V kostoloch Košickej arcidiecézy, Nitrianskej, Spišskej a Rožňavskej diecézy čítajú kňazi pastierske listy od svojich biskupov pri príležitosti Veľkej noci. Pri príležitosti Veľkonočných sviatkov napísal pastiersky list aj ordinár OS a OZ SR Mons. František Rábek.
Tieto jarné dni, plné nového života sú spojené s najväčšími tajomstvami našej spásy, ktoré sa stali kvôli nám a pre nás. Napriek tomu, veľkonočné sviatky nie sú pre mnohých také príťažlivé a romantické ako Vianoce. Podľa niektorých tu chýba obdarovanie a radosť - také typické pre vianočné dni. Lenže veľkonočnú radosť predchádza utrpenie, bolesť, smútok i smrť. Veľkonočná radosť je však bohatšia a plnšia. Jeho vzkriesenie prevyšuje všetko, preto takýto pohľad na veľkonočné sviatky by bol povrchný a neúplný.
Veľkonočné udalosti sú totiž pre nás veľkým darom a zárukou začínajúceho vykúpenia našej túžby a nádeje. Uisťujú nás, že s človekom sa ráta, že láska je silnejšia ako nenávisť a život mocnejší ako smrť. Láska Boha voči človeku je verná a večná. Dôkazom tejto lásky je smrť i zmŕtvychvstanie jeho Syna - Ježiša Krista a jeho spasiteľný dar, ktorý sa prejavuje v sviatostiach, ktoré zanechal Cirkvi. Všetky tieto prostriedky milostí, ktoré sú udeľované v Cirkvi, majú svoj prameň v udalostiach Veľkej noci.
Od začiatku je Veľká noc najdôležitejším termínom pre krst a ďalšie sviatosti uvedenia do kresťanského života. Žiť z daru krstu znamená osobné prijatie Ježiša Krista do nášho života; je rozhodnutím pre život s Ním. Vo sviatostiach dostávame v Kristovi nový život. Popri tom sme si vedomí aj našej slabosti. Lenže tento život nosíme „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7), je vystavený utrpeniu, chorobe a smrti. Tento nový život Božieho dieťaťa sa môže zoslabiť, ba dokonca ťažkým hriechom aj stratiť.
Preto Ježiš Kristus v deň svojho zmŕtvychvstania sa zjavil svojim učeníkom a odovzdal im jedinečný dar. Povedal im: „Pokoj vám! Ako Otec poslal mňa, tak ja posielam vás. A keď to povedal, vdýchol na nich a hovoril im: Prijmite Ducha Svätého, komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané“ (Jn 20, 22-23).
Sviatosť pokánia a zmierenia
Ježiš Kristus ustanovil Sviatosť pokánia pre všetkých členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili cirkevné spoločenstvo. Sviatosť pokánia nám ponúka novú možnosť obrátiť sa a znovu získať milosť ospravodlivenia - nadprirodzený duchovný život. Je pravda, že jedine Boh odpúšťa hriechy. Avšak Ježiš Kristus chcel, aby jeho Cirkev bola svojou činnosťou, životom, znakom a nástrojom odpustenia a zmierenia, ktoré nám získal za cenu svojej krvi. Vykonávanie moci zveril apoštolskej službe. Tá je poverená „službou zmierenia“ (2Kor 5, 18). Keď Pán Ježiš dáva apoštolom účasť na svojej vlastnej moci, udeľuje im aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou.
Spovedník má mať osvedčenú znalosť kresťanského správania aj skúsenosť s ľudskými problémami a úctu i ohľaduplnosť voči kajúcnikom. Spovedník má milovať pravdu; má byť verný Učiteľskému úradu Cirkvi a trpezlivo viesť kajúcnika k duchovnému uzdraveniu a k plnej ľudskej zrelosti (por. KKC 1466). Spovedníka prísne zaväzuje sviatostné tajomstvo a zaväzuje tiež všetkých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom niečo dozvedia zo spovede iných (por. CIC, kaň. 983).
Podľa prikázania Cirkvi, „každý veriaci, ktorý dosiahol vek užívania rozumu, je povinný aspoň raz do roka sa úprimne vyspovedať z ťažkých hriechov“, na ktoré sa pamätá. Kto si je vedomý, že sa dopustil ťažkého hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu bez prijatia sviatostného rozhrešenia. a to biskupom, alebo kňazom (por. KKC 1385). Cirkev chce, aby jej synovia a dcéry, ktorí po krste upadli do hriechu, spoznali svoje previnenie voči Bohu i voči svojim blížnym, aby si uchovali v srdci ducha pravého pokánia a aby tak častejšie prijímali túto sviatosť, a to nielen keď sú v ťažkom hriechu, ale aj keď majú všedné hriechy.
Tí, čo upadajú do všedných hriechov a každodenne skusujú svoju krehkosť, opätovným prijímaním sviatosti pokánia načerpávajú silu, aby dosiahli plnú slobodu Božích detí. Častejšia spoveď je ustavičné úsilie o zdokonalenie krstnej milosti. Preto odporúčame, aby tí, ktorí prijímajú Eucharistiu denne, alebo viackrát do týždňa, aby pristupovali k Sviatosti zmierenia mesačne. Nemusí to byť v samotný deň prvého piatku, ale počas celého mesiaca. Duchovní pastieri sú Vám k dispozícii, v našej diecéze je určené spovedanie každý deň pol hodiny pred začiatkom sv. omše. Kde sú viacerí kňazi, aj počas svätých omší. Samozrejme aj v iný čas podľa potreby, najmä v prvopiatkový týždeň a pred slávením Vianoc a Veľkej noci, o čom by mali byť veriaci dostatočne informovaní.
Pokánie zaväzuje hriešnika, aby dobrovoľne uskutočnil všetky jeho časti: aby mal vo svojom srdci zármutok, v ústach vyznanie, v správaní hlbokú poníženosť a aby vykonal plodné zadosťučinenie. Teda k úplnosti tejto sviatosti, zo strany kajúcnika patrí spytovanie svedomia, vyznanie, ľútosť a zadosťučinenie. Zo strany kňaza je to rozhrešenie.
Kajúcnik sa pri spovedi a odpustení hriechov zmieruje s Bohom, ale aj sám so sebou a tak opäť nadobúda svoju vnútornú rovnováhu; zmieruje sa s bratmi, ktorých nejakým spôsobom urazil a s Cirkvou, ktorej je členom i zmieruje sa s celým stvorením. U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a nábožnosťou, zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou. Keď sa hriešnik v tejto sviatosti zveruje milosrdnému Božiemu súdu, určitým spôsobom anticipuje súd, ktorému bude podrobený na konci tohto pozemského života. Lebo teraz v tomto živote sa nám poskytuje možnosť voliť si medzi životom a smrťou a len kráčajúc cestou obrátenia, môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, z ktorého nás ťažký hriech vylučuje.
Iste, ani Cirkev vždy neprevychovala ľudí na anjelov. Ale vychovala a vychováva ľudí, ktorí si uvedomujú pred Bohom, akí sú ohrození. Spytujú si svedomie, ľutujú každý čin; vyznávajú sa z neho a usilujú sa ho odčiniť. A prosia o pomoc v modlitbe a čerpajú z prameňov milosti. To všetko nie je márne - to prináša ovocie v dennom živote jednotlivcov, rodín, pracovísk, spoločenstva národov. Drahí bratia a sestry, náš život s Kristom, „ktorý už viac neumiera“, dáva našim ľudským túžbam a úsiliam celkom nový zmysel. Je ako drahocenné semeno, ktoré v týchto dňoch tajomne klíči, aby prinieslo bohatú úrodu.
Naozaj, potrebujeme „kultúru milosti“, to teplo a svetlo veľkonočnej Božej lásky, aby sme toto umenie žiť plnohodnotne nestratili, ani v dnešnom svete.
Krv, ktorá chráni – Skutočný význam Veľkej noci - Adrián Šesták
Veľkonočný dar krstu
Dnešná veľkonočná nedeľa začala vigíliou Pánovho zmŕtvychvstania. Vráťme sa na chvíľu k posolstvu čítaní zo Svätého písma v nočnej vigílii. Čítania zo Starého zákona zjavujú spásny plán lásky nebeského Otca, ktorý sa naplnil a uskutočnil v Kristovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní.
Pre lepšie a dôkladnejšie spoznanie zámeru Boha so svetom a s človekom si osobitné všimnime prvé čítanie. V ňom sa predstavuje Boh Otec ako Stvoriteľ sveta. Opisuje sa tu stvoriteľské Božie dielo a zaznieva tu posolstvo, že nebeský Otec stvoril všetko a že všetko stvoril z lásky. Vrcholným činom stvoriteľskej lásky Otca je stvorenie človeka.
Knihy Písma potom prinášajú posolstvo aj o tom, že to, čo Boh stvoril ako dobré, človek hriechom pokazil. Keď sa človek hriechom stal zlým - nedobrým, nebeský Otec neprestal byť dobrým a milujúcim Stvoriteľom. V jeho milujúcom srdci sa od samého začiatku skazy stvorení zrodil plán pretvorenia, čiže obnovenia starého, pokazeného, zlého na nové a dobré. Preto čítame v Písme nielen „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1, 1), ale aj „ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať.“(Iz 65, 17). A inde čítame: „Hľa, všetko robím nové.“(Zjv 21, 5).
Veľká noc uskutočnená v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní je ohlásením začiatku nového stvorenia. Vzkriesením Ježiša nebeský Otec znovu tvorí svet i človeka. Na začiatku v prvom stvorení bol prvý Adam, tu na začiatku nového stvorenia je Ježiš Kristus - nový Adam a po ňom prichádzajú tí, čo sa z neho v krste rodia Otcovi. Táto premena človeka na to, aby bol opäť dobrým stvorením, t.j. aby bol synom alebo dcérou nebeského Otca, sa uskutočňuje v krste.
Preto Veľká noc tak dôrazne ohlasuje krst tých, čo boli pokrstení i tých, čo budú pokrstení, aby zjavila nebeského Otca ako znovu Stvoriteľa človeka. Naše duchovné vzkriesenie skrze Krista a v Kristovi je dielom stvoriteľskej lásky nebeského Otca, na ktorom sa zúčastňujú všetky tri božské osoby. Nie nadarmo sa nad nami hovorilo: „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Otec nás znovu tvorí skrze Slovo - Božieho Syna tak, že nám dáva dych života - Ducha Svätého. Veľká noc, ktorú slávime, nám oživuje vedomie, že sme znovuzrodení, pokrstení, znovuotvorení a pozýva nás žiť spoločenstvo s Otcom skrze Krista v Duchu Svätom.
Úloha ženy v kresťanstve
K materstvu neodmysliteľne patria pôrodné bolesti, ktoré majú pôvod z dedičstva po prvotnom hriechu. V tomto význame má materstvo súvis s veľkonočným tajomstvom, lebo toto tajomstvo v sebe zahrňuje bolesť Matky stojacej pod Krížom. Mária stála pod Krížom, hoci prežívala vrcholnú bolesť a v určitom zmysle zomrela spolu so svojim Synom - dosiahla plnosť čnosti viery, nádeje a lásky.
Preto, kto sa v najťažších situáciách zverí Márii, nemôže nikdy zúfať, lebo ona je tu, aby potvrdila, že Ježiš naozaj vstal z mŕtvych, že premohol smrť a vždy víťazí nad našimi ťažkosťami. Žena má podľa vzoru Márie a Márie Magdalény veriť vo Vzkriesenie ako prvá a neprestať veriť, že Bohu je ešte vždy všetko možné, aj keď sa zdá všetko stratené. V tých najzúfalejších, najbolestnejších, aj v bezvýchodiskových situáciách má žena ohlasovať víťazstvo Všemohúceho a pevne stáť, aby ostatným dodávala odvahu a nádej, očakávajúc pomoc od toho, ktorý má všetko vo svojich rukách.
Dobrotivý Boh nám dal Matku, ktorá nie je neprístupnou bohyňou, takou krásnou a dokonalou, že sa nedá nasledovať. Keď pozorujeme Matku, ktorej „dušu prenikol meč“ (Lk 2, 35), myseľ sa nám obracia na všetky trpiace matky tohto sveta, ktoré trpia či už telesne alebo duševne. K tejto bolesti značne prispieva vrodená citlivosť ženskej povahy, hoci žena je často odolnejšia k utrpeniu ako muž, ťažko vypočítať tieto bolesti. Môžeme spomenúť materinskú starostlivosť o deti, najmä keď sú choré alebo keď sa uberajú po zlých cestách, smrť najmilších osôb, osamelosť matiek, na ktoré zabudli ich odrastené deti, ako aj opustenosť vdov, utrpenie žien, ktoré sa sami boria so životom, žien ukrivdených alebo vykorisťovaných.
V slovách proroka Simeona sa prvýkrát výslovne hovorí o Máriinom utrpení. Čím viac sa dostávame do Máriinej dôvernej blízkosti, tým viac si uvedomujeme i tie najskrytejšie utrpenia. Až keď prekročíme telesné utrpenie, čo nás sústreďuje na seba, dokážeme pochopiť utrpenie duše, ktoré nás spája s Bohom, ako aj utrpenie prebodnutého Máriinho srdca.
Svojím áno, ktoré opakovala v každom okamihu, v každom utrpení, a vo všetkých protivenstvách, umožňovala Bohu, aby ju činil plodnou pre mystické materstvo. Mária sa pod krížom stala Matkou milosrdenstva, čiže sprostredkovateľkou Božieho milosrdenstva pre ľudstvo. Jej odpúšťanie zbavuje viny a otvára Božie srdce.
Poslanie ženy sa dovršuje v najvyššom stupni lásky, ktorým je úplné sebaobetovanie až po obetu vlastného života. Táto obeť je opravdivým kňazstvom srdca.