Tento článok sa zameriava na príbehy ľudí, ktorí sa nebáli vystúpiť z radu, nasledovať svoje presvedčenie a bojovať za spravodlivosť. Medzi nimi nájdeme obete zneužívania, prenasledovaných kňazov, ale aj laikov, ktorí sa rozhodli pomáhať druhým.
JIŘÍ KYLAR: Odvaha prehovoriť o zneužívaní
Hrdý otec rodiny a úspešný český tlačiar Jiří Kylar sa cítil oslovený snahami pápeža Františka a pred časom zverejnil svoj príbeh o sexuálnom zneužívaní zo strany kňaza. Pochádza z Prahy, no detstvo a dospievanie prežil v Dobříši. Narodil sa do katolíckej rodiny, a keď mal osem rokov, rodičia sa rozhodli chodiť na bohoslužby do inej farnosti, pretože tam pôsobil kňaz, ktorého poznali zo svojej mladosti.
Dotyčný kňaz si absolútne získal jeho dôveru. „Keď som mal dvanásť rokov, trochu ma opil. Potom si ľahol ku mne do postele, začal ma ohmatávať a robiť veci, ktoré sú určené dospelým. Situácia sa preto nezmenila, sexuálne obťažovanie pretrvávalo až do jeho dospelosti. Navyše sa asi ako 16-ročný dozvedel, že nie je jediný, že niečo podobné zažívajú viacerí.
„Nedokázal som o tom rozprávať a potláčal som to v sebe. Po maturite sa síce vymanil z dosahu tohto kňaza, osud sa však s ním opäť zahral, keď odišiel na vojnu. Zhodou okolností bol prevelený do útvaru v obci, kde kňaz pôsobil. Nátlak kňaza silnel aj v inom smere. Na mladého muža začal naliehať, aby sa tiež stal kňazom, hoci on povolanie necítil. „Bol veľmi manipulatívny a autoritatívny.
Hovoriť o tom Jiří stále nedokázal. No urobil rozhodný krok a cez prázdniny sa stretol s kňazom, ktorý ho zneužíval. Oznámil mu, že v týchto veciach nebude ďalej pokračovať. Celý problém napokon vyriešila žena. Po niekoľkých mesiacoch o tom povedal svojej priateľke, terajšej manželke Ivanke. „Povedal som to aj tomu kňazovi. Jeho reakcia bola veľmi vulgárna a nechutná, veľmi ma zranila. Bol to zlomový okamih.
Traumu Jiří spracovával dva roky. „Obviňoval som sa z toho, že je to moja chyba a môžem si za to sám. Nenávidel som svoje telo. Napokon zranenia spracoval tak, že si na časovej osi spísal všetko, čo sa stalo, ako sa to stalo a čo mu ublížilo. „Vracali sa mi spomienky na minulosť, ale keď som bol silný, tak som si ich vyvolával sám. Jiří zašiel v procese uzdravovania ešte ďalej.
„Vysmieval sa mi, ale už sa ma to nedotýkalo, spracoval som to. Rozlúčil som sa s tým, že mu napriek tomu odpúšťam. Nechcem si niesť životom nenávisť. Jiří kráča po spoločnej ceste s manželkou Ivankou už 21 rokov. Vychovávajú dve dcéry a syna. Priatelia jeho príbeh poznali, no na to, aby ho zverejnil, ho podnietila odvaha pápeža Františka. S láskou ku Katolíckej cirkvi, ale pravdivo.“
Napriek zraňujúcej skúsenosti nestratil vieru, hoci si prešiel obdobím pochybností. To však podľa jeho slov patrí k duchovnej zrelosti. „V živote som mal šťastie na výborných, príkladných a obetavých kňazov. Jeho dôverou v Cirkev otriasol až prístup biskupov. „Prekvapilo ma, akým spôsobom konajú títo cirkevní predstavitelia, ktorí často hovoria o obete, láske, bolesti, ale vôbec nechápu Krista a jeho odkaz.
Jiřího príbeh mal ešte inú dohru. Rozhodol sa, že pomôže kňazovi, ktorý ho zneužíval. „Mal už 76 rokov a deštruktívne sa opíjal. „Jeho meno som nikdy nepovedal, iba svojmu biskupovi pri nahlásení. Arcibiskupstvo to však na Jiřího obrovské prekvapenie predstavilo ako exemplárny príklad. Jiřího prípad tak bez jeho vedomia prehrmel všetkými médiami.
„Bola to obrovská bolesť aj vzhľadom na to, že moji rodičia museli prejsť všetkými výsluchmi. Takéto počínanie vníma ako necitlivú vonkajšiu prezentáciu toho, že Cirkev podobné prípady rieši. „Nedivím sa im. Na druhej strane sa na rôznych prednáškach vo farnostiach a kláštorných komunitách po celej Českej republike stretávam s úžasnými ľuďmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami, kňazmi a veriacimi, ktorí majú ochotu pomôcť. Pomáhať túži aj Jiří.
Na podporu obetí sexuálneho a mocenského zneužívania v Cirkvi i mimo nej založil spolok Někdo ti uvěří. Hlavnou činnosťou spolku je priamy kontakt s obeťami, sprevádzanie, ponuka terapeutickej aj právnej podpory. Ďalším dôležitým poslaním je vzdelávanie. Spolok nadviazal spoluprácu s Českou biskupskou konferenciou i radami iných cirkví.
„Spolupracujeme i s odborníkmi na Slovensku, máme tu priateľov a sme k dispozícii na pomoc obetiam. „Obracia sa na nás veľké množstvo ľudí aj z nekatolíckych cirkví a náboženských spoločností, ale aj ľudia, ktorí si prežili zneužívanie v rodinách alebo v mládežníckych organizáciách. Nie sú to iba prípady sexuálneho, ale aj duchovného zneužívania.
„Obetiam trvá dlho, kým nájdu odvahu, aby rozprávali o týchto veciach. V rozhovore s obeťami radí citlivo načúvať, neprerušovať, nepýtať sa na detaily, ponúknuť pomoc, ale neľutovať. A určite sa treba obrátiť na niektorú profesionálnu organizáciu, ktorá vie, ako pomôcť traumatizovaným ľuďom. „Pol roka som hľadal odvahu, aby som sa zveril jednému kňazovi v dôvernom rozhovore medzi štyrmi očami. „Keď som mu porozprával svoj príbeh, rozplakal sa, objal ma a požiadal o odpustenie.
Zachráňme hrady, záujmové združenie právnických osôb, spustilo petíciu.
Štefan Sandtner: Kňaz prenasledovaný komunistickým režimom
Tajní Štefana Sandtnera, katolíckeho kňaza, veľkého básnika a rétora, zatkli priamo v nemocnici. Prenasledovali ho, mučili a uväznili, no jeho vieru nikdy nezlomili. Zážitky z väzenia spísal v najsilnejších metaforách slovenskej poézie. Adam Výška, Cyril Hora, Fidel Čas alebo Peter Skala, no pre mnohých najmä Ujo Štefan. Z bezpečnostných dôvodov musel často meniť pseudonymy, svojej službe však zostal verný do konca svojho života. Povolaním a poslaním kňaz, vnútorným prežívaním básnik. Neutiekol. Chytili ho.
Po uchopení moci na kňazov okamžite vrhli tieň podozrenia, ale skutočnú nenávisť voči nim prejavili v osudnú noc z 13. na 14. apríla 1950. Vtedy ozbrojené zložky vtrhli do kláštorov po celom Slovensku. Konečným zúčtovaním tajne koordinovanej Akcie K voči cirkvi boli zlikvidované rády, zatknutí rehoľníci, rozkradnuté a zničené cirkevné majetky. Do internačného zariadenia bývalého kláštora v Podolínci putoval aj Štefan Sandtner.
„Barbarská noc“, ako akciu neskôr pomenovali historici, znefunkčnila katolícku cirkev a duchovných vytlačila do „podzemia“. Kňazské povolanie sa stalo nelegálnym a každý, kto ho chcel vykonávať, tak robil s vedomím, že sa môže dostať do väzenia. Bolo iba otázkou času, kedy odvedú aj húževnatého Štefana Sandtnera, ktorý mal v saleziánskom ráde stabilné miesto. Nechcel vraj spôsobiť problémy sestričkám z rádu Milosrdných sestier Sv. Kríža, ktoré tam pracovali. Intermezzo I.
Štefan Sandtner sa narodil 30. apríla 1916 do katolíckej rodiny, ktorej hlboké korene siahali do silne evanjelickej línie.
Tieto príbehy nám ukazujú, že odvaha, viera a solidarita sú dôležité hodnoty, ktoré nám pomáhajú prekonávať ťažkosti a budovať lepšiu spoločnosť.
