaj vedomý svojej viery a má s ňou zladený svoj život. Ide vskutku o zástup „matrikových“ kresťanov,44 i keď v hĺbke srdca mnohých z nich ešte úplne nevymizol náboženský cit.

Tieto situácie viery kresťanov od rozsievača naliehavo žiadajú rozvoj novej evanjelizácie,49 najmä v cirkvách so starou kresťanskou tradíciou, kde sa sekularizmus najväčšmi rozmohol. V niektorých prípadoch sa v interpretácii a aplikácii obnovy, akú Druhý vatikánsky koncil žiada od Cirkvi, zaujali len čiastočné, alebo priam opačné postoje. Evanjelizačné pôsobenie Cirkvi, a v ňom katechéza, má sa rozhodnejšie usilovať o pevnú cirkevnú súdržnosť. Zdôrazňuje sa aj misijný charakter súčasnej katechézy a jej zameriavanie sa na pomoc katechumenom a katechizovaným primknúť sa k viere vo svete, ktorý zahmlieva zmysel pre náboženstvo.

Pokiaľ ide o orientovanie sa do hĺbky, pojem „zjavenie“ už prenikol do katechizácie; avšak koncilový pojem „tradícia“ má zatiaľ menší vplyv, hoci je naozaj inšpirujúcim prvkom. Mnohé katechézy sa takmer výlučne odvolávajú na Sväté písmo bez toho, že by ho dostatočne dali do súvisu s reflexiou a dvetisícročným životom Cirkvi. Mnohé katechézy sa takmer výlučne odvolávajú na Sväté písmo bez toho, že by ho dostatočne dali do súvisu s reflexiou a dvetisícročným životom Cirkvi.56 Takto sa potom trochu zahmlieva cirkevná povaha katechézy. Pokiaľ ide o obsah katechézy, pretrvávajú tu rôzne problémy.

Prvé písomné záznamy o ivanskej farnosti sú v cirkevných listinách z r. 1324, kde sa spomína ako „ležiaca pri kráľovskej ceste“. Zmienky o kostole sú v listine z r. 1337 vystavenej v Győri a pojednávajúcej o vlastníctve pozemkov Bratislavskej kapituly. V 16. storočí bola naša obec väčšinou obývaná kalvínmi. Reformované kresťanské náboženstvo bolo vtedy v Bratislavskej župe veľmi rozšírené. Až v r. 1671 krajinský snem v Šoproni ponechal kalvínom v tejto oblasti len dve tzv. artikulárne miesta - Recu a Pusté Úľany, kde mohli vysluhovať bohoslužby. Vtedy prešiel kostol v Ivanke zase do rúk katolíkov a ostal v nich už natrvalo. Listina vyhotovená pre knihu milénia uvádza, že v r. 1727 bola znovu vybudovaná fara a opravený kostol. Definitívne obnovenie farnosti možno s určitosťou datovať do r. 1729, keď bola založená a odvtedy nepretržite písaná matrika, z ktorej sa dozvedáme aj mená kňazov pôsobiacich vo farnosti.

Susedná obec Farná mala svoju vlastnú farnosť, ktorá sa po zániku kostola spojila s ivanskou. V r. 1946 bola do ivanskej farnosti ako filiálka pričlenená aj susedná obec Gešajov, predtým vyčlenená z farnosti Tomášov. Vznik obce, dnes pomenovanej Zálesie, sa datuje od r. 1923, keď sa tam na pôdu vyčlenenú z bývalého Aponiho veľkostatku prisťahovali prví obyvatelia, ktorí v r. 1932 dokončili výstavbu kaplnky. Trojici. Na sviatok Najsvätejšej Trojice sa v nej každoročne koná slávnostná svätá omša. Príjmom fár a farárov boli príjmy z vlastného majetku fary, príjmy od patrónov a dobrodincov, z daní a poplatkov.

Osobitnou kapitolou hospodárenia bolo vyberanie cirkevných desiatkov, ktoré má dlhú históriu. Desiatkovému odvodu podliehalo celé spektrum poľnohospodárskej a chovateľskej produkcie, ako o tom svedčia záznamy v ivanskej matrike, založenej v r. Ivančania sú však zaviazaní poskytnúť dvanásť vozov dreva ročne. Od dvoch Károlyánskych domov poskytne sa 4 merice obilia a od každého po dvoch sliepkach a po dvoch zlatých florénoch, avšak od obidvoch spolu polovica teraz uloženej platby, ak to činí menej, poskytne sa dobrovoľný poplatok.

Od kapitulského majetku vo Farnej ako aj od hostinca za Dunajkom, platí sa ako od ½ usadlosti, ak nie, tak voľný poplatok. Od osamelých ako sú vdovy a vdovci alebo slobodní (nevydaté, neženatí) poskytuje sa štyridsať denárov. Desiatky však tvorili iba časť príjmov fary, ich ďalším zdrojom boli dôchodky z dotálneho majetku fary. Ivanský kostol a farnosť mali štedrých patrónov. Ako sa dozvedáme zo záznamov, na stavbu terajšieho kostola (1770) poskytol Anton Grasalkovič všetok materiál, Michal Obrenovič dal v 19. storočí kostol zvýšiť a pristaviť k nemu vežu.

Traduje sa, že práve na pamiatku týchto patrónov sú pri hlavnom oltári umiestnené sochy sv. Michala Archanjela a sv. Bolo to presne v r. 1884 hradila aj náklady na maľbu kostola a s tým súvisiace murárske a kamenárske práce. Všetko zaplatila kňažná patrónka a farníci prispeli povozmi a manuálnymi prácami. Kňažná sa starala nielen o potreby kostola, farára a učiteľa - organistu, ale vo svojej štedrosti pamätala aj na obyvateľov obce. Prostredníctvom miestneho farára pomáhala núdznym, o čom svedčia početné záznamy v kronike. Keďže fara mala samostatný majetok a hospodárila na ňom, patrili k nej aj hospodárske budovy: maštale, komory a sýpky.

Veľmi zaujímavé sú záznamy o zakladaní farskej vinice. Farár Ferenci „idúc príkladom ostatným gazdom, ukázal metódu správneho zakladania vinice“. Fundácie poškodila prvá svetová vojna. Hospodársku funkciu prestali fary plniť zoštátnením cirkevného majetku v r. 1948. Zákonom č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví štátom s účinnosťou od 1. novembra 1949 sa zaviedol systém „slúžneho“ - duchovní začali dostávať platy od štátu.

Sviatosť krstu mala veľký význam nielen pre samotného krstenca, ale aj pre jeho krstných rodičov, ktorí týmto aktom nadobudli výnimočné postavenie v príbuzenských vzťahoch. Rovnako sa nepatrilo odmietnuť pozvanie vykonávať úlohu krstných rodičov. V minulosti sa krst vykonával bez pompéznosti a veľkej hostiny, dôležité bolo, aby dieťa prijalo sviatosť. Z ústneho podania sa zachovalo, že v noci 4. V tých časoch, keď obyvatelia obce boli prevažne gazdovia, konala sa tradičná septembrová slávnosť pri kaplnke sv. Birmovka je vo farnosti veľkou udalosťou. Sviatosť birmovania prijalo vtedy až 1414 birmovancov a vykonal ju biskup Jozef Szabó. Počet birmovaných bol 1259 a pochádzali z Ivanky, Čeklísa, Magyar-Bélu (dnes Veľký Biel), Senca a Boldogu.

Samotný obrad sobáša sa vykonával v kostole pred oltárom, kam priviedol nevestu prvý družba a ženícha prvá družička. V 50-tych rokov minulého storočia museli novomanželia pred cirkevným sobášom povinne absolvovať civilný sobáš na MNV. V Ivanke bolo v tých rokoch zvykom, že svadobný sprievod išiel najprv na MNV a odtiaľ do kostola. V cirkevnej kronike je zaznamenaný opis pamätnej svadby kňažnej Júlie Obrenovičovej-Huňadyovej, ktorú miestny farár Jozef Ferenci 16. januára 1876 vo farskom kostole verejne zosobášil s jej snúbencom kniežaťom Karolom z Arenbergu.

Po vykonaní svadobných obradov kniežací pár bohato odmenil farára, organistu, kostolníka aj miništrantov a kňažná poskytla finančný dar farárovi na almužnu pre chudobných, ktorá bola rozdelená medzi 141 prosebníkov. Na tento okamih čakajú farnosti dlhé roky, ba často aj desaťročia. Najstarší záznam o primíciách v Ivanke pochádza z r. 1887. Táto slávnosť tu bola po prvýkrát, taktiež maďarský jazyk prvýkrát bol použitý počas sv. 20. júna 1999 slúžil pri kaplnke sv. Rozálie primičnú sv. V súčasnosti je správcom farnosti v Bzinciach pod Javorinou. Na príprave tejto udalosti sa podieľalo celé farské spoločenstvo, ako aj samotná obec, ktorá si v tom čase pripomínala 790. Zatiaľ posledné primície v obci sa konali na sviatok sv. Cyrila a Metoda 5. júla 2007.

Nové košarikská boli historicky najdôležitejšou z troch obcí tvoriacich v minulosti dnešnú Dunajskú Lužnú. Táto obec bola dlho sídlom farnosti. Vznik farnosti ako aj tamojšieho farského kostola sa datuje do 12. až 13. storočia. Farnosť „Misser“ sa prvý krát spomína v súpise farností, ktoré odovzdali v roku 1302 pápežský desiatok. Kostol bol zasvätený sv. V roku 1358 tam bol farárom istý Peter, ktorý sa v latinskom prameni nazýva „plebanus de villa Misser“.

V roku 1400 bol v Mišérde farárom Pavel (Paulus, plebanus de Messen). V roku 1561 sa konala vizitácia farnosti. V roku 1634 bývali už v dedine prevažne Nemci, ktorí sa hlásili k evanjelickému a. v. náboženstvu. Pravdepodobne to bolo v 40. rokoch 17. storočia a asi aj v rokoch 1698 a 1699, lebo v účtovnej knihe farnosti Mišérd pri záverečnom vyúčtovaní bol farár Ján Marián Dávid Peško de Pešková (Peschko de Peschkova), ktorý bol vtedy súčasne farárom aj v Moste na Ostrove. Pri dátume 3. februára 1707 sa píše, že na základe všeobecného súhlasu obce Mischdorf, t. j. Nových Košarísk, Waltersdorf, t. j. Rovinky, a Tatschendorf, t. j. Novej Lipnice, bol zvolený v každej obci konvent. V tomto období prešiel pravdepodobne do rúk evanjelikov a. v. aj farský kostol.

Cintorín v obci Mišérd sa nachádzal v tesnej blízkosti kostola. Pochovávalo sa do neho až do roku 1773. V roku 1774 bol asi vo vzdialenosti 200 krokov zriadený nový cintorín. Na fare bola už v roku 1781 dosť bohatá knižnica, ktorá bola sčasti majetkom fary, sčasti to bola súkromná knižnica farára Krečmáryho. Na fare býval aj kaplán, ktorým bol v čase vizitácie Ján Zbrankovič. Mal cvičiť deti v čítaní, písaní, rátaní a v katechéze, teda pomáhal aj pri vyučovaní náboženstva. Osobitnú izbu tam mal aj organista. K farskému kostolu v Mišérde patrili aj sochy a kríže vo farnosti. Sochy boli dve a obe boli z kameňa. Jedna bola v Dénešde a predstavovala dénešdskú Pannu Máriu, nachádzala sa blízko cesty na konci dediny, kde je aj dnes.

Druhá bola v obci Rovinka a zobrazovala svätého Jána Nepo-muckého. Všetky tieto kríže mali korpus ukrižovaného. Jeden z nich bol v dedine Dénešd pred kostolom, druhý na konci Rovinky smerom k Dénešdu a tretí na „Fiertl Feld“. Okrem toho bolo v Mišérde a v Rovinke päť krížov namaľovaných na plechu a pribitých na drevený kríž. V roku 1852 farský kostol v Mišérde za nejasných okolností vyhorel prakticky do tla. Kostol by bolo bývalo možné ešte opraviť, ale neboli peniaze. Vidieť to z listu ostrihomského arcibiskupa Jána Scitovského, ktorý napísal 6. decembra 1852 hlavnému opátovi do Panonhalmy, že vyhorel farský kostol v Mišérde a že na jeho obnovu nie je teraz žiadna nádej.

Žiadal preto hlavného opáta, ktorým bol vtedy Michal Rimely, aby povolil odba-vovať služby Božie pre veriacich farnosti Mišérd vo filiálnom kostole v Dénešde, a to dovtedy, kým nebude farský kostol v Mišérde zreštaurovaný. Už 17. Bolo to iba 55 rokov od postavenia od postavenia nového pútnického kostola sv. Bartolomeja v Denéšde, kam sa schádzalo množstvo pútnikov k milostivej soche Panny Márie. Tento relatívne nový kostol v Denéšde tak od konca roku 1852 nadobudol charakter farského kostola. Kostol v Denéšde bol priestranný a vyhovoval potrebám farnosti a tak sa, možno aj práve preto, na rekonštrukciu kostola v Mišérde nenašla potrebná vôľa a prostriedky.

Sv. Dionýz bol prvým parížskym biskupom a je jedným z patrónov Francúzska. Tiež v nej bol kostol zasvätený sv. Hoci kostol v Dénešde nebol farský a od farského kostola v Mišérde nebol ani veľmi vzdialený, predsa v čase náboženských rozbrojov v 17. storočí plnil aj funkciu farského kostola. Opát z Hory sv. Martina Andrej Placidus Magger (opátom bol v rokoch 1647-1667) sa s takýmto stavom nemohol zmieriť. S obyvateľmi Dénešdu i Szemetu sa dohodli na vážnych organizačných opatreniach a zmenách. Datovanú v Dénešde 10. apríla 1647. Podľa tejto dohody sa Kostol sv. Bartolomeja apoštola v Dénešde stal sídlom novej fary.

Keďže kostol v Dénešde bol dosť schátraný a ošarpaný, dohodli sa, že sa čím skôr pozbierajú peniaze, aby sa ešte v roku 1647 mohlo začať s jeho opravou. Palivové drevo mali dodať farárovi obyvatelia. Za krst mali dávať 12, za sobáš 25 a za pohreb 30 denárov a ak bude farár pri pohrebe aj kázať a slúžiť sv. Nový dénešdský farár Gregor Szentsimonyi bol mimoriadne horlivý. Prejavil záujem odísť pracovať do misií. Protestanský farár sa odtiaľ odsťahoval a znova tam prišiel katolícky. Opát vysvetlil, prečo jeho predchodca zriadil v Dénešde osobitnú faru, ako aj okolnosť, že teraz to už nie je potrebné, pretože dvaja farári tam nemôžu pre chudobu existovať.

V roku 1710 sa kostol sv. Martina v Mišérde vrátil do rúk katolíkom. Obec Dénešd bola preto v 18. storočí opäť filiálkou Mišérdu. Nový kostol bol postavený v rokoch 1790-1797 napriek tomu, že kláštor Benediktínov na Panonhalme bol v r. 1786 zrušený Jozefom II. Po zničení farského kostola v Mišérde požiarom sa v r.1852 stal nový kostol v Dénešde farským a zároveň pútnickym kostolom a centrum farnosti sa natrvalo presunulo do Dénešdu (Jánošíkovej). V r. V roku 1974 sa obec Dénešd (v tom čase už Jánosíkova) zlúčila z obcami Nová Lipnica a Nové Košariská a vznikla tak terajšia obec Dunajská Lužná. Dunajská Lužná sa tak zároveň stala sídlom tunajšej farnosti.

Na konci 20. Súčasnú obec Dunajská Lužná Tvorí okrem pôvodných obcí Nové Košariská a Jánošíkova aj Nová Lipnica. Filiálkou farnosti Dunajská Lužná, ktorá mala vlastný kostol len od konca 18. storočia, bola obec Rovinka. Z Hornej Čely chodili ľudia do kostola najmä do Biskupíc, táto časť obce bola totiž bližšie k Bratislave. V roku 1781 počas kanonickej vizitácie žilo v Dolnej Čele len 173 ľudí, z toho bolo 152 katolíkov a 21 evanjelikov a. v. V roku 1913 sa obe Čely zlúčili do jednej obce nazývanej Čela (Csölle, Waltersdorf). Dedina Kalinkovo (Szemet) patrila pôvodne ako kráľovský majetok k Bratislavskému hradu. Kalinkovo sa tak ako katolícka obec stalo filiálkou novej farnosti Dénešd, ktorú založil opát na území farnosti Mišérd v roku 1647, pretože tam sa nasťahovalo evanjelické obyvateľstvo.

Úzke vzťahy medzi obcami Szemet, Gútor a Dénešd sa preniesli i na farnosť Mišérd, keď sa znova stala jedinou farnosťou v tomto regióne. Od 30. rokov 18. storočia sa farnosť Mišérd stala aj centrom pre vedenie jednotných matrík narodených, sobášených i zomrelých. V roku 1929 bol v obci postavený nový rímskokatolícky kostol zasvätený sv. Obce Hamuliakovo (Gútor) a Kalinkovo (Szemet) boli neskôr pričlenené z cirkevnosprávnej stránky k farnosti Šamorín. Hoci vojna skončila, pre tunajších ľudí to boli aj naďalej ťažké časy. R. 1946 bola časť obyvateľov maďarskej národnosti násilne odvlečená na nútené práce do Čiech (po r. 1948 sa vrátili domov). Na ich miesto sa prisťahovalo viac ako 20 rodín z Rumunska.

Tabuľka: Vývoj počtu obyvateľov obce Kalinkovo

V roku 1948 tu bývalo len 480 občanov, možno to pripísať vojnovým udalostiam a nepokojnému povojnovému obdobiu. Pápež Benedikt XVI. navštívil v dňoch 28. novembra - 1. de...

tags: #kedy #sa #prvy #krat #pouzil #nazov