Kláštor pod Znievom, malebná obec s bohatou históriou, sa nachádza v srdci Turca. Táto oblasť je známa nielen svojou prírodnou krásou, ale aj aktívnym zapojením miestnych obyvateľov do rôznych spoločenských a kultúrnych aktivít. Medzi významné osobnosti, ktoré prispeli k rozvoju obce, patrí aj Martin Ferenčík. V tomto článku sa pozrieme na históriu obce a na príspevok Martina Ferenčíka, ako aj na aktivity dobrovoľného hasičského zboru v Blatnici, ktorý má s Kláštorom pod Znievom spoločné korene.
Panoráma Kláštora pod Znievom
Dobrovoľný hasičský zbor v Blatnici
Dobrovoľný hasičský zbor v Blatnici bol založený v roku 1887 podľa vzoru okolitých obcí, ako Kláštor pod Znievom, Martin, Sučany a Mošovce. Podľa evidencie ho založili Ján Duchaj, Alexander Filo a ďalší významní muži obce. Prvým veliteľom bol Ján Duchaj a zbor mal 46 členov. Z rozprávania hasičov sa však vie, že bol založený už o nejakých 10 rokov skôr, bohužiaľ, nebola zachovaná dokumentácia o tejto skutočnosti.
V roku 1930 zakúpili prvú motorovú striekačku DS-16 značky Stratílek, ktorá nahradila starú ručnú striekačku. Z dôvodu nedostatku peňazí v obci nebolo možné vybaviť požiarnu zbrojnicu ďalším potrebným materiálom. A preto v roku 1937 obec vyhlásila zbierku „takzvané hasičské dávky“, ktoré boli finančne stanovené podľa izieb obydlí a hospodárskych budov. Najväčšie dávky boli odvedené za obchodné a živnostenské miestnosti. Z vyzbieraných peňazí bola zakúpená potrebná výstroj a výzbroj pre hasičský zbor. Postupne sa nadobudol ďalší majetok, okolo roku 1956 to bola Praga RN.
Na zabezpečenie techniky si hasiči zarábali aj organizovaním majálesov. Prvý majáles bol organizovaný v Konskom dole v roku 1960 za prítomnosti občanov, okolitých dedín a významných hasičov Turca. Obyvatelia Blatnice priniesli rôzne občerstvenie zo svojich domovov, aby pohostili všetkých prítomných. O týchto majálesoch organizovaných na vysokej úrovni je písané aj v Hasičských listoch. 27.2.1963 zavádzajú do histórie aj ďalšiu tradíciu - organizovanie Fašiangov. V roku 1969 po prvý raz organizujú z príležitosti SNP vatru na Diele /cesta SNP smerom na Mošovce/ a na Tlstej.
Pracovali naozaj aktívne, čo sa píše aj v hasičských listoch, ako aj obecnej kronike. Veľmi často zasahovali v zložitých podmienkach a v nedostupných terénoch okolitých hôr a taktiež zasahovali aj v okolitých obciach. 15. apríla 1928 bola zriadená samaritánska služba, opatrená potrebnými obväzmi a liečivami, ktorá fungovala až do 80 rokov minulého storočia.
Významné valné zhromaždenie sa uskutočnilo dňa 31.januára 1926 za prítomnosti zástupcov obecného predstavenstva ako aj všetkého členstva zboru. Tajomník zboru vtedy žiadal od obecného predstavenstva aby sa postarali o postavenie novej strážnice. Obecné predstavenstvo toto vzalo na vedomie a už v roku 1928 bol postavený obecný dom, v ktorom bola zriadená aj požiarna zbrojnica, do ktorej sa hasiči presťahovali z pôvodnej drevenej zbrojnice, ktorá sa nachádzala v jej blízkosti.
Okolo rokov 1970 blatnickí hasiči začínajú aj súťažnú činnosť‘ s mladými hasičmi, dorastom a dospelými. Už v roku 1973 dorastenci obsadili 1. miesto na súťaži v Slovanoch a dievčatá 2. miesto v Kláštore pod Znievom. Za spomienku stojí aj činnosť vykonávania preventívnych protipožiarnych kontrol a udržiavanie hliadok v jarnom období a počas žatvy vo vežičke požiarnej zbrojnice.
Začiatkom 70 rokov minulého storočia bol zvolený za predsedu Jozef Ferenčík / teraz už zaslúžilý člen DPO /, ktorý najviac rokov pôsobil v tejto funkcii a lásku k hasičstvu šíril vôkol seba a nie len preto bol niekoľkokrát vyznamenaný. Dlhoročným funkcionárom bol aj Andrej Duchaj, ktorý bol od polovice 40 rokov minulého storočia až do konca 60 rokov minulého storočia veliteľom zboru a potom ako prvý predseda až do začiatku 70 rokov minulého storočia, a preto sa zapísal do histórie zboru hlavne ako najdlhšie pôsobiaci veliteľ zboru, ktorý sa zaslúžil o mnohé zmeny v tomto ťažkom období.
Velitelia DHZ Blatnica
- Ján Duchaj (1887 - ?)
- Ján Siakeľ (? - cca 1913)
- Jozef Ďuris st. (cca 1914 - 1918)
- Jozef Čižmárik (1918 - cca 1920)
- Ján Ďuris (cca 1920)
- Jozef Čižmárik st. (1920 - 8.9.1924)
- Gustáv Somora (8.9.1924 - 31.1.1926)
- Ján Ďuris (31.1.1926 - 6.7.1926)
- Jozef Čižmárik (6.7.1926 - 17.7.1927)
- Jozef Čižmárik st. (17.7.1927 - 6.1.1928)
- Jozef Lako (6.1.1928 - začiatok 40. rokov 20. storočia)
- Andrej Duchaj (polovica 40. rokov 20. storočia - koniec 60. rokov 20. storočia)
- Jaroslav Ďanovský (koniec 60. rokov 20. storočia - 2.2.1977)
- Miloslav Juráška (2.2.1977 - ?)
- Peter Okapal (?)
- Jaroslav Červeň (?)
Predsedovia DHZ Blatnica
- Andrej Duchaj (koniec 60. rokov 20. storočia - začiatok 70. rokov 20. storočia)
- Jozef Ferenčík st. (začiatok 70. rokov 20. storočia - 2001)
- Jozef Feriančik st. (od 2001 - do 21.5.2003)
- Jaroslav Borcovan (asi od 31.1.2004 - asi do 9.12.2006)
- Michaela Pavolková (od 9.12.2006 - do 29.10.2011)
- Miroslav Feriančik, syn nebohého J. Feriančíka
Martin Ferenčík a Futbal v Kláštore pod Znievom
Martin Ferenčík, bývalý hráč Kláštora, má ku kláštorskému futbalu hlboký vzťah. Na mnohé veci nezabudne. Raz, koncom šesťdesiatych rokov ma z domáceho ihriska odvážali s prasknutým slepým črevom rovno do nemocnice. A, vraj, prvé, na čo som sa vtedy, keď som sa po narkóze prebral, pýtal bolo, ako dopadol zápas. Pamätám si dokonca aj na to, že sme vtedy hrali s Príbovcami. Vyhrali sme 2:1. Vyše dvadsať rokov som tu hrával futbal. Mal som tu česť robiť aj kapitána, ale viem, že nikdy som nebol najlepší na ihrisku. Mne zostalo smutno za Janom Junasom, ktorého nám ukradli Martinčania - vtedy sme to tak chápali. On bol náš veľký futbalový vzor. Ale, rovnako tými vzormi boli aj ďalší - Bohuš Kováčik, Jano Pelo, Jano Turcer, moji rovesníci, s ktorými som v Kláštore začínal.
Na oslavách prvej futbalovej storočnice v Turci sa stretli mnohé známe futbalové tváre. Hoci sa predminulú sobotu snažilo počasie prekaziť Kláštorčanom radosť z osláv storočnice futbalu, nakoniec sa obloha nad Znievom umúdrila. Akoby sa aj počasie chcelo odvďačiť nielen všetkým, ktorí merali cestu na oslavy, ale najmä tým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomáhali písať dejiny najpopulárnejšej loptovej hry.
Vrcholom slávnostného programu osláv storočnice boli dve priateľské futbalové stretnutia. V prvom sa stretli domáci internacionáli s internacionálmi Lokomotívy Vrútky, ktorá je druhým najstarším futbalovým klubom v Turci a vrcholom športovej časti oslavného popoludnia bol zápas domácich Kláštorčanov v drese s viacerými odchovancami hrajúcimi v iných kluboch s popredným celkom IV. ligy - Valčou, ktorá nastúpila s viacerými posilami. Ani vysoká prehra domácich nič nezmenila na tom, že aj po debakli mali dôvod oslavovať. Bodku za športovým popoludním venovaným storočnici dala večerná a nočná zábava futbalistov a ich prívržencov.
Tak, ako býva dobrým zvykom, osláv v Kláštore pod Znievom sa zúčastnili desiatky futbalistov niekoľkých generácií. A tak sme viacerých, ktorí mali a majú veľmi blízky vzťah k jubilantovi, oslovili a zachytili sme aspoň štipku z ich spomienok.
Milan Šimko, bývalý hráč a tréner Kláštora: V Kláštore som vyrastal ako hráč od žiakov, potom som prešiel cez dorast až do mužstva dospelých a neskôr som pokračoval ako funkcionár a aj ako tréner. Kláštorský futbal je pre mňa srdečnou záležitosťou. Ako hráč som v klube zažil najkrajšie roky, keď sme postúpili do I. triedy. Dlho sa nám nedarilo splniť si tento sen. Potom prišiel pod vedením trénera Piusa Jakubca v roku 1972 zaslúžený postup. Ako pre trénera je zasa pre mňa nezabudnuteľný rok 1992, keď sme prakticky vyhrali okresnú súťaž a už sme boli aj vyžrebovaní vo vyššej súťaži - do vtedajšej I. B triedy. Žiaľ, dlho sme sa netešili, lebo administratívnym zásahom v Bratislave sme o postup prišli. To boli moje najkrajšie a určite úspešné trénerske roky v Kláštore, ale so smutným koncom.
Ján Turcer, bývalý brankár Kláštora a Martina: Hoci tu už nežijem, stále mám dobrý vzťah ku Kláštoru a osobitne k futbalu. Začínal som tu niekedy v šesťdesiatych rokoch ako žiačik. Trénoval ma Jozef Ivan. Potom v roku 1965 som odišiel z Kláštora do Martina. Tam som najprv chytal dorasteneckú ligu a v roku 1968 som prešiel do áčka. Bolo to za trénera Rudolfa Zibríniyho. Neskôr ma trénoval Jozef Eliášek, po ňom Emil Kunert a Štefan Jačiansky. Futbal mi dal veľa. Naučil ma v živote sa nevzdávať, ale aj mi vtedy niečo zobral. Bola to nádej, že dosiahnem niečo viac. Teraz žijem v Banskej Bystrici a na futbal som nezanevrel, chodievam na futbal do Kremničky.
Pavol Kuteľ, prezident TFZ: Keďže som hrával aj okresnú súťaž, s kláštorskými futbalistami som sa stretával odmalička. Najprv ako žiak, potom dorastenec a nakoniec aj v súťaži dospelých. No a stretávam sa aj teraz z pozície svojej funkcie. Kláštorčania neodmysliteľne patria do najvyššej turčianskej súťaže. Škoda, že v minulej sezóne dobrú jeseň nedotiahli na jar úspešnejšie. Nakoniec v poslednom kole zachránili súťaž, ktorá tomuto mužstvu patrí. Dôležité je, že tu majú dosť funkcionárov, ktorí majú ochotu pracovať, prichádzať s niečím novým. Asi by bolo treba niečo urobiť pre to, aby sa problémy, ktoré mali túto jar, nezopakovali, aby mužstvo hralo na špici, lebo tam Kláštor už roky patrí.
Ján Baleja, dlhoročný predseda a funkcionár klubu: Funkcionárčim od roku 1969. Začalo sa to všetko vlastne nedorozumením, ktoré mal kláštorský futbal s okresným výborom ČSTV po zápase v Príbovciach. Príbovce boli tretie či štvrté, my sme viedli tabuľku. Vyhrávali sme 3:1 a počas zápasu sa stalo, že Fera Horníka na čiare, keď išiel s loptou, stiahol divák na zem. Strhla sa bitka. Najprv rozhodca Žiak z Hornej Štubne odpískal ukončenie zápasu, ale potom nás vrátil na ihrisko. Ale za chvíľu bola opäť bitka, takže ukončil zápas. Mysleli sme si, že vyhráme kontumačne. Čerta! Futbalový zväz to síce pre nás kontumoval, ale Príbovčania to vtedy poslali na rozhodnutie okresnému výboru telovýchovy, ktorý zrušil rozhodnutie zväzu a zápas sa opakoval na neutrálnom ihrisku v Diviakoch. Bol to dôležitý zápas o postup. Prehrali sme, lebo hráči už boli znechutení. No a to na istý čas spôsobilo u nás úpadok futbalu. Dlhšie nebolo žiakov ani dorastencov. Tak som sa rozhodol zobrať funkciu a aj za pomoci piatich vojakov, ktorí prišli do mužstva, nás bolo toľko, že sme mohli vôbec nastúpiť na zápas. Potom opäť začali hrať žiaci aj dorastenci. Funkcionárčil som až do roku 1983, potom ma zasa čosi nahnevalo, dva mesiace som prestal robiť, ale neskôr som až do roku 1992 robil predsedu. Teraz robím to, čo treba. Pomáham, ako sa dá.
Ján Junas, bývalý hráč Kláštora a Martina: Spomínam si na to, keď som tu začínal. Aj na ľudí - funkcionárov, ktorí už nie sú medzi nami. Keď som mal šestnásť rokov odchádzal som do učilišťa do martinskej Neografie a do martinského dorasteneckého béčka, ktorý vtedy trénoval František Gromnica a asi za tri mesiace som prešiel k trénerovi Jozefovi Eliáškovi do áčka. Hoci som hrával v Martine zostal som srdcom Kláštorčanom. Tu som chodil do školy a pamätám sa, že sme dostali dobrý športový základ všestrannosti. Nechýbala tu atletika. Dokonca si spomínam, že som bol preborníkom školy a okresu v skoku do výšky. Ale na škole sa darilo aj volejbalu a basketbalu. Poviem pravdu, vždy som bol pyšný a hrdý na to, že som z Kláštora. Aj pre prvé slovenské gymnázium a rovnako preto, že aj futbalový klub bol založený ako jeden z vôbec prvých na Slovensku. Kedysi to bolo akosi samozrejme, že najlepší z dedín hrali v Martine, teraz sú skôr pošramotené vzťahy a každý sa hrá na vlastnom piesočku. Aj preto na futbal teraz nechodím až tak často. Skôr sa venujem záhradke a vnukom.
Marián Smik, kapitán súčasného mužstva: Ku kláštorskému futbalu mám veľmi dobrý vzťah. Aj keď boli nejaké iné možnosti, vždy som hovoril, že nikdy z Kláštora neodídem. Je to moje rodisko. Prišli len krátke odchody, keď som študoval. Niekoľko rokov som hrával v Martine, kde som hrával za žiakov, dorastencov aj mužov. Keď som študoval v Bratislave, bol som krátko aj v Slovane, ale zistil som, že na dvoch stoličkách sa nedá sedieť. Preto som sa rozhodol pre školu a futbal mi ostal len ako záľuba. Ale je to krásna záľuba.
Ivan Krištof, predseda klubu: To asi už nie je vzťah, to je choroba. Nevyliečiteľná choroba. Futbal som hrával od sedemnástich rokov, celý čas doma, okrem dvoch sezón v Turčianskych Tepliciach a počas vojenčiny v Domažliciach. Teraz funkcionárčim už desať rokov. Oslavy máme na konci rozporuplnej sezóny. Ale ja sa ani nečudujem, že to takto vyšlo, lebo to čo dokázali chlapci vyhrať bolo niekedy a aj nemožné, ale rovnako to čo dokázali prehrať to už ani nebolo možné. Ale najdôležitejšie - koniec dobrý, všetko dobré. Môžeme oslavovať bez smútku, alebo aspoň ho nedávame najavo.
Vladimír Šišan, starosta Kláštora: Ako bývalý futbalista mám šport veľmi rád. Aj teraz som pravidelným návštevníkom zápasov, ale vôbec všetkých športových podujatí u nás. Som rád, že na oslavách storočnice futbalu sme si spomenuli na mnohých, ktorí kládli základy futbalu, ale aj na tých, ktorí na nich rozvíjali stavbu. Ja len dúfam, že mladí si zoberú k srdcu to, že klub, ktorý reprezentujú, má bohatú tradíciu a budú na ňu nadväzovať úspechmi.
František Horanský, bývalý hráč Kláštora a neskôr funkcionár hokeja v Slovane Bratislava a HKm Zvolen: Tu som vyrastal, tu som začal so športom. Športové spomienky sú aj spomienkami na mladosť. Odohral som niekoľko sezón v šesťdesiatych rokoch. Pomerne skoro som začal hrávať za dospelých. Istý čas som bol v Slovane Bratislava, hrával som aj vo Zvolene za Bučinu. Prišlo zranenie v Prešove, tak som s futbalom skončil. Pomerne mladý - 25-ročný som potom išiel po hokejových chodníkoch ako funkcionár. Ale teraz mi dobre padlo stretnúť sa so svojimi bývalými spoluhráčmi Janom Junasom, Vladom Šalagom a ďalšími. Boli to prekrásne časy, na ktoré nezabudnem.
Bohumír Jeťko, tréner: Je to krásne jubileum. Nás, ktorí sme pokračovateľmi, aj zaväzuje. Ja si myslím, že nerobíme hanbu kláštorskému futbalu. Výsledky za posledných desať rokov boli adekvátne materiálnym možnostiam. Táto jar nám nevyšla, pretože viacerí hráči odišli za prácou a keď odídu štyria hráči základu, musí to byť cítiť. Ak sa neposilníme, tak to môže byť aj v novej sezóne podobné, ako na jar. Základňa v Kláštore je, ale niektorým chlapcom akoby chýbala motivácia a aj chuť na sebe pracovať. Je až priveľa lákadiel, ktoré odoberajú záujem športovať.
Kláštorské lúky
V srdci Turčianskej kotliny sa nachádza jedno z najcennejších území tohto regiónu. Kľukatiaca sa rieka Turiec tu vytvorila komplex močarísk a podmáčaných lúk, spolu s rastlinnými spoločenstvami trsti obyčajnej, porastov ostríc, lužných lesov a krovitých vŕb. Začiatok ochrany územia sa datuje do roku 1974, keď bola vyhlásená ŠPR (dnes NPR) Kláštorské lúky na rozlohe takmer 86 ha.
Kláštorské lúky
Ani tomuto územiu sa však nevyhli negatívne zásahy človeka. Rozsiahle odvodňovanie, ktoré na okolitých podmáčaných lúkach prebiehalo ešte v druhej polovici minulého storočia, malo za následok pokles hladiny podzemnej vody prakticky v celej rezervácií. Negatívne sa na funkčnosti celého tunajšieho ekosystému prejavilo aj upustenie od tradičných spôsobov hospodárenia. V minulosti to bolo najmä ručné kosenie a extenzívna pastva. Dnes je ručné kosenie nahradené veľkoplošnou strojovou kosbou a mulčovaním. To odstraňuje aj drobné nerovnosti terénu a zhutňuje pôdu, dôsledkom čoho sa vytrácajú pôvodné citlivejšie druhy rastlín, a tie sú plošne nahrádzané konkurencieschopnejšími, ale zároveň druhovo chudobnejšími spoločenstvami.
Napriek tomu sa ešte na niektorých lokalitách Kláštorských lúk a v ich tesnom susedstve zachovali pestré a druhovo bohaté lúky a pašienky, ktoré dotvárajú estetickú aj funkčnú stránku tohto unikátneho územia. Turčianska kotlina, spolu s NPR Kláštorské lúky, sa nachádza na významnej migračnej trase sťahovavého vtáctva. Počas jarnej a jesennej migrácie tu možno pozorovať množstvo druhov bahniakov, brodivcov, spevavcov aj dravcov. Celkovo bolo na území rezervácie zistených takmer 170 druhov vtákov.
Vzhľadom na svoje prírodné hodnoty, územie NPR Kláštorské lúky určite stojí za návštevu. A hoci ním nevedú žiadne značené turistické trasy, všetko podstatné sa dá vidieť aj z prechádzky po obvode rezervácie. Najlepšie je územie dostupné zo železničnej stanice Kláštor pod Znievom, odkiaľ možno prejsť takmer celú jeho severnú, západnú aj južnú časť. Od obce Valentová je zase možnosť navštíviť najmä jeho severný a východný okraj.