Kláštory boli už od stredoveku tradičnými centrami európskej kresťanskej kultúry a vzdelanosti, s bohatými zbierkami kníh, stáročiami opatrovanými v priestoroch kláštorných knižníc.
Po prvý raz sa dozvedáme o existencii Šoporne zo zakladacej listiny premonštrátskeho kláštora v Turci v Kláštore pod Znievom z roku 1251, kde sa spomína ako jeden z metačných (hraničných) bodov so Šaľou darovaným majetkom novozaloženému kláštoru.
Listina je písaná po latinsky a časť dotýkajúca sa Šoporne doslovne znie: „… conterminatur cum terra ville Own hospitum de Posonie iuxta fluvium Vag, exinde protenditur et descendit cum terra abbatis sancti Martini usque ad palacium et ibi per Vag ascendit ad aquilonem ad terram ville Supurni…“; v preklade: „… hraničí s územím opáta svätého Martina (kláštor v Pannonhalme) až k palácu a tam cez Váh vystupuje na sever k územiu (chotáru) dediny Šoporňa…“
Listina sa nachádza v archívnych zbierkach v Budapešti pod č. D1-346. Bola publikovaná v edícii „Hazai oklevéltar“. Šoporňa je tu teda uvádzaná pod názvom Supurni ako súčasť šintavského panstva.
V spojitosti so Šintavou sa stretávame ešte so staršou správou o existencii Šoporne ako súčasti panstva šintavského hradu z roku 1231. V Šintave bol v tých časoch hrad pri Váhu a samotná Šintava bola sídlom menšieho pohraničného županstva.
Uvádza to maďarská publikácia Naše hrady. Táto správa však nie je doložená objektívnym historickým materiálom. Od tohto letopočtu sa odvíjali oslavy 733. výročia prvej zmienky o Šoporni, ktoré sa na podnet obecného kronikára Alexandra Grilla uskutočnili v roku 1964.
Ďalší doklad so zmienkou o Šoporni pochádza z roku 1411, kde obec nesie názov Soporny a z roku 1420 ako Sopornok. Aj názvy z ďalších rokov sú latinského, nemeckého či maďarského pôvodu. O národnostnom zložení obyvateľstva v tejto dobe niet hodnoverných dokladov.
Nie je overená interpretácia ľudového podania, že základ obce tvorili šopy, kde sa utiekali cestujúci od Nových Zámkov smerom na Šintavu za noci, keď už brány na šintavskom hrade boli zatvorené a nedalo sa ďalej pokračovať v ceste cez Váh smerom na Trnavu.
Bolo tu možné prespať a ustajniť kone. Podľa tejto verzie mohlo ísť o nejaké stredoveké zájazdné hostince. Ďalšia verzia tvrdí, že pôvodní obyvatelia boli pastieri a do šôp zaháňali statok (či ovce) na noc.
Významný slovenský jazykovedec prof. PhDr. Ján Stanislav nepredpokladal, že názov Šoporne je odvodený od slova šopa, ako sa traduje. Viedol ho k tomu nejasný koreň slova v názve (Sup-urni), v ktorom sa nevyskytuje základ šop.
Nie je ani vylúčené, že názov obce pochádza od mnohých lúk bohatých na sanitru, t. j. slaný prášok(z maďarčiny šó = soľ, por = prach). Podobného pôvodu môže byť aj vznik pomenovania chotárnej časti Šóšlap (Slaný močiar).
O histórii starej Šoporne hovorí záznam v archíve ostrihomského arcibiskupstva z roku 1893: „Veľká obec Šoporňa je veľmi starého pôvodu. Pravdepodobne jestvovala už vtedy, keď Maďari prišli na toto územie. Starý názov obce bol Šopárňa. Je zaujímavé, že v pozemkovej knihe sa nachádzajú mená čiastok maďarského pomenovania. Z toho sa dá usudzovať, že kedysi hovorili obyvatelia Šoporne materinskou rečou maďarčinou. Pravdepodobne v priebehu reformácie Maďari odišli a územie osídlili terajší, po slovensky hovoriaci občania…“
Táto verzia výmeny obyvateľstva nie je vierohodná. Pokiaľ ide o jej východisko z pomenovania častí chotára, môže ísť o názvy určované zemepánmi. Tí boli Maďari. Alebo ich pomaďarčili zo slovenských názvov maďarskí úradníci.
Určiť pôvod mnohých slov je dnes veľmi ťažké, pretože jazyky susedných národov sa navzájom prelínali a pri tvorbe nových slov ovplyvňovali. Takým slovom je napr. aj šopa, v maďarčine sopa (foneticky šopa) a v nemčine Schuppen (fon. šupen) a z neho možná odvodenina Šopárňa - Šoporňa.
Skutočnosťou je aj to, že v starých spisoch sa uvádzajú aj slovenské pomenovania častí chotára ako Horný diel, Kopanice a pod. Podľa najnovších výskumov slovenských historikov v podrobných popisoch hraníc chotárov z 13. a 14. storočia sa vyskytuje veľké množstvo osobných mien a miestnych názvov, z ktorých vyplýva, že slovenské etnikum, práve naopak, siahalo južnejšie než na konci 19. storočia alebo dnes.
Až v čase tureckých nájazdov pôvodné slovenské obyvateľstvo sa sčasti sťahuje do bezpečnejších vyšších podhorských oblastí a na južné Slovensko sa presúva maďarské etnikum z Podunajskej nížiny a vytvára tu enklávu v pôvodnom slovenskom obyvateľstve.
V čase prvej písomnej správy o existencii Šoporne, t. j. v roku 1251, vládol v Uhorsku kráľ Béla IV. Za jeho vlády vtrhli do Uhorska Tatári. Vojsko, ktoré sa pod vedením kráľa postavilo na odpor, porazili na rieke Slanej. Kráľ Béla IV. sa s malou družinou zachránil a ušiel cez Gemer do Nitry, odkiaľ s posilneným sprievodom odišiel do Viedne. Možno aj cestou popri Šoporni. Obec bola v tom čase napojená na európske cesty.
Nesporne tadiaľto viedla najdôležitejšia diaľková česko-uhorská cesta z Podunajska cez Malé Karpaty na Moravu. Táto cesta bola známa ešte z čias Veľkej Moravy, spájala moravské Mikulčice s Nitrou.
Česko-uhorská cesta vstupovala na Slovensko pri Holíči, pokračovala na Šaštín, Bukovú, Trnavu, Šintavu (kde sa prechádzalo cez Váh), Šoporňu, Nové Zámky, Ostrihom a Budín. Jej zvyškom je dnes už poľná cesta, oddeľujúca chotárnu časť Novčaš od Honov, ktorú oddávna ľudia nazývajú Novozámskou cestou.
Môžeme si len domýšľať, ako v tom čase obec vyzerala, pretože vzhľadom na používaný materiál pri stavbe domov sa usadlosti nezachovali. Zrejme išlo o jednoduché dedinské domce z prútia, ohodené blatom alebo steny z hlinenej nabíjanice so slamenou strechou, možno aj čiastočne zapustené do zeme.
Pri príbytkoch bývali obilné zásobníkové jamy (v šopornianskom nárečí zbožné jamy). V nich obyvatelia uskladňovali nielen obilie, ale aj potraviny. Tento spôsob uskladňovania podľa archeologických nálezov využívali už v období Veľkej Moravy a uchoval sa až do začiatku dvadsiateho storočia. Pozostatky po zbožných jamách sa občas objavujú v rozličných častiach obce dodnes. Už v stredoveku patrila obec teritoriálne pod šintavské županstvo.
Nitriansky hrad v Nitre
Pôvodne to bol kráľovský majetok, ktorý od polovice 13. storočia spravovali župani, sídliaci na šintavskom hrade. Šintava sa významne zapísala do stredovekých slovenských dejín. Koncom 13. storočia župnú správnu organizáciu nahradilo stoličné zriadenie. Šintavské županstvo sa stalo súčasťou nitrianskej stolice, ale v rámci vytvárania menších územných celkov si udržalo postavenie osobitného panstva - domínia.
Od začiatku 14. storočia rozsiahly majetok šintavského panstva spolu so Šoporňou dával kráľ do užívania rôznym veľmožom. Súčasne sa niektoré časti dostávali jednotlivým správcovským rodom nielen do užívania, ale aj do priameho vlastníctva. Tak sa tu vystriedal nemecký šľachtic Linpold, syn Matúša Čáka Trenčianskeho magister Peter, Červený Abrahám, poľský šľachtic Mostic, pezinský gróf Juraj, rodina Rozgoňovcov, Bátoriovcov a Turzovcov. Začiatkom 17. storočia sa ako majiteľ šintavského hradu uvádzal Stanislav Turzo.
Rozsiahle šintavské panstvo sa postupne zmenšovalo. Jeho rozloha bola aj tak úctyhodná. Veď sem patrili mestečká: Sereď, Šintava, Senec, Čeklís, obce Vlčkovce, Šoporňa, Veľký Šúr, Varov Šúr, Takšoň, Križovany, Abrahám, Veľká Mača, Pata, Čierna Voda, Tomášikovo, Jahodná, Vozokany, Čierny Brod, Trstice, Pusté Sady, Majcichov, Palovce, Horný Jatov a diel v Šóku, dnes súčasť Selíc.
V ďalších rokoch 17. storočia sa šintavské panstvo stalo majetkom rodiny Esterháziovcov a v rámci nej sa neskoršie stalo vlastníctvom mladšej vetvy reprezentovanej Františkom Esterházim (1641-1685). Jej seniorátnym sídlom bol hrad a panstvo Pápa v Maďarsku, kam do roku 1762 patrilo administratívne.
V roku 1762 sa uskutočnila nová majetková deľba, teraz už v rámci mladšej vetvy. Majetky, ktoré vlastnil až do svojej smrti František Esterházi (za jeho života bol v roku 1711 prebudovaný šintavský hrad na súčasný kaštieľ), sa rozdelili medzi jeho troch synov: Mikuláša, Karola a Františka ml.
Šintavské panstvo spolu so Šoporňou pripadlo Františkovi ml. Ten sa stal zakladateľom čeklískej vetvy rodu. Začiatkom 18. storočia obec sužovali epidémie a nemala ani 40 usadlostí. V nasledujúcich rokoch sa dynamicky rozvíjala a koncom storočia dosiahla už takmer 300 domov a 2000 obyvateľov.
Z obdobia 18. storočia sa zachovalo niekoľko písomných dokumentov o vzťahu panstva k tunajšiemu ľudu. Správy o Šoporni z obdobia 16.-18. storočia súvisia najmä s náboženskou tematikou a sú spojené s reformáciou, s prenikaním rozličných reformačných úsilí na naše územie, následnou protireformáciou a vznikom terajšieho kostola.
Zachované správy z 18. a 19. storočia sú zamerané na rozvoj školstva a pohromy súvisiace s povodňovou činnosťou Váhu. Ľud v obci sa zamestnával výlučne poľnohospodárstvom.
Na skutočnosti, že v Šoporni všetka pôda patrila zemepánovi, nič nemení ani správa, že roľníkom daroval zemepán určité pozemky. V ústnom ľudovom podaní sa zachovala s tým súvisiaca historka. Podľa nej získala časť obyvateľov Šoporne vyslobodenie z poddanstva ešte pred jeho zrušením.
Šintavský zemepán Esterházi sa vraj pohádal pri kartách so šalianskym zemepánom. Spor sa vystupňoval až do nenávisti a šaliansky zemepán sa vyhrážal šintavskému bitkou, ak vkročí na jeho územie.
Po čase sa na spor a vyhrážky šalianskeho zemepána zabudlo a šintavský zemepán sa zatúlal na svojom štvorzáprahu do Šale. Drábi šalianskeho zemepána to ihneď zistili a oznámili pánovi. Ten nelenil a nariadil nepriateľa prenasledovať.
Šintavskému zemepánovi neostávalo nič iné, len štvorzáprah obrátiť a cválať domov. Cestou sa však kone vyčerpali. Preto mu prišlo vhod, že na Novčašoch poddaní práve zberali kukuricu a kone mali uviazané o vozy. Poprosil ich, aby mu kone vymenili, lebo má v pätách drábov šalianskeho zemepána. Sľúbil im ako odmenu toľko chotára, koľko za jeden deň pešo obídu. To sa im zapáčilo. Prepriahli a zemepán sa šťastlivo dostal domov.
Na druhý deň skutočne poslal správcu a spolu s dvoma Šoporňanmi vykonali obchôdzku a získaný majetok rozdelili na 49 rovnakých častí pre oslobodených obyvateľov. Ďalších 69 rodín zostalo v poddanstve. Nie je však historicky overená ani hodnovernosť ani čas tohto aktu. Isté je, že v roku 1755 vlastnili alebo boli užívateľmi pôdy aj niektorí obyvatelia Šoporne.
Vyplýva to z vizitácie náboženskej obce v tomto roku, kde sa pri kostolných a farských pozemkoch uvádzajú aj miestni majitelia susedných pozemkov.
Súsošie kalvárie v Kláštore pod Znievom
Po zhruba desiatich rokoch prípravy záchrany a reštaurovania znova osadili barokovo-klasicistické súsošie kalvárie v Kláštore pod Znievom-Lazanoch. Súsošie už je v komunitnej záhrade.
Barokovo-klasicistické súsošie kalvárie z roku 1827 bolo postavené z iniciatívy Jozefa Országha z Lazian a predstavuje scénu Ukrižovania Ježiša Krista. Na pomerne vysokom podstavci je centrálne umiestnený kríž s Ježišom, pod ním stojí sv. Ján a Panna Mária, ktorá má v hrudi zabodnutú dýku. Na podstavci kríža sa nachádza latinský nápis s menom donátora. Zvýraznené písmená označujú čísla latinskej abecedy.
V roku 2008 sa z iniciatívy obce začal proces záchrany a reštaurovania súsošia, ktoré bolo v havarijnom stave a hrozilo jeho zrútenie. Najskôr zrealizovali reštaurátori Ivan Škandík a Ján Janda z Kremnice reštaurátorský výskum a návrh na reštaurovanie. V tom istom roku bolo súsošie demontované a uskladnené.
Samotné reštaurátorské práce realizovali spomínaní reštaurátori vo viacerých etapách počas rokov 2012 - 2018. Práce boli vzhľadom na výrazne poškodenie sôch náročné, pozostávali z komplexného očistenia kameňa, jeho odsolenia, zlepenia, spevnenia a domodelovania zaniknutých častí. Doplnené boli aj všetky chýbajúce kovové časti sôch. Následne bolo súsošia opätovne poskladané a farebne scelené.
Po jeho obnove bolo rozhodnuté o posunutí diela smerom do areálu kaplnky sv. naproti obytným domom v tesnej blízkosti potoka.
Kostol sv. Barbory v Kláštore pod Znievom
Obec sa nachádza kostol sv. Barbory zo začiatku 15. Hansovi, spolupracovníkovi Majstra Pavla z Levoče. bol vyhlásený v roku 1963. s archaickým románskym pôdorysom. Postavený bol na prelome 14. Obnovený bol v roku 1517 a v roku 1730. záverom, je jednoloďový, jednopodlažný s pivnicou. v interiéri renesančné lavice.
Diecézny archív Banskobystrickej diecézy
Banskobystrická kapitula vznikla súčasne s biskupstvom, a od roku 1780 začala vydávať hodnoverné listiny, čím nadviazala a nahradila činnosť hodnoverného miesta v Kláštore pod Znievom.V našom archíve tak v rámci fondu máme hlavne dokumenty vytvorené činnosťou kapituly v rokoch 1780 - 1873. Popritom sú tu obsiahnuté aj archiválie z neskoršieho obdobia, ako napríklad účtovné knihy, rôzne typy protokolov, denníky, aktá alebo agenda správy biskupských majetkov v Pečeniciach a Sielnici.
Diecézny archív je odborné pracovisko, ktoré preberá, eviduje, ochraňuje a sprístupňuje archívne dokumenty Banskobystrickej diecézy od jej vzniku až po súčasnosť. Archív bol presťahovaný z Diecézneho centra Jána Pavla II.
Fond obsahuje spisy, ktoré boli prevzaté z Ostrihomskej arcidiecézy po vzniku banskobystrického biskupstva v roku 1776. Ide o korešpondenciu pochádzajúcu z uvedených rokov. Súpis korešpondencie Biskupského úradu.
Ťažiskom fondu sú zinventarizované archívne dokumenty, ktoré sú triedené podľa jednotlivých farností. Väčšina z nich je písaná v maďarskom jazyku, sporadicky sa vyskytuje latinčina, poprípade slovenčina.
Pojem kanonická vizitácia predstavuje spôsob kontroly a záujmu biskupa alebo ním poverených zástupcov o činnosti farností. Podľa uznesení Tridentského koncilu zo 16. storočia bol predstavený diecézy povinný vykonávať ich priebežné návštevy, ktoré sa zapisovali do tzv. vizitačných protokolov. Evidovala sa do nich napríklad podrobná charakteristika farnosti alebo opis a rekonštrukcie sakrálnych stavieb. Zaujímavou časťou bolo vylíčenie v nej žijúcich veriacich.
V druhej polovici 19. Užitočným prameňom k poznaniu dejín biskupstva či farností sú schematizmy. Historické matriky sú základným zdrojom poznatkov pri tvorbe rodokmeňa. Aj keď síce boli na základe zákonov zo začiatku 50.
V archíve sú uložené i odpisy farských matrík, ktoré pravidelne vyhotovujú a posielajú duchovní dodnes. Tento fond je možné študovať len v rámci dodržiavania platných súčasných zákonov a ochrany osobných údajov, keďže pôvod je zväčša novšieho charakteru, t. j.
Ide o knihy, ktoré boli zozbierané najmä z fár, avšak je tu uložený aj historický knižný fond biskupstva. Mám záujem bádať v Diecéznom archíve Baskobystrickej diecézy. V prípade záujmu o bádanie v našom archíve kontaktujte archivárku pani Mgr. Eriku Maliniakovú, PhD. Potom je potrebné zaslať oficiálnu žiadosť o oprávnenie vstupu do archívu, kde uvediete okrem osobných údajov aj cieľ bádania. Žiadosť stačí poslať elektronicky.
Nanešťastie, tento fond nateraz nie je spracovaný, pričom jeho viacnásobným presúvaním bola narušená aj chronologická postupnosť. Z tohto dôvodu je orientácia v ňom v určitom zmysle problémová aj v súčasnosti.
| Obec | Rok prvej písomnej zmienky |
|---|---|
| Šoporňa | 1251 |
| Kláštor pod Znievom | 1242 |
Tieto archívne dokumenty ohraničené približne rokmi 1579 - 1949 možno využiť ako pramene k dejinám rôznych odvetví hospodárstva, poľnohospodárstva či ťažby dreva na danom území. Zachytávajú oblasť svätokrížskeho panstva, ktorá bola tvorená dvomi dištriktmi - horným a dolným.
K hornému dištriktu patrili obce: Bartošova Lehôtka, Janova Lehota, Jastrabá, Kopernica, Kosorín, Lutila, Lovča, Lovčica, Nevoľné, Nová Lehota, Pitelová, Prestavlky, Stará Kremnička a Trubín. Dolný dištrikt tvorili obce Čajkov, Rybník, Tekovská Breznica a Tekovské Nemce.
Životopis: Po skončení štúdia teológie bol v r. 1810 vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil na Starých Horách, v Krupine, Detve, Zvolene, Horných Hámroch a Tajove. V r. 1817 bol správcom farnosti v Lazanoch, potom kaplánom v Bojniciach a Starých Horách. Od r. 1821 bol farárom v Turčianskom Petre, kde bol 1827 zbavený fary. Bol kaplánom v Kláštore pod Znievom a potom vo Svätom Kríži. Od r. 1833 bol správcom farnosti v Hornej Ždani, potom kaplánom v Jastrabej. V r. 1838 bol uväznený a potom poslaný do domu deficientov na Starých Horách. V r. 1840 bol protokolistom biskupského úradu. Od r. Bol latinský básnik. Vedel krásne písať. Historia domus Tajov zaznamenala, že to bol výrečný a výborný kazateľ. V Historia domus Donovaly je uvedený ako horlivý a veľmi zaslúžilý o Staré Hory.
Pramene:Zarevúcky, Anton: Katalóg kňazov, ktorí účinkovali na farách banskobystrického biskupstva od najstarších dôb do prítomnej doby. Badín 1969, samizdat; Zarevúcky, Anton: Katalóg farností a kostolov bansko-bystrického biskupstva. Zarevúcky, Anton: Katalóg zosnulých duchovných pastierov bansko-bystrickej diecézy, za obdobie od roku 1776-1985. Badín 1985, samizdat. 1816 sp. 1818 sp. 1821 sp. 1828 sp. 1829 sp. výpomocný duchovný farár vo sv. 1830 sp. 1833 sp. 1834 sp.
Knižnica Rádu premonštrátov v Jasove
Výnimkou nie je ani impozantná barokovo-secesná knižnica Rádu premonštrátov v Jasove, považovaná za jednu z najväčších a najvzácnejších súkromných historických knižníc na Slovensku. Nachádza sa na prvom poschodí jasovského kláštora, za severným múrom opátskeho chrámu sv. Jána Krstiteľa, v priestrannej sále s obrovskými oknami, nádhernou freskovou výzdobou a vysokými regálmi s tisíckami zväzkov starobylých kníh.
V priebehu storočí sa jej knižný fond rozrastal, alebo ochudobňoval podľa toho, aký bol osud samotného kláštora, čo príznačne potvrdzuje aj úslovie „habent sua fata libelli“. Priame archívne zmienky týkajúce sa jasovskej knižnice do obdobia 18.
Základy prvej premonštrátskej kláštornej knižnice v Jasove boli položené najneskôr v roku 1230, spolu s príchodom prvých nasledovníkov sv. Norberta do údolia rieky Bodvy, z materského kláštora vo Veľkom Varadíne (rum. Oradea).
Premonštráti
Pre každodennú činnosť kláštora a rehoľníkov boli knihy nevyhnutnosťou, preto zakladaniu a zveľaďovaniu knižných zbierok venovali náležitú pozornosť. Už v najstarších zachovaných verziách premonštrátskych rádových pravidiel z 12. a 13. storočia sa vo všeobecných pokynoch na založenie nového kláštora uvádza, že v čase príchodu prvých bratov (v minimálnom počte 12 kanonikov) v knižnici nesmú chýbať premonštrátske omšové knihy (misály), žaltár, antifonár, breviár a ďalšie knihy na liturgický spev, ako aj rehoľné predpisy a stanovy v niekoľkých exemplároch.
Charakter tejto prvej kláštornej knižnej zbierky zároveň reflektoval najvýraznejšie črty náboženského života premonštrátov, v ktorom do popredia vystupoval najmä intenzívny liturgický život, úcta k svätcom a ich relikviám, k Panne Márii, k eucharistii a apoštolát.
Neoddeliteľnou súčasťou denného poriadku vo vnútornom živote kláštora boli modlitby, tzv. cirkevné hodinky (horae divinae, officium divinum), ktoré sa tiahli celým dňom, prispôsobeným prírodnému kolobehu východu a západu slnka, a modlili sa v dvoj- až trojhodinových intervaloch, zvyčajne na chóre kostola.
Pri výstavbe prvej kamennej budovy jasovského kláštora a kostola sa pôvodne nepočítalo so zvláštnou miestnosťou pre uchovávanie liturgických kníh. Stačila pre nich skrinka, truhlica či výklenok (nika) v stene v blízkosti oltára alebo presbytéria, či chóru, tzv. armárium (z lat. skriňa, archív, knižnica).
Zaobstarávanie kníh, ich úschovu, opravu, výdaj a doplňovanie mal u premonštrátov na starosti knihovník - armarius, ktorého úrad požíval náležitú úctu, nakoľko bol poverený strážením knižnej časti kláštorného bohatstva. Tá však bola nenávratne zničená počas pustošivého vpádu Mongolov v r. Premonštráti sa do jasovského údolia vrátili už v roku 1243, kedy sa na čele s prepoštom Albertom pustili do obnovy rehoľného života a výstavby novej kláštornej budovy, k čomu im dopomáhala aj mimoriadna priazeň a podpora uhorského panovníka Bela IV. (1235-1270).
Dvojpodlažné sakristie so združenou funkciou boli charakteristické pre konventy, ktoré zároveň slúžili ako hodnoverné miesta (napr. v Kláštore pod Znievom, v Mórichide, v Lelese). Miestnosť na prízemí, tzv. dolná sakristia (sacristia inferior) bola zrejme vyhradená pre truhlice s listinami, skrine s knihami (armáriá) a potreby skriptória, ako aj kancelárie hodnoverného miesta.
Zvlášť uzavretý a chránený priestor vrchnej sakristie (sacristia superior) alebo archívu (conservatorium) slúžil pravdepodobne ako depozitár, banka či klenotnica (clenodiorum), uchovávajúca dokumenty jasovského konventu a hodnoverného miesta, liturgické predmety, relikviáre, či šperky a peniaze, ktoré si tu pred vojenskými výpravami zvykli uložiť šľachtici. Pravdepodobne tu boli uložené aj najvzácnejšie knihy a rukopisy kláštora, ktoré tvorili tzv.
Najstaršou zachovanou knižnou pamiatkou, vykazujúcou pôvod v jasovskom skriptóriu je pergamenový kódex, tzv. premonštrátsky breviár (Breviarium Praemonstratense) z konca 14. storočia. Jeho vyhotovenie možno datovať do obdobia po zavedení sviatku Navštívenia Panny Márie v roku 1389, kedy v Jasove úspešne pôsobil prepošt Ján III. (1382-1401). Po roku 1787 sa kódex dostal do Univerzitnej knižnice v Budapešti, kde je pod signatúrou Cod. Lat. 36 uchovávaný dodnes.