Benediktínske kláštory nadväzujú na starobylé mníšske tradície siahajúce do prvých storočí kresťanstva.
Základným ideovým dokumentom pre benediktínskych mníchov je Regula sv. Benedikta, napísaná začiatkom 6. storočia. Jej heslom je: „aby bol vo všetkom oslávený Boh“.
Vysoký dôraz je kladený na každodennú spoločnú liturgickú modlitbu a jej harmonické spojenie s prácou pre potreby kláštora, Cirkvi i spoločnosti.
Presný dátum príchodu prvých benediktínov na naše územie nie je známy, avšak v priebehu stredoveku zaznamenali mníšske kláštory na dnešnom Slovensku nebývalý rozmach a stali sa dôležitými centrami kresťanského kultu, evanjelizácie, vzdelania i hospodárskeho rozvoja.
Medzi najdôležitejšie benediktínske miesta patrili kláštor sv. Hypolita v Nitre, kláštor sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku, kláštor sv. Andreja-Svorada a Benedikta v Skalke pri Trenčíne a kláštor sv. Kozmu a Damiána v Ludaniciach. Kláštory zabezpečovali nielen duchovnú správu, ale vykonávali aj činnosť hodnoverných miest a plnili ďalšie úlohy.
Po dlhej odmlke mníšskeho života na území Slovenska jeho obnovenie predstavuje Kláštor Premenenia Pána v Sampore pri Zvolene, ktorý začali stavať na jeseň 2006.
Včera, v sobotu 17. novembra 2012, v predvečer sviatku výročia posvätenia bazilík sv. Petra a Pavla, navštívil Benediktínsky kláštor Premenenia Pána v Sampore opát Benediktínskeho opátstva sv. Petra a Pavla v Tynci (Krakov, Poľsko), ndp. Bernard Sawicki OSB, aby vykonal akt kánonického menovania prvého konventuálneho priora slovenského kláštora.
Týmto krokom sa úspešne zavŕšila snaha o obnovu benediktínskeho života na Slovensku po jeho dlhom prerušení. Prvým konventuálnym priorom sa na dobu ôsmich rokov stal o. Vladimír Kasan OSB.
Benediktínsky kláštor Premenenia Pána v Sampore získal na základe rozhodnutia generálnej kapituly Benediktínskej kongregácie Zvestovania štatút konventuálneho priorátu, čím sa zaraďuje medzi nezávislé kláštory.
Táto nezávislosť znamená, že kláštor je úplne samostatný v otázkach vnútorného riadenia. Jeho predstavený je ordinárom a zároveň vyšším rehoľným predstaveným podľa noriem Kódexu kánonického práva a samotný kláštor je domom „sui iuris“, vyňatým spod jurisdikcie miestneho biskupa.
Benediktíni, rovnako ako všetci rehoľníci v Katolíckej cirkvi, sú viazaní poslušnosťou voči Rímskemu veľkňazovi.
Prvý predstavený samostatného kláštora je menovaný opátom zakladajúceho kláštora, no všetci ďalší predstavení už budú samostatne volení v tajnom hlasovaní mníchmi kláštora.
História novej benediktínskej fundácie na Slovensku sa začala písať v roku 1998, keď do benediktínskeho opátstva sv. Petra a Pavla v Tynci vstúpili dvaja slovenskí kňazi z Banskobystrickej diecézy, Vladimír Kasan a Blažej Škvarka.
Po ukončení mníšskej formácie a zložení večných mníšskych sľubov boli v roku 2003 vyslaní vtedajším tynieckym opátom, Markom Szeligom OSB, založiť novú fundáciu na Slovensku.
Dielo obnovy mníšskeho života sa začalo v obci Bacúrov pri Zvolene, kde mnísi získali bývalú farskú budovu, ktorá poslúžila ako prechodné miesto do ukončenia výstavby riadneho kláštora.
Vďaka štedrosti mnohých dobrodincov zo Slovenska i celého sveta, ako aj vďaka zásadnému prispeniu bývalého banskobystrického biskupa, Mons. Rudolfa Baláža, mohli mnísi v roku 2006 začať s výstavbou nového kláštora v Sampore (mestská časť mesta Sliač).
V máji 2010 bola zakončená výstavba prvej etapy kláštora, skladajúca sa z domu hostí a kláštorného chrámu. Slávnostnú konsekráciu vykonal bývalý banskobystrický diecézny biskup Mons. Rudolf Baláž za veľkej účasti veriaceho ľudu.
V deň konsekrácie, 24. mája 2010, bol zároveň kánonicky zriadený jednoduchý priorát, závislý od domovského opátstva v Tynci.
Na celom svete žije necelých 8000 benediktínskych mníchov a takmer dvojnásobný počet benediktínskych mníšok.
Rodokmeň benediktínov
V súčasnosti sa benediktínske kláštory spravidla združujú do tzv. kongregácií, ktoré umožňujú vzájomnú pomoc medzi jednotlivými kláštormi a zároveň chránia ich špecifický autonómny charakter.
Každý jeden samostatný kláštor je do značnej miery originálny a jeho konkrétna činnosť a vnútorné záležitosti sa riadia mnohými aspektami, ako sú potreby Cirkvi na danom mieste, či schopnosti a talenty mníchov, ktorí žijú v danom spoločenstve.
Medzi kláštormi tak možno nájsť spoločenstvá venujúce hlavný podiel svojho života modlitbe a kontemplácii, ako aj komunity venujúce sa vyúčbe na rôznych druhoch škôl, pastorácii, či obchodnej a hospodárskej činnosti.
Benediktínska kongregácia Zvestovania, do ktorej patria aj slovenskí benediktíni, v sebe zahŕňa kláštory z celého sveta, od Fínska po Nigériu, od Brazílie, až po Indiu.
Benediktínsky kláštor Premenenia Pána v Sampore sa nachádza na počiatku svojej existencie a ako taký len postupne začína vykonávať svoju činnosť.
V súčasnosti poskytuje možnosť pobytu v prostredí kláštora pre široký okruh záujemcov, či už individuálne, alebo organizovane. Kláštorný chrám je otvorený pre verejnosť a možno sa v ňom zúčastniť na mníšskej liturgickej modlitbe v slovenskom i latinskom jazyku.
Kláštor svojpomocne vydal niekoľko prekladov mníšskej literatúry, v budúcnosti plánuje vytvoriť plnohodnotné vydavateľstvo. V priestoroch kláštora sa taktiež konajú rôzne stretnutia a prednášky zamerané na prehĺbenie kresťanského života.
Na Slovensku sa v priebehu uplynulých rokov začala tiež formovať prvé spoločenstvo benediktínskych mníšok.
Slovenskí benediktíni z kláštora Premenenia Pána v Sampore sú štátom registrovaní pod názvom „Mnísi z rehole svätého Benedikta“ a nemajú žiaden vzťah, ani vplyv, na aktivity „Rádu sv. Benedikta“ so sídlom v Komárne.
Spoločné prebývanie a pevné zakotvenie v tomto spoločenstve bratov (stabilitas in congregatione) je východiskový bod pre výstavbu domu Božieho, ktorým má byť každý kláštor.
„Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu.“ (Ž 133,1) Mnísi ako bratia vytvárajú priestor, ktorý je Bohu taký blízky, že uprostred neho On sám prebýva (por. Ž 68, 6-7).
Slová Písma, ktoré dávajú krásne zdôvodnenie tohto spôsobu života, prinášajú Skutky apoštolov, keď opisujú život kresťanskej komunity, plný altruizmu a úprimnej lásky (por. Sk 4, 32-37).
Tak ako je významná úloha otca v rodine, také je postavenie opáta v spoločenstve mníchov. Život v kláštore má byť školou duchovného umenia. Je to život odlúčenia od sveta, ktorého náplňou je hľadanie Boha.
Podstatným prvkom benediktínskej spirituality je postoj, ktorý nachádzame už v prvých slovách Prológu Reguly. „Počúvaj“ (obsculta) - maj postoj pozornej bdelosti voči hlasu Boha a jeho vôli.
Je to imperatív, ktorým sa Boh obracal od vekov k svojmu vyvolenému ľudu (por. Dt 4, 1). Počúvať a do svojho srdca prijať Božie výroky. A za tým všetkým sa skrýva nádej prisľúbenia (por. Prís 4, 10).
Boh má ukazovať cestu múdrosti, od mnícha sa vyžaduje nakloniť uši svojho srdca (inclina aurem cordis). Počúvanie vyžaduje atmosféru ticha, atmosféru, v ktorej je možné bdelo vnímať prítomnosť Boha.
Mních je povinný rozlišovať dobré od zlého, ale i lepšie od dobrého. Má nadobudnúť múdrosť miernosti, a tak vykročiť na zlatú kráľovskú cestu nasledovania Krista a objavovania Boha vo všetkom.
„Aby bol vo všetkom oslávený Boh“ (por. Ovocím života v kláštore má byť radosť a láska. Láska, ktorej absolútnym objektom je Boh.
Ale zároveň aj láska, ktorá slúži - bratom, chorým, hosťom. Láska, ktorá v každej situácii nachádza Kristovu tvár. Láska, ktorá sa zapaľuje posväcovaním každého okamihu. Lebo každý moment dňa má mních prijímať ako dar z Božích rúk.
Má ho posväcovať modlitbou i prácou a modlitba má byť ustavičná (por. 1 Sol 5, 17). Z toho plynie i členenie času v kláštore a dôraz, ktorý je položený na slávení liturgie hodín, centrálne postavenie Eucharistie a povinnosť stálej individuálnej modlitby mnícha ako výraz neustáleho prebývania pred tvárou Boha.
Benediktínsky kláštor má byť domom Božím uprostred sveta, ktorý je však otvorený pre človeka ochotného hľadať, pre človeka, ktorý je v núdzi, pre prichádzajúceho Krista (por. Gn 18, 1-8; Hebr 13, 2; Rim 12, 13).
Každodenným cieľom kláštora, ktorý má byť domom bratov, je stávať sa príbytkom živého Boha. Ovocím všetkého snaženia sa stáva ten príznačný a v histórii tak blahodarný pokoj - „pax benedictina“. Pokoj, ktorý dáva Boh a ktorý možno rozdávať ďalej.
V deň turíčny pondelok 24. mája 2010 požehnal banskobystrický diecézny biskup Rudolf Baláž kláštorný kostol Premenenia Pána v Sampore, v prvom kláštore benediktínov v ich obnovenej histórii na Slovensku.
Diecézny biskup predsedal eucharistickej slávnosti, ktorú s ním slávili hostia benediktíni z Európy i Spojených Štátov, významní podporovatelia novostavby kláštora i stovky veriacich.
Práve jednotlivo malé finančné dary veriacich z celého Slovenska vo svojom súčte vytvorili významný podiel na budovaní kláštora. Okolo obetného stola sa s Mons. Balážom zišli aj otcovia biskupi Mons. Tomáš Galis a Mons. Viliam Judák, ktorý benediktínom priniesol dar Nitrianskej diecézy - relikvie svätých Andreja - Svorada a Beňadika, benediktínov z opátstva na Zobore.
Slovenskí benediktíni z Kláštora Premenenia Pána v Sampore patria do poľského Opátstva sv. apoštolov Petra a Pavla v Tynci. Prítomný opát Bernard Sawicki, OSB pred slávnostným zhromaždením vyhlásil zriadenie jednoduchého priorátu v Sampore a za jeho priora ustanovil pátra Vladimíra Kasana, OSB.
Slovenským spolubratom poprial, aby novozriadený kláštor priniesol duchovné ovocie pre rozvoj kresťanstva na Slovensku.
Koordináciu stavebných prác, od diela architektov kláštorného komplexu manželov Gočovcov, po mnohé pracovné hodiny dobrovoľníkov pri výstavbe, viedol páter František Štrba, OSB.
„Nech Boh požehná všetkých dobrodincov tohto diela,“ uviedol opát Sawicki a osobitne poďakoval banskobystrickému diecéznemu biskupovi za všetko, čo urobil preto, aby mnísi mohli chváliť Boha v peknom prírodnom prostredí obce Sampor neďaleko Zvolena.
Mons. Rudolf Baláž v homílii pripomenul, že rehoľa benediktínov má v Európe veľké zásluhy na prehĺbení kresťanstva a kultúry. „Drahí bratia benediktíni, ďakujem Bohu za to, že ste sa usadili v našej diecéze,“ dodal banskobystrický biskup.
Zdôraznil veľký význam verného zachovávania dedičstva Cyrila a Metoda, teda kresťanstva, pre budúcnosť slovenského národa. Mons. Baláž mníchom poprial, aby sa ich pôsobisko stalo „trvalou oázou pokoja a mnohých opravdivých návratov k Bohu.“
V roku 1998 uvoľnil biskup Rudolf Baláž prvých dvoch diecéznych kňazov, Vladimíra Kasana a Blažeja Škvarku, do rádu sv. Benedikta. Tí sa rozhodli vstúpiť do Tynieckeho opátstva v Poľsku. V roku 2003 prijali ako dar neobývanú faru v Bacúrove pri Zvolene.
Rok 2003 preto možno považovať za rok návratu benediktínov na Slovensko. Tisícročnú benediktínsku tradíciu preťal zásah komunistického režimu proti reholiam. Hoci prvé zmienky o pôsobení mníchov sv. Benedikta siahajú pred misiu svätých bratov Cyrila a Metoda, spoľahlivé údaje o činnosti benediktínov na slovenskom území sú z prelomu 9. až 10. storočia.
Do roku 2010 sa spoločenstvo mníchov rozrástlo na 9 člennú komunitu a ďalší štyria odišli do formácie v materskom Tynieckom opátstve. Mnísi zo Sampora chcú históriu benediktínov na slovenskom území pripomenúť pri dotvorení múrov Kláštora Premenenia Pána pamätnými kameňmi.
Mená niekdajších opátstiev by mali byť napísané na dvanástich kameňoch pochádzajúcich z historických pôsobísk na Slovensku.
Dolná budova kláštora je určená ako dom pre hostí, pre účely duchovných cvičení pre verejnosť bude slúžiť aj prednášková miestnosť.
Hoci život mníchov je charakteristický pestovaním ticha a modlitby, početné slávnostné zhromaždenie pri príležitosti požehnania kláštorného kostola bolo pre komunitu benediktínov v Sampore povzbudením. „To, čo tu vidíme, je Božie dielo, preto sme sa tu zišli, aby bol oslávený Boh,“ uviedol páter Vladimír Kasan pri záverečnom poďakovaní.
Kláštor Premenenia Pána leží na území Farnosti Sliač, ktorá mníchom darovala potrebný niekoľko hektárový pozemok.
Výstavbu kláštora podporil banskobystrický biskupský úrad sumou približne 150 tisíc eur (4,5 mil. Sk). Novopožehnaný kláštor Premenenia Pána v Sampore sa tak zaraďuje k moderným novovzniknutým kláštorom kontemplatívnych reholí na území diecézy.
Ďalší je kláštor v Kopernici, kde pôsobia sestry klarisky kapucínky, kláštor v Detve sestier bosých karmelitánok, či kláštor bosých karmelitánov na Urpíne v Banskej Bystrici. Banskobystrický diecézny biskup prikladá pôsobeniu reholí na diecéznom území veľkú dôležitosť, o čom svedčí i jeho opakovaná nielen finančná podpora reholí.
Svätý Benedikt z Nursie
Zakladateľ benediktínov sv. Benedikt z Nursie sa narodil okolo roku 480 v šľachtickej rodine, prednosť dal však mníšskemu životu. Jeho pokračovatelia ho nasledujú už takmer 1500 rokov. Pripomíname si ho 11. júla.
Jeho pôvod siaha do talianskej Nursie, v Taliansku sa zdržiaval a pôsobil aj po zvyšok života. Študoval v Ríme, kde sa zdokonaľoval v rétorike. Zakladal menšie kláštory, ktoré však žili oddelene.
Neskôr - v roku 529 sa usadil na vrchu Monte Cassino, kde na mieste bývalej pohanskej svätyne založil prvý západoeurópsky kláštor a stal sa jeho opátom. Zomrel približne v roku 547 v kláštore na vrchu Monte Cassino a jeho relikvie sa od roku 660 nachádzajú v krypte opátskeho kostola v Saint-Benoît-sur-Loire a v Germigny-des-Prés vo Francúzsku.
Svätým je od roku 1220, neskôr - v roku 1964 ho pápež Pavol VI. vyhlásil za patróna Európy.
Benediktova sestra sv. Školastika bola tiež mníška. Žila neďaleko bratovho kláštora a zo spisu pápeža sv. Gregora Veľkého vieme, že už od detstva sa zasvätila Bohu sľubom panenstva.
Na záver svojho života napísal Regulu Benedicti. Inšpiroval sa už vytvorenými regulami, zásadami a výsledkami mníšskych hnutí. Hoci v tom čase existovalo minimálne 30 všakovakých regúl, práve táto bola najúspešnejšia. Stala sa návodom na organizovanie a riadenie kláštorného života.
Na naše územie sa benediktíni dostali v 9. storočí. Vtedy postavili kláštor na Zobore. Prvé opátstvo založili v roku 1075 v Hronskom Beňadiku.
Začiatkom 19. Druhá polovica 20. storočia nepriaznivo ovplyvnila všetky rehole, aj benediktínov. Od roku 2000 pôsobia na Slovensku znovu.
tags: #klastor #premenenia #pana