Viera v Ježiša Krista je pre mnohých ľudí stredobodom života a zdrojom inšpirácie. Táto úvaha sa zameriava na to, čo pre mňa osobne znamená Ježiš, pričom sa dotýka tém ako láska, modlitba, spoločenstvo a obeta.
Ježiš ako dobrý pastier
Ježiš Kristus - stredobod viery
Na čele zástupu všetkých láskavých a dobrých ľudí, ktorí kedy žili, kráča ten, čo nemá seberovného, Ježiš Kristus. Nielenže sám je večná, vtelená láska Božia, ale ľudská podstata, ktorú večný Boží Syn vzal na seba, bola naplnená takou čistou a dokonalou dobrotivosťou, takým kladným postojom k svetu, aký dovtedy ešte nik nemal a zrejme len veľmi ťažko bude mať.
Mimoriadnym spôsobom miluje deti a jednoduchých ľudí a so šľachetnou dobrotivosťou stýka sa aj so vznešenými a vzdelanými, ako napríklad s Nikodémom a s Pilátom. Je dobrým pastierom, ktorý bez ohľadu na spoločenské predsudky sa stretáva so všetkými hriešnikmi, vyhľadáva ich ako napríklad Zacheja, znáša ich vo svojej blízkosti ako Magdalénu, súdi ich milosrdne ako napríklad cudzoložnú ženu, dvíha ich a privádza domov ako lotra, ktorého ukrižovali po jeho pravici.
Svojou láskou zahŕňa priateľa i nepriateľa; v mučivých bolestiach kríža sa stará o budúcnosť svojej matky, ktorá mu dala život, a modlí sa za blaho svojich nepriateľov, ktorí ho pripravili o život; dovolí, aby na jeho hrudi spočinula Jánova hlava, aby sa jeho čela dotkli Judášove ústa. Nejestvuje prakticky nijaká forma lásky, ktorú by nebol použil; nejestvuje nijaký stupeň lásky, ktorý by nebol prevýšil.
Podstata viery
V súvislosti s Ježišovou osobou a láskou sa dnes dostávame k podstate. Sme veriaci. Alebo ak nie, tak aspoň hľadajúci. Inak by sme tu dnes na omši neboli. Čoho sa však týka naša viera? Čo nasledujeme?
Skôr než si na túto otázku odpovieme, povedzme si najprv, čoho sa naša viera netýka, čo nenasledujeme. Toto môže byť dôležité, nakoľko mnoho ľudí si myslí, že práve toto, čo tu budeme menovať, je podstatou viery:
- Nie sme nasledovníkmi myšlienky, hoci myšlienky, ktoré sa nachádzajú v Písme, sú pekné a príťažlivé.
- Nie sme nasledovníkmi ani morálneho systému, hoci morálny systém, ktorý je založený na evanjeliách, je veľkolepý a vždy, keď sa zachovával, sa ukázal ako naplno účinný.
- Nie sme nasledovníkmi ani slávností a slávení, hoci aj toto je možné nájsť v kresťanstve.
Čo teda nasledujeme? Čo je podstatou našej viery? Sme nasledovníkmi osoby, osoby Ježiša Krista. Centrom a podstatou našej viery a našej formácie nie je ani myšlienka, ani hodnoty, ani rituál, ale osoba Ježiša Krista (hoci v ňom sa nachádzajú všetky tri menované veci).
Ježiš a modlitba
Ako sa V SKUTOČNOSTI MODLIŤ JEDNODUCHO A EFEKTÍVNE
Skúmajúc Ježiša pri modlitbe budeme schopní pochopiť niečo viac o podstate modlitby. Modliť sa je tiež žiadať, prosiť Ježiš to robí v Getsemanskej záhrade, prosí, žiada: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42) Ježiš na kríži prosí, žiada: „Otče, odpusť im, lebo nevedia , čo robia.“ (Lk 23, 34) Taktiež 22 žalm, ktorý sa Ježiš modlí na kríži, je prosebnou modlitbou v súžení: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 34)
Najdlhšou Ježišovou modlitbou, akú poznáme, je modlitba pri poslednej večeri. Je to modlitba o jednotu. Z Ježišovho správania možno vidieť, že modliť sa je obrátiť sa k Bohu ako k Otcovi, žiadajúc to, čo najviac potrebujeme. Determinujúcim tu môže byť náš vzťah s pozemským otcom. Ak je dobrý, ak sa na neho môžem kedykoľvek a so všetkým obrátiť, potom mi nebude robiť žiaden problém obracať sa na nebeského Otca v modlitbe. Ale ak nie je dobrý, potom sa ťažko budem môcť modliť a dobre modliť. Najskôr je potrebné dať si do poriadku, nakoľko sa to len dá, vzťah s prirodzeným otcom. Potom sa budem vedieť slobodne obrátiť i na Otca, ktorý je na nebesiach.
Ježiš nás povzbudzuje aby sme nepochybovali (Mk 11,22). Majte vieru v Boha. Veru hovorím vám, kto povie tejto hore vstaň a hoď sa do mora bez toho, že bude v srdci pochybovať, ale vo viere, že sa to stane, bude vypočutý. Preto vám hovorím, všetko, o čo budete prosiť v modlitbe, majte vieru, že už ste dostali. Ježiš hovorí: Všetko o čo budete prosiť v modlitbe s vierou, dostanete to. (Mt 21,22) Ježiš učí, že Božia odpoveď je istá, keď je prosba plná viery. Viera je kľúčom prosebnej modlitby.
Žiadať s vierou - nástojí Kristus, pretože zvyčajne toto je to čo chýba našej modlitbe. Žiadať žiadame, možno až príliš, ale čo ak so slabou vierou, alebo inokedy bez viery. Správna adresa je podstatným elementom, aby došla pošta k adresátovi. Rovnako v modlitbe: Podstatným elementom prosebnej modlitby je viera - aby mohla byť vypočutá. Žiadať nestačí, ako nestačí napísať len list. Treba žiadať s vierou. To je to, čo robí podstatu prosebnej modlitby. Ježiš opätovne zdôrazňuje dôležitosť viery pri prosebnej modlitbe až do zunovania. Pretože je najťažším elementom našej modlitby, nad ktorým žiaľ veľmi často mávneme rukou.
Pre to, aby sme žiadali s vierou, nestačia dve tri slová, nestačí zopár minút. Pre to, aby sme mohli žiadať s vierou, je dôležité hlboké zamyslenie sa, je potrebná atmosféra intimity s Bohom. Žiadať s vierou znamená byť presvedčený o Bohu a o našich slabostiach, našej neschopnosti dokázať úplne všetko. Pre to, aby sme žiadali s vierou, je potrebná hlboká pokora. Tu pochopíme prečo Ježiš toľko hovorí o prosebnej modlitbe. Prosebná modlitba, ktorej učí Kristus, je silná výchova k viere. Predpokladá ju a učí viere. Keď sa zbavíme žiadostí bez viery, nutne sa dostaneme k viere. Ježiš nemohol dať jasnejší a ľahší spôsob ako sa dopracovať k viere. Je to ale cesta, ktorú ponúka všetkým. Ježiš nie je teoretik. Viera musí byť cesta, ktorou môžu prejsť všetci. A Ježiš otvára dokorán pred nami bránu, cez ktorú môžeme prejsť všetci, ak máme minimum dobrej vôle.
Ježiš hovorí jasne: všetko, čo budete žiadať s vierou, dostanete. Nekladie limity úspechu modlitby. Poslednú lekciu o modlitbe dal Ježiš na kríži - lotrovi. Lotrovi, ktorý sa modlí aby sa zachránil. Ježiš povedal: Všetko, čo bude s vierou žiadať v modlitbe, sa vám dá. A všetko znamená všetko! Prirodzene v našich materiálnych potrebách existujú sektory, v ktorých si nikdy nebudeme istí o vypočutí našej modlitby, aj keď sa budeme modliť s vierou. Niektoré kríže sú veľmi potrebné a Boh ktorý nás miluje neodpovedá. Urobil to aj s Ježišom v getsemanskej záhrade, keď ho neušetril od poníženia na kríži. Vieme však, že existujú oblasti, v ktorých nás chce Boh určite vypočuť, ak sa modlíme s vierou. Boh to neraz chce viac ako my, uzdraviť nás so zlozvykov, z nedbanlivosti, z lenivosti, z egoizmu, pýchy, jednoducho dostať nás z našich hriechov. Tento sektor nášho života je niekedy zapadnutý prachom. Tu vieme s istotou, že ak prosíme, Boh nás vypočuje.
Ježiš nám zakázal klásť limity Bohu. (Mk 11,24) Evanjelista Marek hovorí: Všetko, čo … budete prosiť dostanete … Je to test. Test je veľmi obtiažny. Problémom je vždy slabá viera.
Vytrvalosť v modlitbe
Ježiš učil modliť sa s vytrvalosťou. (Lk 11,9) Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám … Vytrvalosť, ktorú vyžaduje Ježiš, sa zdá byť vyjadrením viery. Keď sme vytrvalí v modlitbe, je to preto, lebo veríme, že Boh nás môže vypočuť. Vytrvalosť je prejavom nádeje, keď sme húževnatí v žiadaní, pretože dúfame, že Boh odpovie. Vytrvalosť je prejavom dobrej vôle, teda lásky.
Oneskorenia v odpovedi zo strany Boha sa zdajú byť veľmi dôležité. Sú dôležité pre tieto dôvody: Dozrievajú v nich problémy. Napomáhajú rast v pokore a odovzdanosti voči Bohu. Pomáhajú nám zapojiť sa do všetkého, čo žiadame. Dávajú nám často nové svetlo v našich povinnostiach, cvičia našu dobrú vôľu, posilňujú vieru.
Nie je to Boh, ktorý potrebuje našu neodbytnosť. Sme to my, ktorí máme vyzdravieť zo všetkého, čo bráni Bohu aby nám prišiel naproti.
Prosiť v Ježišovom mene
Tretia podmienka: Ježiš učí žiadať Otca v jeho mene. Ježiš sa často vracia k tejto problematike, preto je dobre sa pri nej zastaviť. Cirkev to vždy zachovávala. Neexistuje žiadna dôležitá liturgická modlitba, ktorá by nebrala do úvahy túto Ježišovu radu. Aký je pravý význam Ježišovej žiadosti:
Testom nám môže byť úryvok z Jánovho evanjelia kde Ježiš učí modliť sa skrze Jeho meno: Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás …(Jn 15,16) (Jn 16,23) O čokoľvek budete prosiť môjho Otca v mojom mene, dá vám. Zatiaľ ste o nič v mojom mene neprosili … Z týchto textov možno vydedukovať, že modliť sa v Ježišovom mene má takýto význam: Modliť sa v Ježišovom mene znamená kvôli sile Ježiša Krista na jeho príkaz s autoritou Ježiša; v Ježišovej osobe odetí Kristom, začlenení do Krista, prostredníctvom Ježiša …
Prečo toto Ježišovo prostredníctvo bolo vždy chápané liturgiou a my naopak máme problém pochopiť to? Ťažko si zvykáme na túto Ježišovu radu. Určite je za tým naša veľká nevedomosť a ľahkovážnosť. Modliť sa k Otcovi skrze Krista, vyžaduje to hlboký vzťah s Kristom. To vyžaduje nebyť na povrchu. Byť spojení s Kristom, znamená mať Kristovu mentalitu, Jeho víziu, Jeho priateľstvo.
Modlitba skrze Krista je žiadať tak, ako by to žiadal sám Kristus. Preto aby sme prosili Otca v mene Ježiša Krista je teda potrebné byť vnútornými ľuďmi, nie povrchnými, ktorí sa hrajú so slovami. (Jn 16,24) - Zatiaľ ste v mojom mene nič nežiadali - žiadajte. To je to čo robí kresťana kresťanom. Žiadať v Kristovom mene znamená naplno veriť Kristovi.
Žiadať v Kristovom mene má aj tento význam. Existujú žiadosti na ktoré by Ježiš dal veľmi ťažko svoj súhlas, ale sú problémy, ktoré Ježišovi zvlášť ležia na srdci, za ktoré by sa bol schopný podpísať aj svojou krvou. Ak idem k Otcovi s nejakým problémom a som si istý Kristovou oporou prichádzam s vierou, ktorá je schopná hory prenášať. Naučme sa prednášať naše modlitby práve takto. Kristus bude žiadať toto pre nás, s nami. Kristus bude skúšať aby prešla naša modlitba u Otca.
Ježišova láska
Ježiš od nás nežiada nič, čo je nad naše sily. Očakáva, aby sme sa vedeli zriecť nášho ja, a to z presvedčenia viery a naplnení láskou. Pretože tam, kde bude naša láska, bude aj On. Kde bude pokoj, bude aj On. Kde bude dobro, bude aj On. Kde bude človek, bude aj On.
Svätý Pavol nádherne vyjadril veľkosť Ježišovej osoby slovami: „Preto zohýnam kolená pred Otcom… aby ste… mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ (Ef 3,14-19)
Láska k blížnym
Evanjelista Matúš v podobenstve o Poslednom súde, ktoré sa číta na nedeľu Krista Kráľa, pekne približuje podstatu: Kráľ oddeľuje dobrých od zlých. Aj jedni, aj druhí sú prekvapení, keď im kráľ povie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Oni sa ho však prekvapení pýtajú: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného… alebo smädného…?“ Títo ľudia ho nepoznali, nikdy o ňom nepočuli, a predsa boli spasení.
Tak, že konali dobro ľuďom. Angažovali sa v skutkoch, ktoré ďaleko presahovali ich osobné a sebecké záujmy. Avšak toto by nebolo nič znamenalo, keby tu nebol Niekto, kto by ich dobru dával večnú hodnotu. Tým Niekým je Kristus. Iba v Kristovi a vďaka Kristovi je dobro skutočne dobrom. Keby tu nebol Kristus, žiadne dobro na svete by nebolo dobrom. Bolo by to možno niečo obdivuhodné, avšak v konečnom dôsledku bezcenné.
Nasledujúca legenda veľmi výstižne opisuje podstatu, ktorá spočíva v Ježišovej láske: Boh, ako každý vie, stvoril nebo a zem a všetko v nich. A - ako dnes už vieme - všetko toto stvoril za pomoci svojich slov, lebo slová sú moc. „Nech sa stane,“ prehlásil Boh a stalo sa. A všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré. Spomedzi svojich stvorení bol Boh zvlášť hrdý na muža a ženu, pretože do nich vdýchol časť seba samého, svoj dych, svojho ducha.
Lenže neprekvapuje nás, že diabol bol žiarlivý a nahnevaný. A tak jedného dňa, keď sa Boh znova tešil z muža a ženy, diabol čírou náhodou kráčal opodiaľ. Priblížil sa k Bohu a pýta sa ho, čo na týchto dvoch stvoreniach - mužovi a žene - najviac obdivuje. Keď Boh otvoril svoje ústa, aby mu odpovedal, diabol úskočne priskočil k nemu a do úst mu vložil nejaký predmet, ktorý spôsobil, že Boh nemohol pohnúť jazykom, a tak nemohol prehovoriť. A nakoľko Boh tvorí iba slovami, diabol sputnal jeho tvorivú moc.
Diabol sa z toho veľmi tešil. Jeho cesta k mužovi a žene bola úplne voľná. Mohol si s nimi robiť, čo chcel. Občas sa vrátil naspäť k Bohu, aby sa mu - taká bola jeho prirodzenosť, ktorej nemohol odolať - vysmieval. Prichádzal znova a znova, aby sa tomuto umlčanému a bezmocnému Bohu vysmieval. Jedného dňa Boh na jeho výsmech náhle odpovedal. Samozrejme, posunkom, ako inak, keď jazyk mal zviazaný: pozdvihol jeden prst svojej ruky.
„Jeden?“ pýta sa diabol. „Snažíš sa mi povedať, že by si chcel povedať iba jedno slovo? Je to tak?“ „Áno,“ prikyvuje Boh, prosiac ho zároveň svojím žiadajúcim pohľadom a gestami rúk. Sebavedomý diabol si hovorí: „Nemyslím si, že aj keď je Bohom, že by jedným slovom mohol vykonať nejakú veľkú škodu. A Boh pošepky vyriekol svoje jediné slovo. Vyriekol ho pre muža a ženu a toto slovo im prinieslo veľkú radosť. Bolo to slovo, ktoré dalo dohromady všetku lásku, odpustenie a tvorivosť, ktorú Boh zhromažďoval vo svojom srdci počas času svojho mlčania. A slovo, ktoré vyslovil, znelo: Ježiš.
Aj keď v legende je úbohá teológia, pointa je správna: Ježiš je vrchol Božieho zjavenia. Ježiš je centrom našej viery. Ježiš je jedinou našou cestou, pravdou a životom. V slove Ježiš je povedané všetko. Je tam prítomný celý Boh-Láska.
Ježišova prítomnosť v živote
Jedným z mojich najobľúbenejších biblických úryvkov je verš z proroka Izaiáša, keď prorok povedal kráľovi Achazovi, že panna bude mať dieťa a že mu dá meno Emanuel, čo znamená „Boh s nami“. Pre mňa je to jeden z úryvkov, ktorý sprevádzal celý môj život. Vždy som veril, že Boh je stále s nami a nikdy nás neopustí. Že vo vzostupoch a pádoch svojho života viem, že Boh je vždy so mnou. Preto je pre mňa inšpiráciou aj ďalší úryvok z Matúšovho evanjelia, keď Ježiš pri svojom vystúpení do neba povedal: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“
Áno, Ježiš nám sľúbil, že bude vždy s nami. Preto v evanjeliu na dnešný deň Ježiš svojim učeníkom opäť sľúbil, že ich nenechá sirotami. Bude s nimi vždy prostredníctvom Tešiteľa, a tým je Duch Svätý. Bude to Duch Svätý, ktorý ich bude viesť, učiť a brániť pred akýmikoľvek útokmi na nich a na prvotnú Cirkev. A Duch Svätý je rovnako mocný ako sám Ježiš, keďže Duch Svätý je zároveň s Otcom i Synom, osobami Najsvätejšej Trojice.
Identita Ježiša Krista
Evanjelista Lukáš sa vracia k identite Ježiša Krista. Táto epizóda so záverečnou Herodesovou otázkou zaznela len niekoľko veršov pred naším úryvkom. Tú istú trojicu možných vysvetlení teraz zopakujú Ježišovi aj jeho apoštoli: Ján Krstiteľ, Eliáš, jeden z dávných prorokov. Lukáš teda zámerne konfrontuje tieto mienky ľudí, aby ukázal že nie sú dostačujúce pre poznanie Pána Ježiša.
Z Lukášovho evanjelia sa neskôr dozvieme, že Herodes sa skutočne stretol s Ježišom Kristom v Jeruzaleme pred Ježišovým umučením: „Keď Herodes uvidel Ježiša, veľmi sa zaradoval. Výsledkom stretnutia panovníka s Ježišom Kristom je opovrhnutie. Herodes túžil vidieť zázrak, a ten mu Ježiš nepredviedol. V Herodesovi sa odzrkadľuje postoj mnohých ľudí súčasnosti. Tento svet pozerá na Krista a jeho evanjelium ako na šou. Postaví Božieho Syna na javisko. Nechce, aby mu niečo vyčítal, ako Ján Krstiteľ Herodesovi. Chce, aby ho pozabával.
Jestvuje vôbec nejaký spôsob ako spoznať Krista? Jestvuje nejaká možnosť pre tých, ktorí, ako apoštol Peter, prijali Ježiša ako Mesiáša, Spasiteľa? Druhá časť nedeľného úryvku nám podáva vysvetlenie. Sú to Ježišove jednoznačné slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9, 23) Čo Ježiš predpovedal o sebe „Syn človeka musí mnoho trpieť...,“ neplatí len pre neho, ale aj pre každého, kto sa rozhodne nasledovať ho. Život kresťana je dôsledné pripodobnenie sa Kristovi vo všetkom.
Dnes aj na Slovensku sa zdôrazňuje sociálny rozmer Ježišovho posolstva: Ježišova pozornosť k marginalizovaným, biednym, chorým, starým... Život kresťana je dôsledné pripodobnenie sa Kristovi vo všetkom. Samotný Ježiš Kristus nám hovorí, že nijako nestačí. Nasledovať Ježiša znamená kráčať jeho cestou kríža. Nestačí to urobiť raz, ale každý deň. Táto skutočnosť odlišuje Ježišových učeníkov a učeníčky od všetkých ostatných.
Úryvok môžeme zaradiť medzi tzv. „vyznania“ Krista. Pri Ježišovom krste a pri premenení na vrchu je to Boh Otec, ktorý vyhlásil, že Ježiš z Nazareta je jeho milovaným Synom. Petrovo vyznanie môžeme spolu so zvolaním rímského stotníka pod krížom zaradiť medzi vyznania zo strany ľudí. V evanjeliách ich nie je veľa. Ježišova pravá identita zostáva skôr nepoznaná alebo nesprávne vysvetľovaná.
Oveľa častejšie sa stretávame s otázkou jednotlivcov alebo zástupu „kto je to?“, než s odpoveďami na túto otázku. Lukáš zdôrazňuje Ježišovu modlitbu na viacerých miestach svojho evanjelia: pri krste (3, 21); na púšti (5, 16); pred voľbou apoštolov (6, 12); pri premenení na vrchu (8, 28 - 29); keď učí apoštolov modlitbu Otčenáš (11, 1); v Getsemanskej záhrade (22, 40 - 46) atď. Aj nedeľný úryvok otvára poznámka evanjelistu: „Keď sa raz Ježiš osamote modlil.“ (Lk 9, 18) Evanjelista naznačuje cestu pre nás. Ak chceme skutočne poznať Krista, musíme sa s ním stotožniť a to aj s jeho častou a sústredenou modlitbou k Otcovi.
V Matúšovej verzii tejto udalosti Pán Ježiš hovorí Petrovi: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 16, 17) Uznanie a vyznanie Ježiša ako Božieho Syna nie je výsledkom ľudskej špekulácie, ale ovocím modlitby. Je dielom Ducha Svätého.
| Udalosť | Vyhlásenie | Kto vyhlásil |
|---|---|---|
| Krst Ježiša | Ježiš je jeho milovaný Syn | Boh Otec |
| Premenenie na vrchu | Ježiš je jeho milovaný Syn | Boh Otec |
| Petrovo vyznanie | Ježiš je Mesiáš, Syn živého Boha | Peter |
| Zvolanie stotníka pod krížom | Tento človek bol naozaj Boží Syn | Rímsky stotník |