Kňaz Jan Hutyra a páter Vendelín Javorka: Životopisy významných slovenských kňazov

V tomto článku si priblížime životné príbehy dvoch významných slovenských kňazov, Jána Hutyru a Vendelína Javorku, ktorí svojou prácou a oddanosťou zanechali hlbokú stopu v slovenskej cirkvi a spoločnosti.

Ján Hutyra: Život v službe a utrpení

Životný príbeh katolíckeho kňaza a člena Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul Jána Hutyru mapuje nový dokumentárny film (*1. 2. 1912 - +20. 2.). Pred 100 rokmi sa narodil cirkevný dejateľ, náboženský publicista a trpiteľ za vieru Ján Hutyra, CM. Ján Hutyra sa narodil 1. februára 1912 v obci Jablonov v okrese Levoča. Pochádzal z roľníckej rodiny.

Študoval v malom seminári v Levoči, po maturite v roku 1931 začal teologické štúdiá v Kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. V druhom ročníku ochorel na tuberkulózu. Ako pacient levočskej nemocnice mal možnosť stretnúť sa s rehoľnými sestrami vincentkami (Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul) a začal sa zaujímať o ich zakladateľa sv. Vincenta de Paul (1576-1660). Po uzdravení vstúpil do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul (lazaristi). Odišiel do ústredného domu rehole v Ladcoch. Tu sa ho ujal vtedajší predstavený lazaristov na Slovensku Jozef Danielik. Odtiaľto ho poslal do noviciátu do Štajerského Hradca 12. novembra 1933. Za kňaza ho vysvätili 19. júla 1936.

Prvú misiu dostal v Bratislave v internáte Svoradov, kam sa už presťahoval zo Štajerského Hradca slovenský noviciát lazaristov. Určili ho za duchovného otca vysokoškolskej mládeže. Úzko spolupracoval so zakladateľom a riaditeľom Svoradova Eugenom Filkornom.Aktívne sa zapájal do redakčných prác časopisov Nová žena, Rozvoj a Svoradov. Bol odporcom extrémnych prosocialistických a nacionalistických prúdov, okrajovo prítomných aj v Svoradove. Rozhodne sa zasadzoval proti deportáciám Židov a na jeho žiadosť sestry vincentky ukryli niekoľko židovských detí v bratislavskom sirotinci "Mária ochrana". Osobne intervenoval aj u Vojtecha Tuku, no nepochodil. Sociálny cit mladých rozvíjal na Konferenciách sv. Vincenta de Paul. Ich poslaním bolo hmotne a materiálne podporovať obyvateľov chudobných štvrtí mesta. Neskôr prevzal nad nimi aj duchovný patronát. Svoradovský kostol navštevovali aj viacerí univerzitní profesori a verejní činitelia. Hutyra sa stal obľúbeným kazateľom a vyhľadávaným spovedníkom. Usiloval sa o spoluprácu aj s inými rehoľnými spoločenstvami. Dňa 26. júna 1942 ho vymenovali za vicevizitátora Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ako aj za riaditeľa Spoločnosti dcér kresťanskej lásky pre celé Slovensko. Presťahoval sa do Ladiec, odkiaľ intenzívne budoval zverené spoločenstvá. Viedol mnoho exercícií, napríklad pre študentky učiteľského ústavu v Nitre, členky Katolíckej jednoty žien, ktorú sám viedol. Pričinil sa o to, aby sa v tlačiarni ústredného domu v Ladcoch rozvinula vydavateľská činnosť (vychádzali tu modlitbové knihy, náboženské brožúry a pod.). Dôsledne sa venoval sestrám vincentkám. Osobitne si dal záležať na duchovnej formácii novicov a noviciek a poskytol im solídny teologický základ. V týchto rozsiahlych a priekopníckych prácach mu pomáhala najmä obdivuhodne obetavá provinciálna predstavená sestra Vincencia Valéria Olšovská (1882-1959).

V januári 1945 sa pokúsil zachrániť 20 mužov v obci Ladce, ktorých mali zastreliť. Nemeckému veliteľovi ponúkol spolu s tridsiatimi sestrami a riaditeľom školy - aj svoj život. Nemci však omilostili len jedného staršieho občana. V lete 1947 sa zúčastnil na generálnom zhromaždení Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Paríži. Vzápätí navštívil Rím a tu sa stretol aj s Karolom Sidorom. Keď sa 23.9.1947 vrátil do Ladiec, polícia ho odviezla do Bratislavy, kde ho vyšetrovali a mučili. Na základe rázneho odvolania ho 27.1.1948 prepustili. Musel sa liečil v nemocniciach v Bratislave a Martine. Účelovo ho zatiahli do politického procesu Dr. Ivan Murín a spol. a 28.1.1950 ho odsúdili na osem mesiacov. Ako chorý na trest nenastúpil, ale ostal v nemocnici pod policajným dozorom. Pri násilnej likvidácii kláštorov r. 1950 lazaristov z Ladiec deportovali do koncentračného kláštora v Podolínci. Hutyru odtiaľ zakrátko odviezli do Belušských Slatín (Marianum), kde sústreďovali chorých a starších rehoľníkov. Dňa 16.1.1951 odtiaľ ušiel a osem rokov sa skrýval na viacerých miestach (Bánovce nad Bebravou, rodisko, Ružomberok ai.), 17.3.1958 ho polícia zatkla v Liptovskej Štiavnici. Uväznili ho spolu s ďalšími v Prahe-Ruzyni. Po šesťmesačnej vyšetrovacej väzbe ho odsúdili na desať rokov nepodmienečne. Považovali ho za duchovného otca väzňov vo Valdiciach. Na slobodu sa dostal až v auguste 1965, lebo sa naň ako na predstaveného rehole nevzťahovala amnestia z r. 1960.

Po zotavení v rodisku sa zamestnal v pražskej nemocnici Na Františku. Ďalej rozvíjal intenzívnu dušpastiersku činnosť najmä medzi pražskou vysokoškolskou slovenskou inteligenciou, ktorá sa už tradične schádzala v Kostole sv. Salvátora. Od r. 1968 dostal aj štátny súhlas na pôsobenie v tomto kostole. Zaviedol tu viaceré reformy a viedol diskusné semináre. Prejavil sa v plnej miere ako kňaz Druhého vatikánskeho koncilu. Bol iniciátorom modlitbových stretnutí v internátoch, prázdninových pobytov na horách a iných apoštolských podujatí. Jeho progresívne metódy práce neskôr na Slovensku prevzali najmä Silvester Krčméry a Vladimír Jukl. Aktívne podporoval práce v Diele koncilovej obnovy. R. 1969 sa zúčastnil na generálnom zhromaždení Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Ríme. Po návrate sa presťahoval do novozriadeného Ústredného domu Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v Mendrike pri Svitavách), kde bol v r. 1969-1972 otvorený legálny noviciát. R. 1974 musel z Mendriky odísť a ako „Boží bezdomovec" sa uchýlil v Brne. Tu pokračoval v duchovnej formácii vincentiek. Navštevoval zdravotné ústavy po celej Morave i Čechách, najviac však v Krásnej Lípe. Postupne získaval pôdu nielen v Česku, ale aj na Slovensku, kde boli podmienky oveľa horšie. V práci sa riadil heslom, ktoré odporúčal aj svojim zverencom: „Musíme druhých šokovať dobrotou!"

Roky väznenia, týrania, nepravidelná životospráva a veľká zodpovednosť za vincentskú rodinu, poznačili jeho zdravie. Koncom januára 1978 ešte prijal mladé sestry a zakrátko v brnianskej nemocnici zomrel. Často si tu opakoval vetu „Večnosť začína dnes", čo vystihuje jeho život strávený v ustavičnej Božej prítomnosti. Je pochovaný na brnianskom cintoríne. Slovenským veriacim priblížil sv. Vincenta de Paul svojou dizertáciou Svätý Vincent a jeho dielo so zreteľom na územie bývalej Česko-Slovenskej republiky (1943). Prispieval tiež do časopisov Kultúra, Obroda a Verbum.

Stručný životopis Jána Hutyru:

Svätý Vincent de Paul, zakladateľ rehole, ktorej členom bol Ján Hutyra.

Vendelín Javorka: Kňaz, misionár a väzeň svedomia

Vendelín Javorka sa narodil ako najstaršie z desiatich detí 15. októbra 1882 v Černovej. Študoval v Ostrihome, St. Andrä, Bratislave aj Innsbrucku. Desať rokov prežil v sovietskych gulagoch. A napokon záver života strávil v Žiline, kde aj zomrel.

Dlho bolo známe, že Javorka je synovcom Andreja Hlinku (Hlinka bol od neho o 18 rokov starší). Dnes sa javí ako historicky presnejšie, že páter Vendelín bol skôr synom Hlinkovej sesternice. „Andrej Hlinka a Vendelín Javorka boli príbuzní cez Javorkovu matku Máriu, rodenú Hlinkovú. Obidve verzie sa dajú z matrík odvodiť. Problémom sú priezviská, ktoré sa uvádzali v rôznom znení a niekedy ich nahrádzali prezývky. Bez ohľadu na to, aké rodinné väzby boli medzi Hlinkom a Javorkom, je jasné, že starší príbuzný mal na mladého Vendelína veľký vplyv.

Andrej Hlinka bol vôbec prvým kňazom, ktorý pochádzal z Černovej. V jeho šľapajach sa vydal ako druhý v poradí práve Javorka, ktorý Hlinku chápal ako osobnosť a do istej miery aj vzor, informuje Letz. Javorku vysvätili za kňaza v roku 1915 a o desať rokov na to ho jeho jezuitský generálny predstavený zavolal do Ríma. Mal sa pripraviť na misie a študovať ruštinu. Už vo februári 1928 posvätili základný kameň pápežského kolégia Russicum. Javorka bol jeho prvým rektorom, vymenovali ho 24.

V Ríme pripravoval kňazov na misie do Ruska v pápežskom kolégiu, ktoré v lete oslávi 90 rokov od založenia. Javorka ako vôbec prvý slovenský rímskokatolícky kňaz si osvojil byzantsko-slovanský obrad, navyše ovládal šesť jazykov a vedel organizovať. Tieto dôvody podľa teológa Ivana Moďorošiho dopomohli k tomu, aby Russicum ako jeho prvý rektor viedol páter Javorka. „Javorka mal schopný organizačný talent a v prvých rokoch sa naozaj musel starať o všetky finančné a iné záležitosti, ktoré Russicum potrebovalo pre svoje primerané fungovanie.

Javorkovi sa podarilo obnoviť priľahlý chrám sv. Antona-opáta, ktorý celý zrekonštruoval a prispôsobil na byzantsko-slovanskú liturgiu. „Zariadil interiér chrámu, bohoslužobné zariadenie a chrám pripravil na slávnostné posvätenie, ktoré sa uskutočnilo v nedeľu 30. októbra 1932 a trvalo vyše štyroch hodín a bolo podrobne opísané v miestnej tlači. Spočiatku bolo Russicum orientované misijne, po Druhom vatikánskom koncile začalo byť viac ekumenické a také je aj doteraz. Dnes v ňom bývajú bohoslovci a kňazi, ktorí študujú teológiu na Orientálnom inštitúte (či na iných rímskych univerzitách). „Na Orientale študujú teológiu, resp.

Po odchode z funkcie prvého rektora Russica v roku 1934 sa dostáva na vytúžené misie, začína pôsobiť v Mandžusku, odtiaľ prichádza do Šanghaja. Do Šanghaja sa dostal ako správca farnosti pre ruských gréckokatolíkov. Neskôr uvažuje o zblížení sa Ruska s katolíckou cirkvou. „Javorka chcel ísť na misie, už keď sa rozhodoval o svojom povolaní. Jeho príbuzný, kňaz Andrej Hlinka ho vyzýval, aby sa rozhodol pre dráhu diecézneho kňaza, kde môže tiež misijne pôsobiť medzi ľudom. Jezuita Milan Hudaček hovorí o Javorkovi ako o človeku, ktorý sa dal do služieb pápežovi na celý život. „V jeho dobe to znamenalo slúžiť ruským emigrantom všade, kam ich nepriazeň doby rozohnala po svete.

Emigranti po boľševickej Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii (1917) utekali pred prenasledovaním doma na všetky strany. V roku 1942 začal Javorka pôsobiť v rumunskej Bukovine, kde si ho mali vyžiadať tamojší veriaci po prechode Červenej armády, ktorá sa tadiaľ prehnala po severovýchode. „Boli tu desiatky gréckokatolíckych farností. Javorka pôsobil na území, ktorého centrom sú Černovice a ktoré sa dnes nachádza na Ukrajine. Podľa Jaltskej dohody malo túto časť odstúpiť Rumunsko Sovietskemu zväzu. „Javorka to pravdepodobne ešte nevedel, až kým ho NKVD jedného dňa v roku 1945 z vlaku vyviedla a odtransportovala do Kyjeva.

Páter Vendelín Javorka

Medzi sibírskymi mestami Abez a Inta v Kómskej republike bolo v tých časoch až 16 takýchto „táborov“, takže podľa Hudačeka nie je jednoduché určiť, v ktorom presne sa Javorka nachádzal. Podľa Letza išlo práve o Intu za polárnym kruhom. Počas strastiplného pochodu do tohto tábora ho museli spoluväzni podopierať, inak by ju nezvládol a zahynul od vyčerpania. „Tu sa ukázala naplno Javorkova slabosť, ale zároveň aj sila,“ vraví Letz. „Drsný život v zime v drevených táborových barakoch ho vyčerpával, no nádej mu vlievala modlitba a eucharistia. Javorka prešiel celkovo dvanástimi tábormi, väčšinou na Sibíri. Videl tam veľa utrpenia a smrti. Väzni na ňom obdivovali jeho pokoru, všímali si starca s dlhou bielou bradou, ktorý sa nevzdal kňazskej služby ani v tých najťažších podmienkach. „Páter Javorka dostal v tábore šedý zákal. Úplne oslepol na jedno oko, na druhé videl slabo. Letzove slová potvrdzuje aj profesor Ladislav Csontos, odborník na filozofickú antropológiu a filozofiu kultúry.

Po dlhých rokoch na misiách a desiatich rokoch strávených nútene v pracovných táboroch sa poloslepý Vendelín „Michailovič“ Javorka vracia do Československa. Bolo to presne 21. Návrat bývalého trestanca zo Sovietskeho zväzu bol podozrivý, a preto mal Javorka neustále v pätách ŠtB. Ako pripomína jezuita Hudaček, pre tajnú komunistickú políciu bol Javorka nezodpovedanou otázkou - veď mohol byť napríklad vatikánskym špiónom, ktorého by ale oni sami mohli využiť aj pre svoje zámery. „Bezpečnosť si nevedela vysvetliť, ako je možné, že po vypovedaní zo ZSSR sa Javorka bez problémov usadil v ČSSR. Jeho pobyt vyvolával nové a nové podozrenia za akým účelom vlastne V.

Na rozpracovanie Javorku sa ŠtB rozhodla použiť jeho mladšieho kolegu Rudolfa Šestáka. Výhľadovo sa myslelo na to, že možno za pomoci jezuitov sa podarí dostať Šestáka cez Poľsko až do Ríma, kde by mohol vo Vatikáne pôsobiť ako špión. Celé sa to malo zakryť príslušnosťou k jezuitom či dôverou k Šestákovi ako ku kňazovi, ktorý sa „ilegálne“ dostal cez hranice. Pikantné je, že Šesták bol absolventom pápežského kolégia Russicum a neskôr viedol spoločenstvo Rodina. Tajným policajtom bol Šesták známy ako udavač spoluväzňov. Ani nie rok po Javorkovom návrate domov mala Šestáka v hľadáčiku pražská rozviedka, ktorá mu vybavila v januári 1956 aj prerušenie trestu. Šesták mal po prepustení na slobodu v rukáve dva esá: Vendelína Javorku, u ktorého sa spovedal, a Jozefa Jurovského, ktorý mu dával duchovné cvičenia. „Šesták tak odhalil, ako pracujú jezuiti na Slovensku v rokoch ich likvidácie a vyradenia do manuálnej výroby.

Pre riaditeľa jezuitského archívu je Šestákova rola tragédiou, ktorú dohral podľa svojich predstáv do konca. Najprv ho eštebáci stiahli z pôvodného plánu, potom sa opäť dostal do väzenia, neskôr sa pokúsil o ilegálnych prechod cez hranice, čo mu dopomohlo k jeho laicizácii v roku 1957. Šesták mal byť dokonca použitý ako autor konšpiračnej knihy o Vatikáne a odhaliť „ilegálnu činnosť jezuitskej siete“ (a s tým aj činnosť V. Javorku). Pražská ŠtB mu chystala aj tlačovú konferenciu pred 60 rokmi - mala sa uskutočniť 14. Vendelín Javorka, fyzicky chorý a poloslepý, dožil svoj pozemský život v Žiline. Svoju dušu odovzdal Bohu 24. marca 1966.

Napriek odstupu 53 rokov slovenskí jezuiti neustále pripomínajú jeho odkaz. Napríklad mladých by mohol inšpirovať „vo veľkodušnosti a vytrvalosti v nasledovaní Krista, v schopnosti využiť každú chvíľu k spojenie s Bohom a k službe blížnym. Historik Róbert Letz, ktorý po prvýkrát počul o legendárnej osobnosti „pátra Vendelína“ ešte ako dieťa, zas odporúča Javorku ako príklad samotným jezuitom: v misijnej horlivosti. „Ukázal, že táto horlivosť vôbec nemusí mať hlučnú vonkajšiu podobu, ale vyrastá z vnútorného presvedčenia, ktoré nachádza svoju cestu k iným dušiam. Bežným veriacim bol blízky vtedy a určite by im bol blízky aj dnes. Javorka žil problémami obyčajných ľudí. Na fotkách, ktoré sa zachovali, vidíme Vendelína Javorku ako impozantného starca s neodmysliteľnou bradou. Javorka tak pôsobil vznešeným až majestátnym dojmom nielen na Žilinčanov, s ktorými prežil posledné desaťročie svojho života,. „Ale bol pritom vždy úctivý a nenápadný. „Javorka nebol komplikovane uvažujúci intelektuál, ale skromný, jednoduchý a hĺbavý človek, ktorý si udržal svoju v podstate ľudovú spiritualitu až do konca života.

Stručný životopis Vendelína Javorku:

tags: #knaz #jan #hutyra